Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 312/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. D., R., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom Mgr. M.

J., R., vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v , 3, 4

a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011

doručená sťažnosť I. D., R., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie a (ďalej len „“),

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľa Colného kriminálneho úradu Bratislava (ďalej len „colný kriminálny úrad“)

ČVS: CKÚ-176/5008-V-2010 z 21. októbra 2010 podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vznesené obvinenie pre prečin porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na

označenie tovaru podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V tejto trestnej veci bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu

Revúca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30/2010 z 22. októbra 2010 podľa

vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v Trestného

poriadku. Písomný sľub sťažovateľa ani ponúkanú peňažnú záruku ako návrhy na

nahradenie väzby sudca okresného súdu pre prípravné konanie neprijal.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odboru Východ, Košice (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“)

ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 z 3. novembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2

písm. c) a e) .

Následne vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej kriminalite uznesením

ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 z 30. novembra 2010 konanie vedené colným kriminálnym

úradom pod ČVS: CKÚ-176/5008-V-2010 spojil s konaním vedeným úradom boja proti

organizovanej kriminalite pod ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 na spoločné konanie s tým,

že toto bude vedené úradom boja proti organizovanej kriminalite pod ČVS: PPZ-157/BOK-

VY-2010.

Podaním doručeným Okresnej prokuratúre Revúca (ďalej len „okresná prokuratúra“)

28. marca 2011 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresná prokuratúra

žiadosti nevyhovela, preto o nej rozhodoval sudca okresného súdu pre prípravné konanie,

ktorý uznesením č. k. 30/2010-78 z 11. apríla 2011 podľa Trestného

poriadku sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu.

V deň rozhodnutia sudcu okresného súdu pre prípravné konanie o prepustení

sťažovateľa z väzby, t. j. 11. apríla 2011, vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej

kriminalite uznesením ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 podľa

vylúčil konanie o prečine porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach

na označenie tovaru podľa a

zo spoločného konania vedeného pod ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 s tým, že vylúčená

trestná vec sťažovateľa bude vedená úradom boja proti organizovanej kriminalite pod

ČVS: PPZ-112/BOK-VY-2011.

Proti rozhodnutiu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie z 11. apríla 2011

o prepustení sťažovateľa z väzby podala okresná prokuratúra sťažnosť, na základe ktorej

krajský súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2011 napadnuté uznesenie sudcu

okresného súdu pre prípravné konanie podľa zrušil

a podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa týmto rozhodnutím krajského súdu boli porušené čl. 12

ods. 4 a , ako aj jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v

ods. 1, 2 a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v , 3, 4 a 5

dohovoru. Svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici odôvodnil svoje uznesenie najmä tými

skutočnosťami, že „sudca pre prípravné konanie v rámci rozhodovania o väzbe môže

rozhodnúť pri zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, že dôvod, pre ktorý bol

obvinený vzatý do väzby sa vzťahuje aj na ďalší závažnejší trestný čin, za ktoré je vedené

trestné stíhanie v rovnakej veci.“

Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej vo svojom odôvodnení konštatuje, že musel

nedostatok Okresného súdu v Revúcej napraviť a musel zrušiť rozhodnutie sudcu pre

prípravné konanie, keďže má za to, že „väzobný dôvod v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr.

poriadku sa vzťahuje aj na obzvlášť závažný zločin, kde celová doba trvania väzby nesme

presiahnuť 48 mesiacov. Nie je pritom potrebné meniť dôvod väzby tak, ako to má na zreteli

ustanovenie .“

Podotýkam, že v čase rozhodovania Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo opätovne

trestné stíhanie obvineného I. D. za prečin porušenia predpisov o štátnych technických

opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1, ods. 2, písm. a) Tr. zákona, vylúčená

zo spoločného konania na samostatné konanie pod ČVS: PPZ-112/BOK-VY-2011...

Mám za to, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici obsahuje...

také právne závery, ktoré možno charakterizovať ako zjavne neodôvodnené, z ktorých

vyplýva nesprávny výklad príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

a toto uznesenie popiera ich podstatu a zmysel.

Závery, ktorými sa Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodovaní riadil, boli

zjavne neodôvodnené, ba až arbitrárne. O arbitrárnosti možno hovoriť, nakoľko Krajský

súd v Banskej Bystrici pri výklade aplikácii právneho predpisu sa natoľko odchýlil od

znenia ustanovenia , že tým zásadne poprel ich účel a význam. Hoci

v je striktne vymedzený postup súdu pri rozhodovaní o väzbe

v prípade, ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný za viac trestných činov, Krajský súd sa

znením tohto ustanovenia neriadil.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

19. 04. 2011 došlo k porušeniu základných práv a slobôd u sťažovateľa...

Z ustanovenia vyplýva, že ak je obvinený v tom istom konaní

stíhaný za viac trestných činov, na určenie lehoty uvedenej v odseku 6... je rozhodujúci čin

najprísnejšie trestný; rozhodnutie o väzbe sa však na tento čin musí pri vymedzení dôvodov

väzby skutkovo vzťahovať. Ak je to potrebné na dosiahnutie tohto účelu, môže súd a

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora rozhodnúť

o zmene dôvodov väzby...

Z dôvodovej správy k novele č. 5/2009 jednoznačne vyplýva

zákonodarcov účel predmetného ustanovenia :

„V § 76 ods. 8 sa zdôrazňuje, že z hľadiska dĺžky väzobnej lehoty pri stíhaní za

viacero trestných činov sa použitie najdlhšej z lehôt podľa § 76 ods. 6 musí týkať trestného

činu, na ktorý sa vzťahuje uznesenie o väzbe, ktorého odôvodnenie musí v zmysle § 72 ods.

2 obsahovať aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok tohto uznesenia opiera.

Nemôže teda dôjsť k predĺženiu väzobnej lehoty len spojením vecí, pokiaľ sa na obe spojené

veci uznesenie o väzbe nevzťahuje. Tento účel však možno dosiahnuť rozhodnutím o zmene

dôvodov väzby, teda vecne aj vo vzťahu k inému, prísnejšie trestnému činu, pre ktorý sa

konanie tiež vedie. To platí i v prípade, ak by išlo o ten istý väzobný dôvod podľa § 71“.

Výklad ustanovenia možno vidieť v tom, že ak by bol

obvinený vzatý do väzby pre niektorý z dôvodov väzby uvedených v , resp.

pre viacero z týchto dôvodov väzby, väzba sa vzťahuje na konkrétny trestný čin

u obvineného musí byť presná špecifikácia skutku, ktorý sa kladie obvinenému za vinu a pre

ktorý je v čase vzatia do väzby stíhaný.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obvineného I. D. upravené v článku 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4, čl.

17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 SR a , ods. 3, ods. 4, ods. 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu

Banská Bystrica, konkrétne uznesením, sp. zn. zo dňa 19. 04. 2011 porušené

bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

19. 04. 2011 sa zrušuje a Krajskému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby obvineného I.

D. neodkladne prepustil z výkonu väzby na slobodu.

3. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 314,18 €... na účet právneho zástupcu Mgr. M. J..., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 4 a čl. 13

ods. 4 , porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2

a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v , 3, 4 a 5 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. apríla 2011, ktorým zrušil uznesenie sudcu okresného súdu pre prípravné konanie

č. k. 30/2010-78 z 11. apríla 2011 a sám žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Sťažovateľ videl porušenie svojich práv predovšetkým v tom, že krajský súd použil

nesprávny výklad príslušných ustanovení , čím došlo k popretiu ich

podstaty a zmyslu. Závery krajského súdu sú podľa názoru sťažovateľa „zjavne

neodôvodnené ba až arbitrárne“, pretože krajský súd sa pri výklade aplikácie právneho

predpisu natoľko odchýlil od znenia ustanovenia , že tým

zásadne poprel ich účel a význam.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda

rozhodnutie krajského súdu, ktoré je výsledkom rozhodovania a rozhodnutia o väzbe.

Vo vzťahu k namietanému základnému právu na osobnú slobodu a právu na slobodu

ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie,

ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí s interpretáciou ustanovenia § 76 ods. 8

krajským súdom.

Podľa ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný za

viac trestných činov, na určenie lehoty uvedenej v odseku 6 je rozhodujúci čin najprísnejšie

trestný; rozhodnutie o väzbe sa však na tento čin musí pri vymedzení dôvodov väzby

skutkovo vzťahovať. Ak je to potrebné na dosiahnutie tohto účelu, môže súd a v prípravnom

konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora rozhodnúť o zmene dôvodov

väzby.

Podľa názoru sťažovateľa sa väzba v jeho trestnej veci nevzťahovala na obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) a d) i ods. 2

písm. c) a e) , ale iba na prečin porušenia predpisov o štátnych

technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1, 2 písm. a) Trestného

zákona.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa

považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Krajský súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol podľa

.

Vo vzťahu k otázke namietanej sťažovateľom krajský súd v odôvodnení svojho

uznesenia sp. zn. z 19. apríla 2011 uviedol:

„Krajský súd dáva do pozornosti, že obvinený I. D. bol vzatý do väzby sudcom pre

prípravné konanie dňom 21. 10. 2010 v súvislosti so stíhaním za prečin. V priebehu väzby

mu bolo vznesené obvinenie a to dňa 03. 11. 2010 aj za obzvlášť závažný zločin podľa § 172

ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa

30. 11. 2010 boli veci spojené na spoločné konanie.

Obvinený podaním doručeným okresnej prokuratúre dňa 28. 03. 2011 žiadal

o prepustenie z väzby na slobodu.

V ustanovení je okrem iného uvedené, že sudca pre prípravné

konanie je povinný skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili. Koná tak pri návrhu

prokurátora na predĺženie väzby alebo na zmenu dôvodov väzby a tiež pri rozhodovaní

o žiadosti obvineného na prepustenie z väzby.

Rozhodnutím o väzbe sa rozumie aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu ( ).

Z toho vyplýva, že sudca pre prípravné konanie v rámci rozhodovania o väzbe môže

rozhodnúť pri zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, že dôvod, pre ktorý bol

obvinený vzatý do väzby sa vzťahuje aj na ďalší závažnejší trestný čin, za ktorý je vedené

trestné stíhanie v rovnakej veci. Sudca pre prípravné konanie však dospel k záveru, že

obvineného je potrebné prepustiť z väzby na slobodu.

Krajský súd musel tento nedostatok napraviť a musel zrušiť rozhodnutie sudcu pre

prípravné konanie, keďže má za to, že väzobný dôvod v zmysle

sa vzťahuje aj na obzvlášť závažný zločin, kde celková doba trvania väzby nesmie

presiahnuť 48 mesiacov. Nie je pritom potrebné meniť dôvod väzby tak ako to má na zreteli

ustanovenie

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd pri zrušení rozhodnutia sudcu pre prípravné

konanie sám rozhodol tak, že žiadosť obvineného I. D. o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol, s poukazom aj na skutkové okolnosti v súvislosti so závažnejším trestným činom,

ktorého sa obvinený mal dopustiť tak, že distribuoval psychotropné a omamné látky po dlhší

čas a vo väčšom rozsahu.“

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu tejto časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu jednoznačne vyplýva, prečo rozhodnutie okresného súdu zrušil

a sám o ďalšej väzbe sťažovateľa rozhodol.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia v podstate nepopiera výklad ustanovenia § 76

ods. 8 tak, ako ho uviedol vo svojom rozhodnutí okresný súd a ani

v rozpore so znením dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu. Druhostupňový súd len

poukázal na to, že okresný súd mohol (a podľa názoru krajského súdu aj mal) pri

rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnúť o rozšírení

dôvodu väzby aj na skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin. Takýto postup mu

umožňoval . Keďže okresný súd tak neurobil, a podľa názoru

krajského súdu to bolo potrebné, sám o tomto rozhodol tak, ako to uviedol v napadnutom

uznesení.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti, resp. arbitrárnosti rozhodnutia

tohto súdu o jeho ponechaní vo väzbe javí ako akceptovateľné.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktorými ustanoveniami Trestného

poriadku sa pri svojom rozhodovaní spravoval, a uviedol spôsob, akým ich na trestnú vec

sťažovateľa aplikoval.

Ústavný súd pritom nezistil taký výklad týchto relevantných ustanovení procesného

predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu

a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s .

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným.

V rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa ústavný súd považuje dôvody uvedené

všeobecným súdom za dostatočné. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesenia ústavný

súd neposudzoval.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v čase rozhodovania krajského súdu bolo

konanie o prečine vylúčené zo spoločného konania, je potrebné podotknúť, že úlohou

krajského súdu bolo preskúmanie správnosti výroku napadnutého rozhodnutia, proti

ktorému bola sťažnosť podaná, a konanie okresného súdu predchádzajúce tomuto výroku

napadnutého uznesenia. Preskúmavacia právomoc druhostupňového súdu je teda sústredená

na prvostupňové rozhodnutie, ktoré krajský súd nepovažoval za správne.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práva na slobodu zaručeného v , 3, 4 a 5 dohovoru je zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie a ,

stabilizovaná judikatúra ústavného súdu tieto kvalifikuje ako všeobecné ustanovenia, ktoré

treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom

pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez

konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné

právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. , ,

, ).

Porušenia citovaných ustanovení a či už v samostatnom chápaní

a v danom (konkrétne posudzovanom) prípade ani v spojení s namietaným porušením čl. 17

alebo dohovoru sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať jednak pre ich

všeobecný charakter, ale najmä (v spojení s alebo dohovoru) vzhľadom

na skutočnosť, že tieto v konaní pred všeobecným súdom (krajským súdom) porušené

neboli.

Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom,

resp. rozhodnutím krajského súdu a označenými článkami , preto považoval aj túto

časť jeho sťažnosti za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25

ods. 2 .

Na záver ústavný súd v súvislosti s citovaním jeho rozhodnutí v odôvodnení

sťažnosti sťažovateľom na podporu jeho argumentácie podotýka, že tieto konkrétne

sťažovateľom uvedené časti rozhodnutí sp. zn. a sp. zn.

nie sú hodnotiacimi závermi rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ale tieto časti sú

v rozhodnutiach uvedené ako také, ktoré ústavný súd prevzal z rozhodnutí všeobecných

súdov bez toho, aby tieto tvrdenia bližšie samostatne posudzoval, t. j. predmetom

označených konaní pred ústavným súdom neboli otázky, ktoré sú predmetom tejto

sťažnosti.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie ústavného súdu o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť rozhodnutie

krajského súdu, prikázať prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a nahradiť mu trovy

konania pred ústavným súdom), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011