Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 455/2010
PDF · 235.57 KB
No categories available
IV. ÚS 455/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.
P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tos 54/2010 a jeho uznesením z 21. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2010 doručená sťažnosť A. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 12 ods. 4 a 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 2 Tos 54/2010 a jeho uznesením z 21. septembra
2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť
22. marca 2010 o 16.00 h. Do väzby bol vzatý pre skutok právne posúdený ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Dôvod
tzv. útekovej väzby u sťažovateľa vyplýval z toho, že „obvinený sa v mieste svojho trvalého
bydliska nezdržoval, nepravidelne prespával u svojich kamarátov, čo vyplývalo z viacerých
úradných záznamov polície, ktoré boli súčasťou vyšetrovacieho spisu. Hoci obvinený pred
vzatím do väzby súdne trestaný nebol, boli mu v krátkom čase vznesené viaceré obvinenia
pre spáchanie trestných činov násilného charakteru, ktorých sa mal dopustiť a na ktoré
podrobnejšie poukázala Okresná prokuratúra Trenčín vo svojom návrhu na jeho vzatie do
väzby. Navyše obvinený bol riešený i za priestupky obdobnej povahy. Preto bol u neho daný
aj dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 74 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.“.
Dňa 31. augusta 2010 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len
„okresná prokuratúra“) na sťažovateľa a obvineného M. M. obžalobu pre štyri rôzne skutky
právne posúdené ako 1. zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1
Trestného zákona, 2. prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1
písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, 3. zločin vydierania podľa § 189 ods. 1
Trestného zákona a 4. prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v
jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.
Spolu s obžalobou predložil prokurátor Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej nevyhovel. Zároveň
sťažovateľ ponúkol aj písomný sľub ako náhradu za väzbu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 T 106/2010 z 13. septembra 2010 o žiadosti
sťažovateľa rozhodol tak, že ho ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku, keďže tieto naďalej trvajú, zamietol jeho žiadosť
o prepustenie z väzby ako nedôvodnú a neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu
za väzbu. Zároveň okresný súd rozhodol aj o tom, že podľa § 72 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku s poukazom na § 76 ods. 8 Trestného poriadku zmenil dôvody väzby sťažovateľa
tak, že jeho väzbu rozšíril aj na skutky právne posúdené ako 1. zločin vydierania
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1 Trestného zákona, 2. prečin výtržníctva
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona
a 3. zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona.
Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2010 podal sťažovateľ sťažnosť
hneď po jeho vyhlásení. Obhajca sťažovateľa JUDr. J. P. v tejto súvislosti pred okresným
súdom do zápisnice uviedol: „Ja sa stotožňujem s vôľou svojho klienta a žiadam, aby som
bol ja i môj klient vyrozumený o termíne a mieste rozhodovania o zahlásenej sťažnosti
Krajským súdom v Trenčíne.“ Sťažnosť nebola sťažovateľom ani jeho obhajcom písomne
odôvodnená (ani následne, pozn.).
Krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 Tos 54/2010
z 21. septembra 2010 sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že on nebol o termíne a mieste rozhodovania
krajského súdu o jeho sťažnosti vôbec vyrozumený a jeho obhajca bol vyrozumený
predsedom senátu telefonicky v deň rozhodovania krajského súdu o 10.00 h. Po príchode
obhajcu v stanovenú dobu «bol z pojednávacej miestnosti vykázaný a pozvaný bol
do pojednávacej miestnosti len na vyhlásenie uznesenia bez možnosti v rámci neverejného
zasadnutia ústne doplniť dôvody podanej sťažnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 2 Tos/54/2010 na neverejnom zasadnutí dňa
21. 09. 2010 rozhodol v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4/, článku 13. ods. 4/ a článku 17
ods. 2/, ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko nie sú konkrétne uvádzané dôvody
trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd rámcovo opakuje skrátené
zdôvodnenie samosudcu Okresného súdu pričom sa vôbec nezaoberá tým, že v prípravnom
konaní došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu, teda týmto rozhodnutím Krajský súd
v Trenčíne porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu považujem
to, že prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú uvádzané rámcovo a
všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo ďalších
skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o
útekovú alebo preventívnu väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Trenčíne mňa
nevyrozumel o termíne rozhodovania o mojej sťažnosti, hoci som prostredníctvom svojho
obhajcu výslovne žiadal o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní
o mojej sťažnosti, čím porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vôbec sa
nezaoberal tým, že v prípravnom konaní došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu.
Dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a, c/ Trestného poriadku vyžadujú, aby
„z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že
ide o útekovú alebo preventívnu väzbu“. Takéto dôvody z môjho konania ani z ďalších
konkrétnych skutočností nevyplývali pri mojom vzatí do väzby a okrem úradných záznamov
a protiprávneho konania vyšetrovateľov PZ v nerešpektovaní práva na moju obhajobu
neboli tieto dôvody v rámci trvania väzby vôbec skúmané.».
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na osobnú slobodu A. B. upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne rozhodnutím č. k. 2 Tos/54/2010
zo 21. 09. 2010 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5/ a
čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos/54/2010 zo dňa 21. 09. 2010 sa
zrušuje.
3. Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa
pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu A. B.
4. A. B. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 382,32,-€ (slovom
tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný
zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., číslo: ... vedený ... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 54/2010 a jeho uznesením z 21. septembra 2010.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Námietky sťažovateľa proti postupu a uzneseniu krajského súdu z 21. septembra
2010 možno zhrnúť takto:
1. Sťažovateľ namieta, že nebol vyrozumený o termíne a mieste rozhodovania
krajského súdu o jeho sťažnosti a jeho obhajca, ktorý o termíne neverejného zasadnutia
vyrozumený bol (približne dve hodiny pred konaním neverejného zasadnutia), nemal
možnosť ústne doplniť dôvody podanej sťažnosti, a to aj napriek tomu, že v konaní pred
okresným súdom 13. septembra 2010 „prostredníctvom svojho obhajcu výslovne žiadal
o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti“.
2. Namietané uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, keďže v ňom
nie sú uvedené konkrétne dôvody ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.
3. Krajský súd v namietanom uznesení nereagoval na námietku sťažovateľa
o porušení jeho práva na obhajobu tým, že v ďalších trestných veciach mu nebol ustanovený
obhajca „po obmedzení mojej osobnej slobody a vzatí do väzby a až dňa 31. 05. 2010 ma
vyšetrovateľ PZ písomne upozornil že v týchto veciach sa jedná o nutnú obhajobu, kde mne
v tom čase ustanovený obhajca vo väzobnej veci sa do ostatných trestných spisov nedostal,
nakoľko tieto boli spojené na spoločné konanie až dňa 08. 06. 2010...“.
1. K námietke porušenia ústavou garantovaných práv rozhodovaním krajského
súdu o sťažnosti bez upovedomenia sťažovateľa o termíne a mieste rozhodovania a bez
možnosti doplniť sťažnosť ústne v konaní pred krajským súdom
Podľa § 291 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon
výslovne ustanovuje.
Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie
je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom
zasadnutí.
Podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálej
prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.
Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom
zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom
zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu
postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2.
Ak je to potrebné, predseda senátu pri rozhodovaní o väzbe alebo o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia
alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.
Podľa § 305 Trestného poriadku rozhodnutie sa vždy vyhlási.
Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti
uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí
a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do
piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. O sťažnosti proti uzneseniu
o prepustení zatknutého obvineného na slobodu rozhodne nadriadený súd na verejnom
zasadnutí, ktoré možno vždy konať aj bez prítomnosti obvineného, ak bol na toto verejné
zasadnutie riadne a včas predvolaný, a bez prítomnosti obhajcu, ak bol o tomto verejnom
zasadnutí riadne a včas upovedomený; sudca pre prípravné konanie pri výsluchu zatknutého
obvineného vždy zistí adresu na doručovanie písomností.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že v prípade rozhodovania
o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o ponechaní obvineného
vo väzbe po podaní obžaloby, o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby,
o neprijatí písomného sľubu obvineného, ako aj o rozšírení (zmene) väzobných dôvodov na
ďalšie skutky (ďalej len „rozhodovanie o väzbe“), nie je druhostupňovému súdu zákonom
uložená povinnosť rozhodovať o sťažnosti na verejnom zasadnutí.
S poukazom na ustanovenie § 301 Trestného poriadku bol teda krajský súd v danom
prípade oprávnený rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí, a to bez
ohľadu na požiadavku obhajcu sťažovateľa byť upovedomený o termíne a mieste
neverejného zasadnutia.
Pokiaľ ide o účasť sťažovateľa, resp. jeho obhajcu na neverejnom zasadnutí
krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, zákon neustanovuje
ich právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia, len oprávnenie predsedu senátu účasť im
umožniť (§ 302 ods. 2 prvá veta Trestného poriadku), pričom rozhodnutie o tejto otázke
zákon ponecháva na úvahu predsedu senátu.
V danom prípade predseda senátu neumožnil účasť sťažovateľa ani jeho obhajcovi na
neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010, a tým mu ani neumožnil odôvodniť
sťažnosť. Takýto postup krajského súdu bol v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku a ústavný súd ho vzhľadom na konkrétne okolnosti považuje
z ústavného hľadiska za akceptovateľný poukazujúc aj na svoju judikatúru, podľa ktorej
postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej
procesnoprávnej úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv
a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). V okolnostiach prípadu navyše ústavný súd vzal
do úvahy, že zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného z 13. septembra 2010
vyplýva, že obhajca sťažovateľa do nej uviedol: „Ja sa stotožňujem s vôľou svojho klienta
a žiadam, aby som bol ja i môj klient vyrozumený o termíne a mieste rozhodovania
o zahlásenej sťažnosti Krajským súdom v Trenčíne.“, t. j. nežiadal „o možnosť doplnenia
mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti“, ako to v sťažnosti tvrdí
sťažovateľ.
Sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom zastúpený kvalifikovaným zástupcom
(obhajcom), mal preto vedieť, že v danom prípade je sťažnosť potrebné písomne odôvodniť,
keďže pri rozhodovaní o sťažnostiach proti rozhodnutiu o väzbe rozhoduje odvolací súd
spravidla na neverejnom zasadnutí.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k prvej z námietok
sťažovateľa existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
2. K námietke porušenia ústavou garantovaných práv sťažovateľa
nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu spočívajúcom v neuvedení
konkrétnych dôvodov trvania sťažovateľovej väzby
Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
s odôvodnením uznesenia okresného súdu. Krajský súd dospel k záveru, že z dosiaľ
vykonaných dôkazov, najmä z výpovedí svedkov vyplýva dôvodné podozrenie proti
sťažovateľovi zo spáchania všetkých štyroch skutkov kladených mu za vinu. Dôvodnosť
podozrenia podľa záverov krajského súdu umocňuje aj skutočnosť, že prokurátor okresnej
prokuratúry podal na sťažovateľa 31. augusta 2010 obžalobu. „Obvinený A. B. pred vzatím
do väzby sa v mieste trvalého bydliska nezdržoval, nepravidelne prespával u svojich
kamarátov, ktorá skutočnosť bola preukázaná z viacerých úradných záznamov polície, ktorá
skutočnosť odôvodňuje záver, že tento v prípade prepustenia z väzby by ušiel, alebo sa
skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Tr. por. Charakter trestnej činnosti, jej závažnosť, z ktorej je obvinený
podozrivý, jednoznačne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by
pokračoval v trestnej činnosti, čím u neho dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
naďalej trvá. Tieto dôvody väzby odôvodňujú tiež skutočnosti, ktoré vo svojom rozhodnutí
vyslovil okresný súd v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd po preskúmaní obsahu namietaného uznesenia krajského súdu
konštatoval, že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, a to aj
s prihliadnutím na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd namietané uznesenie
krajského súdu za primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa.
3. K námietke porušenia ústavou garantovaných práv nedostatočným
odôvodnením uznesenia krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení
jeho práva na obhajobu
Z § 192 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva povinnosť nadriadeného orgánu
rozhodujúceho o sťažnosti (v danom prípade krajského súdu, pozn.) preskúmať
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
V uznesení okresného súdu sp. zn. 4 T 106/2010 z 13. septembra 2010 sa okrem
iného uvádza, že „K námietkam obvineného samosudca uvádza, že pri všetkých úkonoch
vykonaných po jeho vzatí do väzby bol prítomný, príp. vyrozumený, obhajca, ktorý mu bol
ustanovený súdom po rozhodnutí o jeho vzatí do väzby, a to JUDr. J. L., ktorého na
všetkých vykonaných úkonoch v prípravnom konaní zastúpili jeho poverení advokátski
koncipienti, a to JUDr. I. E. a JUDr. A. H., a teda nemohlo byť porušené právo obvineného
na obhajobu.“.
Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa s námietkou sťažovateľa o porušení jeho
práva na obhajobu zaoberal. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí, že záver okresného
súdu o tom, že pri všetkých úkonoch vykonaných po jeho vzatí do väzby bol prítomný,
prípadne vyrozumený jeho obhajca JUDr. J. L., nezodpovedá pravde. Ako už bolo uvedené,
krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a s jeho odôvodnením. Keďže
sťažovateľ sťažnosť písomne neodôvodnil, krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v
intenciách § 192 ods. 1 Trestného poriadku a na tomto základe zohľadňujúc citovanú časť
odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 13. septembra 2010 nedospel k záveru, že by
v priebehu konania došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu. Ústavný súd
konštatuje, že zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by tento záver vo veci konajúcich súdov mohla spochybniť, a preto aj vo vzťahu k tejto
námietke existujú podľa jeho názoru dôvody na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vychádzajúc zo svojich predbežných záverov ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí
ako celku z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010