Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 455/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.

P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a

v spojení s a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2010 doručená sťažnosť A. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a (ďalej len „“)

v spojení s a 13 ods. 4 postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 21. septembra

2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný z dôvodov

uvedených v , s tým, že väzba začala plynúť

22. marca 2010 o 16.00 h. Do väzby bol vzatý pre skutok právne posúdený ako prečin

ublíženia na zdraví podľa v jednočinnom súbehu s prečinom

výtržníctva podľa a . Dôvod

tzv. útekovej väzby u sťažovateľa vyplýval z toho, že „obvinený sa v mieste svojho trvalého

bydliska nezdržoval, nepravidelne prespával u svojich kamarátov, čo vyplývalo z viacerých

úradných záznamov polície, ktoré boli súčasťou vyšetrovacieho spisu. Hoci obvinený pred

vzatím do väzby súdne trestaný nebol, boli mu v krátkom čase vznesené viaceré obvinenia

pre spáchanie trestných činov násilného charakteru, ktorých sa mal dopustiť a na ktoré

podrobnejšie poukázala Okresná prokuratúra Trenčín vo svojom návrhu na jeho vzatie do

väzby. Navyše obvinený bol riešený i za priestupky obdobnej povahy. Preto bol u neho daný

aj dôvod tzv. preventívnej väzby podľa .“.

Dňa 31. augusta 2010 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len

„okresná prokuratúra“) na sťažovateľa a obvineného M. M. obžalobu pre štyri rôzne skutky

právne posúdené ako 1. zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1

, 2. prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa k

písm. a) a ods. 2 písm. b) , 3. zločin vydierania podľa

a 4. prečin ublíženia na zdraví podľa v

jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b)

s poukazom na .

Spolu s obžalobou predložil prokurátor Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej nevyhovel. Zároveň

sťažovateľ ponúkol aj písomný sľub ako náhradu za väzbu.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. septembra 2010 o žiadosti

sťažovateľa rozhodol tak, že ho ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. a) a c) , keďže tieto naďalej trvajú, zamietol jeho žiadosť

o prepustenie z väzby ako nedôvodnú a neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu

za väzbu. Zároveň okresný súd rozhodol aj o tom, že podľa § 72 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku s poukazom na zmenil dôvody väzby sťažovateľa

tak, že jeho väzbu rozšíril aj na skutky právne posúdené ako 1. zločin vydierania

spolupáchateľstvom podľa k , 2. prečin výtržníctva

spolupáchateľstvom podľa k a

a 3. zločin vydierania podľa .

Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2010 podal sťažovateľ sťažnosť

hneď po jeho vyhlásení. Obhajca sťažovateľa JUDr. J. P. v tejto súvislosti pred okresným

súdom do zápisnice uviedol: „Ja sa stotožňujem s vôľou svojho klienta a žiadam, aby som

bol ja i môj klient vyrozumený o termíne a mieste rozhodovania o zahlásenej sťažnosti

Krajským súdom v Trenčíne.“ Sťažnosť nebola sťažovateľom ani jeho obhajcom písomne

odôvodnená (ani následne, pozn.).

Krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

z 21. septembra 2010 sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že on nebol o termíne a mieste rozhodovania

krajského súdu o jeho sťažnosti vôbec vyrozumený a jeho obhajca bol vyrozumený

predsedom senátu telefonicky v deň rozhodovania krajského súdu o 10.00 h. Po príchode

obhajcu v stanovenú dobu «bol z pojednávacej miestnosti vykázaný a pozvaný bol

do pojednávacej miestnosti len na vyhlásenie uznesenia bez možnosti v rámci neverejného

zasadnutia ústne doplniť dôvody podanej sťažnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní na neverejnom zasadnutí dňa

21. 09. 2010 rozhodol v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4/, článku 13. ods. 4/ a článku 17

ods. 2/, ods. 5/ , nakoľko nie sú konkrétne uvádzané dôvody

trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd rámcovo opakuje skrátené

zdôvodnenie samosudcu Okresného súdu pričom sa vôbec nezaoberá tým, že v prípravnom

konaní došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu, teda týmto rozhodnutím Krajský súd

v Trenčíne porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v

Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu považujem

to, že prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú uvádzané rámcovo a

všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo ďalších

skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o

útekovú alebo preventívnu väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Trenčíne mňa

nevyrozumel o termíne rozhodovania o mojej sťažnosti, hoci som prostredníctvom svojho

obhajcu výslovne žiadal o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní

o mojej sťažnosti, čím porušil a vôbec sa

nezaoberal tým, že v prípravnom konaní došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu.

Dôvody väzby v zmysle , vyžadujú, aby

„z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že

ide o útekovú alebo preventívnu väzbu“. Takéto dôvody z môjho konania ani z ďalších

konkrétnych skutočností nevyplývali pri mojom vzatí do väzby a okrem úradných záznamov

a protiprávneho konania vyšetrovateľov PZ v nerešpektovaní práva na moju obhajobu

neboli tieto dôvody v rámci trvania väzby vôbec skúmané.».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu A. B. upravené v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne rozhodnutím č. k.

zo 21. 09. 2010 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5/ a

/ porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 21. 09. 2010 sa

zrušuje.

3. Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa

pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu A. B.

4. A. B. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 382,32,-€ (slovom

tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný

zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., číslo: ... vedený ... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a v spojení s a postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. septembra 2010.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Námietky sťažovateľa proti postupu a uzneseniu krajského súdu z 21. septembra

2010 možno zhrnúť takto:

1. Sťažovateľ namieta, že nebol vyrozumený o termíne a mieste rozhodovania

krajského súdu o jeho sťažnosti a jeho obhajca, ktorý o termíne neverejného zasadnutia

vyrozumený bol (približne dve hodiny pred konaním neverejného zasadnutia), nemal

možnosť ústne doplniť dôvody podanej sťažnosti, a to aj napriek tomu, že v konaní pred

okresným súdom 13. septembra 2010 „prostredníctvom svojho obhajcu výslovne žiadal

o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti“.

2. Namietané uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, keďže v ňom

nie sú uvedené konkrétne dôvody ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.

3. Krajský súd v namietanom uznesení nereagoval na námietku sťažovateľa

o porušení jeho práva na obhajobu tým, že v ďalších trestných veciach mu nebol ustanovený

obhajca „po obmedzení mojej osobnej slobody a vzatí do väzby a až dňa 31. 05. 2010 ma

vyšetrovateľ PZ písomne upozornil že v týchto veciach sa jedná o nutnú obhajobu, kde mne

v tom čase ustanovený obhajca vo väzobnej veci sa do ostatných trestných spisov nedostal,

nakoľko tieto boli spojené na spoločné konanie až dňa 08. 06. 2010...“.

1. K námietke porušenia garantovaných práv rozhodovaním krajského

súdu o sťažnosti bez upovedomenia sťažovateľa o termíne a mieste rozhodovania a bez

možnosti doplniť sťažnosť ústne v konaní pred krajským súdom

Podľa na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon

výslovne ustanovuje.

Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie

je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom

zasadnutí.

Podľa neverejné zasadnutie sa koná za stálej

prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa iné osoby sú z účasti na neverejnom

zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom

zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu

postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2.

Ak je to potrebné, predseda senátu pri rozhodovaní o väzbe alebo o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia

alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.

Podľa rozhodnutie sa vždy vyhlási.

Podľa o sťažnosti podľa proti

uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí

a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do

piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. O sťažnosti proti uzneseniu

o prepustení zatknutého obvineného na slobodu rozhodne nadriadený súd na verejnom

zasadnutí, ktoré možno vždy konať aj bez prítomnosti obvineného, ak bol na toto verejné

zasadnutie riadne a včas predvolaný, a bez prítomnosti obhajcu, ak bol o tomto verejnom

zasadnutí riadne a včas upovedomený; sudca pre prípravné konanie pri výsluchu zatknutého

obvineného vždy zistí adresu na doručovanie písomností.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade rozhodovania

o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o ponechaní obvineného

vo väzbe po podaní obžaloby, o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby,

o neprijatí písomného sľubu obvineného, ako aj o rozšírení (zmene) väzobných dôvodov na

ďalšie skutky (ďalej len „rozhodovanie o väzbe“), nie je druhostupňovému súdu zákonom

uložená povinnosť rozhodovať o sťažnosti na verejnom zasadnutí.

S poukazom na ustanovenie bol teda krajský súd v danom

prípade oprávnený rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí, a to bez

ohľadu na požiadavku obhajcu sťažovateľa byť upovedomený o termíne a mieste

neverejného zasadnutia.

Pokiaľ ide o účasť sťažovateľa, resp. jeho obhajcu na neverejnom zasadnutí

krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, zákon neustanovuje

ich právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia, len oprávnenie predsedu senátu účasť im

umožniť ( prvá veta ), pričom rozhodnutie o tejto otázke

zákon ponecháva na úvahu predsedu senátu.

V danom prípade predseda senátu neumožnil účasť sťažovateľa ani jeho obhajcovi na

neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010, a tým mu ani neumožnil odôvodniť

sťažnosť. Takýto postup krajského súdu bol v súlade s príslušnými ustanoveniami

a ústavný súd ho vzhľadom na konkrétne okolnosti považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľný poukazujúc aj na svoju judikatúru, podľa ktorej

postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej

procesnoprávnej úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv

a slobôd (, ). V okolnostiach prípadu navyše ústavný súd vzal

do úvahy, že zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného z 13. septembra 2010

vyplýva, že obhajca sťažovateľa do nej uviedol: „Ja sa stotožňujem s vôľou svojho klienta

a žiadam, aby som bol ja i môj klient vyrozumený o termíne a mieste rozhodovania

o zahlásenej sťažnosti Krajským súdom v Trenčíne.“, t. j. nežiadal „o možnosť doplnenia

mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti“, ako to v sťažnosti tvrdí

sťažovateľ.

Sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom zastúpený kvalifikovaným zástupcom

(obhajcom), mal preto vedieť, že v danom prípade je sťažnosť potrebné písomne odôvodniť,

keďže pri rozhodovaní o sťažnostiach proti rozhodnutiu o väzbe rozhoduje odvolací súd

spravidla na neverejnom zasadnutí.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k prvej z námietok

sťažovateľa existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K námietke porušenia garantovaných práv sťažovateľa

nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu spočívajúcom v neuvedení

konkrétnych dôvodov trvania sťažovateľovej väzby

Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s odôvodnením uznesenia okresného súdu. Krajský súd dospel k záveru, že z dosiaľ

vykonaných dôkazov, najmä z výpovedí svedkov vyplýva dôvodné podozrenie proti

sťažovateľovi zo spáchania všetkých štyroch skutkov kladených mu za vinu. Dôvodnosť

podozrenia podľa záverov krajského súdu umocňuje aj skutočnosť, že prokurátor okresnej

prokuratúry podal na sťažovateľa 31. augusta 2010 obžalobu. „Obvinený A. B. pred vzatím

do väzby sa v mieste trvalého bydliska nezdržoval, nepravidelne prespával u svojich

kamarátov, ktorá skutočnosť bola preukázaná z viacerých úradných záznamov polície, ktorá

skutočnosť odôvodňuje záver, že tento v prípade prepustenia z väzby by ušiel, alebo sa

skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) Charakter trestnej činnosti, jej závažnosť, z ktorej je obvinený

podozrivý, jednoznačne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by

pokračoval v trestnej činnosti, čím u neho dôvod väzby v zmysle

naďalej trvá. Tieto dôvody väzby odôvodňujú tiež skutočnosti, ktoré vo svojom rozhodnutí

vyslovil okresný súd v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd po preskúmaní obsahu namietaného uznesenia krajského súdu

konštatoval, že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, a to aj

s prihliadnutím na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd namietané uznesenie

krajského súdu za primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa.

3. K námietke porušenia garantovaných práv nedostatočným

odôvodnením uznesenia krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení

jeho práva na obhajobu

Z vyplýva povinnosť nadriadeného orgánu

rozhodujúceho o sťažnosti (v danom prípade krajského súdu, pozn.) preskúmať

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

V uznesení okresného súdu sp. zn. z 13. septembra 2010 sa okrem

iného uvádza, že „K námietkam obvineného samosudca uvádza, že pri všetkých úkonoch

vykonaných po jeho vzatí do väzby bol prítomný, príp. vyrozumený, obhajca, ktorý mu bol

ustanovený súdom po rozhodnutí o jeho vzatí do väzby, a to JUDr. J. L., ktorého na

všetkých vykonaných úkonoch v prípravnom konaní zastúpili jeho poverení advokátski

koncipienti, a to JUDr. I. E. a JUDr. A. H., a teda nemohlo byť porušené právo obvineného

na obhajobu.“.

Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa s námietkou sťažovateľa o porušení jeho

práva na obhajobu zaoberal. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí, že záver okresného

súdu o tom, že pri všetkých úkonoch vykonaných po jeho vzatí do väzby bol prítomný,

prípadne vyrozumený jeho obhajca JUDr. J. L., nezodpovedá pravde. Ako už bolo uvedené,

krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a s jeho odôvodnením. Keďže

sťažovateľ sťažnosť písomne neodôvodnil, krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v

intenciách a na tomto základe zohľadňujúc citovanú časť

odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 13. septembra 2010 nedospel k záveru, že by

v priebehu konania došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu. Ústavný súd

konštatuje, že zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá

by tento záver vo veci konajúcich súdov mohla spochybniť, a preto aj vo vzťahu k tejto

námietke existujú podľa jeho názoru dôvody na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vychádzajúc zo svojich predbežných záverov ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti podľa rozhodol o jej odmietnutí

ako celku z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010