Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 504/2010
PDF · 166.19 KB
No categories available
II. ÚS 504/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., S., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Revúca v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn.
4 D 473/09, Dnot 213/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2010 doručená sťažnosť A. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej aj „okresný súd“) v dedičskom konaní
vedenom pod sp. zn. 4 D 473/09, Dnot 213/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynulo, že „... Dňa 18. 10. 2009 zomrela teta sťažovateľky M. S. Dňa
29. 10. 2009 odporca poveril notára JUDr. I. S. ako súdneho komisára prejednaním
dedičstva po neb. poručiteľke. Dňa 22. 1. 2010 sa uskutočnilo predbežné vyšetrenie, kedy
sťažovateľka uviedla tých príbuzných poručiteľky, o ktorých mala vedomosť. Konanie sa
vedie pred odporcom pod č. k. 4D473/2009, Dnot 213/2009.
Na vyžiadanie odporcu, v skutočnosti notára zo dňa 15. 2. 2010 sťažovateľka
oznámila podaním na pošte dňa 25. 2. 2010 notárovi cenu nehnuteľnosti bytu č. 29 na 6.p.
vo vchode č. 2 v bytovom dome V9 s. č. 1124 zapísanom na LV č. 3048 v k. ú. R. v hodnote
10.000.- Eúr.
Na opätovné vyžiadanie notára zo dňa 1. 3. 2010 sťažovateľka už bola nútená
vyhľadať právnika a za jeho pomoci doplnila vyhlásenie účastníka podľa § 120 ods. 3
O. s. p. o určení všeobecnej hodnoty stavby - predmetného bytu, ktoré dokladovala prílohou
a to listom zo dňa 7. 3. 2010.
Na list notára zo dňa 16. 3. 2010 sťažovateľka v rámci svojich možností o príbuzných
poručiteľky odpovedala notárovi listom zo dňa 30. 3. 2010, pričom ho upozornila, že za
predmetný byt platí za služby spojené s užívaním bytu (v skutočnosti za jeho neužívanie) od
úmrtia poručiteľky zo svojho dôchodku a vôbec sa postarala o pohreb poručiteľky.
Nakoľko ani po doplnení vyhlásenia účastníka listom zo dňa 7. 3. 2010 sa dedičstvo
po poručiteľke neprejednalo, a notár nepostupoval v dedičskom konaní sústredene a
urýchlene sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v dedičskom konaní predsedovi
odporcu podanú u odporcu dňa 3. 5. 2010, na ktorú sťažnosť odpovedal predseda odporcu
listom zo dňa 20. 5. 2010, konštatujúc, že nezistil zavinené prieťahy v konaní, preto nebol
dôvod na sťažovateľkou navrhovaný postup podľa § 175zb O. s. p.
Preto sťažovateľka trpezlivo čakala na prejednanie dedičstva až do dňa 4. 10. 2010,
kedy sa na predvolanie notára dostavila k notárovi z okr. P. do R., čo je nemalá vzdialenosť
a vzhľadom na vek sťažovateľky ju tam odviezol osobným motorovým vozidlom syn Peter,
ktorý nemá vlastný byt, len je spoluvlastníkom polovice RD spolu so sťažovateľkou, ktorú
polovicu nadobudol dedením po svojom otcovi.
Sťažovateľka sa ale s notárom nestretla, pretože z kancelárie notára vyšla zrejme
jeho sekretárka, ktorá sťažovateľke oznámila, že dedičské konanie sa neuskutoční.
Sťažovateľka sa tak už po druhý raz (prvý raz 22. 1. 2010) celkom zbytočne
dostavila do R. a dedičstvo sa neprejednalo, len sekretárka notára jej oznámila aby
zabezpečila splnomocnenie od príbuzných poručiteľky, ktorý sa vraj nedostavili do R.
Takýto postup notára sťažovateľka považuje za neetický a nedôstojný úradu notára a
nezákonný, pretože dedičské konanie a účasť na ňom má zabezpečiť notár, ktorý má na to
nástroje a možnosti dané mu O. s. p. na rozdiel od sťažovateľky, ktorá príbuzných
poručiteľky pozná len z videnia na pohrebe poručiteľky a pod.
Preto sa sťažovateľka domnieva, že ak dedičské konanie nie je ukončené ani do roka
od úmrtia poručiteľky, pričom sťažovateľka upozornila notára na to, že od úmrtia
poručiteľky musí platiť mesačne cca 70.- Eúr za služby spojené s užívaním predmetného
bytu zo svojho dôchodku, ktorý je podpriemerný, tak potom dedičské konanie nie je súladné
so zákonom, ale je presiaknuté prieťahmi, vyplývajúcimi z nesprávneho v rozpore s ust.§ 6 a
§ 100 § O. s. p. postupu notára v dedičskom konaní po 22. 1. 2010 a jeho nečinnosti
v období, november a december 2010.
Sťažovateľka má teda za to, že v dedičskom konaní, ktoré je t. č. už neprimerane dlho
trvajúce vo vzťahu k povahe jeho predmetu, ktorým je prázdny byt za ktorý sťažovateľka
platí zbytočne mesačné platby a poľnohospodárska pôda, je porušované jej základné právo
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj
právo na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a následne o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 4D473/2009, Dnot 213/2009
porušil základné právo A. S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl.48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6
ods. 1 DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd .
Okresnému súdu Revúca prikazuje konať vo veci vedenej pod sp. zn. 4D473/2009,
Dnot 213/2009 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.
A. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000.- Eúr, ktoré je jej
povinný Okresný súd Revúca vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Okresný súd Revúca je povinný vyplatiť A. S. sumu 260,70.- Eúr, do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S.
Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
odôvodňuje tým, že okresný súd nekonal v dedičskom konaní čo najrýchlejšie a ani
hospodárne a plynulo odo dňa 22. 1. 2010, lebo okresný súd dedičskú vec po poručiteľke
nerozhodol v primeranej lehote. Okresný súd postupuje v konaní jednak nehospodárne a
nesústredene, čím právna neistota sťažovateľky, ktorá u nej trvá už 1 rok je porušená a
okresný súd, v skutočnosti notár ako súdny komisár, napriek tomu pojednávanie určené na
deň 4. 10. 2010 zrejme odročil, neupovedomil sťažovateľku o tom, že pojednávanie sa
neuskutoční vopred, vzhľadom na vzdialenosť ktorú musela sťažovateľka ako dôchodkyňa
prekonať a vynaložiť dva razy zbytočné náklady na dopravu, pričom sa ani len neobťažoval
osobne dňa 4.10.2010 vysvetliť sťažovateľke neprejednanie dedičstva a urobil tak
sprostredkovane prostredníctvom svojej sekretárky. Pretože predmetom sporu je
prejednanie dedičstva po poručiteľke o ktorú sa sťažovateľka postarala na sklonku jej
života, čím odbremenila štát o nemalé finančné prostriedky, čo bolo na ťarchu sťažovateľky
aj ej členov rodiny, v dôsledku čoho vynakladá na platbách za služby spojené s užívaním
bytu už po dobu 12 mesiacov mesačné platby / spolu cca 650.-Eúr / zbytočne, súd by mal
preto konať a rozhodnúť urýchlene a nie postupovať tak pomaly a nehospodárne ako
postupuje a ďalej by nemal zaťažovať sťažovateľku zbytočnými úkonmi nákladami
súvisiacimi s prejednaním dedičstva, ktoré si mal sám zaobstarať alebo vykonať . Notár ako
súdny komisár si mal okruh dedičov zistiť sám už v období mesiacov november a december
2009 resp. najneskôr v mesiaci január 2010 a nezaťažovať tým sťažovateľku po jednom
roku.
Obavy sťažovateľky spočívajúce v otázke ako dlho bude ešte znášať zbytočné náklady
na platby spojené s užívaním bytu a na dopravu do R. z okr. P., o ktorom byte ani nevie či
ho v dedičskom konaní vôbec zdedí, u sťažovateľky prehlbujú jej právnu neistotu a
vyvolávajú preto nedôveru v postoj a postup notára k prejednaniu dedičstva a s poukazom
na jeho prejav vyplývajúci z obsahu jeho opakovaných vyžiadaní a tiež z neprítomnosti
v deň pojednávania 4. 10. 2010, kedy sa malo dedičské konanie uskutočniť, ale sa so
sťažovateľkou nespísala ani len zápisnica o neuskutočnenom pojednávaní.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom Okresného súdu Revúca
v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 473/09, Dnot 213/09 dochádza k porušovaniu
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis
Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú z obsahu samotnej sťažnosti je
zrejmé, že okresný súd (v skutočnosti notár ako súdny komisár) prakticky od začiatku
napadnutého konania, teda od 29. októbra 2009, konal vo veci v podstate priebežne. Dňa
22. januára 2010 sa uskutočnilo predbežné vyšetrenie a už vo februári 2010 si vyžiadal od
účastníčky konania cenu nehnuteľností patriacich do dedičstva. Prerokovanie dedičstva bolo
nariadené na 4. október 2010, avšak sa neuskutočnilo, pretože podľa informácie sekretárky
konajúceho notára sa na toto pojednávanie nedostavili všetci dedičia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným
súdom nebol celkom bez prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľky a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom
rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa
v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto v danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný
súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu
(sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010