Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 469/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť V. N. a Ing. arch. K. N., K., zastúpených Advokátskou

kanceláriou V., B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo

126/2009 z 30. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N. a Ing. arch. K. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010

doručená sťažnosť V. N. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. arch. K. N. (ďalej len

„sťažovateľka“ spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľom bolo v septembri 1995 odcudzené osobné

motorové vozidlo. Policajným orgánom sa však nepodarilo začať trestné stíhanie proti

konkrétnemu páchateľovi trestného činu.

V decembri 1996 matka sťažovateľky spoznala odcudzené vozidlo, pretože „išlo

o jedinečné auto so špeciálnym vybavením a osobitého vzhľadu. Túto skutočnosť osobne

nahlásila na OV PZ Ružinov-západ“, ktoré však o výsledku šetrenia nepodalo žiadnu právu,

preto na nadriadenom orgáne žiadala vo veci urobiť nápravu. Dňa 26. júla 2000 bolo

odcudzené vozidlo (avšak s inou poznávacom značkou) v Bratislave odfotografované a na

základe ich trestného oznámenia odbor organizovanej trestnej činnosti vykonal šetrenie

k vozidlu „... červenej farby zn. ...“ a podľa „správy Prezídia PZ Bratislava zo dňa 21.

januára 2002 o odstúpení spisového materiálu bol ustálený majiteľ vozidla, ktorý sa v

mieste trvalého bydliska zdržiava sporadicky a preto sa nepodarilo zaistiť vozidlo...

V apríli 2003 pracovníci „Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II“...

sťažovateľom oznámili, „že ich vozidlo sa našlo v dezolátnom stave“.

Dňa 29. septembra 2004 si sťažovatelia podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „“) uplatnili „voči štátu právo na

náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom“.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, ktorému bola žiadosť odstúpená, o ich nároku nerozhodlo, a preto

podali 15. decembra 2004 žalobu na všeobecnom súde.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 2. októbra 2007

sp. zn. žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť

sťažovateľom spoločne a nerozdielne 549 065 Sk spolu s 8 % úrokom z omeškania.

Vo zvyšnej časti ich žalobu zamietol.

Po podaní odvolania Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

z 19. novembra 2008 sp. zn. rozhodnutie okresného súdu z 2. októbra 2007

sp. zn. v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.

Krajský súd dospel k záveru, „že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že navrhovatelia

ako poškodení preukázali splnenie troch predpokladov vzniku škody -nepreukázali, akým

nesprávnym úradným vznikla škoda, akým konkrétnym konaním, resp. nekonaním, došlo

k porušeniu procesných noriem, čo konkrétne mal urobiť vyšetrovací orgán, aké

rozhodnutie mal vydať, ktorý jeho konkrétny postup bol nesprávny a mal byť príčinou

vzniku škody, či išlo o nečinnosť, opomenutie a aké, pretože podmienkou objektívnej

zodpovednosti je skutočnosť, že škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci.

Škoda, ktorá vznikla na motorovom vozidle navrhovateľov bola spôsobená

odcudzením motorového vozidla a nebolo preukázané, že vznikla zavinením vyšetrovacieho

orgánu, a že vznikla pri výkone verejnej moci.“.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia v zákonnej lehote v marci 2009

dovolanie. Rozsudok „považovali za nezákonný, vydaný v rozpore so skutkovými zisteniami

a vykonaným dokazovaním. Namietali, že odvolací súd sa riadne neoboznámil so skutkovým

stavom zisteným súdnom prvého stupňa, nevyhodnotil riadne dôkazy, ktoré vykonal súd

prvého stupňa a to každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, a z toho

dôvodu vydal nezákonné rozhodnutie. Opätovne poukázali na dôkazy vykonané pred

prvostupňovým súdom, ktorými preukazovali porušenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a b),

a o policajnom zbore v znení neskorších

predpisov orgánmi činný i v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľov napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo z nesprávne zisteného skutkového stavu veci zo

strany odvolacieho súdu, z nevykonania dôkazov, resp. nesprávne vyhodnotených dôkazov

ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Najvyšší súd v konaní sp. zn. rozsudkom z 30. júna 2010 rozhodol

tak, že ich dovolanie zamietol. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že dovolanie nie je

opodstatnené, pretože v dovolacom konaní nevyšla najavo žiadna z procesných vád

ustanovených v (ďalej aj „OSP“), a tiež nezistil, že by

konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou [ a ], tak

ako to namietali sťažovatelia.

Podľa nich zistenie najvyššieho súdu, „že konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté

takouto inou vadou, dovolací súd náležité neodôvodnil...“.

Takisto považujú za pochybenie najvyššieho súdu, keď „za nedôvodnú považoval

námietku žalobcov, že odvolací súd riadne neodôvodnil svoj záver, že žalobcovia neuniesli

dôkazné bremeno o tvrdení, že príčinou vzniku škody bol nesprávny úradný postup, pričom

však sám dovolací súd konštatoval, že nečinnosť orgánov polície by síce bolo možné

považovať za postup priečiaci sa zákonu a tým potvrdil, že postup orgánov môže mať za

následok vznik zodpovednosti podľa , čo zakladá vadu

nepreskúmateľnosti rozsudku, uviedol, že plnenie ktorého sa žalobcovia domáhali titulom

náhrady škody nepredstavuje ich majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom orgánu polície, že ich majetok sa nezmenšil nesprávnym postupom orgánu

polície, ale tento dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia motorového vozidla, pričom sa

vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcov, že škoda vznikla práve v dôsledku nečinnosti

orgánov polície...“.

Na základe uvedených skutočností žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo V. N., ... a Ing. arch. K. N., ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na vlastníctvo podľa ..., právo na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa

... a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru ...

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2010

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2010 zrušuje a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

V. N. a Ing. arch. K. N. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume uvedenej

v písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktoré je im Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

zaplatiť na účet ich právneho zástupcu vedený v ..., do dvoch mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , ).

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľov, podľa ktorých

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2010 malo byť porušené ich

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv podľa a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu je tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého im súdna ochrana

nebola dovolacím súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite a spočívala

najmä v nedostatočnom odôvodnení tých skutočností, ktoré sa týkali iných vád tohto

konania pri rozhodovaní o náhrade škody pri nesprávnom úradnom postupe orgánov

verejnej moci. Podľa nich v okolnostiach daného prípadu všeobecné súdy nesprávne právne

posúdili vec a nevyhodnotili správne všetky dôkazy. Sťažovatelia sa preto na základe

uvedeného domnievajú, že najvyšší súd rozhodnutím, ktorým zamietol dovolanie v ich veci,

porušil ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že účastníkovi občianskeho súdneho konania

ustanovenie a dohovoru, ale ani zákonné procesno-právne

predpisy negarantujú v procese dokazovania právo vyjadrovať sa k právnym záverom

konajúceho súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má

účastník právo vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom, a tak ovplyvňovať skutkové

zistenia súdu, je úplné objasnenie skutkového stavu veci. Následné právne posúdenie

dokazovaním ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu a účastník konania

nie je oprávnený doň kvalifikovane zasahovať. Svoj odlišný právny názor totiž môže

uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy, ku

ktorým patrí aj sťažnosť podľa . Tá však prichádza do úvahy len vtedy,

ak by právne závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

).

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal dovolacie dôvody sťažovateľov v rozsahu

podľa a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné, preto ho zamietol

podľa ustanovenia . Konštatoval, že vo veci sťažovateľov nedošlo

k procesným vadám odvolacieho konania a ich námietky sa v skutočnosti týkajú právneho

posúdenia veci, ktoré však samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa Občianskeho

súdneho poriadku. Právny názor najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny či

zjavne neodôvodnený. Výsledok tejto interpretácie považuje ústavný súd za logický

a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave. Ústavný súd pritom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s podstatnými dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi

nestotožnil, ich dovolanie zamietol.

Z rozhodnutia sp. zn. z 30. júna 2010 okrem iného vyplýva, že

najvyšší súd sa zaoberal podstatnou námietkou sťažovateľov spočívajúcou v nesprávnom

právnom posúdení veci, keď podrobne rozobral na s. 6 až 8 svojho rozsudku dôvody, prečo

sa stotožnil s právnymi závermi odvolacieho súdu, „že k súčasnému (kumulatívnemu)

splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v predmetnej

veci nedošlo“.

K tomu tiež vyslovil, že „Žalobcami tvrdenú nečinnosť orgánov polície by síce bolo

možné považovať za postup priečiaci sa zákonu, na druhej strane ale nemožno prehliadať,

že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa len

vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane

spôsobené práve (iba) touto nečinnosťou.

Žalobcovia sa v danej veci domáhali náhrady škody predstavujúcej rozdiel medzi

všeobecnou hodnotou vozidla v čase jeho odcudzenia a jeho všeobecnou hodnotou v čase

jeho zaistenia. Plnenie, ktorého sa žalobcovia domáhali titulom náhrady škody, ale

nepredstavuje ich majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu

polície; majetok žalobcov sa nezmenšil nesprávnym postupom orgánu polície, tento

dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia motorového vozidla.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánov polície a znížením ich majetku.

Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je

daná táto zodpovednosť, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcov nie je

opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý spočíva na správnom

právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za

škodu v zmysle ..“.

Vychádzajúc z rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považuje takto formulované

princípy posudzovania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody za zodpovedajúce právnej úprave, ak sa navyše sťažovatelia „domáhali

náhrady škody predstavujúcej rozdiel medzi všeobecnou hodnotou vozidla v čase jeho

odcudzenia a jeho všeobecnou hodnotou v čase jeho zaistenia“ a v konaní dostatočne

nepreukázali vznik zodpovednosti žalovaného subjektu za škodu podľa „

Zb“, keďže ich majetok sa „nezmenšil nesprávnym postupom orgánu polície“, ale „tento

dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia motorového vozidla“.

Ústavný súd tiež nezistil v danej veci taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

, resp. a súvisiacich predpisov

() najvyšším súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s uvedenými článkami a dohovoru.

V tejto veci nejde ani o prípad, že by odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

bolo nezrozumiteľné, alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (obdobne napr. m. m. , ).

Rozhodnutie najvyššieho súdu tiež nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný

súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ),

a v tejto situácii preto nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého dovolacieho rozhodnutia. Najvyšší súd sa stotožnil so záverom odvolacieho

súdu, že sťažovatelia ako poškodení nepreukázali splnenie troch predpokladov vzniku

(resp. výšky) uplatňovanej škody v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu

orgánov polície, a aj keď tvrdenie sťažovateľov malo čiastočne racionálny základ v tom, že

orgány polície nepostupovali pri objasňovaní krádeže motorového vozidla v súlade so

zákonom (boli nečinné), nemožno vzhľadom na ich nárok uplatňovaný v konaní vysloviť,

že všeobecné súdy (krajský súd) a následne najvyšší súd rozhodli v nesúlade s platnou

právnou úpravou.

Ústavný súd po preskúmaní dôvodov uvedených v rozhodnutí najvyššieho súdu

a dôvodov uvedených sťažovateľmi v sťažnosti konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť

medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu označenými právami sťažovateľov,

a preto ju v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. ).

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie .

Porušenie svojho základného práva videli v tom, že najvyšší súd ich dovolanie nesprávne

právne posúdil, a keby rozhodol v intenciách právneho názoru prvostupňového súdu, bola

by im priznaná náhrada škody (v dôsledku údajnej nečinnosti orgánov polície pri pátraní po

odcudzenom motorovom vozidle).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovatelia sa domáhali náhrady škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu,

ktorá však bola napokon krajským súdom zamietnutá. Najvyšší súd v dovolacom konaní

konštatoval, že krajský súd vec právne správne posúdil a nevyšla najavo žiadna

z procesných vád ustanovených v , a tiež vyslovil, že konanie odvolacieho súdu

nebolo postihnuté inou vadou [ a ], ako to namietali

sťažovatelia.

Keďže ústavný súd predtým nezistil relevantnú súvislosť medzi postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práv sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, rozhodnutím najvyššieho súdu im

nemohla vzniknúť ani žiadna škoda, a teda ani byť porušené ich základné právo vlastniť

majetok podľa . K tomu je potrebné uviesť, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť

v časti pre namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie

základného práva podľa , bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-

procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (obdobne ).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd

uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná

právomoc všeobecných súdov v zmysle spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a s účinnosťou od 1. júla 2004

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu (, ) a podľa je teda právomoc

ústavného súdu v danej veci subsidiárna (, ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov

v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už preto bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010