Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 474/2010
PDF · 191.88 KB
No categories available
I. ÚS 474/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. N., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 138/2007 zo 16. októbra
2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 41/2009
z 11. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. mája
2010 doručené podanie J. N. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „doplnenie sťažnosti“,
ktoré na základe výzvy a poučenia ústavného súdu sťažovateľ upravil a následne ústavnému
súdu doručil faxom 30. júna 2010 sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 138/2007 zo 16. októbra
2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Cdo 41/2009 z 11. februára 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“), v ktorom si voči nemu
uplatnil pôvodný navrhovateľ (spoločnosť A., a. s. v likvidácii) nárok na zaplatenie sumy
450 000 Sk s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že sťažovateľ ako odporca užíval
bez uzavretia nájomnej zmluvy v období od 1. apríla 1999 do 30. septembra 2000 objekty
slúžiace na poľnohospodárske účely, ktorých vlastníkom bola spoločnosť A., a. s.
v likvidácii. Žalovaná suma mala predstavovať obvyklé nájomné vo výške 25 000 Sk za
každý mesiac užívania týchto objektov, čo pri užívaní 18 mesiacov predstavuje spolu sumu
450 000 Sk. V priebehu konania pôvodný navrhovateľ spoločnosť A., a. s. v likvidácii,
podal návrh na zámenu účastníka na strane navrhovateľa s tým, že namiesto neho do
konania vstúpi Ing. S. K. z titulu uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok medzi
doterajším navrhovateľom ako postupcom a Ing. S. K. ako postupníkom. Okresný súd
tomuto návrhu vyhovel a pripustil, aby do konania namiesto navrhovateľa vstúpil Ing. S. K.
Z príloh k sťažnosti ústavný súd zároveň zistil, že okresný súd vo veci rozhodol najprv
rozsudkom pod sp. zn. 4 C 69/2001 zo 16. januára 2004, ktorým sťažovateľa zaviazal
zaplatiť navrhovateľovi sumu 106 350 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. októbra
2000 do zaplatenia, a pokiaľ ide o zvyšok, návrh zamietol. Následne vydal okresný súd
4. marca 2004 opravné uznesenie pod sp. zn. 4 C 69/2001, ktorým opravil prvý odsek
výroku rozsudku tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 319 050 Sk so
17,6 % úrokom z omeškania od 1. októbra 2000 do zaplatenia. Sťažovateľ podal proti
rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
4 Co 106/2004 z 31. mája 2005 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu v spojení
s opravným uznesením zo 4. marca 2004 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd vyslovil názor, že v danej veci neboli splnené predpoklady v zmysle § 164
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na to, aby bolo možné rozsudok takto
opraviť.
3. Okresný súd potom, ako mu bola vec vrátená, ju opätovne prerokoval a rozhodol
rozsudkom sp. zn. 4 C 69/2001 z 30. januára 2007, ktorým sťažovateľa zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi sumu 319 050 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 1. októbra
2000 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd
návrh zamietol a o trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich
náhradu. Podľa okresného súdu sťažovateľ tým, že užíval predmetné nehnuteľnosti (objekty
slúžiace na poľnohospodárske účely), hoci nebol ich vlastník a ani nemal na ich užívanie
uzavretú platnú nájomnú zmluvu, sa na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil. Sťažovateľ
sa proti rozsudku okresného súdu odvolal. O odvolaní preto rozhodoval krajský súd, ktorý
rozsudkom sp. zn. 5 Co 138/2007 zo 16. októbra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu,
sťažovateľa zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, ako aj zaplatiť
trovy štátu. Proti rozsudku krajského súdu zo 16. októbra 2008 podal sťažovateľ dovolanie.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením pod sp. zn. 1 Cdo 41/2009
z 11. februára 2010, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný.
4. Podľa sťažovateľa krajský súd a následne aj najvyšší súd jednostranne prihliadali
len na tvrdenia navrhovateľa, nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom, čo malo za
následok arbitrárnosť ich rozhodnutia. Sťažovateľ poukázal na to, že bez povšimnutia ostali
jeho vyjadrenia týkajúce sa vynaložených investícií do užívaných nehnuteľností, kvality
užívaných nehnuteľností, že mu pôvodný navrhovateľ vôbec neoznámil postúpenie svojej
pohľadávky a že pôvodný navrhovateľ ani nemal udelený súhlas od Fondu národného
majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond národného majetku“) ako jediného akcionára
vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia na postúpenie predmetnej pohľadávky.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto
nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
5Co/138/2007 a jeho rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2008 a rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/41/2009 zo dňa 11. februára 2010 bolo porušené.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/41/2009 zo
dňa 11. februára 2010 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. októbra 2008 sp. zn.
5Co/138/2007 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet...
vo výške... v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Zároveň sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým
sa odloží vykonateľnosť rozsudku okresného súdu z 30. januára 2007 pod sp. zn.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).
8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 138/2007 zo 16. októbra 2008 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 41/2009
z 11. februára 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Podstatou sťažnosti je názor
sťažovateľa, že krajský súd a následne aj najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadali s jeho
argumentáciou, neoprávnene nevykonali dôkazy, ktoré sťažovateľ v konaní navrhol
vykonať, v dôsledku čoho sú rozhodnutia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu arbitrárne
a nedostatočne odôvodnené.
9. Ústavný súd vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popred ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd
aj k posúdeniu napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho
súdu.
III.
10. Podstata sťažnostných námietok smeruje k preukázaniu, že krajský súd
neprihliadal na tvrdenia sťažovateľa a ním navrhnuté dôkazy buď nevykonal, alebo ich
vyhodnotil v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu ako pochybenie
predovšetkým to, že mu vôbec nebolo oznámené pôvodným navrhovateľom postúpenie
pohľadávky a že vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu.
11. Ako vyplýva z už uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).
12. Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel ústavný súd
k názoru, že tento obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho
výrok, ktoré dôsledne vychádzali z riadne vykonaných dôkazov. Na zvýraznenie správnosti
rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané
neoznámenie skutočnosti, že pohľadávka voči nemu bola postúpená, tento nedostatok
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevyplýva. Krajský súd vychádzal zo znenia
zápisnice z pojednávania na okresnom súde konanom 14. októbra 2005. Z tejto zápisnice
vyplýva, že postúpenie uplatnenej pohľadávky bolo sťažovateľovi oznámené pôvodným
navrhovateľom ako postupcom na začiatku pojednávania. Na pojednávaní zároveň okresný
súd oboznámil účastníkov konania so zmluvou o postúpení pohľadávok, s návrhom
pôvodného navrhovateľa na zámenu navrhovateľa z titulu postúpenia vymáhanej
pohľadávky, pričom príslušné listiny týkajúce sa postúpenia pohľadávky boli sťažovateľovi
doručené. Ústavný súd preto považuje túto námietka sťažovateľa, ktorý bol navyše v celom
konaní právne zastúpený advokátom, za neodôvodnenú. Obdobný názor zaujal ústavný súd
aj k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd zistil nedostatočne skutkový stav. Krajský súd ako
súd odvolací pristúpil precízne k preskúmaniu rozsudku okresného súdu, keď sa neuspokojil
len so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného okresným súdom.
Krajský súd navyše doplnil dokazovanie o výsluch svedkyne JUDr. H. D., likvidátorky
pôvodného navrhovateľa a sťažovateľom navrhnutého svedka Ing. D. S.. Výpoveď
uvedeného svedka navrhnutého sťažovateľom však nepotvrdila jeho tvrdenia.
13. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za dostatočne odôvodnený, jeho
závery vychádzajú z konkrétnych faktov, ako aj z ním vykonaných dôkazov, sú preto
logické a plne právne akceptovateľné. Krajský súd sa riadne vysporiadal aj so všetkými
podstatnými námietkami sťažovateľa, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo dospel
k záveru, že odvolanie sťažovateľa nebolo dôvodné. Ústavný súd preto nezistil v rozsudku
krajského súdu a ani v jeho postupe, ktorý mu predchádzal, nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným a čo by vyžadovalo korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažovateľov
nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti či
arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu s rozsudkom krajského
súdu nesúhlasí, pretože ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bolo
sťažovateľovi uložené zaplatiť sumu 319 050 Sk s príslušenstvom, teda konanie sa skončilo
pre sťažovateľa neúspechom. Ústavný súd stabilne pripomína, že ústavou zaručené základné
právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho
naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05,
14. K obdobnému názoru dospel ústavný súd aj pri skúmaní uznesenia najvyššieho
súdu, ktoré sťažovateľ svojou sťažnosťou tiež napadol. Najvyšší súd dostatočne a právne
korektne odôvodnil dôvody, pre ktoré dovolanie odmietol. Pretože nebola splnená žiadna
z podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP, najvyšší súd rozsudok
krajského súdu preskúmal aj z hľadiska, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád
vymedzených v § 237 OSP. Možno preto konštatovať, že dovolanie sťažovateľa posúdil
komplexne. Najvyšší súd potom dospel k názoru, že prípustnosť dovolania nie je možné
vyvodiť z § 238 OSP a ani z § 237 OSP, a preto dovolanie odmietol.
15. Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal aj ochrany základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd však
nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito právami sťažovateľa a postupom a rozsudkom
krajského súdu a ani uznesením najvyššieho súdu.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu,
priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2010