Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 474/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 16. októbra

2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. mája

2010 doručené podanie J. N. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „doplnenie sťažnosti“,

ktoré na základe výzvy a poučenia ústavného súdu sťažovateľ upravil a následne ústavnému

súdu doručil faxom 30. júna 2010 sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. októbra

2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. februára 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“), v ktorom si voči nemu

uplatnil pôvodný navrhovateľ (spoločnosť A., a. s. v likvidácii) nárok na zaplatenie sumy

450 000 Sk s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že sťažovateľ ako odporca užíval

bez uzavretia nájomnej zmluvy v období od 1. apríla 1999 do 30. septembra 2000 objekty

slúžiace na poľnohospodárske účely, ktorých vlastníkom bola spoločnosť A., a. s.

v likvidácii. Žalovaná suma mala predstavovať obvyklé nájomné vo výške 25 000 Sk za

každý mesiac užívania týchto objektov, čo pri užívaní 18 mesiacov predstavuje spolu sumu

450 000 Sk. V priebehu konania pôvodný navrhovateľ spoločnosť A., a. s. v likvidácii,

podal návrh na zámenu účastníka na strane navrhovateľa s tým, že namiesto neho do

konania vstúpi Ing. S. K. z titulu uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok medzi

doterajším navrhovateľom ako postupcom a Ing. S. K. ako postupníkom. Okresný súd

tomuto návrhu vyhovel a pripustil, aby do konania namiesto navrhovateľa vstúpil Ing. S. K.

Z príloh k sťažnosti ústavný súd zároveň zistil, že okresný súd vo veci rozhodol najprv

rozsudkom pod sp. zn. zo 16. januára 2004, ktorým sťažovateľa zaviazal

zaplatiť navrhovateľovi sumu 106 350 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. októbra

2000 do zaplatenia, a pokiaľ ide o zvyšok, návrh zamietol. Následne vydal okresný súd

4. marca 2004 opravné uznesenie pod sp. zn. , ktorým opravil prvý odsek

výroku rozsudku tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 319 050 Sk so

17,6 % úrokom z omeškania od 1. októbra 2000 do zaplatenia. Sťažovateľ podal proti

rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. mája 2005 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu v spojení

s opravným uznesením zo 4. marca 2004 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd vyslovil názor, že v danej veci neboli splnené predpoklady v zmysle § 164

(ďalej len „OSP“) na to, aby bolo možné rozsudok takto

opraviť.

3. Okresný súd potom, ako mu bola vec vrátená, ju opätovne prerokoval a rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2007, ktorým sťažovateľa zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi sumu 319 050 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 1. októbra

2000 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd

návrh zamietol a o trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich

náhradu. Podľa okresného súdu sťažovateľ tým, že užíval predmetné nehnuteľnosti (objekty

slúžiace na poľnohospodárske účely), hoci nebol ich vlastník a ani nemal na ich užívanie

uzavretú platnú nájomnú zmluvu, sa na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil. Sťažovateľ

sa proti rozsudku okresného súdu odvolal. O odvolaní preto rozhodoval krajský súd, ktorý

rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu,

sťažovateľa zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, ako aj zaplatiť

trovy štátu. Proti rozsudku krajského súdu zo 16. októbra 2008 podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením pod sp. zn.

z 11. februára 2010, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný.

4. Podľa sťažovateľa krajský súd a následne aj najvyšší súd jednostranne prihliadali

len na tvrdenia navrhovateľa, nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom, čo malo za

následok arbitrárnosť ich rozhodnutia. Sťažovateľ poukázal na to, že bez povšimnutia ostali

jeho vyjadrenia týkajúce sa vynaložených investícií do užívaných nehnuteľností, kvality

užívaných nehnuteľností, že mu pôvodný navrhovateľ vôbec neoznámil postúpenie svojej

pohľadávky a že pôvodný navrhovateľ ani nemal udelený súhlas od Fondu národného

majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond národného majetku“) ako jediného akcionára

vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia na postúpenie predmetnej pohľadávky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto

nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2008 a rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11. februára 2010 bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 11. februára 2010 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. októbra 2008 sp. zn.

a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet...

vo výške... v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým

sa odloží vykonateľnosť rozsudku okresného súdu z 30. januára 2007 pod sp. zn.

.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva podľa , práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2008 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. februára 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Podstatou sťažnosti je názor

sťažovateľa, že krajský súd a následne aj najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadali s jeho

argumentáciou, neoprávnene nevykonali dôkazy, ktoré sťažovateľ v konaní navrhol

vykonať, v dôsledku čoho sú rozhodnutia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu arbitrárne

a nedostatočne odôvodnené.

9. Ústavný súd vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popred ich

účel a význam (m. m. , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd

aj k posúdeniu napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho

súdu.

III.

10. Podstata sťažnostných námietok smeruje k preukázaniu, že krajský súd

neprihliadal na tvrdenia sťažovateľa a ním navrhnuté dôkazy buď nevykonal, alebo ich

vyhodnotil v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu ako pochybenie

predovšetkým to, že mu vôbec nebolo oznámené pôvodným navrhovateľom postúpenie

pohľadávky a že vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

11. Ako vyplýva z už uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti ().

12. Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel ústavný súd

k názoru, že tento obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho

výrok, ktoré dôsledne vychádzali z riadne vykonaných dôkazov. Na zvýraznenie správnosti

rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

neoznámenie skutočnosti, že pohľadávka voči nemu bola postúpená, tento nedostatok

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevyplýva. Krajský súd vychádzal zo znenia

zápisnice z pojednávania na okresnom súde konanom 14. októbra 2005. Z tejto zápisnice

vyplýva, že postúpenie uplatnenej pohľadávky bolo sťažovateľovi oznámené pôvodným

navrhovateľom ako postupcom na začiatku pojednávania. Na pojednávaní zároveň okresný

súd oboznámil účastníkov konania so zmluvou o postúpení pohľadávok, s návrhom

pôvodného navrhovateľa na zámenu navrhovateľa z titulu postúpenia vymáhanej

pohľadávky, pričom príslušné listiny týkajúce sa postúpenia pohľadávky boli sťažovateľovi

doručené. Ústavný súd preto považuje túto námietka sťažovateľa, ktorý bol navyše v celom

konaní právne zastúpený advokátom, za neodôvodnenú. Obdobný názor zaujal ústavný súd

aj k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd zistil nedostatočne skutkový stav. Krajský súd ako

súd odvolací pristúpil precízne k preskúmaniu rozsudku okresného súdu, keď sa neuspokojil

len so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného okresným súdom.

Krajský súd navyše doplnil dokazovanie o výsluch svedkyne JUDr. H. D., likvidátorky

pôvodného navrhovateľa a sťažovateľom navrhnutého svedka Ing. D. S.. Výpoveď

uvedeného svedka navrhnutého sťažovateľom však nepotvrdila jeho tvrdenia.

13. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za dostatočne odôvodnený, jeho

závery vychádzajú z konkrétnych faktov, ako aj z ním vykonaných dôkazov, sú preto

logické a plne právne akceptovateľné. Krajský súd sa riadne vysporiadal aj so všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľa, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo dospel

k záveru, že odvolanie sťažovateľa nebolo dôvodné. Ústavný súd preto nezistil v rozsudku

krajského súdu a ani v jeho postupe, ktorý mu predchádzal, nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným a čo by vyžadovalo korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažovateľov

nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti či

arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu s rozsudkom krajského

súdu nesúhlasí, pretože ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bolo

sťažovateľovi uložené zaplatiť sumu 319 050 Sk s príslušenstvom, teda konanie sa skončilo

pre sťažovateľa neúspechom. Ústavný súd stabilne pripomína, že zaručené základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ,

).

14. K obdobnému názoru dospel ústavný súd aj pri skúmaní uznesenia najvyššieho

súdu, ktoré sťažovateľ svojou sťažnosťou tiež napadol. Najvyšší súd dostatočne a právne

korektne odôvodnil dôvody, pre ktoré dovolanie odmietol. Pretože nebola splnená žiadna

z podmienok prípustnosti dovolania podľa , a , najvyšší súd rozsudok

krajského súdu preskúmal aj z hľadiska, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád

vymedzených v . Možno preto konštatovať, že dovolanie sťažovateľa posúdil

komplexne. Najvyšší súd potom dospel k názoru, že prípustnosť dovolania nie je možné

vyvodiť z a ani z , a preto dovolanie odmietol.

15. Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal aj ochrany základného práva vlastniť majetok

podľa a práva podľa dodatkového protokolu. Ústavný súd však

nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito právami sťažovateľa a postupom a rozsudkom

krajského súdu a ani uznesením najvyššieho súdu.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní

podľa v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu,

priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010