Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 486/2010
PDF · 238.03 KB
No categories available
I. ÚS 486/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. H., T., a J. K., B., zastúpených advokátom JUDr. A. C.,
PhD., Advokátska kancelária, Š., ktorou namietajú porušenie základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Ntok 2/04
z 3. novembra 2008 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. a J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009
doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“) a J. K. – sestry sťažovateľa (ďalej len
„sťažovateľka“ spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. C., PhD.,
ktorou namietajú porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Ntok 2/04 z 3. novembra 2008 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6
Tost 2/2009 z 26. februára 2009.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 T 45/96 z 30. septembra 1998 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 6/99 zo 17. marca 1999 uznaný vinným z trestného činu falšovania a pozmeňovania
peňazí a cenných papierov formou spolupáchateľstva podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a § 9
ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu formou
spolupáchateľstva podľa § 250 ods. 1 a 3 písm. b) a § 9 ods. 2 Trestného zákona čiastočne
dokonaným a čiastočne nedokonaným v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona,
za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov, pre výkon ktorého bol
zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Po doručení rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ podnet na podanie sťažnosti
pre porušenie zákona, ktorú generálny prokurátor Slovenskej republiky neakceptoval.
Následne sťažovateľka podala návrh na obnovu konania na krajskom súde. Konanie
o návrhu na povolenie obnovy konania bolo vedené pod sp. zn. 1 Ntok 2/2004. Krajský súd
návrh sťažovateľky na obnovu konania uznesením z 18. septembra 2006 zamietol. Najvyšší
súd uznesením sp. zn. 3 To 106/2006 zrušil napadnuté uznesenie (z dôvodu, že sťažovateľ
nemal v konaní o obnove konania obhajcu) a krajskému súdu uložil, aby vo veci znovu
konal a rozhodol. Krajský súd uznesením č. k. 1 Ntok 2/04-262 z 3. novembra 2008 návrh
sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka a obhajkyňa
sťažovateľa sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára
2009 rozhodol tak, že ju zamietol z dôvodu, že sa plne stotožnil s rozhodnutím krajského
súdu.
3. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd, ako aj najvyšší súd napadnutými
rozhodnutiami porušili základné právo sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 37 ods. 3 listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru. Na základe uvedeného
sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po jej prerokovaní
nálezom rozhodol o porušení nimi označených práv napadnutými rozhodnutiami,
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009, ako aj rozhodnutia
naň nadväzujúce zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal
sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a trovy právneho zastúpenia.
Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že text odôvodnenia sťažnosti je uvádzaný len pre
porušenie práv sťažovateľa (možno usudzovať, že sťažovateľa, pozn.), ale výrok
rozhodnutia, ktorým má ústavný súd vo veci rozhodnúť, je formulovaný pre oboch
sťažovateľov, pričom je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na charakter konania, v ktorom
k porušeniu práv malo dôjsť, je postavenie účastníkov konania odlišné.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
5. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Ntok 2/04 z 3. novembra 2008
a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o... oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený
s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú,
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti
sebe,
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred
súdom alebo týmto jazykom nehovorí.
Podľa § 393 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej
osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo právoplatným
uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, len ak
bola povolená obnova konania.
Podľa § 394 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 396 ods. 1 Trestného poriadku obnovu konania možno povoliť len na návrh
oprávnenej osoby. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia v prospech obvineného môžu návrh na
povolenie obnovy konania podať okrem obvineného aj osoby, ktoré by mohli podať v jeho
prospech odvolanie.
6. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali zrušenia uznesenia najvyššieho súdu,
keď namietali, že najvyšší súd v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
krajského súdu porušil nimi označené práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom najmä
tým, že napriek presvedčeniu sťažovateľov o splnení podmienok na povolenie obnovy
konania, k jej povoleniu zo strany všeobecných súdov nedošlo.
7. Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietali, že «... krajský súd, ako aj
najvyšší súd pri rozhodovaní v predmetnej veci tým, že vôbec nereagoval na ...
argumentáciu sťažovateľa a nepreskúmal komplexne návrhy sťažovateľov, ba dokonca sa
návrhmi na vykonanie dôkazov nezaoberal, nepostupoval dôsledne v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z ustanovenia o základných zásadách trestného konania § 2 ods. 10 až 14
Trestného poriadku a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež
nespochybniteľne viazaný, a preto jeho konanie nebolo v súlade s princípmi spravodlivého
procesu a dôsledky jeho pochybenia sú v neprospech sťažovateľa. ... Najvyšší súd, ako aj
krajský súd zanedbali vykonanie dôkazov navrhovaných sťažovateľmi a v rozpore so
zákonom ani nerozhodli o ich zamietnutí. Najvyšší súd ako aj krajský súd presvedčivo
nezdôvodnili prečo ... uvedené dôkazy nie je vhodné vykonať, hoci okolnosti a dôkazy
vykonané v konaní o obnove konania svedčili o manipulácii so svedeckými výpoveďami...».
8. Účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.
Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd už rovnako vyslovil, že do obsahu práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Sťažovatelia sami uvádzajú, že sú si vedomí toho, že ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 a ďalšie).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
9. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú, že napadnutými rozhodnutiami došlo
k porušeniu ich práv zaručených v ústave, listine a dohovore tým, že krajský súd zamietol
návrh sťažovateľky – sestry odsúdeného sťažovateľa na povolenie obnovy konania
v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 2 T 45/96 a najvyšší súd sťažnosť
sťažovateľky a obhajkyne sťažovateľa JUDr. J. Z. zamietol.
V prípade sťažnosti sťažovateľov tvoria zákonný rámec úpravy relevantné
ustanovenia Trestného poriadku v časti upravujúcej obnovu konania (§ 393 a nasl.
Trestného poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou ústavná
akceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí, t. j. uznesenie krajského súdu o zamietnutí
návrhu na povolenie obnovy konania a zamietnutie sťažnosti podanej proti tomuto
uzneseniu. Ústavný súd preto skúmal, či v danom prípade krajský súd dostatočne objasnil
dôvody zamietnutia návrhu sťažovateľky na povolenie obnovy konania a najvyšší súd
dostatočne objasnil dôvody, pre ktoré podanú sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu
zamietol. Ústavný súd preskúmal, či relevantné ustanovenia Trestného poriadku neboli
aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie sťažovateľmi označených práv
a slobôd.
10. Krajský súd v konaní na povolenie obnovy konania uskutočnil verejné
pojednávania vo veci 30. októbra 2007, 21. januára 2008, 18. februára 2008, 21. apríla 2008
a 3. novembra 2008, v rámci ktorých v súlade s návrhom sťažovateľky uskutočnil výsluch
svedkov J. K., Mgr. P. D. a Ľ. Š., od výsluchu upustil u Ľ. S. pre jeho úmrtie, a výsluch M.
Z., na ktorú bol v danom čase vydaný zatykač a nedostavovala sa ani na vlastné hlavné
pojednávania, ako aj opakovaný výsluch M. H. nechala sťažovateľka na úvahe súdu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „výsluchom svedkyne M. Z. a svedkyne M. H.
by krajský súd opakoval už vykonané dôkazy a výsledok takto vykonaných dôkazov by pre
krajský súd nepriniesol žiadne nové skutočnosti ohľadne skutku, pre ktorý bol P. H.
odsúdený. Krajský súd ani vzhľadom na vykonané dokazovanie dožiadaním z Českej
republiky v nadväznosti na výpoveď M. V., ktorý bol vypočutý v prípravnom konaní ..., ako
aj opakovanými výpoveďami už vypočutých svedkov J. K. a Ľ. Š., ktorí boli vypočutí aj
v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, neboli preukázané žiadne nové
skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Ani výpoveď navrhnutého
svedka Mgr. P. D. neozrejmila žiadne nové okolnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu
rozhodnutia o vine odsúdeného P. H.“. Na základe uvedených skutočností krajský súd
rozhodol, že „na podklade... podaného návrhu nezistil žiadne nové skutočnosti a dôkazy,
ktoré by samy osobe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr známymi mohli
viesť k inému rozhodnutiu súdu o jeho vine a treste a tak zamietol návrh sestry odsúdeného
P. H., J. K. na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 Tr. por.“.
11. Najvyšší súd sťažnosť podanú sťažovateľkou, ako aj právnou zástupkyňou
sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí 26. februára 2009 a vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 6 Tost 2/2009 uviedol, že „Krajský súd v Košiciach sa podrobne zaoberal dôvodmi,
ktoré predniesla jednak sestra odsúdeného P. H. – J. K. a jednak jeho obhajkyňa JUDr. J.
Z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa so závermi Krajského súdu v Košiciach úplne
stotožňuje a odkazuje na ne, nemajúc k nim viac čo dodať.
V zásade opierajúc sa o tie isté dôvody, ktoré uviedol Krajský súd v Košiciach,
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obnova konanie je mimoriadny opravný
prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných
rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
rozhodujúcemu orgánu, v danom prípade súdu skôr známe a teda v právoplatnom rozsudku
sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne však, tieto nové skutočnosti musia byť tak závažné,
že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho rozsudku.
Tieto však v danom prípade zistené neboli. Účelom obnovy konania preto nie je revízia
pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či
spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní, tieto sú totiž
nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané
v pôvodnom konaní nemožno opakovať.“.
Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti
uviedli, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky,
ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti
a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov. Najvyšší súd sa podľa
názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľky
na obnovu konania zamietnutý, a potvrdil tak uznesenie prvostupňového súdu.
Treba predovšetkým pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide
o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
12. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie povolenia
obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovatelia zastávajú
iný právny názor, než prijali v tejto veci krajský súd a najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu v danej
veci svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie
sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý zo
strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Podobne je zjavne neopodstatnenou aj sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej
porušenie základných práv zaručených v čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu, pretože vzhľadom na predmet napadnutého konania pred
najvyšším súdom, t. j. rozhodovanie v súvislosti s povolením obnovy konania, absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením ich základných práv. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol
ich sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
14. K námietke sťažovateľov, že uznesenie najvyššieho súdu je protiústavné pretože
obsahuje viaceré rozpory, keďže nie je zrejmé, kedy najvyšší súd rozhodol, pretože sa
uvádzajú dva rozdielne dátumy a vo výroku rozhodnutia je nesprávne uvedené meno
obhajkyne sťažovateľa JUDr. J. Z., ktorej návrh bol zamietnutý, ústavný súd uvádza, že
v danom prípade mali sťažovatelia o opravu chýb v písaní požiadať najvyšší súd.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov (zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, priznaním primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2010