Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti O. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I.

R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), za účasti

Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť O. B. trovy konania v sume

454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2010 doručená sťažnosť O. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ je

navrhovateľom v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vedenom okresným

súdom pod sp. zn. . Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený

27. februára 2004.

Podľa názoru sťažovateľa „vec nemožno považovať za skutkovo ani právne zložitú...

Sťažovateľ sa obrátil na Okresný súd Košice II. s návrhom na začatie konania

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru proti odporcovi S., a. s., B.

Podaním zo dňa 21. 11. 2006 odporca namietol príslušnosť Okresného súdu

Košice II., dôvodiac, že účastníkom konania na strane odporcu je S., a.s. so sídlom B.

Okresný súd Košice II. na základe námietky odporcu postúpil konanie ako miestne

príslušnému Okresnému súdu Bratislava II...

Okresný súd Košice II., ak mal pochybnosti o miestnej príslušnosti mal sa ňou

zaoberať na začiatku konania a ak dospel k záveru, že je miestne príslušný na konanie,

nemal vec postúpiť na základe námietok odporcu Okresnému súdu Bratislava II., ale

pokračovať v konaní ako miestne príslušný...

Na základe výpisu z obchodného registra je nesporné, že organizačná zložka

odporcu v čase podania návrhu existovala. Z obsahu spisu vyplýva, že miestom výkonu

práce sťažovateľa bola organizačná zložka odporcu v Košiciach...

Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Košice II. nevzal do úvahy uvedené

skutočnosti, postúpil vec Okresnému súdu Bratislava II. O miestnej príslušnosti v konečnom

dôsledku rozhodol Najvyšší súd SR na základe námietky sťažovateľa, ktorý rozhodol, že

miestne príslušným na konanie je Okresný súd Košice II.

... sťažovateľ považuje obdobie od podania návrhu dňa 27. 02. 2004 až po vrátenie

veci Okresnému súdu Košice II. na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa

24. 05. 2007 za prieťahové a neprimerane dlhé. V uvedenom zbytočnom postúpení

Okresného súdu Košice II. vidí sťažovateľ hlavný dôvod prieťahov v konaní, ku ktorým by

nemuselo dôjsť, ak by Okresný súd Košice II. postupoval správne.

Za prieťahové sťažovateľ považuje aj ďalšie konanie Okresného súdu Košice II.,

ktorý napriek tomu, že viac krát predvolal svedkyňu MUDr. K. F., a teda zjavne jej výpoveď

považoval za dôležitú pre správne posúdenie veci, v konečnom dôsledku rozhodol bez

vykonania tohto dôkazu. Keďže svedkyňa MUDr. K. F. sa na pojednávania neustanovila,

tieto boli viac krát odročené. Ak by súd nepovažoval výpoveď uvedenej svedkyne za

podstatnú, pojednávania by neodročoval a teda by aj skôr rozhodol. Preto sa javí

sťažovateľovi rozhodnutie okresného súdu nelogické a také, ktoré spôsobilo zbytočné

prieťahy. Dôležitosť tohto dôkazu potvrdil aj Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením

vyhovel odvolaniu a rozhodol, že vec vracia na ďalšie konanie na Okresný súd Košice II. Ak

by Okresný súd Košice II. správne vyhodnotil potrebnosť dôkazu nemuselo by dôjsť k

uvedeným zbytočným prieťahom v konaní.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že v tomto konaní sa

prejavuje nesústredenosť súdu na vec... je presvedčený o tom, že konanie Okresného súdu

Košice II. nesmeruje k odstráneniu jeho právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu

sporu, ale súd svojim postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje

a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľovi. Neprimeraná

dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo

správaním sťažovateľa“, a preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice II. vo veci sp. zn.

() porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II. konal vo veci

vedenej na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. () bez

prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II. pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi O. B. finančné

zadosťučinenie vo výške 6000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje „osobitným

významom“ konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, „... v ktorom sa vyžaduje

aj osobitná rýchlosť, a to predovšetkým z toho dôvodu, že účelom rozhodnutia je, že

rozhodnutie súdu môže napomôcť k opätovnému zamestnaniu sa u žalovaného a dosiahnuť

predchádzajúci životný štandard“, ako aj dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -22

z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na tieto oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného

súdu ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. z 30. septembra 2010 predseda

okresného súdu uviedol:

„Žaloba bola na tunajšom súde podaná dňa 27. 2. 2004 a sťažovateľ má v konaní

procesné postavenie žalobcu. Dňa 10. 3. 2004 bola zaslaná na vyjadrenie žalovanému,

ktorý svoje stanovisko doručil súdu 13. 4. 2004. Podľa úradného záznamu zo dňa

18. 11. 2004 sa na tunajšom súde už viedlo rovnaké konanie, preto uznesením z uvedeného

dňa bolo konanie vo vyššie uvedenej veci zastavené. Proti zastavujúcemu uzneseniu podal

sťažovateľ 6. 12. 2004 odvolanie. Dňa 16. 6. 2006 určil zákonný sudca v danej veci termín

pojednávania na deň 12. 12. 2006. Na tomto pojednávaní bolo zrušené uznesenie zo dňa

18. 11. 2004, tunajší súd vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť s tým, že na konanie je

príslušný Okresný súd Bratislava II. Dňa 17. 1. 2007 bol spis postúpený tomuto súdu.

Uznesením zo dňa 24. 5. 2007 rozhodol Najvyšší súd SR, že na konanie v danej veci je

miestne príslušný Okresný súd Košice II. Dňa 6. 7. 2007 bol spis postúpený tunajšiemu

súdu. Dňa 7. 8. 2007 bol určený termín pojednávania na deň 23. 10. 2007. Pojednávanie sa

uskutočnilo a bolo odročené na 8. 1. 2008. Termíny ďalších pojednávaní boli vytýčené na

dni 18. 3. 2008, 13. 5. 2008 a 26. 6. 2008. Posledné z uvedených pojednávaní bolo

odročené na neurčito za účelom oznámenia návrhov na doplnenie dokazovania. Dňa 14. 8.

2008 bol právny zástupca žalovaného vyzvaný na predloženie konkrétnych dôkazov v lehote

15 dní od doručenia výzvy. Tieto súdu doručil 7. 10. 2008 a hneď 13. 10. 2008 bolo určené

pojednávanie na deň 4. 11. 2008. Uvedené pojednávanie bolo odročené na žiadosť právnej

zástupkyne sťažovateľa a to na deň 27. 1. 2009. Ďalšie pojednávania boli určené na dni

17. 3. 2008 a 21. 4. 2009. Na druhom z nich bolo vo veci rozhodnuté tak, že súd žalobu

zamietol. Dňa 16. 6. 2009 sa sťažovateľ proti rozsudku odvolal, preto po doručení

vyjadrenia žalovaného k odvolaniu bol spis dňa 4. 9. 2009 predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 6. 7. 2010, kedy bol vrátený

s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 13. 8. 2010 bolo vo veci nariadené znalecké

dokazovanie.

Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že jediným dlhodobejším

obdobím nečinnosti súdu v danom konaní bolo obdobie od 18. 11. 2004 do 16. 6. 2006.

Ďalšie obdobie, keď bol spis postúpený z dôvodu miestnej príslušnosti inému súdu, nie je

možné považovať za prieťah v konaní, ak bol konajúci zákonný sudca toho názoru, že na

konanie nie je miestne príslušný.

Následne súd tiež priebežne konal a vytyčoval pojednávania, pričom za prieťah

spôsobený súdom nie je možné považovať skutočnosť, že sudca rozhodol bez vypočutia

svedkyne, ktorú pôvodne v danom konaní chcel vypočuť. Ak navrhovanú svedkyňu

nevypočul, dospel zrejme k záveru, že pre rozhodnutie vypočutie tejto svedkyne nie je

nevyhnutné, čo je v súlade so zákonným ustanovením § 120 ods. 1 veta druhá Občianskeho

súdneho poriadku.

Nie je tiež zrejmé, prečo sťažnosť predsedovi súdu a následne ústavnému súdu bola

podaná v čase, keď súd vo veci konal - dňa 6.7.2010 bol spis vrátený z odvolacieho súdu,

dňa 21.7.2010 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom

konania, resp. ich zástupcom, dňa 3.8.2010 dal konajúci sudca pokyn vyššej súdnej

úradníčke pre vypracovanie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania, ktoré bolo

vypracované 13. 8. 2010, kedy bol tiež daný pokyn pre jeho doručovanie...“

Právna zástupkyňa sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu z 22. novembra

2010 vyjadrila k stanovisku predsedu okresného súdu z 30. septembra 2010, v ktorom

okrem iného uviedla:

„Zo závermi predsedu Okresného súdu Košice II sa nemôže sťažovateľ stotožniť.

Ako uvádza samotný predseda súdu. Okresný súd Košice II vo veci nekonal od

18. 11. 2004, kedy zastavil konanie vo veci sp. zn. .

Je pravdou, že vydanie uznesenia o zastavení konania bolo nevyhnutné z dôvodu, že

sťažovateľ podal dva totožné návrhy, a to dňa 26. 02. 2004 a dňa 27. 02. 2004 (návrh, ktorý

je predmetom konania, ktorého dĺžka je preskúmavaná Ústavným súdom Slovenskej

republiky).

Napriek tomu, nie je možné podotknúť, že pokiaľ Okresný súd Košice II konanie vo

veci sp. zn. zastavil pre prekážku litispendencie, táto prekážka existovala už

v čase podania návrhu, teda dňa 27.02.2004 a doba takmer 9 mesiacov, ktorú súd

potreboval na vydanie uznesenia o zastavení konania sa javí z hľadiska ustanovenia § 6

, ktorý je konkretizáciou práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky a článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, neprimerane dlhá.

V tomto závere podporuje sťažovateľa aj ustanovenie v znení

platnom v čase podania návrhu, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci

nečinní.

Ak zákon ukladá súdu povinnosť konať, aj keď sú účastníci konania nečinní, potom

to, že účastník sám zavinil, že konanie muselo byť zastavené, nezbavuje súd povinnosti

rozhodnúť v primeranej lehote o zastavení konania. Ako však už bolo povedané, lehota

9 mesiacov na rozhodnutie súdu o zastavení konania pre prekážku začatej veci je

neprimerane a nezdôvodniteľne dlhá.

Ďalším obdobím, ktorým súd prispel k neprimeranej dĺžke konania, je obdobie od

06. 12. 2004 až do 11. 10. 2006 resp. 12. 12. 2006. Za celé toto obdobie (22 mesiacov)

Okresný súd Košice II nevykonal vo veci žiadny úkon. Pokiaľ sa vo vyjadrení predsedu súdu

uvádza, že dňa 16. 06. 2006 určil zákonný sudca v danej veci termín pojednávania, údaj

16. 06. 2006 je v tejto súvislosti irelevantný, keďže samotné predvolanie na pojednávanie je

datované dňom 11. 10. 2006. Tvrdenie obsiahnuté vo vyjadrení o tom, že termín

pojednávania bol určený dňa 16. 06. 2006 nijako nevysvetľuje, z akého dôvodu potreboval

sudca v predmetnej veci na prípravu pojednávania (vo veci, v ktorej sa neuskutočnilo

doposiaľ ani jediné pojednávanie pol roka).

K argumentu predsedu súdu o tom, že postúpenie veci súdu, ktorý sa ukázal na

koniec ako miestne nepríslušným, bolo otázku právneho názoru vo veci konajúceho sudcu,

možno akceptovať len do tej miery, pokiaľ je toto chápané ako prejav sudcovskej

nezávislosti.

Na druhej strane je však nepochybné, že súd v konečnom dôsledku nesie

zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania zavinenú aj nesprávnymi právnymi názormi vo

veci konajúcich sudcov.

Navyše, z ustanovenia , v znení platnom v čase podania

návrhu vyplýva, že súd bol povinný skúmať miestnu príslušnosť prv, než začal konať o veci

samej. Neskôr ju bol povinný skúmať len na námietku účastníka uplatnenú pri prvom úkone,

ktorý účastníkovi patril. Ak bol súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je

miestne príslušný, neodkladne postúpil vec podľa jeho názoru príslušnému súdu bez

rozhodnutia a upovedomil o tom účastníkov.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd nebol oprávnený neskúmať na

začatí konania, prv než začal o veci konať, miestnu príslušnosť. Celom zjavne, vychádzajúc

z postupu súdu v konaní, tak neurobil a otázkou miestnej príslušnosti sa prvýkrát zaoberal

až po vznesení námietky miestnej nespríslušnosti odporcom. Inak nie je možné logicky

vysvetliť, prečo by v prípade, že miestnu príslušnosť skúmal na začiatku konania, nepostúpil

vec inému súdu bezodkladne po podaní návrhu.

Navyše, z tohto hľadiska sa javí pojednávanie nariadené na deň 18. 11. 2004 ako

nanajvýš neefektívny úkon súdu nesmerujúci k odstránenie právnej neistoty účastníkov

konania.

Vzhľadom na to, že ako už bolo uvedené, súd o postúpení veci nevydával podľa vtedy

platného znenia ustanovenia rozhodnutie, doba dvoch mesiacov, ktorá

uplynula od pojednávania do skutočného odoslania spisu inému súdu dňa 17. 01. 2007 je

nezdôvodniteľne dlhá.

Sťažovateľ teda uzatvára, že čas od podania odvolania proti uzneseniu o zastavení

konania, teda doba od 06. 12. 2004 do 17. 08. 2007 kedy sa uskutočnilo po vrátení veci

Okresným súdom Bratislava II vo veci pojednávanie, prispela zásadným spôsobom

k neprimeranej dĺžke konania a je spôsobená neefektívnym postupom súdu v konaní.

Ďalším obdobím, ktoré považuje sťažovateľ za také, ktoré je poznačené zbytočnými

prieťahmi je obdobie od 21. 04. 2009 až do doby 06. 07. 2010, počas ktorého sa súdny spis

nachádzal na Krajskom súde v Košiciach. V predmetnej veci týkajúcej sa neplatnosti

skončenia pracovného pomeru sťažovateľ od samého počiatku tvrdil, že právny úkon -

Dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrel v stave, v ktorom nebol plne spôsobilý na

právne úkony. Svedkyňa MUDr. K. F. bola ošetrujúcou psychiatričkou, ktorú v

rozhodujúcom čase sťažovateľ navštívil. Okresný súd Košice II predvolal túto svedkyňu na

pojednávania nariadené na deň 08. 01. 2008, na deň 13. 05. 2008, na deň 26. 06. 2008, na

deň 17. 03. 2009 a na deň 21. 04. 2009. Na žiadne z týchto pojednávaní sa svedkyňa

neustanovila, pričom viaceré z nich boli odročené práve len z dôvodu potreby vypočutia

tejto svedkyne.

V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by nahrádzal výpoveď tejto svedkyne

alebo ju urobil nepotrebnou. Otázka spôsobilosti na právne úkony, na ktorú poukazoval

sťažovateľ od samotného počiatku konania, sa tak pred súdom prvého stupňa neobjasnila

v rozsahu potrebnom pre vecne správne rozhodnutie a tento dôvod bol tým hlavným, pre

ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27. 05. 2010 rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej zrušil.

Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd Košice II, ani potom, čo mu bola vec vrátená

Okresným súdom Bratislava II vo veci nekonal plynulo a predovšetkým neorganizoval svoju

činnosť tak, aby prispel k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Sťažovateľ nijako nespochybňuje skutočnosť, že uznesením upravujúcim vedenie

konania, vrátane uznesenia a jeho dôvodov pre odročenie pojednávania, nie je súd viazaný.

Pochybnosti o efektívnosti a zmysluplnosti vyššie opísaného postupu súdu však nemožno

odstrániť poukázaním na to, že súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa upravuje vedenie

konania, ani na to, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli tak,

ako to uvádza predseda Okresného súdu Košice II. V postupe Okresného súdu Košice II

totiž celkom zjavne chýbajú logické dôvody pre vyššie spomínaný postup a rovnako nie je

možné v takomto postupe nájsť známky efektívnosti, hospodárnosti a snahy odstrániť

právnu neistotu účastníkov konania. Sťažovateľ považuje zároveň za potrebné poukázať na

to, že napriek tomu, že svedkyňa MUDr. K. F. sa na predvolania súdu neustanovovala, súd

nevyužil žiadne z opatrení, ktoré má k dispozícii podľa ustanovenia a , aby

účasť tejto svedkyne na pojednávaní zabezpečil. Sťažovateľ podotýka, že predmetom

konania je neplatnosť skončenia jeho pracovného pomeru. Po šesť a pol roku po podaní

návrhu je sťažovateľ v rovnakej právnej neistote ako na začiatku konania, a to v takej pre

neho dôležitej otázke, ako je otázka jeho zamestnania. V súvislosti s predmetom sporu ako

aj s vyššie uvedenými argumentmi, z ktorých vyplýva zodpovednosť okresného súdu za

neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy v ňom, považuje sťažovateľ svoju sťažnosť

za odôvodnenú.

Pokiaľ ide o poslednú z námietok predsedu súdu, v ktorej tento vyjadruje

počudovanie nad tým, prečo sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky

v čase, keď súd konal, sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že aj keby bolo tvrdenie

o tom, že súd v predmetnej veci v súčasnosti koná opodstatnené, skutočnosť, že konanie trvá

ku dňu podania sťažnosti šesť a pol roka, to nijakým spôsobom nemení ani neovplyvňuje.

Navyše, napriek tomu, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach, v ktorom bol vyslovený

právny názor odvolacieho súdu, že je potrebné vo veci vykonať znalecké dokazovanie

znalcom z odboru psychiatrie, bolo doručené Okresnému súdu Košice II, právnej zástupkyni

sťažovateľa bolo uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania doručené až dňa

09. 09. 2010, teda viac než po dvoch mesiacoch. V tejto súvislosti je opäť nevýznamné, či

toto uznesenie vypracovával sudca alebo vyššia súdna úradníčka a kedy bol vydaný pokyn

na jeho vypracovanie.“

Súčasťou vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa je aj zmena návrhu na

rozhodnutie o sťažnosti v časti týkajúcej sa úhrady trov konania, ktoré si sťažovateľ po

úprave uplatňuje v sume 454,96 €.

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení

k sťažnosti predsedom okresného súdu, zodpovedá obsahu spisu okresného súdu

sp. zn. , ktorý si pre účely rozhodovania o sťažnosti od okresného súdu

vyžiadal, a preto na neho prihliadal ako na relevantné východisko pri rozhodovaní

o sťažnosti. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu k súčasnému stavu namietaného konania

vyplýva, že ustanovený znalec vrátil okresnému súdu spis 26. novembra 2010, pričom

znalecký posudok zatiaľ vypracovaný nebol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa prvej vety má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je

rozhodovanie o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a určení neplatnosti

dohody o skončení pracovného pomeru a náhrade mzdy, t. j. ide o vec, ktorej povaha (spor

o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje

osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, z čoho okrem

iného vyplýva povinnosť všeobecného súdu organizovať svoj procesný postup tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (m. m. ,

, ).

Ústavný súd z hľadiska zložitosti veci vzal do úvahy, že rozhodovanie o určení

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a určení neplatnosti dohody o skončení

pracovného pomeru a nárokov z toho vyplývajúcich tvorí štandardnú rozhodovaciu agendu

všeobecných súdov, v rámci ktorej existuje rozsiahla a stabilizovaná judikatúra, a preto vec

sťažovateľa nemožno považovať z právneho hľadiska za zložitú. Zo skutkového hľadiska

ústavný súd aj na základe doterajšieho priebehu namietaného konania pripustil, že

požiadavky na objektívne zisťovanie skutkového stavu v danom prípade ovplyvnili jeho

doterajšiu dĺžku, ale zároveň zdôraznil, že skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť

neodôvodnenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V preskúmavanej veci sa ústavný súd zaoberal predovšetkým prekážkou

začatého konania – litispendencie v dôsledku zmätočného konania sťažovateľa (podanie

dvoch identických žalôb o neplatnosť skončenia pracovného pomeru 26. februára 2004

a následne 27. februára 2004), na základe ktorej okresný súd uznesením

č. k. -23 z 18. novembra 2004 namietané konanie zastavil z dôvodu, že o tej

istej veci prebiehalo na okresnom súde iné konanie pod sp. zn. . Sťažovateľ

potom, ako navrhol okresnému súdu, aby na základe späťvzatia návrhu konanie vedené pod

sp. zn. zastavil, podal zároveň 6. decembra 2004 odvolanie proti uzneseniu

č. k. -23 z 18. novembra 2004 o zastavení namietaného konania. Uvedené

zmätočné správanie (podanie dvoch identických žalôb) sťažovateľa malo čiastočne vplyv na

predĺženie namietaného konania, a preto túto skutočnosť ústavný súd zohľadnil pri

rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Pri hodnotení konania podľa tretieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu,

ústavný súd vychádzal z prehľadu procesných úkonov okresného súdu. Poukazujúc na

uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že okresný súd bol

vo veci nečinný v obdobiach od 13. apríla 2004 do 18. novembra 2004 (keď rozhodol

o zastavení konania vedeného pod pôvodnou sp. zn. pre litispendenciu

uznesením č. k. -23, pozn.) a od 6. decembra 2004 (vtedy mu bolo doručené

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania vedeného pod pôvodnou

sp. zn. , pozn.) do 12. decembra 2006 (keď uvedené uznesenie o zastavení

konania zrušil).

Ústavný súd ďalej pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho

orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Sťažovateľ namieta, že k neefektívnej činnosti okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo v dôsledku nesprávneho rozhodnutia vo veci,

keďže sťažovateľ namietal neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru v

dôsledku jeho nespôsobilosti na právne úkony, pretože okresný súd túto otázku

majúcu zásadný vplyv na správne vecné rozhodnutie neobjasnil, pričom tento dôvod

bol „tým hlavným, pre ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27.05.2010

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil“ na základe odvolania sťažovateľa.

Krajský súd v uznesení č. k. -279 z 27. mája 2010, ktorým

rozsudok okresného súdu č. k. -247 z 21. apríla 2009 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, uviedol:

„... odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce

podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len

za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná

okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom.

Žalobca v odvolaní za dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(ktorý na jeho návrh nevykonal súd prvého stupňa) označil výsluch svedkyne MUDr. K.

F., psychiatričky a to ohľadom skutočnosti, či v čase uzatvorenia dohody o skončení

pracovného pomeru bol spôsobilý na právne úkony v dôsledku duševnej poruchy. Súd

prvého stupňa uvedený dôkaz navrhnutý žalobcom za účelom zistenia jeho spôsobilosti na

právne úkony v čase uzatvorenia dohody nevykonal, pričom z odôvodnenia rozhodnutia

nevyplýva, prečo navrhnutý dôkaz nevykonal, ale za účelom preukázania žalobcovho

tvrdenia ohľadom jeho nespôsobilosti na právne úkony nevykonal ani iné dokazovanie

(napr. znalecké dokazovanie) i keď je zjavné, že rozhodnutie súdu je závislé na posúdení

skutočnosti (spôsobilosti žalobcu na právne úkony), ku ktorej sú potrebné odborné

znalosti ( ). Preto odvolací súd má za to, že je daný žalobcom uvádzaný

odvolací dôvod spočívajúci v neúplnom zistení skutkového stavu veci.

Vzhľadom na žalobcom tvrdenú skutočnosť ohľadom jeho nespôsobilosti na

právne úkony bolo potrebné v konaní pred súdom prvého stupňa zamerať dokazovanie

na zistenie, či žalobca dňa 8. 12. 2003 bol resp. nebol spôsobilý na právne úkony a to iba

vo vzťahu k uzatvorenej dohode o skončení pracovného pomeru vzhľadom na to, že

prípadná nespôsobilosť žalobcu na právne úkony by nespôsobila neplatnosť výpovede,

lebo výpoveď je jednostranný právny úkon zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi,

na účinnosť ktorého sa nevyžaduje spôsobilosť zamestnanca na právne úkony. Záver

súdu prvého stupňa o tom, že výpoveď bola žalobcovi daná dôvodne treba považovať

minimálne za predčasný preto, že súd prvého stupňa sa nezaoberal preskúmaním

všetkých podmienok platnej výpovede (najmä v súvislosti s vyhodnotením výberových

konaní a splnením ponukovej povinnosti), ale najmä preto, že sa nezaoberal tým, či

vzhľadom na následnú dohodu o skončení pracovného pomeru nedošlo k odvolaniu

výpovede zo strany žalovaného so súhlasom žalobcu.

Súd prvého stupňa tak nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz na preukázanie jeho

tvrdenia ohľadom jeho nespôsobilosti na právne úkony v čase uzatvorenia dohody

o skončení pracovného pomeru, lebo navrhovanú svedkyňu MUDr. K. F. nevypočul

a navyše nevyhodnotil ani listinný dôkaz – písomné podanie MUDr. K. F. zo dňa 6. 5.

2008 (č. l. 159), ale bez ďalšieho urobil v napadnutom rozhodnutí záver, že žalobca

nepreukázal žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v čase uzatvorenia dohody

o skončení pracovného pomeru 8. 12. 2003 trpel akoukoľvek duševnou poruchou, či inou

poruchou, ktorá by ho na takýto úkon robila neschopným, t. j., že by nevedel posúdiť

dôsledky svojho konania, resp. odhadnúť svoje konanie. S týmto záverom sa nemožno

stotožniť. Riešenie otázky, či osoba v čase, kedy urobila príslušný právny úkon konala

v duševnej poruche závisí na posúdení skutočností, ktoré si súd nemôže zodpovedať sám,

pretože k tomu sú potrebné v zmysle odborné znalosti. Rozhodnutie

teda záviselo od posúdenia skutočnosti, či žalobca pri uzatváraní dohody o skončení

pracovného pomeru dňa 8. 12. 2003 konal v duševnej poruche a na to treba odborné

znalosti, preto v takom prípade keď zodpovedanie tejto otázky nebolo možné výsluchom

ošetrujúcej lekárky, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa po zistení podkladov o stave

žalobcu v tom čase zabezpečiť si spracovanie znaleckého posudku postupom podľa § 127

Je tomu tak preto, lebo súd môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak

je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( ). Keďže súd

prvého stupňa takto nepostupoval, nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom právne

významnej skutočnosti, a to, či žalobca v čase uzatvorenia dohody bol resp. nebol

spôsobilý na právne úkony.“

Práve skutočnosti uvádzané v uznesení krajského súdu č. k. -279

z 27. mája 2010 tvoria právny základ pre záver ústavného súdu o tom, že postup okresného

súdu v období od 6. júla 2007, keď bola vec vrátená okresnému súdu

z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, až do 21. apríla 2009, keď okresný súd

rozsudkom č. k. -247 žalobu zamietol, bol neefektívny, a to z dôvodu

nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá mala zásadný

význam pre rozhodnutie vo veci.

Uvedenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu nemožno ospravedlniť

žiadnym ústavne akceptovateľným argumentom. V ich dôsledku okresný súd v období viac

ako štyroch rokov nevykonával vo veci úkony, resp. vykonával neefektívne úkony, ktoré

nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty v primeranom čase, v ktorej sa sťažovateľ

v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva

zaručeného v citovanom článku (m. m. ). Uvedené obdobia nečinnosti,

resp. neefektívnej činnosti okresného súdu sú z hľadiska

netolerovateľné o to viac, že vo veci bolo žiaduce postupovať s osobitnou starostlivosťou

vzhľadom na jej povahu a význam pre sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli (bod 1 výroku

tohto nálezu).

Keďže namietané konanie nebolo v čase rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti ešte

právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s a

prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2

výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

pokračujúceho porušovania základného práva ().

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, jeho predmet (povahu), ktorým

je rozhodovanie o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, obdobie

neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej nečinnosti okresného súdu ústavný súd dospel

k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude v danom prípade

primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby

vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm.

a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu

s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a so zvýšením odmeny o daň z

pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právna zástupkyňa

sťažovateľa je platkyňou dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96

€, ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie

účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010