Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 398/2010
PDF · 365.97 KB
No categories available
IV. ÚS 398/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti O. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I.
R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 41 C 101/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2004), za účasti
Okresného súdu Košice II, takto
rozhodol:
1. Základné právo O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 19 C 46/2004) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 41 C 101/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. O. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť O. B. trovy konania v sume
454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2010 doručená sťažnosť O. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2004).
Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. 41 C 101/2007 vyplýva, že sťažovateľ je
navrhovateľom v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 41 C 101/2007. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený
27. februára 2004.
Podľa názoru sťažovateľa „vec nemožno považovať za skutkovo ani právne zložitú...
Sťažovateľ sa obrátil na Okresný súd Košice II. s návrhom na začatie konania
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru proti odporcovi S., a. s., B.
Podaním zo dňa 21. 11. 2006 odporca namietol príslušnosť Okresného súdu
Košice II., dôvodiac, že účastníkom konania na strane odporcu je S., a.s. so sídlom B.
Okresný súd Košice II. na základe námietky odporcu postúpil konanie ako miestne
príslušnému Okresnému súdu Bratislava II...
Okresný súd Košice II., ak mal pochybnosti o miestnej príslušnosti mal sa ňou
zaoberať na začiatku konania a ak dospel k záveru, že je miestne príslušný na konanie,
nemal vec postúpiť na základe námietok odporcu Okresnému súdu Bratislava II., ale
pokračovať v konaní ako miestne príslušný...
Na základe výpisu z obchodného registra je nesporné, že organizačná zložka
odporcu v čase podania návrhu existovala. Z obsahu spisu vyplýva, že miestom výkonu
práce sťažovateľa bola organizačná zložka odporcu v Košiciach...
Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Košice II. nevzal do úvahy uvedené
skutočnosti, postúpil vec Okresnému súdu Bratislava II. O miestnej príslušnosti v konečnom
dôsledku rozhodol Najvyšší súd SR na základe námietky sťažovateľa, ktorý rozhodol, že
miestne príslušným na konanie je Okresný súd Košice II.
... sťažovateľ považuje obdobie od podania návrhu dňa 27. 02. 2004 až po vrátenie
veci Okresnému súdu Košice II. na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa
24. 05. 2007 za prieťahové a neprimerane dlhé. V uvedenom zbytočnom postúpení
Okresného súdu Košice II. vidí sťažovateľ hlavný dôvod prieťahov v konaní, ku ktorým by
nemuselo dôjsť, ak by Okresný súd Košice II. postupoval správne.
Za prieťahové sťažovateľ považuje aj ďalšie konanie Okresného súdu Košice II.,
ktorý napriek tomu, že viac krát predvolal svedkyňu MUDr. K. F., a teda zjavne jej výpoveď
považoval za dôležitú pre správne posúdenie veci, v konečnom dôsledku rozhodol bez
vykonania tohto dôkazu. Keďže svedkyňa MUDr. K. F. sa na pojednávania neustanovila,
tieto boli viac krát odročené. Ak by súd nepovažoval výpoveď uvedenej svedkyne za
podstatnú, pojednávania by neodročoval a teda by aj skôr rozhodol. Preto sa javí
sťažovateľovi rozhodnutie okresného súdu nelogické a také, ktoré spôsobilo zbytočné
prieťahy. Dôležitosť tohto dôkazu potvrdil aj Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením
vyhovel odvolaniu a rozhodol, že vec vracia na ďalšie konanie na Okresný súd Košice II. Ak
by Okresný súd Košice II. správne vyhodnotil potrebnosť dôkazu nemuselo by dôjsť k
uvedeným zbytočným prieťahom v konaní.
Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že v tomto konaní sa
prejavuje nesústredenosť súdu na vec... je presvedčený o tom, že konanie Okresného súdu
Košice II. nesmeruje k odstráneniu jeho právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu
sporu, ale súd svojim postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje
a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľovi. Neprimeraná
dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo
správaním sťažovateľa“, a preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Košice II. vo veci sp. zn. 41 C 101/2007
(19 C 46/2004) porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II. konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 41 C 101/2007 (19 C 46/2004) bez
prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II. pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi O. B. finančné
zadosťučinenie vo výške 6000 eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje „osobitným
významom“ konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, „... v ktorom sa vyžaduje
aj osobitná rýchlosť, a to predovšetkým z toho dôvodu, že účelom rozhodnutia je, že
rozhodnutie súdu môže napomôcť k opätovnému zamestnaniu sa u žalovaného a dosiahnuť
predchádzajúci životný štandard“, ako aj dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 398/2010-22
z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na tieto oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného
súdu ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 Spr 549/2010 z 30. septembra 2010 predseda
okresného súdu uviedol:
„Žaloba bola na tunajšom súde podaná dňa 27. 2. 2004 a sťažovateľ má v konaní
procesné postavenie žalobcu. Dňa 10. 3. 2004 bola zaslaná na vyjadrenie žalovanému,
ktorý svoje stanovisko doručil súdu 13. 4. 2004. Podľa úradného záznamu zo dňa
18. 11. 2004 sa na tunajšom súde už viedlo rovnaké konanie, preto uznesením z uvedeného
dňa bolo konanie vo vyššie uvedenej veci zastavené. Proti zastavujúcemu uzneseniu podal
sťažovateľ 6. 12. 2004 odvolanie. Dňa 16. 6. 2006 určil zákonný sudca v danej veci termín
pojednávania na deň 12. 12. 2006. Na tomto pojednávaní bolo zrušené uznesenie zo dňa
18. 11. 2004, tunajší súd vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť s tým, že na konanie je
príslušný Okresný súd Bratislava II. Dňa 17. 1. 2007 bol spis postúpený tomuto súdu.
Uznesením zo dňa 24. 5. 2007 rozhodol Najvyšší súd SR, že na konanie v danej veci je
miestne príslušný Okresný súd Košice II. Dňa 6. 7. 2007 bol spis postúpený tunajšiemu
súdu. Dňa 7. 8. 2007 bol určený termín pojednávania na deň 23. 10. 2007. Pojednávanie sa
uskutočnilo a bolo odročené na 8. 1. 2008. Termíny ďalších pojednávaní boli vytýčené na
dni 18. 3. 2008, 13. 5. 2008 a 26. 6. 2008. Posledné z uvedených pojednávaní bolo
odročené na neurčito za účelom oznámenia návrhov na doplnenie dokazovania. Dňa 14. 8.
2008 bol právny zástupca žalovaného vyzvaný na predloženie konkrétnych dôkazov v lehote
15 dní od doručenia výzvy. Tieto súdu doručil 7. 10. 2008 a hneď 13. 10. 2008 bolo určené
pojednávanie na deň 4. 11. 2008. Uvedené pojednávanie bolo odročené na žiadosť právnej
zástupkyne sťažovateľa a to na deň 27. 1. 2009. Ďalšie pojednávania boli určené na dni
17. 3. 2008 a 21. 4. 2009. Na druhom z nich bolo vo veci rozhodnuté tak, že súd žalobu
zamietol. Dňa 16. 6. 2009 sa sťažovateľ proti rozsudku odvolal, preto po doručení
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu bol spis dňa 4. 9. 2009 predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 6. 7. 2010, kedy bol vrátený
s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 13. 8. 2010 bolo vo veci nariadené znalecké
dokazovanie.
Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že jediným dlhodobejším
obdobím nečinnosti súdu v danom konaní bolo obdobie od 18. 11. 2004 do 16. 6. 2006.
Ďalšie obdobie, keď bol spis postúpený z dôvodu miestnej príslušnosti inému súdu, nie je
možné považovať za prieťah v konaní, ak bol konajúci zákonný sudca toho názoru, že na
konanie nie je miestne príslušný.
Následne súd tiež priebežne konal a vytyčoval pojednávania, pričom za prieťah
spôsobený súdom nie je možné považovať skutočnosť, že sudca rozhodol bez vypočutia
svedkyne, ktorú pôvodne v danom konaní chcel vypočuť. Ak navrhovanú svedkyňu
nevypočul, dospel zrejme k záveru, že pre rozhodnutie vypočutie tejto svedkyne nie je
nevyhnutné, čo je v súlade so zákonným ustanovením § 120 ods. 1 veta druhá Občianskeho
súdneho poriadku.
Nie je tiež zrejmé, prečo sťažnosť predsedovi súdu a následne ústavnému súdu bola
podaná v čase, keď súd vo veci konal - dňa 6.7.2010 bol spis vrátený z odvolacieho súdu,
dňa 21.7.2010 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom
konania, resp. ich zástupcom, dňa 3.8.2010 dal konajúci sudca pokyn vyššej súdnej
úradníčke pre vypracovanie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania, ktoré bolo
vypracované 13. 8. 2010, kedy bol tiež daný pokyn pre jeho doručovanie...“
Právna zástupkyňa sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu z 22. novembra
2010 vyjadrila k stanovisku predsedu okresného súdu z 30. septembra 2010, v ktorom
okrem iného uviedla:
„Zo závermi predsedu Okresného súdu Košice II sa nemôže sťažovateľ stotožniť.
Ako uvádza samotný predseda súdu. Okresný súd Košice II vo veci nekonal od
18. 11. 2004, kedy zastavil konanie vo veci sp. zn. 19 C 46/2004.
Je pravdou, že vydanie uznesenia o zastavení konania bolo nevyhnutné z dôvodu, že
sťažovateľ podal dva totožné návrhy, a to dňa 26. 02. 2004 a dňa 27. 02. 2004 (návrh, ktorý
je predmetom konania, ktorého dĺžka je preskúmavaná Ústavným súdom Slovenskej
republiky).
Napriek tomu, nie je možné podotknúť, že pokiaľ Okresný súd Košice II konanie vo
veci sp. zn. 19 C 46/2004 zastavil pre prekážku litispendencie, táto prekážka existovala už
v čase podania návrhu, teda dňa 27.02.2004 a doba takmer 9 mesiacov, ktorú súd
potreboval na vydanie uznesenia o zastavení konania sa javí z hľadiska ustanovenia § 6
O. s. p., ktorý je konkretizáciou práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, neprimerane dlhá.
V tomto závere podporuje sťažovateľa aj ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. v znení
platnom v čase podania návrhu, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci
nečinní.
Ak zákon ukladá súdu povinnosť konať, aj keď sú účastníci konania nečinní, potom
to, že účastník sám zavinil, že konanie muselo byť zastavené, nezbavuje súd povinnosti
rozhodnúť v primeranej lehote o zastavení konania. Ako však už bolo povedané, lehota
9 mesiacov na rozhodnutie súdu o zastavení konania pre prekážku začatej veci je
neprimerane a nezdôvodniteľne dlhá.
Ďalším obdobím, ktorým súd prispel k neprimeranej dĺžke konania, je obdobie od
06. 12. 2004 až do 11. 10. 2006 resp. 12. 12. 2006. Za celé toto obdobie (22 mesiacov)
Okresný súd Košice II nevykonal vo veci žiadny úkon. Pokiaľ sa vo vyjadrení predsedu súdu
uvádza, že dňa 16. 06. 2006 určil zákonný sudca v danej veci termín pojednávania, údaj
16. 06. 2006 je v tejto súvislosti irelevantný, keďže samotné predvolanie na pojednávanie je
datované dňom 11. 10. 2006. Tvrdenie obsiahnuté vo vyjadrení o tom, že termín
pojednávania bol určený dňa 16. 06. 2006 nijako nevysvetľuje, z akého dôvodu potreboval
sudca v predmetnej veci na prípravu pojednávania (vo veci, v ktorej sa neuskutočnilo
doposiaľ ani jediné pojednávanie pol roka).
K argumentu predsedu súdu o tom, že postúpenie veci súdu, ktorý sa ukázal na
koniec ako miestne nepríslušným, bolo otázku právneho názoru vo veci konajúceho sudcu,
možno akceptovať len do tej miery, pokiaľ je toto chápané ako prejav sudcovskej
nezávislosti.
Na druhej strane je však nepochybné, že súd v konečnom dôsledku nesie
zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania zavinenú aj nesprávnymi právnymi názormi vo
veci konajúcich sudcov.
Navyše, z ustanovenia § 105 ods. 1, ods. 2 O. s. p. v znení platnom v čase podania
návrhu vyplýva, že súd bol povinný skúmať miestnu príslušnosť prv, než začal konať o veci
samej. Neskôr ju bol povinný skúmať len na námietku účastníka uplatnenú pri prvom úkone,
ktorý účastníkovi patril. Ak bol súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je
miestne príslušný, neodkladne postúpil vec podľa jeho názoru príslušnému súdu bez
rozhodnutia a upovedomil o tom účastníkov.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd nebol oprávnený neskúmať na
začatí konania, prv než začal o veci konať, miestnu príslušnosť. Celom zjavne, vychádzajúc
z postupu súdu v konaní, tak neurobil a otázkou miestnej príslušnosti sa prvýkrát zaoberal
až po vznesení námietky miestnej nespríslušnosti odporcom. Inak nie je možné logicky
vysvetliť, prečo by v prípade, že miestnu príslušnosť skúmal na začiatku konania, nepostúpil
vec inému súdu bezodkladne po podaní návrhu.
Navyše, z tohto hľadiska sa javí pojednávanie nariadené na deň 18. 11. 2004 ako
nanajvýš neefektívny úkon súdu nesmerujúci k odstránenie právnej neistoty účastníkov
konania.
Vzhľadom na to, že ako už bolo uvedené, súd o postúpení veci nevydával podľa vtedy
platného znenia ustanovenia § 105 ods. 2 O. s. p. rozhodnutie, doba dvoch mesiacov, ktorá
uplynula od pojednávania do skutočného odoslania spisu inému súdu dňa 17. 01. 2007 je
nezdôvodniteľne dlhá.
Sťažovateľ teda uzatvára, že čas od podania odvolania proti uzneseniu o zastavení
konania, teda doba od 06. 12. 2004 do 17. 08. 2007 kedy sa uskutočnilo po vrátení veci
Okresným súdom Bratislava II vo veci pojednávanie, prispela zásadným spôsobom
k neprimeranej dĺžke konania a je spôsobená neefektívnym postupom súdu v konaní.
Ďalším obdobím, ktoré považuje sťažovateľ za také, ktoré je poznačené zbytočnými
prieťahmi je obdobie od 21. 04. 2009 až do doby 06. 07. 2010, počas ktorého sa súdny spis
nachádzal na Krajskom súde v Košiciach. V predmetnej veci týkajúcej sa neplatnosti
skončenia pracovného pomeru sťažovateľ od samého počiatku tvrdil, že právny úkon -
Dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrel v stave, v ktorom nebol plne spôsobilý na
právne úkony. Svedkyňa MUDr. K. F. bola ošetrujúcou psychiatričkou, ktorú v
rozhodujúcom čase sťažovateľ navštívil. Okresný súd Košice II predvolal túto svedkyňu na
pojednávania nariadené na deň 08. 01. 2008, na deň 13. 05. 2008, na deň 26. 06. 2008, na
deň 17. 03. 2009 a na deň 21. 04. 2009. Na žiadne z týchto pojednávaní sa svedkyňa
neustanovila, pričom viaceré z nich boli odročené práve len z dôvodu potreby vypočutia
tejto svedkyne.
V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by nahrádzal výpoveď tejto svedkyne
alebo ju urobil nepotrebnou. Otázka spôsobilosti na právne úkony, na ktorú poukazoval
sťažovateľ od samotného počiatku konania, sa tak pred súdom prvého stupňa neobjasnila
v rozsahu potrebnom pre vecne správne rozhodnutie a tento dôvod bol tým hlavným, pre
ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27. 05. 2010 rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej zrušil.
Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd Košice II, ani potom, čo mu bola vec vrátená
Okresným súdom Bratislava II vo veci nekonal plynulo a predovšetkým neorganizoval svoju
činnosť tak, aby prispel k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.
Sťažovateľ nijako nespochybňuje skutočnosť, že uznesením upravujúcim vedenie
konania, vrátane uznesenia a jeho dôvodov pre odročenie pojednávania, nie je súd viazaný.
Pochybnosti o efektívnosti a zmysluplnosti vyššie opísaného postupu súdu však nemožno
odstrániť poukázaním na to, že súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa upravuje vedenie
konania, ani na to, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli tak,
ako to uvádza predseda Okresného súdu Košice II. V postupe Okresného súdu Košice II
totiž celkom zjavne chýbajú logické dôvody pre vyššie spomínaný postup a rovnako nie je
možné v takomto postupe nájsť známky efektívnosti, hospodárnosti a snahy odstrániť
právnu neistotu účastníkov konania. Sťažovateľ považuje zároveň za potrebné poukázať na
to, že napriek tomu, že svedkyňa MUDr. K. F. sa na predvolania súdu neustanovovala, súd
nevyužil žiadne z opatrení, ktoré má k dispozícii podľa ustanovenia § 53 a § 54 O. s. p., aby
účasť tejto svedkyne na pojednávaní zabezpečil. Sťažovateľ podotýka, že predmetom
konania je neplatnosť skončenia jeho pracovného pomeru. Po šesť a pol roku po podaní
návrhu je sťažovateľ v rovnakej právnej neistote ako na začiatku konania, a to v takej pre
neho dôležitej otázke, ako je otázka jeho zamestnania. V súvislosti s predmetom sporu ako
aj s vyššie uvedenými argumentmi, z ktorých vyplýva zodpovednosť okresného súdu za
neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy v ňom, považuje sťažovateľ svoju sťažnosť
za odôvodnenú.
Pokiaľ ide o poslednú z námietok predsedu súdu, v ktorej tento vyjadruje
počudovanie nad tým, prečo sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky
v čase, keď súd konal, sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že aj keby bolo tvrdenie
o tom, že súd v predmetnej veci v súčasnosti koná opodstatnené, skutočnosť, že konanie trvá
ku dňu podania sťažnosti šesť a pol roka, to nijakým spôsobom nemení ani neovplyvňuje.
Navyše, napriek tomu, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach, v ktorom bol vyslovený
právny názor odvolacieho súdu, že je potrebné vo veci vykonať znalecké dokazovanie
znalcom z odboru psychiatrie, bolo doručené Okresnému súdu Košice II, právnej zástupkyni
sťažovateľa bolo uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania doručené až dňa
09. 09. 2010, teda viac než po dvoch mesiacoch. V tejto súvislosti je opäť nevýznamné, či
toto uznesenie vypracovával sudca alebo vyššia súdna úradníčka a kedy bol vydaný pokyn
na jeho vypracovanie.“
Súčasťou vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa je aj zmena návrhu na
rozhodnutie o sťažnosti v časti týkajúcej sa úhrady trov konania, ktoré si sťažovateľ po
úprave uplatňuje v sume 454,96 €.
Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení
k sťažnosti predsedom okresného súdu, zodpovedá obsahu spisu okresného súdu
sp. zn. 41 C 101/2007, ktorý si pre účely rozhodovania o sťažnosti od okresného súdu
vyžiadal, a preto na neho prihliadal ako na relevantné východisko pri rozhodovaní
o sťažnosti. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu k súčasnému stavu namietaného konania
vyplýva, že ustanovený znalec vrátil okresnému súdu spis 26. novembra 2010, pričom
znalecký posudok zatiaľ vypracovaný nebol.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná súdom.
Ústavný súd pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je
rozhodovanie o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a určení neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru a náhrade mzdy, t. j. ide o vec, ktorej povaha (spor
o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje
osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, z čoho okrem
iného vyplýva povinnosť všeobecného súdu organizovať svoj procesný postup tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (m. m. I. ÚS 145/03,
Ústavný súd z hľadiska zložitosti veci vzal do úvahy, že rozhodovanie o určení
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a určení neplatnosti dohody o skončení
pracovného pomeru a nárokov z toho vyplývajúcich tvorí štandardnú rozhodovaciu agendu
všeobecných súdov, v rámci ktorej existuje rozsiahla a stabilizovaná judikatúra, a preto vec
sťažovateľa nemožno považovať z právneho hľadiska za zložitú. Zo skutkového hľadiska
ústavný súd aj na základe doterajšieho priebehu namietaného konania pripustil, že
požiadavky na objektívne zisťovanie skutkového stavu v danom prípade ovplyvnili jeho
doterajšiu dĺžku, ale zároveň zdôraznil, že skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť
neodôvodnenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V preskúmavanej veci sa ústavný súd zaoberal predovšetkým prekážkou
začatého konania – litispendencie v dôsledku zmätočného konania sťažovateľa (podanie
dvoch identických žalôb o neplatnosť skončenia pracovného pomeru 26. februára 2004
a následne 27. februára 2004), na základe ktorej okresný súd uznesením
č. k. 19 C 46/2004-23 z 18. novembra 2004 namietané konanie zastavil z dôvodu, že o tej
istej veci prebiehalo na okresnom súde iné konanie pod sp. zn. 19 C 44/2004. Sťažovateľ
potom, ako navrhol okresnému súdu, aby na základe späťvzatia návrhu konanie vedené pod
sp. zn. 19 C 44/2004 zastavil, podal zároveň 6. decembra 2004 odvolanie proti uzneseniu
č. k. 19 C 46/2004-23 z 18. novembra 2004 o zastavení namietaného konania. Uvedené
zmätočné správanie (podanie dvoch identických žalôb) sťažovateľa malo čiastočne vplyv na
predĺženie namietaného konania, a preto túto skutočnosť ústavný súd zohľadnil pri
rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Pri hodnotení konania podľa tretieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu,
ústavný súd vychádzal z prehľadu procesných úkonov okresného súdu. Poukazujúc na
uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že okresný súd bol
vo veci nečinný v obdobiach od 13. apríla 2004 do 18. novembra 2004 (keď rozhodol
o zastavení konania vedeného pod pôvodnou sp. zn. 19 C 46/2004 pre litispendenciu
uznesením č. k. 19 C 46/2004-23, pozn.) a od 6. decembra 2004 (vtedy mu bolo doručené
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania vedeného pod pôvodnou
sp. zn. 19 C 46/2004, pozn.) do 12. decembra 2006 (keď uvedené uznesenie o zastavení
konania zrušil).
Ústavný súd ďalej pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Sťažovateľ namieta, že k neefektívnej činnosti okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 došlo v dôsledku nesprávneho rozhodnutia vo veci,
keďže sťažovateľ namietal neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru v
dôsledku jeho nespôsobilosti na právne úkony, pretože okresný súd túto otázku
majúcu zásadný vplyv na správne vecné rozhodnutie neobjasnil, pričom tento dôvod
bol „tým hlavným, pre ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27.05.2010
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil“ na základe odvolania sťažovateľa.
Krajský súd v uznesení č. k. 1 Co 172/2009-279 z 27. mája 2010, ktorým
rozsudok okresného súdu č. k. 41 C 101/2007-247 z 21. apríla 2009 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie, uviedol:
„... odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce
podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len
za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná
okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní
spôsobilým odvolacím dôvodom.
Žalobca v odvolaní za dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(ktorý na jeho návrh nevykonal súd prvého stupňa) označil výsluch svedkyne MUDr. K.
F., psychiatričky a to ohľadom skutočnosti, či v čase uzatvorenia dohody o skončení
pracovného pomeru bol spôsobilý na právne úkony v dôsledku duševnej poruchy. Súd
prvého stupňa uvedený dôkaz navrhnutý žalobcom za účelom zistenia jeho spôsobilosti na
právne úkony v čase uzatvorenia dohody nevykonal, pričom z odôvodnenia rozhodnutia
nevyplýva, prečo navrhnutý dôkaz nevykonal, ale za účelom preukázania žalobcovho
tvrdenia ohľadom jeho nespôsobilosti na právne úkony nevykonal ani iné dokazovanie
(napr. znalecké dokazovanie) i keď je zjavné, že rozhodnutie súdu je závislé na posúdení
skutočnosti (spôsobilosti žalobcu na právne úkony), ku ktorej sú potrebné odborné
znalosti (§127 O. s. p.). Preto odvolací súd má za to, že je daný žalobcom uvádzaný
odvolací dôvod spočívajúci v neúplnom zistení skutkového stavu veci.
Vzhľadom na žalobcom tvrdenú skutočnosť ohľadom jeho nespôsobilosti na
právne úkony bolo potrebné v konaní pred súdom prvého stupňa zamerať dokazovanie
na zistenie, či žalobca dňa 8. 12. 2003 bol resp. nebol spôsobilý na právne úkony a to iba
vo vzťahu k uzatvorenej dohode o skončení pracovného pomeru vzhľadom na to, že
prípadná nespôsobilosť žalobcu na právne úkony by nespôsobila neplatnosť výpovede,
lebo výpoveď je jednostranný právny úkon zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi,
na účinnosť ktorého sa nevyžaduje spôsobilosť zamestnanca na právne úkony. Záver
súdu prvého stupňa o tom, že výpoveď bola žalobcovi daná dôvodne treba považovať
minimálne za predčasný preto, že súd prvého stupňa sa nezaoberal preskúmaním
všetkých podmienok platnej výpovede (najmä v súvislosti s vyhodnotením výberových
konaní a splnením ponukovej povinnosti), ale najmä preto, že sa nezaoberal tým, či
vzhľadom na následnú dohodu o skončení pracovného pomeru nedošlo k odvolaniu
výpovede zo strany žalovaného so súhlasom žalobcu.
Súd prvého stupňa tak nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz na preukázanie jeho
tvrdenia ohľadom jeho nespôsobilosti na právne úkony v čase uzatvorenia dohody
o skončení pracovného pomeru, lebo navrhovanú svedkyňu MUDr. K. F. nevypočul
a navyše nevyhodnotil ani listinný dôkaz – písomné podanie MUDr. K. F. zo dňa 6. 5.
2008 (č. l. 159), ale bez ďalšieho urobil v napadnutom rozhodnutí záver, že žalobca
nepreukázal žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v čase uzatvorenia dohody
o skončení pracovného pomeru 8. 12. 2003 trpel akoukoľvek duševnou poruchou, či inou
poruchou, ktorá by ho na takýto úkon robila neschopným, t. j., že by nevedel posúdiť
dôsledky svojho konania, resp. odhadnúť svoje konanie. S týmto záverom sa nemožno
stotožniť. Riešenie otázky, či osoba v čase, kedy urobila príslušný právny úkon konala
v duševnej poruche závisí na posúdení skutočností, ktoré si súd nemôže zodpovedať sám,
pretože k tomu sú potrebné v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p. odborné znalosti. Rozhodnutie
teda záviselo od posúdenia skutočnosti, či žalobca pri uzatváraní dohody o skončení
pracovného pomeru dňa 8. 12. 2003 konal v duševnej poruche a na to treba odborné
znalosti, preto v takom prípade keď zodpovedanie tejto otázky nebolo možné výsluchom
ošetrujúcej lekárky, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa po zistení podkladov o stave
žalobcu v tom čase zabezpečiť si spracovanie znaleckého posudku postupom podľa § 127
O. s. p. Je tomu tak preto, lebo súd môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Keďže súd
prvého stupňa takto nepostupoval, nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom právne
významnej skutočnosti, a to, či žalobca v čase uzatvorenia dohody bol resp. nebol
spôsobilý na právne úkony.“
Práve skutočnosti uvádzané v uznesení krajského súdu č. k. 1 Co 172/2009-279
z 27. mája 2010 tvoria právny základ pre záver ústavného súdu o tom, že postup okresného
súdu v období od 6. júla 2007, keď bola vec vrátená okresnému súdu
z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, až do 21. apríla 2009, keď okresný súd
rozsudkom č. k. 41 C 101/2007-247 žalobu zamietol, bol neefektívny, a to z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá mala zásadný
význam pre rozhodnutie vo veci.
Uvedenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu nemožno ospravedlniť
žiadnym ústavne akceptovateľným argumentom. V ich dôsledku okresný súd v období viac
ako štyroch rokov nevykonával vo veci úkony, resp. vykonával neefektívne úkony, ktoré
nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty v primeranom čase, v ktorej sa sťažovateľ
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (m. m. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti,
resp. neefektívnej činnosti okresného súdu sú z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy
netolerovateľné o to viac, že vo veci bolo žiaduce postupovať s osobitnou starostlivosťou
vzhľadom na jej povahu a význam pre sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 porušené boli (bod 1 výroku
tohto nálezu).
Keďže namietané konanie nebolo v čase rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti ešte
právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)
zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 41 C 101/2007 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2
výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 50 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, jeho predmet (povahu), ktorým
je rozhodovanie o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, obdobie
neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej nečinnosti okresného súdu ústavný súd dospel
k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude v danom prípade
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby
vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm.
a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu
s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a so zvýšením odmeny o daň z
pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právna zástupkyňa
sťažovateľa je platkyňou dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96
€, ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie
účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010