Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 37/2011
PDF · 137.82 KB
No categories available
I. ÚS 37/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. A. S.,
Advokátska kancelária, D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/157/2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2011 doručená druhá sťažnosť Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C/157/2008.
2. Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že „Sťažovateľ ako žalobca podal na
Okresný súd Námestovo 22. 08. 2008 žalobu o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam.
Nakoľko nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom žalobného návrhu sa začali prevádzať
vlastníkmi na ďalšieho nadobúdateľa a vzhľadom na to, že sa na predmetných
nehnuteľnostiach taktiež započala rozsiahla stavebná činnosť, sťažovateľ zaslal na OS
Námestovo sťažnosť voči nečinnosti súdu zo dňa 14. 05. 2009, na ktorú reagovala
s negatívnou odpoveďou predsedníčka súdu a následne 22. 07. 2009 zaslal aj ústavnú
sťažnosť, ktorá bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 387/09-15 zo dňa 26. 11.
2009, odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, lebo celková dĺžka konania nesignalizovala
porušenie označených práv“.
3. Sťažovateľ uviedol, že po zmene návrhu 15. marca 2010 okresný súd nariadil dve
pojednávania, z ktorých ostatné sa neuskutočnilo pre účasť konajúceho sudcu na školení
a vec nie je stále skončená.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že
„Základné právo sťažovateľa Ing. J. S., priznané v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.: 5C/157/2008,
okresnému súdu sa prikazuje, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov,
sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1.000,-€ (slovom
päťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Námestovo povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu,
okresný súd Námestovo je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia“.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
8. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C/157/2008.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
10. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej
lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a spisovým
materiálom na vec sa vzťahujúcim dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
13. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva
sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zohľadnil svoju doterajšiu
judikatúru a konštatuje, že konanie na okresnom súde prebieha od 22. augusta 2008 a druhá
sťažnosť (sťažnosť z 22. júla 2009) na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní bola ústavnému súdu
doručená 17. januára 2011. Ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka predmetného
súdneho konania v trvaní menej ako 2,5 roka v okolnostiach daného prípadu, keď okresný
súd priebežne vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu veci, vyzýval sťažovateľa na
platenie súdnych poplatkov za podanie návrhu na začatie konania i návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, vyzýval účastníkov na vyjadrenie k žalobe a v konečnom dôsledku
sťažovateľa aj na zmenu návrhu, nie je takej povahy, aby v tomto štádiu intenzívne
signalizovala porušenie označených práv. Doterajšiu dĺžku konania (necelých 2,5 roka),
vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci (usporiadanie nedoložených vlastných
vzťahov k nehnuteľnostiam), o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu ešte stále nemožno považovať za takú, ktorá by bola v rozpore
s kritériami nastavenými Európskym súdom pre ľudské práva a samotného ústavného súdu
v obdobných prípadoch.
15. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou
činnosťou neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011