Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 21/2011
PDF · 252.94 KB
No categories available
I. ÚS 21/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3,
čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žilina č. k.
25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010 a č. k. 25 C/88/2006-310 z 29. novembra 2010
a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2010 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5
ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010
a č. k. 25 C/88/2006-310 z 29. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom obrátil na
okresný súd a žiadal úpravu práv k jeho pozemku nachádzajúceho sa na parcele č. 414
v katastrálnom území S.. Ako sám sťažovateľ uvádza, „Hoci oplotením uvoľnenú časť
svojho pozemku sťažovateľ používal na uskladnenie rôzneho materiálu a v budúcnosti tam
plánoval vybudovať okrasnú predzáhradku, obec S... násilne, nezákonne v rozpore s čl. 12
ods. 1, 2, 4, čl. 20 ods. 1, 3 a ďalších Ústavy SR, zabral toto vlastníctvo pod trasu
plynovodu a následne pod čiernu stavbu rozšírenia miestnej účelovej komunikácie. V tomto
mu napomáhal aj príslušný stavebný úrad... v B.“. Okresný súd svojím uznesením č. k.
25 C/88/2006-159 z 28. januára 2009 konanie v sťažovateľovej veci v dôsledku späťvzatia
žalobného návrhu zastavil. Krajský súd svojím uznesením č. k. 8 Co/142/2009-172 z 30.
júna 2009 odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože po vyhlásení prvostupňového
rozhodnutia sa sťažovateľ tohto práva vzdal. Sťažovateľ sa svojím podaním doručeným
prostredníctvom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
okresnému súdu 5. októbra 2009 označeným ako „žiadosť o podanie mimoriadneho
dovolania, resp. obnovy konania“ domáhal obnovy konania, ktoré bolo vedené na
okresnom súde v jeho právnej veci. Okresný súd svojím uznesením č. k. 25 C/88/2006-261
z 2. februára 2010 návrh na obnovu konania zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu
trov konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010. Sťažovateľovi
v súvislosti s podaním návrhu na obnovu konania vznikla poplatková povinnosť z návrhu
podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov vo výške 99,50 €. Okresný súd rozhodol
o predmetnej poplatkovej povinnosti sťažovateľa svojím uznesením č. k. 25 C/88/2006-310
z 29. novembra 2010.
3. Sťažovateľ tvrdil, že „... sú práve obcou nútení podávať žalobné návrhy proti nej,
pre jej sústavné nezákonné, protiústavné poškodzovanie základných práv navrhovateľov
zaručené Ústavou SR a dohovorom..., hlavne však majetku a zdravia...“, pričom aj
„... napriek nezvratným dôkazom a skutočnostiam...“ v ich právnej veci konajúce súdy
nerozhodli v ich prospech, „... podávali síce navrhovatelia rôzne sťažnosti a podnety či už
na nezákonné, protiústavné konanie a rozhodovanie zúčastnených strán, alebo na obnovu
konaniam, avšak bezúspešne, pretože konajúci súd tieto podania opätovne odmietol
a navyše uložil sťažovateľovi a jeho manželke... zaplatiť súdny poplatok za návrh na obnovu
konania v sume 99,50 Eur, hoci boli v celom rozsahu oslobodení od platenia súdnych
poplatkov, čo má veľmi negatívny dosah, ako i celý proces na zdravia sťažovateľa a jeho
manželky s ohrozením ich životov ako ZŤP občanov.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby nálezom takto
rozhodol:
„1. základné právo J. Ď. a jeho manželky na pokojné užívanie svojho majetku
s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20
ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl.
14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 271/2010-304 zo dňa 31. 8. 2010, porušené
bolo.
2. základné právo J. Ď. a jeho manželky na pokojné užívanie svojho majetku
s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20
ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 6 ods. 1,
čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 25C 88/2006-261 zo dňa 2. 2. 2010,
porušené bolo.
3. základné právo J. Ď. a jeho manželky neoprávneným vymáhaním súdneho
poplatku za podanie návrhu na obnovu konania v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2,
čl. 39 ods. 1, 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 6
ods. 1, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom, okresného Súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 25C 88//06-310 zo dňa
29. 11. 2010, porušené bolo.
4. Ústavný súd SR ruší uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 8Co 271/2006-304 a vec
mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
5. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 25C 88/06-261 a vec mu
vracia na nové konanie a rozhodnutie.
6. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 25C 88/06-304 a vec mu
vracia na nové konanie a rozhodnutie.
7. Sťažovateľovi J. Ď. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...
8. J. Ď. priznáva náhradu trov odvolacieho konania zaplatených k rukám právneho
zástupcu odporkyne obce S... vo výške 60,44 EUR...
9. J. Ď. priznáva náhradu súdneho poplatku za podanie návrhu obnovy konania
v prípade jeho zaplatenia vo výške 99,50 EUR...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uzneseniami okresného
súdu č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010 a č. k. 25 C/88/2006-310 z 29. novembra
2010
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
8. Pokiaľ ide o predmetné rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto rozhodnutiam bolo možné podať
odvolanie (čo sťažovateľ aj v prípade uznesenia okresného súdu č. k. 25 C/88/2006-261
z 2. februára 2010 využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010
9. Sťažovateľ namietal aj porušenie v petite označených práv napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, ktorý ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010, ktorým bol zamietnutý sťažovateľov návrh na obnovu
konania z dôvodu jeho neprípustnosti „Odvolací súd... považoval odvolanie
navrhovateľov... za nedôvodné a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správe...
potvrdil.“.
10. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
12. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu základné
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na
prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).
Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu
ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore
(II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010 v podstatnom
dôvodil:
„Navrhovatelia 1/, 2/ listom zo dňa 13. 1. 2010 oznámili procesnému súdu, že ich
podanie zo dňa 3. 9. 2009, adresované Najvyššiemu súdu SR, je návrhom na obnovu
konania.
S poukazom na to, že podanie navrhovateľov nemalo zákonom predpísané náležitosti
návrhu na obnovu konania, okresný súd vyzval uznesením č. k. 25C/88/2006-249 zo dňa
15. 1. 2010 navrhovateľov 1/, 2/ na doplnenie návrhu na obnovu konania.
Podaním zo dňa 1. 2. 2010 navrhovatelia 1/, 2/ návrh na obnovu konania doplnili
o náležitosti návrhu na obnovu konania. V doplnení zdôraznili, že návrh na obnovu konania
smeruje proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline č. k. 25C/88/2006-159 zo dňa 28. 1. 2009
a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/142/2009-172 zo dňa 30. 6. 2009.
... odvolací súd bol toho názoru, že návrh na obnovu konania nie je prípustný proti
uzneseniu Okresného súdu v Žiline č. k. 25C/88/2006-159 zo dňa 28. 1. 2009 a uzneseniu
Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/142/2009-172 zo dňa 30. 6. 2009, a preto prvostupňový
súd rozhodol správne, pokiaľ, návrh navrhovateľov 1/, 2/ na obnovu konania zamietol.
Odvolací súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že obnova konania nie je
prípustná proti uzneseniu, a to ani vtedy, ak sa ním konanie skončilo. V danom prípade
účastník konania môže zrušenie alebo zmenu rozhodnutia dosiahnuť inak (§ 229 písm. b/
O. s. p.).
Odvolací súd pre uvedené považoval odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ za nedôvodné
a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého by úspešnému účastníkovi v odvolacom
konaní prináležala náhrada trov odvolacieho konania. V danom prípade úspešným
účastníkom v odvolacom konaní bol odporca, ktorému by prináležala náhrada trov
odvolacieho konania, avšak tento si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a zo spisu
prvostupňového súdu bolo zistené, že mu trovy v odvolacom konám nevznikli.“
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných
ustanovení § 228 a § 229 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite
odôvodnené a ústavný súd nezistil, aby ich aplikácia krajským súdom nebola ústavne
konformná. V tejto súvislosti ústavný súd taktiež nezistil dôvody vyslovenia namietaného
porušenia sťažovateľom označeného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48
ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu pre absenciu príčinnej súvislosti
medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými základnými právami. Nad
rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v súvislosti s namietaním
porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu ani len
neuviedol, v čom konkrétne boli/mali byť uvedené práva porušené.
16. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahovým základom uvedeného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označených práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež
porušenie ďalších v petite sťažnosti označených základných práv zaručených ústavou,
dohovorom a dodatkovým protokolom. Keďže sťažovateľ namietal porušenie v petite
označených práv len z dôvodu svojho nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
pričom ani nešpecifikoval, v čom konkrétnom namietané porušenie svojich označených
práv vidí, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne ďalšími ním
uvedenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho
taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
postupom a rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších
sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv.
18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej
porušenie ďalších v petite uvedených základných práv zaručených ústavou a dohovorom
zjavne neopodstatnená.
III.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie predmetných rozhodnutí
okresného súdu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011