Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 380/2010
PDF · 206.69 KB
No categories available
III. ÚS 380/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2011
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa
Tkáčika vo veci sťažnosti M. K., B., a M. F., B., zastúpených advokátom JUDr. M. P., B.,
pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9
C 176/04 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. K. a M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 176/04 konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. K. a M. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur) každej z nich, ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť im
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia M.
K. a M. F. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet ich advokáta
JUDr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 380/2010-11
z 19. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. a M. F. (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C
176/04.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Súdne konanie bolo začaté na základe návrhu na začatie
konania zo dňa 15. 7. 2004 podaného na konajúci súd dňa 19. 07. 2004. Predmetom
súdneho konania je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov
konania...
Štyri mesiace po podaní žalobného návrhu vyzval konajúci súd navrhovateľky listom
zo dňa 8. 11. 2004 doručeným dňa 2. 12. 2004 na doloženie znaleckého posudku za účelom
vyrubenia súdneho poplatku.
Navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu obratom listom zo dňa
17. 12. 2004 zaslali súdu vypracované znalecké posudky k predmetu sporu v dvoch
vyhotoveniach.
Výzvou súdu zo dňa 31. 5. 2005 doručenou dňa 9. 6. 2005 vyzval konajúci súd
navrhovateľky na doplatenie súdneho poplatku v celkovej výške 66.000,- Sk.
Navrhovateľky listom zo dňa 15. 6. 2005 podali žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov, ktorej žiadosti konajúci súd vyhovel uznesením č. k. 9 C 176/04-102 zo dňa
21. 08. 2006, doručeným dňa 14. 9. 2006.
Súd následne vytýčil vo veci prvé pojednávanie na termín 11. 12. 2006, čím celý
procesný postup súdu odo dňa podania žalobného návrhu, cez doriešenie poplatkovej
povinnosti až do vytýčenia prvého pojednávania trval 2 roky a 5 mesiacov.
Prvé pojednávanie zo dňa 11. 12. 2006... bolo odročené na termín 14. 02. 2007, kedy
však k druhému pojednávaniu nedošlo z dôvodu PN zákonnej sudkyne, a vec bola odročená
na neurčito.
Navrhovatelia následne listom zo dňa 5. 4. 2007, po tom čo márne čakali na
vytýčenie nového termínu pojednávania, požiadali súd prvý krát o pokračovanie v konaní.
Súd na základe výzvy navrhovateľov vytýčil vo veci v poradí tretie pojednávanie na
termín 18. 6. 2007, ktoré bolo odročené na neurčito vzhľadom na potrebu rozhodnutia
o návrhu odporcu na prerušenie konania, o ktorom rozhodol súd uznesením č. k.
9C176/04/136 zo dňa 28. 8. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 10. 2007.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd ani po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí
návrhu odporcu na prerušenie konania opätovne sám nekonal, navrhovatelia listom zo dňa
18. 02. 2008, opätovne po druhy krát požiadali o pokračovanie v konaní.
Na základe výzvy navrhovateľov bolo vo veci vytýčené v poradí štvrté pojednávanie
na termín 10. 11. 2008, teda po vyše jednom roku a mesiaci odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti uznesenia č. k. 9C176/04/136 zo dňa 28. 8. 2007.
V poradí 4. pojednávanie zo dňa 10. 11. 2008 bolo následne odročené na termín
28. 1. 2009, ktorý bol na základe ospravedlnenia odporcu zrušený, pričom nový termín
v poradí piateho pojednávania bol vytýčený na 18. 3. 2009.
Na v poradí piatom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2009 súd odročil prejednanie
veci na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku na ocenenie nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom sporu. Odo dňa 18. 3. 2009 do dnešného dňa, teda po dobu 1 a ½ roka,
však súd opätovne vo veci vôbec nekonal, predovšetkým nenariadil znalecké dokazovanie,
pre ktoré bolo odročené posledné pojednávanie vo veci.
Navrhovatelia urgovali v poradí tretíkrát súd listom zo dňa 29. 7. 2010, avšak ten
je naďalej podľa informácií navrhovateľov nečinný...
Konajúci Okresný súd Bratislava II, počnúc od podania žalobného návrhu zo dňa
15. 7. 2004 až do dnešného dňa buď vo veci nekonal vôbec alebo konal absolútne
neefektívne...“.
Sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez
zbytočných prieťahov a zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €
každej z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 2139/2010
z 24. januára 2011 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedla:
„Sťažovateľkami popísaný priebeh konania je v podstate totožný s obsahom spisu
a úkonmi súdu vykonanými vo veci. Časový odstup medzi jednotlivými úkonmi súdu ako aj
následne do vytýčenia termínu pojednávania bol spôsobený zaťaženosťou, opakovanou
práceneschopnosťou a veľkosťou oddelenia sudkyne JUDr. M. G., ktorá vec vybavuje.
Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah
v konaní spôsobený konajúcim sudcom. Sudkyňa bola písomne upozornená na potrebu
konať vo veci plynulé a bez prieťahov.“
Rovnaké úkony v namietanom konaní zistil aj ústavný súd s tým, že okresný súd
uznesením č. k. 9 C 176/2004-163 z 29. novembra 2010 ustanovil znalca na vypracovanie
znaleckého posudku.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 176/04 je občianskoprávny spor o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorý začal podaním žaloby
sťažovateliek ešte v júli 2004. Ústavný súd z predloženého spisu a vyjadrenia okresného
súdu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na prípadnú právnu a skutkovú
zložitosť danej veci, ktorá by mohla ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok tohto súdneho
konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd nezistil také okolnosti, na základe ktorých by
bolo možné konštatovať, že sťažovateľky významnou mierou prispeli k predĺženiu
predmetného konania. Sťažovateľky boli v konaní aktívne a súčinnostné. Okresný súd vo
svojom vyjadrení k sťažnosti tiež nepoukázal na to, že by ich správanie ovplyvnilo
doterajšiu dĺžku konania.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd
prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd zistil, že okresný súd od nápadu veci (15. júla 2004) prvý jednoduchý
úkon urobil až v decembri 2004, keď vyzval sťažovateľky na predloženie znaleckého
posudku na účely vyrubenia súdneho poplatku, druhý úkon urobil až v júni 2005, keď ich
vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, a o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov
(jún 2005) rozhodol až po takmer 14 mesiacoch (21. augusta 2006).
Okrem týchto sporadických procesných úkonov okresný súd nevykonal žiadne
pojednávanie, na ktorom by vykonal riadne dokazovanie [prvé pojednávanie v decembri
2006 odročil na február 2007, toto pojednávanie však okresný súd odročil pre
práceneschopnosť sudkyne a tretie pojednávanie (jún 2007) odročil na neurčito na účely
rozhodnutia o návrhu odporcu na prerušenie konania]. Aj ďalšie pojednávanie v novembri
2008 bolo odročené na január 2009 (termín bol zrušený) a v marci 2009 odročil okresný súd
pojednávanie na účely vykonania znaleckého dokazovania, pričom do konania pribral
znalca až 29. novembra 2010.
Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu teda vyplýva, že okresný súd bol
v spore v podstate nečinný viac ako 6 rokov, pričom vec nie je ešte od roku 2004 vôbec
pripravená na rozhodnutie, preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť uvedené
sporadické úkony okresného súdu, ak navyše okresný súd dosiaľ nevykonal na
pojednávaniach žiadne dokazovanie a aj znalecké dokazovanie je stále len na začiatku.
Nečinnosť v tomto konaní priznala aj predsedníčka okresného súdu vo svojom
vyjadrení k sťažnosti. Ústavný súd však neakceptoval jej obranu, že zbytočné prieťahy boli
spôsobené „zaťaženosťou, opakovanou práceneschopnosťou a veľkosťou oddelenia sudkyne
JUDr. M. G., ktorá vec vybavuje“.
V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03), že
personálne problémy (nedostatočné obsadenie súdu, zaťaženosť sudcov) a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom vyjadrení
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že
v danej veci ide o takýto prípad.
Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd konštatuje, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04 došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Vzhľadom na rozhodnutie, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod
sp. zn. 9 C 176/04 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľky žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € každej z nich
poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Keďže právna neistota sťažovateliek nebola okresným súdom odstránená ani po viac
ako šiestich rokoch od jeho začatia, ústavný súd rozhodol o priznaní finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € každej zo sťažovateliek, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd
(bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia. Sťažovateľky si v sťažnosti uplatnili trovy
právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania (za dva úkony právnej služby a dva režijné paušály plus 19 % DPH) je vypočítaná
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, a keďže nie je v rozpore s touto vyhláškou, uložil okresnému súdu povinnosť
uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateliek v sume 303,31 € na účet ich právneho
zástupcu (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2011