Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 75/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a v spojení s

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 30 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1

z 27. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 27. januára

2011 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 27. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že 28. marca 2007 požiadal

Úrad... v B. (ďalej len „úrad“) o dávku v hmotnej núdzi z dôvodu svojej sociálnej

odkázanosti a straty zamestnania. Jeho žiadosť nebola úradom akceptovaná z dôvodu, že

vlastnil nehnuteľný majetok a príjmom z neho si mohol zabezpečiť úhradu svojich

životných potrieb. Rozhodnutiu, ako aj celkovému posúdeniu svojej sociálnej situácie

úradom sťažovateľ vytkol to, že „Uvedené rozhodnutie nebolo založené na dôkazoch, ktoré

by preukazovali, že mám príjem... resp. že ho môžem mať a tieto skutočnosti som neustále

namietal, ako aj iné procesné chyby v konaní. Preukazoval som, že nemôžem a ani nemám

príjem z nehnuteľného majetku. Úrad sa však nevysporiadal s predloženými dôkazmi

a nevyhodnotil ich, vydal svojvoľné rozhodnutie, ktoré je nezákonným a nepreskúmateľným

rozhodnutím.“. Voči nesprávnemu posúdeniu sociálnej situácie a nepriznaniu dávky

v hmotnej núdzi úradom sťažovateľ namietal tak v odvolacom konaní, ako aj žalobným

návrhom v rámci správneho súdnictva na Krajskom súde v Banskej Bystrici a v odvolacom

konaní na najvyššom súde, na ktorý adresoval aj svoje dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok: „V mojom prípade som vyčerpal všetky opravné prostriedky. Potom, čo

rozhodol o mojej žiadosti... príslušný štátny orgán v I. a II. stupni, som sa začiatkom roka

2008 obrátil so žalobou o preskúmanie rozhodnutia na KS v Banskej Bystrici, následne

s odvolaním proti jeho rozsudku na NS SR a nakoniec som podal dovolanie na NS SR, ktorý

konanie zastavil, čo teraz namietam.“

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal proti v poradí ostatnému

rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2010, ktorý konanie

o ním podanom dovolaní zastavil z dôvodu, „... lebo právomoc konať vo veci samej nemal“.

Ťažiskom jeho právnej argumentácie bolo tvrdenie (i) o nesprávnom právnom názore

najvyššieho súdu: „S prihliadnutím na ustanovenie druhá veta ,

ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu

uvedenú v (či už to účastník namieta, alebo nie) nemal sa obmedziť NS SR len na

skúmanie podmienok prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa aj otázkou, či podané

dovolanie nie je prípustné podľa . Najvyšší súd SR sa mal podaným dovolaním

zaoberať s poukazom na veta druhá a konanie nemalo byť zastavené,

nakoľko vykazovalo znaky porušenia . Tým došlo k porušeniu

Dohovoru...“ K namietanému porušeniu (ii) ďalších v petite sťažnosti uvádzaných práv

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že „nepriznaním peňažnej

dávky sociálnej starostlivosti došlo k porušeniu základného sociálneho práva ustanoveného

v článku 39 ods. 2 ... nastal u mňa stav hmotnej núdze, teda stav, ktorý podľa

ods. 2 ..., resp. podľa Listiny..., zakladal právo na takú pomoc, ktorá je

nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Konanie začalo 28. 3. 2007 na Úrade... a od uvedeného dátumu doposiaľ uplynula

neprimerane dlhá doba s prihliadnutím na povahu veci a jej význam pre mňa. Namietam

teda porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v ... , z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, pocitu neistoty,

krivdy a úzkosti.“.

4. Na základe uvedeného a „V súvislosti s namietaným porušením označených

základných práv a práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. októbra 2010“ sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„... vyslovil porušenie... dohovoru v súlade s ,...

a listiny,... ,

... zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2010 a vrátil

vec na ďalšie konanie

... priznal mi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €... a v sume 2 000 €

... priznal mi trovy konania. “

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich v petite označených základných práv

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu tej skutočnosti, že sa [pozri bod 3 (i)]

nestotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu o prípustnosti ním podaného dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku, a uviedol: „Zastávam názor, že na základe

podaného dovolania mal NS SR poukázať na namietané pochybenia a z tohto dôvodu (§ 242

ods. 1 ) zrušiť rozsudok NS SR zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. , ktorý

nemohol byť vecne správny a vec vrátiť na ďalšie konanie.“

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie

zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní

pred ním (). Základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (obdobne aj práva podľa ) sa možno domáhať v medziach a za

podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). zaručené

základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 27. októbra 2010 v podstatnom

uviedol:

„Najvyšší súd... dospel k záveru, že konanie o ňom treba zastaviť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých

Najvyšší súd... nie je súdom dovolacím... a ako súd dovolací nemá právomoc konať.

Najvyšší súd... preto s poukazom na v spojení s konanie vo

veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala (bod 3 a 8) k právnemu názoru

najvyššieho súdu, ktorý konanie o ním podanom dovolaní zastavil z dôvodu, že na konanie

o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku v správnom súdnictve nemal svoju právomoc.

Proti tomuto názoru najvyššieho súdu sťažovateľ oponoval zohľadnením ďalších

podmienok tento postup odôvodňujúcich prihliadnutím na vady konania predchádzajúceho

rozhodnutiu, ktoré sa napáda dovolaním a uvedených v

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V sťažnosti

uvádza: „Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. V tomto prípade ide o odňatie

možnosti účastníka konať pred súdom.“ V danej veci ústavný súd nezistil, že napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné a že by tak zasahovalo do práva sťažovateľa

podľa dohovoru (obdobne základného práva podľa ). Podľa

názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru

(obdobne aj základné právo podľa ) nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných

ustanovení podľa § 103 a nasl. upravujúcich skúmanie podmienok konania súdu v spojení

s piatou časťou upravujúcou správne súdnictvo je napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené a ústavný súd nezistil, aby ich

aplikácia najvyšším súdom nebola ústavne konformná. V tejto súvislosti ústavný súd taktiež

nezistil dôvody vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného , ktorého

porušenie vidí cez porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a postupom

najvyššieho súdu a označeným a dohovoru.

15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahovým základom označeného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 13

v spojení s dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

16. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal

tiež porušenie svojho základného práva zaručeného v a

listiny. Keďže sťažovateľ namietal porušenie označených práv len z dôvodu svojvoľnosti

a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd

nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom a listiny, ktoré

mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to

uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa , ako ani

podľa čl. 30 ods. 2 listiny.

17. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej

porušenie a listiny zjavne neopodstatnená.

18. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal

tiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

[pozri bod 3 (ii)].

19. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 v prípade namietania porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa v spojení s dohovoru spočíva

v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva,

že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti

sťažnosti podľa , a teda podmienkou konania vo veci individuálnej

ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

20. Účinným prostriedkom nápravy porušenia základného práva účastníka konania na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom je sťažnosť na prieťahy

v konaní, ktorá je adresovaná predsedovi súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Účinnosť

takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní

potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach

zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy

aj disciplinárnu zodpovednosť § 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)

a o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Taktiež aj v zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní podľa už citovanej právnej

úpravy sa zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré

súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (m. m. ,

). Zmyslom uplatnenia tohto práva účastníka konania pred všeobecným

súdom je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva podľa .

21. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojho práva podľa čl. 48 ods. 2

nepreukázal, že podal na jednotlivých stupňoch v jeho právnej veci konajúcich súdov

kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy, pričom nesplnenie tejto podmienky je dôvodom na

odmietnutie jeho podanej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť. V okolnostiach danej

veci ústavný súd navyše poznamenáva, že doručením ostatného/dovolacieho rozhodnutia

najvyššieho súdu sťažovateľovi už nemohlo dochádzať k porušovaniu jeho práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa z dôvodu skončenia

súdneho konania.

22. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2) taktiež nesúhlasil s právnym

posúdením jeho právnej veci (ako takej) nižšími súdmi (prvostupňový - krajský súd

a odvolací najvyšší súd). Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej

argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu (bod 7)

a zo skutočnosti, že sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napadol (iba) dovolacie

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2010.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011