Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 75/2011
PDF · 251.01 KB
No categories available
I. ÚS 75/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 13, čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 30 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 27. januára
2011 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 13, čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že 28. marca 2007 požiadal
Úrad... v B. (ďalej len „úrad“) o dávku v hmotnej núdzi z dôvodu svojej sociálnej
odkázanosti a straty zamestnania. Jeho žiadosť nebola úradom akceptovaná z dôvodu, že
vlastnil nehnuteľný majetok a príjmom z neho si mohol zabezpečiť úhradu svojich
životných potrieb. Rozhodnutiu, ako aj celkovému posúdeniu svojej sociálnej situácie
úradom sťažovateľ vytkol to, že „Uvedené rozhodnutie nebolo založené na dôkazoch, ktoré
by preukazovali, že mám príjem... resp. že ho môžem mať a tieto skutočnosti som neustále
namietal, ako aj iné procesné chyby v konaní. Preukazoval som, že nemôžem a ani nemám
príjem z nehnuteľného majetku. Úrad sa však nevysporiadal s predloženými dôkazmi
a nevyhodnotil ich, vydal svojvoľné rozhodnutie, ktoré je nezákonným a nepreskúmateľným
rozhodnutím.“. Voči nesprávnemu posúdeniu sociálnej situácie a nepriznaniu dávky
v hmotnej núdzi úradom sťažovateľ namietal tak v odvolacom konaní, ako aj žalobným
návrhom v rámci správneho súdnictva na Krajskom súde v Banskej Bystrici a v odvolacom
konaní na najvyššom súde, na ktorý adresoval aj svoje dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok: „V mojom prípade som vyčerpal všetky opravné prostriedky. Potom, čo
rozhodol o mojej žiadosti... príslušný štátny orgán v I. a II. stupni, som sa začiatkom roka
2008 obrátil so žalobou o preskúmanie rozhodnutia na KS v Banskej Bystrici, následne
s odvolaním proti jeho rozsudku na NS SR a nakoniec som podal dovolanie na NS SR, ktorý
konanie zastavil, čo teraz namietam.“
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal proti v poradí ostatnému
rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010, ktorý konanie
o ním podanom dovolaní zastavil z dôvodu, „... lebo právomoc konať vo veci samej nemal“.
Ťažiskom jeho právnej argumentácie bolo tvrdenie (i) o nesprávnom právnom názore
najvyššieho súdu: „S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta OSP,
ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník namieta, alebo nie) nemal sa obmedziť NS SR len na
skúmanie podmienok prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa aj otázkou, či podané
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Najvyšší súd SR sa mal podaným dovolaním
zaoberať s poukazom na § 242 ods. 1 veta druhá OSP a konanie nemalo byť zastavené,
nakoľko vykazovalo znaky porušenia § 237 OSP. Tým došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1
Dohovoru...“ K namietanému porušeniu (ii) ďalších v petite sťažnosti uvádzaných práv
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že „nepriznaním peňažnej
dávky sociálnej starostlivosti došlo k porušeniu základného sociálneho práva ustanoveného
v článku 39 ods. 2 Ústavy... nastal u mňa stav hmotnej núdze, teda stav, ktorý podľa čl. 39
ods. 2 ústavy..., resp. podľa čl. 30 ods. 2 Listiny..., zakladal právo na takú pomoc, ktorá je
nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Konanie začalo 28. 3. 2007 na Úrade... a od uvedeného dátumu doposiaľ uplynula
neprimerane dlhá doba s prihliadnutím na povahu veci a jej význam pre mňa. Namietam
teda porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy... , z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, pocitu neistoty,
krivdy a úzkosti.“.
4. Na základe uvedeného a „V súvislosti s namietaným porušením označených
základných práv a práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sdo/32/2010 a jeho uznesením z 27. októbra 2010“ sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„... vyslovil porušenie... čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s čl. 13 ústavy,... čl. 39 ods. 2
ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny,... čl. 48 ods. 2 ústavy,
... zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 a vrátil
vec na ďalšie konanie
... priznal mi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €... a v sume 2 000 €
... priznal mi trovy konania. “
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich v petite označených základných práv
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu tej skutočnosti, že sa [pozri bod 3 (i)]
nestotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu o prípustnosti ním podaného dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku, a uviedol: „Zastávam názor, že na základe
podaného dovolania mal NS SR poukázať na namietané pochybenia a z tohto dôvodu (§ 242
ods. 1 OSP) zrušiť rozsudok NS SR zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 4Sžso/9/2009, ktorý
nemohol byť vecne správny a vec vrátiť na ďalšie konanie.“
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie
zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní
pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (obdobne aj práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) sa možno domáhať v medziach a za
podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené
základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho
naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010 v podstatnom
uviedol:
„Najvyšší súd... dospel k záveru, že konanie o ňom treba zastaviť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých
Najvyšší súd... nie je súdom dovolacím... a ako súd dovolací nemá právomoc konať.
Najvyšší súd... preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo
veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala (bod 3 a 8) k právnemu názoru
najvyššieho súdu, ktorý konanie o ním podanom dovolaní zastavil z dôvodu, že na konanie
o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku v správnom súdnictve nemal svoju právomoc.
Proti tomuto názoru najvyššieho súdu sťažovateľ oponoval zohľadnením ďalších
podmienok tento postup odôvodňujúcich prihliadnutím na vady konania predchádzajúceho
rozhodnutiu, ktoré sa napáda dovolaním a uvedených v § 237 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V sťažnosti
uvádza: „Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. V tomto prípade ide o odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom.“ V danej veci ústavný súd nezistil, že napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné a že by tak zasahovalo do práva sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy). Podľa
názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru
(obdobne aj základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných
ustanovení podľa § 103 a nasl. upravujúcich skúmanie podmienok konania súdu v spojení
s piatou časťou Občianskeho súdneho poriadku upravujúcou správne súdnictvo je napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené a ústavný súd nezistil, aby ich
aplikácia najvyšším súdom nebola ústavne konformná. V tejto súvislosti ústavný súd taktiež
nezistil dôvody vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného čl. 13 ústavy, ktorého
porušenie vidí cez porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a postupom
najvyššieho súdu a označeným čl. 13 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahovým základom označeného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 13
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal
tiež porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 2
listiny. Keďže sťažovateľ namietal porušenie označených práv len z dôvodu svojvoľnosti
a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a listiny, ktoré
mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, ako ani
podľa čl. 30 ods. 2 listiny.
17. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej
porušenie čl. 39 ods. 2 ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny zjavne neopodstatnená.
18. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal
tiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy [pozri bod 3 (ii)].
19. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v prípade namietania porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva,
že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
20. Účinným prostriedkom nápravy porušenia základného práva účastníka konania na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom je sťažnosť na prieťahy
v konaní, ktorá je adresovaná predsedovi súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť § 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Taktiež aj v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní podľa už citovanej právnej
úpravy sa zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré
súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Zmyslom uplatnenia tohto práva účastníka konania pred všeobecným
súdom je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
21. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojho práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy nepreukázal, že podal na jednotlivých stupňoch v jeho právnej veci konajúcich súdov
kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy, pričom nesplnenie tejto podmienky je dôvodom na
odmietnutie jeho podanej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť. V okolnostiach danej
veci ústavný súd navyše poznamenáva, že doručením ostatného/dovolacieho rozhodnutia
najvyššieho súdu sťažovateľovi už nemohlo dochádzať k porušovaniu jeho práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu skončenia
súdneho konania.
22. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2) taktiež nesúhlasil s právnym
posúdením jeho právnej veci (ako takej) nižšími súdmi (prvostupňový - krajský súd
a odvolací najvyšší súd). Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej
argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 7)
a zo skutočnosti, že sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napadol (iba) dovolacie
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/32/2010 z 27. októbra 2010.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2011