Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 68/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. mája 2008. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu

4. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

(v postavení žalobcu) vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) proti žalovanému Ing. J. V. (ďalej len „žalovaný“) pod sp. zn.

o zaplatenie sumy 7 000 000 Sk.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -213 z 24. októbra 2007 bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 4 590 000 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti

okresný súd žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ako

aj sťažovateľ (v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá).

Krajský súd rozsudkom č. k. -238 z 15. mája 2008 rozsudok

okresného súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal sťažovateľa na

náhradu trov konania. Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom č. k. -284

z 27. októbra 2010 tak, že dovolanie zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu trpí rovnakými vadami ako

rozsudok odvolacieho súdu. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho a dovolacieho

súdu o tom, že písomnosť, ktorú okresný súd považoval za uznanie dlhu, „nespĺňa všetky

požadované náležitosti a nie je možné výkladom obsahu tejto listiny dospieť k záveru, že

právny zástupca, ktorý prevzal právne zastúpenie nielen fyzickej osoby Ing. J. V., ale aj

obchodnej spoločnosti V. spol. s r. o., skutočne dlh uznal“.

Sťažovateľ sa domnieva, že «Je absurdné a paradoxné zároveň, že Najvyšší súd SR

v súlade s interpretáciou Krajského súdu BB vykonanou v súlade s platnou právnou

úpravou na str. 4 ods. 3 správne uvádza, že cit.: „Z hľadiska procesného pri uznaní dlhu

prechádza dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v dobe uznania na

žalovaného“, ale v rozpore s touto interpretáciou odvolací Krajský súd BB a ani dovolací

Najvyšší súd SR nevykonal žiadne opatrenia, aby žalovanému umožnil preukázať existenciu

resp. neexistenciu dlhu tak, ako to vyžaduje zákon. Najvyšší súd SR ako súd dovolací a ani

Krajský súd BB ako súd odvolací nekonali podľa zákona, keď sa na rozdiel od súdu prvého

stupňa nevysporiadali s tak zásadnou otázkou, ako je dôkazné bremeno v preukazovaní

existencie dlhu v dobe uznania.».

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa „vo svojom rozhodnutí porušil základné

práva a slobody sťažovateľa uvedené v úvode tejto sťažnosti, keď dôkazné bremeno

v prebiehajúcom súdnom spore ponechal na sťažovateľovi...

V prípadnom súdnom spore potom stačí, ak veriteľ predloží súdu uznanie dlhu.

Dôkazné bremeno by sa tak presunulo z veriteľa na dlžníka, ktorý by musel súdu dokázať, že

pohľadávka veriteľa nevznikla alebo že už neexistuje.

Ponechať dôkazné bremeno na žalobcu – sťažovateľa bez toho, aby to súd náležite

zdôvodnil, resp. aby sa s tým súd náležite v zmysle platnej právnej úpravy vysporiadal, je

nezákonné a neprípustné.“.

Podľa názoru sťažovateľa písomný uznávací prejav právneho zástupcu žalovaného

z 21. decembra 2001 spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti uznania dlhu.

Sťažovateľ tiež uvádza, že o existencii jeho pohľadávky voči žalovanému existuje celý rad

dôkazov.

Sťažovateľ v tejto súvislosti okrem iného uvádza, že „Platenie úrokov zákon

kvalifikuje ako prejav uznania záväzku dlžníka voči veriteľovi tzn. že je to zákonný dôkaz,

ktorý svedčí o tom, že dlžník reálnym plnením úrokov zo svojho záväzku tento záväzok

v čase platenia – úhrady úrokov uznal.

Zo súdneho spisu je zrejmé a jednoznačné, že dlžník dňa 01. 06. 2001 uhradil

veriteľovi – sťažovateľovi na úrokoch sumu 400.000,-Sk a dňa 04. 06. 2001 sumu 115.000,-

Sk.

Z pohľadu plnenia úrokov mohla byť teda pohľadávka veriteľa – sťažovateľa podľa

ust. premlčaná až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty tzn. 01. 06. 2004 resp.

04. 06. 2004. Žaloba bola podaná na súd dňa 23. 12. 2003, tzn. včas, pred uplynutím

premlčacej lehoty.“.

Napadnuté rozsudky odvolacieho aj dovolacieho súdu nie sú podľa názoru

sťažovateľa riadne a zrozumiteľne odôvodnené, a preto sú nepreskúmateľné.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. základné práva sťažovateľa JUDr. J. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a

základné právo na súdnu ochranu SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 05. 2008, sp. zn.

-238, bolo porušené.

2. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. -284 zo dňa 27. 10. 2010

a rozsudok Krajského súdu BB sp. zn. -238 zo dňa 15. 05. 2008 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu BB na ďalšie konanie.

3. sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (tritisíc

eur), ktorému mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume

444,04 Eur (štyristoštyridsať štyri eur) na účet jeho právneho zástupcu č. účtu... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh pri predbežnom prerokovaní

posúdil sťažnosť sťažovateľa a zisťoval, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25

ods. 2 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -238 z 15. mája 2008

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

č. k. -284 z 27. októbra 2010

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že právo na spravodlivé súdne

konanie v zmysle a dohovoru neznamená právo na to, aby

bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá dôvod doň zasahovať (napr. , ).

Z odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku krajského súdu z 15. mája 2008 vyplýva, že

tento zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že medzi sťažovateľom

a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke zo 7. septembra 2000, podľa ktorej sťažovateľ

prenechal žalovanému sumu 7 000 000 Sk a žalovaný sa zaviazal vrátiť ju sťažovateľovi do

30. októbra 2000. Kým okresný súd považoval žalobu za včas podanú, keďže písomnosť

z 21. decembra 2001 vystavenú právnym zástupcom žalovaného považoval za uznanie dlhu,

v dôsledku čoho došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1

, krajský súd dospel k záveru, že táto písomnosť nespĺňa všetky

zákonom požadované náležitosti pre uznanie dlhu. Z obsahu písomnosti z 21. decembra

2001 je zrejmé, že sa v nej okrem zmluvy o pôžičke zo 7. septembra 2000 uvádza aj

faktoringová zmluva uzatvorená medzi podnikateľskými subjektmi a že žalovaný obe tieto

zmluvy považuje za neplatné pre rozpor so zákonom. Hoci sa v tomto písomnom prejave

uvádza prevzatie sumy 12 000 000 Sk a prísľub peniaze v neuhradenom zostatku vrátiť,

tento písomný prejav vôle žalovaného nie je možné vyložiť podľa názoru krajského súdu

tak, že by v ňom bol uvedený dôvod dlhu a jeho výška. Trojročná všeobecná premlčacia

doba začala plynúť nasledujúcim dňom po 30. októbri 2000, teda 31. októbra 2000,

a uplynula 31. októbra 2003. Keďže sťažovateľ podal žalobu na súde až 23. decembra 2003,

neuplatnil si podľa názoru krajského súdu právo v lehote uvedenej v § 101 Občianskeho

zákonníka.

Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že «Za správny, výsledkom vykonaného

dokazovania zodpovedajúci treba považovať záver odvolacieho súdu, že obsahom listu

zástupcu žalovaného (tiež aj zástupcu spoločnosti V., spol. s. r. o.) z 21. decembra 2001

adresovaného žalobcovi, nie je prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je

predmetom uplatnenej žaloby v zmysle . V tejto súvislosti odvolací súd správne

uviedol, že k platnosti takéhoto právneho úkonu, okrem písomnej formy a všeobecných

náležitostí predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť

dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku v akom dlh uznáva. K tomu treba dodať, že ak

viacerí dlžníci (napr. fyzická osoba a právnická osoba, ktorej spoločníkom a konateľom je

rovnaká fyzická osoba) majú voči veriteľovi niekoľko dlhov (ako tomu bolo v posudzovanej

veci) a teda uznávajú viac dlhov, musí byť nepochybne určené, ktoré jednotlivé dlhy

jednotlivý dlžníci, čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Za uznanie dlhu však

nemožno považovať len vyjadrenie viacerých dlžníkov (ich zástupcu) v tom zmysle, že

prevzali celkovo určitú sumu peňazí, koľko z nej celkove uhradili a že zvyšok v dohľadnej

dobe vrátia.

V posudzovanej veci list advokáta JUDr. P. P. z 21. decembra 2001 ako zástupcu

nielen žalovaného, ale aj spoločnosti V. spol. s. r. o., so sídlom v B. adresovaný žalobcovi,

je reakciou jeho klientov na návrhy dvoch dohôd o urovnaní zo 14. decembra 2001

predložených žalobcom (nie reakciou na výzvu žalobcu z 22. novembra 2001, ako to

zavádzajúco tvrdí žalobca), ktoré žalovaný ani spoločnosť neakceptovali. Z tohto podania je

zrejmé, že vyjadrenie sa týkalo dvoch právnych úkonov, ktoré so žalobcom uzavreli jednak

žalovaný (zmluva o pôžičke) a jednak spoločnosť (faktoringová zmluva) a že oba právne

úkony považovali za neplatné. V poslednom odseku tohto listu uvedený text, že klienti

„uznávajú“, že od žalobcu prevzali celkovo sumu 12 000 000,– Sk, že z nej doposiaľ

uhradili sumu 4 500 000,– Sk a že zvyšok mienia uhradiť bezprostredne potom ako získajú

úver, nemožno považovať za prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je

predmetom uplatnenej žaloby v zmysle . Ide tu totiž len o vyjadrenie viacerých

dlžníkov (ich zástupcu) o tom, akú sumu peňazí celkove od žalobcu prevzali, koľko celkove

z tejto sumy uhradili a že zvyšok mienia vrátiť. Uvedená časť listu teda neobsahuje, ktoré

jednotlivé dlhy jednotlivý dlžníci, t. j. žalovaný a spoločnosť V. spol. s. r. o., čo do dôvodu

a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že odvolací

súd dospel nesprávne k záveru, keď tento list (časť jeho obsahu) nepovažoval za

jednostranný právny úkon uznania dlhu v zmysle .

Za správny treba následne považovať aj právny názor odvolacieho súdu, podľa

ktorého tento úkon nemohol mať za následok prerušenie behu premlčacej doby v zmysle

a že právo žalobcu sa premlčalo, lebo nebolo uplatnené na súde

v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe ( ). Pri určení začiatku plynutia

premlčacej doby odvolací súd vychádzal správne zo záveru, že žalobca mohol právo po

prvý raz vykonať nasledujúci deň po splatnosti dlhu určenej v zmluve dňom 30. októbra

2000 (výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o predĺžení

splatnosti pôžičky do 30. októbra 2001 formou dohody so žalovaným) a teda, že trojročná

premlčacia doba uplynula dňom 31. októbra 2003. Keďže žalobca podal žalobu na súd až

23. decembra 2003 a žalovaný sa v konaní premlčania dovolal, musel odvolací súd na

námietku premlčania prihliadnuť a nemohol premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100

ods. 1 ). Napokon, správnosť vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu žalobca

v dovolaní ani nenapáda.».

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda

nesúladný s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ), čo sa v posudzovanom prípade zjavne nestalo.

Najvyšší súd (rovnako ako súd odvolací) dospel k záveru, že obsahom listu zástupcu

žalovaného (tiež aj zástupcu spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001 adresovaného

sťažovateľovi nie je prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu a zároveň tento list

neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti uznania dlhu. Skutočným obsahom listu

je len vyjadrenie viacerých dlžníkov (ich zástupcu) o tom, akú sumu peňazí celkove od

sťažovateľa prevzali, koľko z tejto sumy uhradili, a že zvyšok mienia vrátiť. Uvedená časť

listu teda neobsahuje, ktoré jednotlivé dlhy jednotliví dlžníci, t. j. žalovaný a spoločnosť V.

spol. s r. o., čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Keďže list z 21. decembra

2001 nemožno považovať za uznanie dlhu, nemohol mať za následok prerušenie plynutia

premlčacej doby v zmysle a právo sťažovateľa sa

premlčalo, lebo nebolo uplatnené na súde v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

Sťažovateľ namieta, že

a) najvyšší (aj odvolací) súd sa „nevysporiadali s tak zásadnou otázkou, ako je

dôkazné bremeno v preukazovaní existencie dlhu v dobe uznania“, a napriek tomu, že

uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval a dôkazné

bremeno sa presúva na žalovaného, „dôkazné bremeno v prebiehajúcom súdnom spore

ponechal na sťažovateľovi“,

b) písomný uznávací prejav právneho zástupcu žalovaného z 21. decembra 2001

spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti uznania dlhu, pričom v spise sa nachádza celý

rad dôkazov o existencii dlhu v čase jeho uznania,

c) uznanie dlhu je možné vyvodiť aj zo skutočnosti, že žalovaný platil úroky

a začiatok plynutia premlčacej doby sťažovateľ odvodzuje od okamihu platenia úrokov

žalovaným v júni 2001,

d) rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený a z tohto dôvodu

nepreskúmateľný.

Námietky sťažovateľa nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za

dôvodné. Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd aj krajský súd jasne

a zrozumiteľne vysporiadali s otázkou posúdenia obsahu a účinkov listu právneho zástupcu

žalovaného (aj spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001, pričom svoj myšlienkový

postup a právny názor ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu

celkom zjavne a zrozumiteľne vyplýva, prečo predmetný list nepovažovali za prejav vôle

žalovaného (jeho zástupcu) smerujúci k uznaniu dlhu. Ústavný súd preto argumentáciu

najvyššieho súdu v nijakom prípade nepovažuje za svojvoľnú, a preto nevidí dôvod, aby do

nej zasahoval a menil ju.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa prenesenia dôkazného bremena na

sťažovateľa napriek existujúcemu uznaniu dlhu, ani táto podľa názoru ústavného súdu

neobstojí. Odvolací aj dovolací súd dospeli k záveru, že list právneho zástupcu žalovaného

(aj spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001 nie je možné považovať za uznanie

dlhu, a preto bolo potrebné vychádzať zo záveru, že plynutie premlčacej doby sa neprerušilo

a táto začala plynúť 31. októbra 2000 a uplynula 31. októbra 2003. Sťažovateľ podal preto

žalobu oneskorene – po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Navyše za situácie, keď

neexistuje platné uznanie dlhu, dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu.

Ani krajský súd, ani najvyšší súd nespochybnili existenciu dlhu žalovaného voči

sťažovateľovi v čase spísania listu z 21. decembra 2001. Naopak, súdy všetkých stupňov

dospeli k záveru, že medzi sťažovateľom a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke

zo 7. septembra 2000, podľa ktorej sťažovateľ prenechal žalovanému sumu 7 000 000 Sk

a žalovaný sa zaviazal ju sťažovateľovi vrátiť do 30. októbra 2000. Ani jeden zo súdov

konajúcich vo veci sťažovateľa nespochybnil existenciu dlhu k 21. decembru 2001. Žaloba

sťažovateľa bola zamietnutá na základe úspešného uplatnenia námietky premlčania

žalovaným. Najvyšší súd ani krajský súd sa v podstate existenciou dlhu ani bližšie

nezaoberali, keďže to vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania ani nebolo

potrebné.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní

nenapadol záver krajského súdu o tom, že žalovaný mu mal v zmysle zmluvy o pôžičke a jej

dodatkov dlh splatiť do 30. októbra 2000.

K námietke sťažovateľa o tom, že k uznaniu dlhu žalovaným došlo okrem listu

z 21. decembra 2001 aj tým, že žalovaný platil úroky, ústavný súd poznamenáva, že

v občiansko-právnych vzťahoch, na ktoré sa aplikujú ustanovenia

(ako to bolo aj v právnej veci sťažovateľa), sa platenie úrokov nepovažuje za uznanie

záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. Účinky uznania záväzku má platenie

úrokov ohľadom sumy, z ktorej sa úroky platia v obchodno-právnych vzťahoch (§ 407

ods. 2 ). Preto nemožno v danom prípade odvádzať začiatok

plynutia premlčacej doby od zaplatenia úrokov žalovaným v júni 2001.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní konštatoval, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a ani jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011