Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 68/2011
PDF · 268.13 KB
No categories available
IV. ÚS 68/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 116/2009 z 27. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12 Co 53/2008 z 15. mája 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2011 doručená sťažnosť JUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 116/2009
z 27. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 12 Co 53/2008 z 15. mája 2008. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu
4. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
(v postavení žalobcu) vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) proti žalovanému Ing. J. V. (ďalej len „žalovaný“) pod sp. zn. 12 C 47/2004
o zaplatenie sumy 7 000 000 Sk.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 47/2004-213 z 24. októbra 2007 bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 4 590 000 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti
okresný súd žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ako
aj sťažovateľ (v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá).
Krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 53/2008-238 z 15. mája 2008 rozsudok
okresného súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal sťažovateľa na
náhradu trov konania. Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 Cdo 116/2009-284
z 27. októbra 2010 tak, že dovolanie zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu trpí rovnakými vadami ako
rozsudok odvolacieho súdu. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho a dovolacieho
súdu o tom, že písomnosť, ktorú okresný súd považoval za uznanie dlhu, „nespĺňa všetky
požadované náležitosti a nie je možné výkladom obsahu tejto listiny dospieť k záveru, že
právny zástupca, ktorý prevzal právne zastúpenie nielen fyzickej osoby Ing. J. V., ale aj
obchodnej spoločnosti V. spol. s r. o., skutočne dlh uznal“.
Sťažovateľ sa domnieva, že «Je absurdné a paradoxné zároveň, že Najvyšší súd SR
v súlade s interpretáciou Krajského súdu BB vykonanou v súlade s platnou právnou
úpravou na str. 4 ods. 3 správne uvádza, že cit.: „Z hľadiska procesného pri uznaní dlhu
prechádza dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v dobe uznania na
žalovaného“, ale v rozpore s touto interpretáciou odvolací Krajský súd BB a ani dovolací
Najvyšší súd SR nevykonal žiadne opatrenia, aby žalovanému umožnil preukázať existenciu
resp. neexistenciu dlhu tak, ako to vyžaduje zákon. Najvyšší súd SR ako súd dovolací a ani
Krajský súd BB ako súd odvolací nekonali podľa zákona, keď sa na rozdiel od súdu prvého
stupňa nevysporiadali s tak zásadnou otázkou, ako je dôkazné bremeno v preukazovaní
existencie dlhu v dobe uznania.».
Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa „vo svojom rozhodnutí porušil základné
práva a slobody sťažovateľa uvedené v úvode tejto sťažnosti, keď dôkazné bremeno
v prebiehajúcom súdnom spore ponechal na sťažovateľovi...
V prípadnom súdnom spore potom stačí, ak veriteľ predloží súdu uznanie dlhu.
Dôkazné bremeno by sa tak presunulo z veriteľa na dlžníka, ktorý by musel súdu dokázať, že
pohľadávka veriteľa nevznikla alebo že už neexistuje.
Ponechať dôkazné bremeno na žalobcu – sťažovateľa bez toho, aby to súd náležite
zdôvodnil, resp. aby sa s tým súd náležite v zmysle platnej právnej úpravy vysporiadal, je
nezákonné a neprípustné.“.
Podľa názoru sťažovateľa písomný uznávací prejav právneho zástupcu žalovaného
z 21. decembra 2001 spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti uznania dlhu.
Sťažovateľ tiež uvádza, že o existencii jeho pohľadávky voči žalovanému existuje celý rad
dôkazov.
Sťažovateľ v tejto súvislosti okrem iného uvádza, že „Platenie úrokov zákon
kvalifikuje ako prejav uznania záväzku dlžníka voči veriteľovi tzn. že je to zákonný dôkaz,
ktorý svedčí o tom, že dlžník reálnym plnením úrokov zo svojho záväzku tento záväzok
v čase platenia – úhrady úrokov uznal.
Zo súdneho spisu je zrejmé a jednoznačné, že dlžník dňa 01. 06. 2001 uhradil
veriteľovi – sťažovateľovi na úrokoch sumu 400.000,-Sk a dňa 04. 06. 2001 sumu 115.000,-
Sk.
Z pohľadu plnenia úrokov mohla byť teda pohľadávka veriteľa – sťažovateľa podľa
ust. § 101 OZ premlčaná až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty tzn. 01. 06. 2004 resp.
04. 06. 2004. Žaloba bola podaná na súd dňa 23. 12. 2003, tzn. včas, pred uplynutím
premlčacej lehoty.“.
Napadnuté rozsudky odvolacieho aj dovolacieho súdu nie sú podľa názoru
sťažovateľa riadne a zrozumiteľne odôvodnené, a preto sú nepreskúmateľné.
Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. základné práva sťažovateľa JUDr. J. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a
základné právo na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 05. 2008, sp. zn.
12 Co 53/2008-238, bolo porušené.
2. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/2009-284 zo dňa 27. 10. 2010
a rozsudok Krajského súdu BB sp. zn. 12 Co 53/2008-238 zo dňa 15. 05. 2008 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu BB na ďalšie konanie.
3. sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (tritisíc
eur), ktorému mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume
444,04 Eur (štyristoštyridsať štyri eur) na účet jeho právneho zástupcu č. účtu... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh pri predbežnom prerokovaní
posúdil sťažnosť sťažovateľa a zisťoval, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 12 Co 53/2008-238 z 15. mája 2008
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
č. k. 4 Cdo 116/2009-284 z 27. októbra 2010
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že právo na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Z odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku krajského súdu z 15. mája 2008 vyplýva, že
tento zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že medzi sťažovateľom
a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke zo 7. septembra 2000, podľa ktorej sťažovateľ
prenechal žalovanému sumu 7 000 000 Sk a žalovaný sa zaviazal vrátiť ju sťažovateľovi do
30. októbra 2000. Kým okresný súd považoval žalobu za včas podanú, keďže písomnosť
z 21. decembra 2001 vystavenú právnym zástupcom žalovaného považoval za uznanie dlhu,
v dôsledku čoho došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka, krajský súd dospel k záveru, že táto písomnosť nespĺňa všetky
zákonom požadované náležitosti pre uznanie dlhu. Z obsahu písomnosti z 21. decembra
2001 je zrejmé, že sa v nej okrem zmluvy o pôžičke zo 7. septembra 2000 uvádza aj
faktoringová zmluva uzatvorená medzi podnikateľskými subjektmi a že žalovaný obe tieto
zmluvy považuje za neplatné pre rozpor so zákonom. Hoci sa v tomto písomnom prejave
uvádza prevzatie sumy 12 000 000 Sk a prísľub peniaze v neuhradenom zostatku vrátiť,
tento písomný prejav vôle žalovaného nie je možné vyložiť podľa názoru krajského súdu
tak, že by v ňom bol uvedený dôvod dlhu a jeho výška. Trojročná všeobecná premlčacia
doba začala plynúť nasledujúcim dňom po 30. októbri 2000, teda 31. októbra 2000,
a uplynula 31. októbra 2003. Keďže sťažovateľ podal žalobu na súde až 23. decembra 2003,
neuplatnil si podľa názoru krajského súdu právo v lehote uvedenej v § 101 Občianskeho
zákonníka.
Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že «Za správny, výsledkom vykonaného
dokazovania zodpovedajúci treba považovať záver odvolacieho súdu, že obsahom listu
zástupcu žalovaného (tiež aj zástupcu spoločnosti V., spol. s. r. o.) z 21. decembra 2001
adresovaného žalobcovi, nie je prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je
predmetom uplatnenej žaloby v zmysle § 558 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd správne
uviedol, že k platnosti takéhoto právneho úkonu, okrem písomnej formy a všeobecných
náležitostí predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť
dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku v akom dlh uznáva. K tomu treba dodať, že ak
viacerí dlžníci (napr. fyzická osoba a právnická osoba, ktorej spoločníkom a konateľom je
rovnaká fyzická osoba) majú voči veriteľovi niekoľko dlhov (ako tomu bolo v posudzovanej
veci) a teda uznávajú viac dlhov, musí byť nepochybne určené, ktoré jednotlivé dlhy
jednotlivý dlžníci, čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Za uznanie dlhu však
nemožno považovať len vyjadrenie viacerých dlžníkov (ich zástupcu) v tom zmysle, že
prevzali celkovo určitú sumu peňazí, koľko z nej celkove uhradili a že zvyšok v dohľadnej
dobe vrátia.
V posudzovanej veci list advokáta JUDr. P. P. z 21. decembra 2001 ako zástupcu
nielen žalovaného, ale aj spoločnosti V. spol. s. r. o., so sídlom v B. adresovaný žalobcovi,
je reakciou jeho klientov na návrhy dvoch dohôd o urovnaní zo 14. decembra 2001
predložených žalobcom (nie reakciou na výzvu žalobcu z 22. novembra 2001, ako to
zavádzajúco tvrdí žalobca), ktoré žalovaný ani spoločnosť neakceptovali. Z tohto podania je
zrejmé, že vyjadrenie sa týkalo dvoch právnych úkonov, ktoré so žalobcom uzavreli jednak
žalovaný (zmluva o pôžičke) a jednak spoločnosť (faktoringová zmluva) a že oba právne
úkony považovali za neplatné. V poslednom odseku tohto listu uvedený text, že klienti
„uznávajú“, že od žalobcu prevzali celkovo sumu 12 000 000,– Sk, že z nej doposiaľ
uhradili sumu 4 500 000,– Sk a že zvyšok mienia uhradiť bezprostredne potom ako získajú
úver, nemožno považovať za prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je
predmetom uplatnenej žaloby v zmysle § 558 OZ. Ide tu totiž len o vyjadrenie viacerých
dlžníkov (ich zástupcu) o tom, akú sumu peňazí celkove od žalobcu prevzali, koľko celkove
z tejto sumy uhradili a že zvyšok mienia vrátiť. Uvedená časť listu teda neobsahuje, ktoré
jednotlivé dlhy jednotlivý dlžníci, t. j. žalovaný a spoločnosť V. spol. s. r. o., čo do dôvodu
a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že odvolací
súd dospel nesprávne k záveru, keď tento list (časť jeho obsahu) nepovažoval za
jednostranný právny úkon uznania dlhu v zmysle § 558 OZ.
Za správny treba následne považovať aj právny názor odvolacieho súdu, podľa
ktorého tento úkon nemohol mať za následok prerušenie behu premlčacej doby v zmysle
§ 110 ods. 1 OZ a že právo žalobcu sa premlčalo, lebo nebolo uplatnené na súde
v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe (§ 101 OZ). Pri určení začiatku plynutia
premlčacej doby odvolací súd vychádzal správne zo záveru, že žalobca mohol právo po
prvý raz vykonať nasledujúci deň po splatnosti dlhu určenej v zmluve dňom 30. októbra
2000 (výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o predĺžení
splatnosti pôžičky do 30. októbra 2001 formou dohody so žalovaným) a teda, že trojročná
premlčacia doba uplynula dňom 31. októbra 2003. Keďže žalobca podal žalobu na súd až
23. decembra 2003 a žalovaný sa v konaní premlčania dovolal, musel odvolací súd na
námietku premlčania prihliadnuť a nemohol premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100
ods. 1 OZ). Napokon, správnosť vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu žalobca
v dovolaní ani nenapáda.».
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda
nesúladný s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), čo sa v posudzovanom prípade zjavne nestalo.
Najvyšší súd (rovnako ako súd odvolací) dospel k záveru, že obsahom listu zástupcu
žalovaného (tiež aj zástupcu spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001 adresovaného
sťažovateľovi nie je prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu a zároveň tento list
neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti uznania dlhu. Skutočným obsahom listu
je len vyjadrenie viacerých dlžníkov (ich zástupcu) o tom, akú sumu peňazí celkove od
sťažovateľa prevzali, koľko z tejto sumy uhradili, a že zvyšok mienia vrátiť. Uvedená časť
listu teda neobsahuje, ktoré jednotlivé dlhy jednotliví dlžníci, t. j. žalovaný a spoločnosť V.
spol. s r. o., čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Keďže list z 21. decembra
2001 nemožno považovať za uznanie dlhu, nemohol mať za následok prerušenie plynutia
premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a právo sťažovateľa sa
premlčalo, lebo nebolo uplatnené na súde v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.
Sťažovateľ namieta, že
a) najvyšší (aj odvolací) súd sa „nevysporiadali s tak zásadnou otázkou, ako je
dôkazné bremeno v preukazovaní existencie dlhu v dobe uznania“, a napriek tomu, že
uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval a dôkazné
bremeno sa presúva na žalovaného, „dôkazné bremeno v prebiehajúcom súdnom spore
ponechal na sťažovateľovi“,
b) písomný uznávací prejav právneho zástupcu žalovaného z 21. decembra 2001
spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti uznania dlhu, pričom v spise sa nachádza celý
rad dôkazov o existencii dlhu v čase jeho uznania,
c) uznanie dlhu je možné vyvodiť aj zo skutočnosti, že žalovaný platil úroky
a začiatok plynutia premlčacej doby sťažovateľ odvodzuje od okamihu platenia úrokov
žalovaným v júni 2001,
d) rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený a z tohto dôvodu
nepreskúmateľný.
Námietky sťažovateľa nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za
dôvodné. Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd aj krajský súd jasne
a zrozumiteľne vysporiadali s otázkou posúdenia obsahu a účinkov listu právneho zástupcu
žalovaného (aj spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001, pričom svoj myšlienkový
postup a právny názor ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu
celkom zjavne a zrozumiteľne vyplýva, prečo predmetný list nepovažovali za prejav vôle
žalovaného (jeho zástupcu) smerujúci k uznaniu dlhu. Ústavný súd preto argumentáciu
najvyššieho súdu v nijakom prípade nepovažuje za svojvoľnú, a preto nevidí dôvod, aby do
nej zasahoval a menil ju.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa prenesenia dôkazného bremena na
sťažovateľa napriek existujúcemu uznaniu dlhu, ani táto podľa názoru ústavného súdu
neobstojí. Odvolací aj dovolací súd dospeli k záveru, že list právneho zástupcu žalovaného
(aj spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001 nie je možné považovať za uznanie
dlhu, a preto bolo potrebné vychádzať zo záveru, že plynutie premlčacej doby sa neprerušilo
a táto začala plynúť 31. októbra 2000 a uplynula 31. októbra 2003. Sťažovateľ podal preto
žalobu oneskorene – po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Navyše za situácie, keď
neexistuje platné uznanie dlhu, dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu.
Ani krajský súd, ani najvyšší súd nespochybnili existenciu dlhu žalovaného voči
sťažovateľovi v čase spísania listu z 21. decembra 2001. Naopak, súdy všetkých stupňov
dospeli k záveru, že medzi sťažovateľom a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke
zo 7. septembra 2000, podľa ktorej sťažovateľ prenechal žalovanému sumu 7 000 000 Sk
a žalovaný sa zaviazal ju sťažovateľovi vrátiť do 30. októbra 2000. Ani jeden zo súdov
konajúcich vo veci sťažovateľa nespochybnil existenciu dlhu k 21. decembru 2001. Žaloba
sťažovateľa bola zamietnutá na základe úspešného uplatnenia námietky premlčania
žalovaným. Najvyšší súd ani krajský súd sa v podstate existenciou dlhu ani bližšie
nezaoberali, keďže to vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania ani nebolo
potrebné.
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní
nenapadol záver krajského súdu o tom, že žalovaný mu mal v zmysle zmluvy o pôžičke a jej
dodatkov dlh splatiť do 30. októbra 2000.
K námietke sťažovateľa o tom, že k uznaniu dlhu žalovaným došlo okrem listu
z 21. decembra 2001 aj tým, že žalovaný platil úroky, ústavný súd poznamenáva, že
v občiansko-právnych vzťahoch, na ktoré sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka
(ako to bolo aj v právnej veci sťažovateľa), sa platenie úrokov nepovažuje za uznanie
záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. Účinky uznania záväzku má platenie
úrokov ohľadom sumy, z ktorej sa úroky platia v obchodno-právnych vzťahoch (§ 407
ods. 2 Obchodného zákonníka). Preto nemožno v danom prípade odvádzať začiatok
plynutia premlčacej doby od zaplatenia úrokov žalovaným v júni 2001.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní konštatoval, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011