Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 82/2011
PDF · 209.95 KB
No categories available
I. ÚS 82/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š. a J. Š., obaja bytom B. B., zastúpených advokátkou
JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 168/2009 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 234/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. Š. a J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2011 doručená sťažnosť Š. Š. a J. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 168/2009 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 234/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia doručili okresnému súdu návrh na začatie
konania proti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. B. (ďalej len „odporca“), o nahradenie
prejavu vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.
Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 168/2009
z 15. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 15. júna 2010“) tak, že ich návrh zamietol a zaviazal
ich na náhradu trov konania.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 234/2010 z 24. novembra 2010 (ďalej len
„rozsudok z 24. novembra 2010“) tak, že rozsudok z 15. júna 2010 potvrdil vo výroku
o zamietnutí návrhu sťažovateľov, zaviazal ich na náhradu trov odvolacieho konania
a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že medzi sťažovateľmi ako nájomcami a odporcom ako
prenajímateľom bola uzatvorená nájomná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je
užívanie bytu č. 23 ... v B. B. (ďalej len „byt“). Listom z 15. júna 2009 odporca vyzval
sťažovateľov na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bude prevod vlastníckeho
práva k uvedenému bytu na sťažovateľov v lehote do 30. septembra 2009. Sťažovatelia
listom z 21. júla 2009 odporcovi oznámili, že majú záujem o uzatvorenie predmetnej kúpnej
zmluvy, požiadali ho o predloženie návrhu kúpnej zmluvy, ako aj o stanovenie kúpnej ceny
v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve
bytov“). Odporca na uvedený list sťažovateľov nereagoval a podľa ich názoru „nemieni ani
teraz ani v budúcnosti uzavrieť zmluvu o prevode predmetného bytu“. Z uvedeného dôvodu
sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by
okresný súd zakázal odporcovi s predmetným bytom nakladať, najmä ho zaťažiť záložným
právom. Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 122/2009 zakázal odporcovi nakladať
s predmetným bytom, a to zaťažiť ho záložným právom až do právoplatného rozhodnutia vo
veci samej. Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 294/2009-54 zo 17. septembra 2009 zmenil
rozhodnutie okresného súdu a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.
Následne okresný súd v merite veci rozsudkom z 15. júna 2010 rozhodol tak, že
návrh sťažovateľov zamietol, pričom vyslovil právny názor, že ustanovenia § 16 v spojení
s § 17 a § 18 zákona o vlastníctve bytov nemožno vykladať tak, že „sa vzťahujú na všetky
byty resp. bytové domy nadobudnuté povinnými osobami kedykoľvek pred alebo po
účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia...
Teda podľa názoru prvostupňového súdu odporca nie je viazaný ani obmedzený žiadnymi
ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“. V súvislosti
s postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 168/2009 sťažovatelia tiež uviedli, že
tento súd nezabezpečil dôkazy, ktoré v podanom návrhu navrhovali vykonať a ktoré
nemohli zabezpečiť bez vlastného zavinenia.
Po podanom odvolaní krajský súd rozhodol rozsudkom z 24. októbra 2010 bez
nariadenia pojednávania tak, že rozsudok z 15. júna 2010 potvrdil ako vecne správny,
pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odporca bytový dom nadobudol
ako internát v trhovom prostredí, a preto mu nevznikla povinnosť predať sťažovateľom byt
za regulovanú cenu podľa zákona o vlastníctve bytov.
Podľa názoru sťažovateľov sa na prevod vlastníckeho práva predmetného bytu
vzťahuje zákon o vlastníctve bytov ako špeciálny právny predpis, a to z dôvodu, že „v dobe
vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už bytovým domom
teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt
v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú“. Sťažovatelia nesúhlasia ani
s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, že zákon o vlastníctve bytov sa na
predaj bytu v tomto prípade nevzťahuje len z dôvodu, že „odporca nadobudol bytový dom
v trhovom prostredí a tento bol skolaudovaný nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného
rozhodnutia 3. 9. 1998. Dátum kolaudácie má význam len pri posudzovaní prevodu bytov
z vlastníctva obce, čo tento prípad nie je.“.
Sťažovatelia v sťažnosti opakovane argumentovali, že konaním všeobecných súdov
rozhodujúcich v predmetnej veci im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vyplýva
jednak zo skutočnosti, že neboli vykonané dôkazy, ktoré v konaní navrhovali, a tiež preto,
že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď zákonné predkupné právo
sťažovateľov k bytu bolo vylúčené z pôsobnosti zákona o vlastníctve bytov.
Sťažovatelia sú toho názoru, že uvedeným postupom okresného súdu a krajského
súdu bolo porušené ich „základné právo upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky“, a preto žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva,
zrušil „rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k. 15 Co/234/2010-195 zo dňa 24. 11.
2010 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C/168/2009-164 zo dňa 15. 5.
2010“, vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a aby im priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,84 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 168/2009
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 234/2010. K porušeniu
označeného základného práva sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že im postupom
všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bola odňatá možnosť
konať pred súdom, a to z dôvodu nezabezpečenia nimi navrhovaných dôkazov
nevyhnutných pre kvalifikované spracovanie návrhu, ktoré sťažovatelia nemohli v konaní
predložiť bez vlastného zavinenia. Odňatie možnosti konať pred súdom podľa sťažovateľov
vyplýva aj z nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, keďže v ich prípade
sa v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva bytu, ktorý v súčasnosti užívajú ako
nájomcovia, majú aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, najmä pokiaľ
ide o stanovenie jeho kúpnej ceny.
II.A K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľov
postupom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu
z 15. júna 2010 odvolanie. Sťažovatelia odvolanie podali a krajský súd o ňom rozsudkom
rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv postupom okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľov
postupom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnymi
závermi všeobecných súdov, ktoré sa podľa nich opierajú o nesprávny výklad zákonných
ustanovení.
Podstatnou pre rozhodnutie predmetnej veci bolo posúdenie, či odporcovi ako
vlastníkovi bytového domu, v ktorom sa nachádza byt užívaný sťažovateľmi ako nájomcami
na dobu neurčitú, vznikla povinnosť previesť uvedený byt spolu s podielom na spoločných
častiach a zariadeniach domu a s podielom na pozemku do vlastníctva sťažovateľov, a to za
cenu určenú podľa § 18 ods. 1 až 4 a § 18a zákona o vlastníctve bytov.
Okresný súd návrh sťažovateľov na nahradenie prejavu vôle odporcu s uzavretím
zmluvy o prevode vlastníckeho práva bytu zamietol rozsudkom z 15. júna 2010. O podanom
odvolaní sťažovateľov krajský súd rozhodol rozsudkom z 24. novembra 2010 tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
krajský súd uviedol:
«Zákon č. 182/1993 Z. z. je právnym predpisom, ktorý okrem iného upravuje okruh
subjektov, ktorí sú ako vlastníci povinní v ustanovenej lehote a za maximálne určenú cenu
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším nájomcom. Okruh týchto taxatívne
určených vlastníkov bol rozširovaný viacerými novelizáciami zákona, resp. novelizáciami
došlo i k vyňatiu skupiny druhovo určených bytov z množiny bytov, ktoré je vlastník povinný
odpredať, ak ho o to nájomca požiadal. Posudzovanie nesúladu viacerých ustanovení
uvedeného zákona sa stalo predmetom posudzovania Ústavným súdom SR (napr.
PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 26/00, PL. ÚS 10/04). Ako vyplýva z dôvodovej správy zákona
i z uvedených nálezov Ústavného súdu SR, účelom zákona č. 182/1993 Z. z. bola
transformácia bytového fondu, mala ním byť podporená privatizácia bytov a trhové
hospodárstvo (článok 55 Ústavy SR). Malo ísť o spravodlivú transformáciu tej časti
bytového fondu, letory vznikol najmä zo Štátnych finančných prostriedkov (predtým bol tzv.
národným majetkom). Ako to konštatoval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/00 zo
04. 04. 2002 „...bytový fond na území Slovenskej republiky, ktorý bol aj predmetom
transformácie, vznikol iným spôsobom ako v trhovom prostredí, a to s výraznou ingerenciou
štátu. Pri tvorbe zákona o vlastníctve bytov a aj pri stanovení cien v tomto zákone sa
vychádzalo z tej skutočnosti, že väčšina bytového fondu bola vytvorená z prostriedkov
štátneho rozpočtu, ktorého jedným zo zdrojov boli dane daňových poplatníkov.”
Z jednotlivých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov
upravujúcich okruh vlastníkov bytov povinných byt predať (§ 29, § 29a), ak o to nájomca
požiadal, a to za maximálne regulovanú cenu možno vyvodiť záver, že ide o také subjekty,
ktoré nadobudli vlastníctvo k bývalým štátnym, neskôr komunálnym bytom, družstevným
bytom postaveným za výraznej štátnej ingerencie, ktorých financie boli realizované
z celospoločenských zdrojov v netrhovom prostredí.
Medzi účastníkmi je nesporné, že odporca je subjektom v zmysle ustanovenia § 17
ods. 3 písm. c/ zákona, t. j. obchodnou spoločnosťou s účasťou obce. Navrhovatelia 1/, 2/ sú
nájomcami bytu na dobu neurčitú v zmysle § 16 ods. 1 zákona. V konaní bolo nepochybne
zistené, že odporca nadobudol od spoločnosti B., s. r. o., so sídlom v B. B. kúpnou zmluvou
z 10. 09. 1997, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol Správou katastra B. B. povolený
18. 11. 1997, nehnuteľnosti – budovy internátu. Je nepochybne, že odporca nenadobudol
vlastníctvo k nehnuteľnosti z celospoločenského vlastníctva za výhodných podmienok za
cenu – objektívne posudzované – nepatrnú alebo celkom bezodplatne v procese tzv. veľkej
privatizácie (zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), ani pri likvidácii štátneho
podniku ani prevodom štátneho majetku do majetku obcí. Odporca nadobudol predmetné
nehnuteľnosti v podmienkach trhového hospodárstva za trhovú cenu dojednanú dohodou.
V konaní bolo preukázané, že odporca nezískal vlastníctvo k nehnuteľnosti od štátneho
podniku v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 uvedeného zákona. V čase získania nehnuteľnosti
odporcom nešlo o bytový dom, ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 2 zákona. Až po
vykonaní rekonštrukcie a vydaní rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor
životného prostredia z 02. 09. 1998 Prot. č. ŽP.-898/02627/8PM, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 03. 09. 1998, ktorým bolo vydané povolenie na užívanie stavby... B. B. na
pozemku... v kat. úz. B. B., nehnuteľnosť nadobudla charakter bytového domu. Odporca
teda nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako bytovému domu pred 02. 06. 1998 (§ 29a ods. 3
uvedeného zákona). Odporcovi preto nevznikla povinnosť predať byt navrhovateľovi ako
nájomcovi na jeho žiadosť a to za cenu regulovanú podľa § 18, § 18a zákona č. 182/1993 Z.
z. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ okresný súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol, vychádzal podľa názoru odvolacieho súdu z úplne a správne zisteného skutkového
stavu a vyvodil i správny právny záver.
Z uvedeného vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľov 1/, 2/ v odvolaní, že
odporca sa na základe kúpnej zmluvy stal vlastníkom obytného domu. Je vykonaným
dokazovaním nepochybne preukázané, že odporcom kúpená stavba – budova internátu
nadobudla charakter bytového domu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993
Z. z. v znení neskorších predpisov až potom, ako do nej investoval značné prostriedky bez
prispenia štátu. Nemožno považovať za správne ani tvrdenie navrhovateľov 1/, 2/
v odvolaní, že „predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov
štátu, nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. B.“. Nemožno totiž stotožňovať
prostriedky – majetok štátu s prostriedkami – majetkom obce, mesta.»
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavnému súdu v zásade neprináleží hodnotiť spôsob, akým všeobecné súdy
postupovali v spore o nahradenie prejavu vôle, a nemôže nahradzovať všeobecné súdy pri
ich rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených ústavou. V posudzovanom prípade je
teda na všeobecnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky podľa
zákona o vlastníctve bytov a či môže byť nahradený prejav vôle účastníka konania súdnym
rozhodnutím (IV. ÚS 326/07).
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku z 24. novembra 2010 je zrejmé, že krajský
súd preskúmal rozsudok z 15. júna 2010 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský
súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový
stav posúdil. Ústavný súd nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Rozhodnutie krajského
súdu, ktoré bolo výsledkom namietaného postupu krajského súdu, nie je zjavne
neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.
Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa
sťažovatelia nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne
konanie.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2011