Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 82/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š. a J. Š., obaja bytom B. B., zastúpených advokátkou

JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. Š. a J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2011 doručená sťažnosť Š. Š. a J. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia doručili okresnému súdu návrh na začatie

konania proti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. B. (ďalej len „odporca“), o nahradenie

prejavu vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 15. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 15. júna 2010“) tak, že ich návrh zamietol a zaviazal

ich na náhradu trov konania.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2010 (ďalej len

„rozsudok z 24. novembra 2010“) tak, že rozsudok z 15. júna 2010 potvrdil vo výroku

o zamietnutí návrhu sťažovateľov, zaviazal ich na náhradu trov odvolacieho konania

a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že medzi sťažovateľmi ako nájomcami a odporcom ako

prenajímateľom bola uzatvorená nájomná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je

užívanie bytu č. 23 ... v B. B. (ďalej len „byt“). Listom z 15. júna 2009 odporca vyzval

sťažovateľov na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bude prevod vlastníckeho

práva k uvedenému bytu na sťažovateľov v lehote do 30. septembra 2009. Sťažovatelia

listom z 21. júla 2009 odporcovi oznámili, že majú záujem o uzatvorenie predmetnej kúpnej

zmluvy, požiadali ho o predloženie návrhu kúpnej zmluvy, ako aj o stanovenie kúpnej ceny

v zmysle o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve

bytov“). Odporca na uvedený list sťažovateľov nereagoval a podľa ich názoru „nemieni ani

teraz ani v budúcnosti uzavrieť zmluvu o prevode predmetného bytu“. Z uvedeného dôvodu

sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by

okresný súd zakázal odporcovi s predmetným bytom nakladať, najmä ho zaťažiť záložným

právom. Okresný súd uznesením sp. zn. zakázal odporcovi nakladať

s predmetným bytom, a to zaťažiť ho záložným právom až do právoplatného rozhodnutia vo

veci samej. Krajský súd uznesením č. k. -54 zo 17. septembra 2009 zmenil

rozhodnutie okresného súdu a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Následne okresný súd v merite veci rozsudkom z 15. júna 2010 rozhodol tak, že

návrh sťažovateľov zamietol, pričom vyslovil právny názor, že ustanovenia § 16 v spojení

s § 17 a § 18 zákona o vlastníctve bytov nemožno vykladať tak, že „sa vzťahujú na všetky

byty resp. bytové domy nadobudnuté povinnými osobami kedykoľvek pred alebo po

účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia...

Teda podľa názoru prvostupňového súdu odporca nie je viazaný ani obmedzený žiadnymi

ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“. V súvislosti

s postupom okresného súdu v konaní sp. zn. sťažovatelia tiež uviedli, že

tento súd nezabezpečil dôkazy, ktoré v podanom návrhu navrhovali vykonať a ktoré

nemohli zabezpečiť bez vlastného zavinenia.

Po podanom odvolaní krajský súd rozhodol rozsudkom z 24. októbra 2010 bez

nariadenia pojednávania tak, že rozsudok z 15. júna 2010 potvrdil ako vecne správny,

pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odporca bytový dom nadobudol

ako internát v trhovom prostredí, a preto mu nevznikla povinnosť predať sťažovateľom byt

za regulovanú cenu podľa zákona o vlastníctve bytov.

Podľa názoru sťažovateľov sa na prevod vlastníckeho práva predmetného bytu

vzťahuje zákon o vlastníctve bytov ako špeciálny právny predpis, a to z dôvodu, že „v dobe

vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už bytovým domom

teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt

v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú“. Sťažovatelia nesúhlasia ani

s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, že zákon o vlastníctve bytov sa na

predaj bytu v tomto prípade nevzťahuje len z dôvodu, že „odporca nadobudol bytový dom

v trhovom prostredí a tento bol skolaudovaný nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného

rozhodnutia 3. 9. 1998. Dátum kolaudácie má význam len pri posudzovaní prevodu bytov

z vlastníctva obce, čo tento prípad nie je.“.

Sťažovatelia v sťažnosti opakovane argumentovali, že konaním všeobecných súdov

rozhodujúcich v predmetnej veci im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vyplýva

jednak zo skutočnosti, že neboli vykonané dôkazy, ktoré v konaní navrhovali, a tiež preto,

že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď zákonné predkupné právo

sťažovateľov k bytu bolo vylúčené z pôsobnosti zákona o vlastníctve bytov.

Sťažovatelia sú toho názoru, že uvedeným postupom okresného súdu a krajského

súdu bolo porušené ich „základné právo upravené v Slovenskej

republiky“, a preto žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva,

zrušil „rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k. -195 zo dňa 24. 11.

2010 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -164 zo dňa 15. 5.

2010“, vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a aby im priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,84 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . K porušeniu

označeného základného práva sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že im postupom

všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bola odňatá možnosť

konať pred súdom, a to z dôvodu nezabezpečenia nimi navrhovaných dôkazov

nevyhnutných pre kvalifikované spracovanie návrhu, ktoré sťažovatelia nemohli v konaní

predložiť bez vlastného zavinenia. Odňatie možnosti konať pred súdom podľa sťažovateľov

vyplýva aj z nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, keďže v ich prípade

sa v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva bytu, ktorý v súčasnosti užívajú ako

nájomcovia, majú aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, najmä pokiaľ

ide o stanovenie jeho kúpnej ceny.

II.A K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľov

postupom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu

z 15. júna 2010 odvolanie. Sťažovatelia odvolanie podali a krajský súd o ňom rozsudkom

rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv postupom okresného súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľov

postupom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnymi

závermi všeobecných súdov, ktoré sa podľa nich opierajú o nesprávny výklad zákonných

ustanovení.

Podstatnou pre rozhodnutie predmetnej veci bolo posúdenie, či odporcovi ako

vlastníkovi bytového domu, v ktorom sa nachádza byt užívaný sťažovateľmi ako nájomcami

na dobu neurčitú, vznikla povinnosť previesť uvedený byt spolu s podielom na spoločných

častiach a zariadeniach domu a s podielom na pozemku do vlastníctva sťažovateľov, a to za

cenu určenú podľa § 18 ods. 1 až 4 a § 18a zákona o vlastníctve bytov.

Okresný súd návrh sťažovateľov na nahradenie prejavu vôle odporcu s uzavretím

zmluvy o prevode vlastníckeho práva bytu zamietol rozsudkom z 15. júna 2010. O podanom

odvolaní sťažovateľov krajský súd rozhodol rozsudkom z 24. novembra 2010 tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

krajský súd uviedol:

« je právnym predpisom, ktorý okrem iného upravuje okruh

subjektov, ktorí sú ako vlastníci povinní v ustanovenej lehote a za maximálne určenú cenu

uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším nájomcom. Okruh týchto taxatívne

určených vlastníkov bol rozširovaný viacerými novelizáciami zákona, resp. novelizáciami

došlo i k vyňatiu skupiny druhovo určených bytov z množiny bytov, ktoré je vlastník povinný

odpredať, ak ho o to nájomca požiadal. Posudzovanie nesúladu viacerých ustanovení

uvedeného zákona sa stalo predmetom posudzovania Ústavným súdom SR (napr.

, , ). Ako vyplýva z dôvodovej správy zákona

i z uvedených nálezov Ústavného súdu SR, účelom bola

transformácia bytového fondu, mala ním byť podporená privatizácia bytov a trhové

hospodárstvo ( SR). Malo ísť o spravodlivú transformáciu tej časti

bytového fondu, letory vznikol najmä zo Štátnych finančných prostriedkov (predtým bol tzv.

národným majetkom). Ako to konštatoval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. zo

04. 04. 2002 „...bytový fond na území Slovenskej republiky, ktorý bol aj predmetom

transformácie, vznikol iným spôsobom ako v trhovom prostredí, a to s výraznou ingerenciou

štátu. Pri tvorbe zákona o vlastníctve bytov a aj pri stanovení cien v tomto zákone sa

vychádzalo z tej skutočnosti, že väčšina bytového fondu bola vytvorená z prostriedkov

štátneho rozpočtu, ktorého jedným zo zdrojov boli dane daňových poplatníkov.”

Z jednotlivých ustanovení v znení neskorších predpisov

upravujúcich okruh vlastníkov bytov povinných byt predať (§ 29, § 29a), ak o to nájomca

požiadal, a to za maximálne regulovanú cenu možno vyvodiť záver, že ide o také subjekty,

ktoré nadobudli vlastníctvo k bývalým štátnym, neskôr komunálnym bytom, družstevným

bytom postaveným za výraznej štátnej ingerencie, ktorých financie boli realizované

z celospoločenských zdrojov v netrhovom prostredí.

Medzi účastníkmi je nesporné, že odporca je subjektom v zmysle ustanovenia § 17

ods. 3 písm. c/ zákona, t. j. obchodnou spoločnosťou s účasťou obce. Navrhovatelia 1/, 2/ sú

nájomcami bytu na dobu neurčitú v zmysle § 16 ods. 1 zákona. V konaní bolo nepochybne

zistené, že odporca nadobudol od spoločnosti B., s. r. o., so sídlom v B. B. kúpnou zmluvou

z 10. 09. 1997, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol Správou katastra B. B. povolený

18. 11. 1997, nehnuteľnosti – budovy internátu. Je nepochybne, že odporca nenadobudol

vlastníctvo k nehnuteľnosti z celospoločenského vlastníctva za výhodných podmienok za

cenu – objektívne posudzované – nepatrnú alebo celkom bezodplatne v procese tzv. veľkej

privatizácie ( v znení neskorších predpisov), ani pri likvidácii štátneho

podniku ani prevodom štátneho majetku do majetku obcí. Odporca nadobudol predmetné

nehnuteľnosti v podmienkach trhového hospodárstva za trhovú cenu dojednanú dohodou.

V konaní bolo preukázané, že odporca nezískal vlastníctvo k nehnuteľnosti od štátneho

podniku v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 uvedeného zákona. V čase získania nehnuteľnosti

odporcom nešlo o bytový dom, ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 2 zákona. Až po

vykonaní rekonštrukcie a vydaní rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor

životného prostredia z 02. 09. 1998 Prot. č. ŽP.-898/02627/8PM, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 03. 09. 1998, ktorým bolo vydané povolenie na užívanie stavby... B. B. na

pozemku... v kat. úz. B. B., nehnuteľnosť nadobudla charakter bytového domu. Odporca

teda nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako bytovému domu pred 02. 06. 1998 (§ 29a ods. 3

uvedeného zákona). Odporcovi preto nevznikla povinnosť predať byt navrhovateľovi ako

nájomcovi na jeho žiadosť a to za cenu regulovanú podľa , Z.

z. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ okresný súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol, vychádzal podľa názoru odvolacieho súdu z úplne a správne zisteného skutkového

stavu a vyvodil i správny právny záver.

Z uvedeného vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľov 1/, 2/ v odvolaní, že

odporca sa na základe kúpnej zmluvy stal vlastníkom obytného domu. Je vykonaným

dokazovaním nepochybne preukázané, že odporcom kúpená stavba – budova internátu

nadobudla charakter bytového domu v zmysle ustanovenia

Z. z. v znení neskorších predpisov až potom, ako do nej investoval značné prostriedky bez

prispenia štátu. Nemožno považovať za správne ani tvrdenie navrhovateľov 1/, 2/

v odvolaní, že „predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov

štátu, nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. B.“. Nemožno totiž stotožňovať

prostriedky – majetok štátu s prostriedkami – majetkom obce, mesta.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavnému súdu v zásade neprináleží hodnotiť spôsob, akým všeobecné súdy

postupovali v spore o nahradenie prejavu vôle, a nemôže nahradzovať všeobecné súdy pri

ich rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených . V posudzovanom prípade je

teda na všeobecnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky podľa

zákona o vlastníctve bytov a či môže byť nahradený prejav vôle účastníka konania súdnym

rozhodnutím ().

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku z 24. novembra 2010 je zrejmé, že krajský

súd preskúmal rozsudok z 15. júna 2010 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané

o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový

stav posúdil. Ústavný súd nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Rozhodnutie krajského

súdu, ktoré bolo výsledkom namietaného postupu krajského súdu, nie je zjavne

neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa

sťažovatelia nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne

konanie.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej

predbežnom prerokovaní podľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011