Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 449/2010
PDF · 231.73 KB
No categories available
IV. ÚS 449/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti D. Ch., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005, za účasti Okresného súdu Dolný
Kubín, takto
rozhodol:
1. Základné právo D. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 32/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. D. Ch. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť D. Ch. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. októbra 2010
doručená sťažnosť D. Ch., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V.,
N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T
32/2005 (ďalej len „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd pod sp. zn. 4 T 32/2005 vedie trestné
konanie proti sťažovateľke a R. K. (ďalej len „spoluobžalovaný“) ako obžalovaným pre
trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona platného a účinného do
31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa §
9 ods. 2 Trestného zákona a pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného
zákona. Sťažovateľka namieta, že označené trestné konanie „... I napriek skutočnosti, že
odo dňa začatia konania už uplynulo viac ako 5 rokov a 6 mesiacov do dnešného dňa nie je
toto konanie právoplatne skončené“.
Sťažovateľka tvrdí, že v jej trestnej veci „ide o trestné konanie za trestný čin
ublíženia na zdraví a za trestný čin výtržníctva. t. j. za trestné činy, ku ktorým existuje
bohatá súdna judikatúra“, pričom „Z obsahu spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.
4 T 32/2005 je zrejmé, že ja – sťažovateľka som sa spolu s mojím advokátom JUDr. J. V.
zúčastňovala nariadených hlavných pojednávaní vo veci. Toto trestné konanie sa neustále
preťahuje pre opakované neúčasti obžalovaného R. K., svedka R. B., svedka M. S., svedkyne
E. S. a svedkyne J. Š. rod. K. na nariadených hlavných pojednávaniach,, ktorým za ich
neúčasti na hlavných pojednávaniach nikdy neboli súdom uložené poriadkové pokuty...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky D. Ch. rod. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005 porušené bolo.
Okresnému súdu Dolný Kubín sa prikazuje, aby v konaní vedenom na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp. zn. 4 T 32/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
3.000,-EUR, ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť sťažovateľke D. Ch. rod.
Ch. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 254,88 EUR,
ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. na účet
advokáta JUDr. J. V... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
IV. ÚS 449/2010 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku
okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila
k sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 1036/10
z 13. januára 2011 doručenom ústavnému súdu 20. januára 2011 poukázala na procesné
úkony, ktoré v trestnej veci sťažovateľky okresný súd vykonal, a v záverečnej časti uviedla:
„Z uvedeného prehľadu konštatujem, že zákonný sudca vykonal úkony smerujúce
k rozhodnutiu vo veci a dňa 07. 10. 2010 vyhlásil rozsudok.“
Keďže predsedníčka okresného súdu aj právny zástupca sťažovateľky ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od
ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 32/2005 zistil tento
priebeh namietaného konania:
1. Dňa 16. marca 2005 doručila Okresná prokuratúra Dolný Kubín okresnému súdu
obžalobu proti sťažovateľke a spoluobžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 221 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2
Trestného zákona spolu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona.
2. Prvé hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 27. máj 2005; toto
pojednávanie bolo odročené bez vykonania dokazovania z dôvodu neúčasti
spoluobžalovaného (nemal vykázané doručenie predvolania) na 13. júl 2005, ktoré však
bolo znovu odročené pre opätovnú neúčasť spoluobžalovaného, ako aj predvolaných
svedkov na 25. november 2005.
3. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 25. novembra 2005, okresný súd
vypočul oboch obžalovaných, poškodených manželov S. a svedkov, pričom pojednávanie
odročil na základe žiadosti obhajcu sťažovateľky o doplnenie dokazovania o výsluch
svedkyne H. a svedka B. na 7. apríl 2006.
4. Hlavné pojednávanie konané 7. apríla 2006 bolo po vypočutí svedkyne odročené
z dôvodu neúčasti svedka B. na 28. september 2006, ktoré bolo tiež odročené bez
dokazovania pre neúčasť spoluobžalovaného a svedka B., ktorý nemal vykázané doručenie
(právny zástupca sťažovateľky trval na osobnom výsluchu tohto svedka), na 29. december
2006.
5. Termín pojednávania nariadený na 29. december 2006 bol zrušený, pričom ďalšie
hlavné pojednávanie bolo nariadené na 2. marec 2007, ktoré bolo pre neúčasť svedka B. bez
vykonania dokazovania odročené na neurčito. Okresný súd po odročení pojednávania
vykonal úkony na zistenie pobytu svedka B. (z telefonického rozhovoru okresný súd zistil,
že svedok pracuje v zahraničí).
6. Po oznámení svedka B., kedy sa bude nachádzať na území Slovenskej republiky,
okresný súd nariadil pojednávanie na 10. júl 2007, na ktorom vypočul svedka B. a
pojednávanie odročil na 12. júl 2007 na účely vyhlásenia rozsudku.
7. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 T 32/2005 z 12. októbra 2007,
proti ktorému podala sťažovateľka 4. decembra 2007 odvolanie (spoluobžalovaný proti
rozsudku odvolanie nepodal, a preto vo vzťahu k nemu rozsudok nadobudol právoplatnosť
2. januára 2008).
8. Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na
rozhodnutie o odvolaní 7. januára 2008. Krajský súd po neverejnom zasadnutí uznesením
sp. zn. 1 To 8/2008 z 5. februára 2008 vrátil spis okresnému súdu na vykonanie opravy
pisárskych chýb a iných zrejmých nesprávností (spis bol okresnému súdu doručený
14. februára 2008).
9. Dňa 15. februára 2008 došlo v sťažovateľkinej veci k zmene zákonného sudcu
z dôvodu stáže doterajšej zákonnej sudkyne na krajskom súde. Nový zákonný sudca
vykonal v súlade s pokynom krajského súdu opravy v rozsudku uznesením z 26. mája 2008;
proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 10. júna 2008 sťažnosť.
10. Dňa 2. júla 2008 bola vec opätovne pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni, pričom
spis bol na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky predložený krajskému súdu až
30. septembra 2008; krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky na neverejnom
zasadnutí uznesením z 21. októbra 2008 tak, že napadnuté uznesenie o oprave rozsudku
zrušil a uložil okresnému súdu vo veci znova konať a rozhodnúť (spis bol okresnému súdu
vrátený 14. novembra 2008).
11. Okresný súd rozhodol opätovne o oprave rozsudku uznesením zo 16. decembra
2008, ktoré bolo spoluobžalovanému doručené (po vypátraní jeho aktuálneho pobytu)
16. februára 2009; sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť doručenú
okresnému súdu 30. januára 2009. Dňa 20. marca 2009 bol spis predložený krajskému súdu
na rozhodnutie. Krajský súd uznesením z 2. apríla 2009 zamietol sťažnosť sťažovateľky
z dôvodu, že bola podaná oneskorene; uznesenie krajského súdu bolo spoluobžalovanému
doručené až 30. júna 2009.
12. Okresný súd následne 9. júla 2009 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľky z 12. júla 2007; o odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
3 To 99/2009 zo 17. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu z 12. júla 2009 zrušil
aj vo vzťahu k spoluobžalovanému a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie (zrušujúce
rozhodnutie krajského súdu bolo doručené stranám konania v období od
23. do 28. novembra 2009).
13. Keďže v priebehu konania došlo k viacerým zmenám zákonných sudcov, bolo
potrebné vo veci vykonať celé hlavné pojednávanie znovu. Okresný súd nariadil
pojednávanie na 10. december 2009; toto pojednávanie bolo na žiadosť obhajcu
sťažovateľky (z dôvodu jej práceneschopnosti) odročené na 2. február 2010, ktoré bolo na
opätovnú žiadosť obhajcu sťažovateľky (z dôvodu kolízie termínov pojednávaní) odročené
na 30. marec 2010.
14. Na pojednávaní uskutočnenom 30. marca 2010 okresný súd vykonal
dokazovanie, predovšetkým výsluchom strán a svedkov a pojednávanie odročil na 29. apríl
2010, ktoré opätovne odročil bez vykonania dokazovania na účely zistenia pobytu
spoluobžalovaného; ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 1. júl 2010.
15. Dňa 1. júla 2010 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd
vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 31. august 2010, ktoré bolo bez vykonania
dokazovania odročené na 7. október 2010 (z dôvodu nedoručenia predvolania
spoluobžalovanému).
16. Na pojednávaní konanom 7. októbra 2010 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol
stranám doručovaný v období od 27. októbra do 27. decembra 2010. Sťažovateľka, ako aj
spoluobžalovaný podali proti rozsudku odvolanie.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto
tieto práva a slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka, resp. strany konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 80/06). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd
postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
namietaného trestného konania je rozhodovanie o obžalobe proti sťažovateľke
a spoluobžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného
zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a pre trestný
čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona. Ide o štandardnú rozhodovaciu agendu
súdov prvého stupňa v právnej veci, ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných
súdov, a preto nemožno namietané konanie považovať z právneho hľadiska za zložité.
Doterajší priebeh namietaného konania nesignalizuje ani skutkovú zložitosť veci, ktorá by
mohla aspoň čiastočne ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd vo veci po uplynutí šiestich
rokov od začatia konania (doručenia obžaloby) právoplatne nerozhodol. Z hľadiska
hodnotenia povahy veci ústavný súd vzal do úvahy všeobecnú zásadu uznávanú aj
v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konania v trestných veciach
v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd, ktorý je
s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03,
I. ÚS 80/06), a z tohto hľadiska posudzoval doterajší priebeh namietaného konania.
2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako obžalovanej v namietanom trestnom
konaní ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka je v namietanom konaní zastúpená obhajcom
– advokátom, ktorý v dvoch prípadoch požiadal o odročenie hlavného pojednávania
(onemocnenie sťažovateľky a kolízia pojednávaní). Spoločne so svojím obhajcom sa
sťažovateľka zúčastnila všetkých dosiaľ uskutočnených pojednávaní v posudzovanej
trestnej veci. Procesné návrhy a úkony, ktoré sťažovateľka spolu so svojím obhajcom
v doterajšom priebehu namietaného konania uplatnila (návrhy na doplnenie dokazovania,
podanie odvolania a sťažnosti), nemožno pripísať na jej ťarchu, keďže ich efektívne
uplatnila v súvislosti so svojím právom na obhajobu.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej
veci. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy môže dôjsť nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Vychádzajúc z obsahu súvisiaceho trestného spisu ústavný súd konštatoval, že aj keď
v doterajšom priebehu namietaného konania nedošlo k dlhodobejším obdobiam nečinnosti
okresného súdu, v podstate celý jeho doterajší priebeh je poznamenaný neefektívnou
a nesprávnou činnosťou okresného súdu spočívajúcou v neefektívnom nariaďovaní
hlavných pojednávaní (nezabezpečenie účasti predvolaných svedkov a spoluobžalovaného,
problémy s doručovaním rozhodnutí spoluobžalovanému) a vecnými a formálnymi
pochybeniami pri rozhodovaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na
skutočnosť, že krajský súd dvakrát (uzneseniami z 5. februára 2008 a 21. októbra 2008)
vrátil okresnému súdu vec na odstránenie zjavných chýb v písomnom vyhotovení rozsudku
z 12. októbra 2007 a zosúladenie jeho obsahu s obsahom zápisnice o hlavnom pojednávaní
z 12. októbra 2007. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 99/2009 zo 17. septembra
2009 na základe odvolania sťažovateľky zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V odôvodnení označeného
uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:
„... Vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol
vyhlásený.
Podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní rozsudok okresného súdu bol vyhlásený tak,
že obžalovaná... (ale aj obžalovaný...) boli uznaní vinnými iba z jedného trestného činu...
V písomnom vyhotovení rozsudku už je však ale uvedené, že obidvaja obžalovaní boli
uznaní vinnými jednak z tohto trestného činu..., ale aj z trestného činu výtržníctva... Oproti
vyhlásenému rozsudku na hlavnom pojednávaní teda došlo u obžalovaných k rozšíreniu
trestnej zodpovednosti... čo je v rozpore s ust. § 129 Tr. por.
V písomne vyhotovenom rozsudku pri ukladaní trestu okresný súd opomenul
aplikovať aj ustanovenie o úhrnnom treste...
Na pisárske a vecné chyby, ako aj nesprávny procesný postup, krajský súd poukázal
už v predchádzajúcich uzneseniach. Na podklade tam uvedených dôvodoch preto možno
konštatovať, že zápisnica o hlavnom pojednávaní okresného súdu z 12. októbra 2007, ale aj
písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu, nespĺňajú ani základné kritériá pre úradnú,
resp. verejnú listinu...“
V dôsledku uvedených pochybení a neefektívnej činnosti okresného súdu došlo
k značnému predĺženiu namietaného súdneho konania, ktoré treba pripísať na ťarchu
okresného súdu. Ústavný súd zároveň konštatoval, že už samotná dĺžka namietaného
konania (do dňa rozhodnutia ústavného súdu už viac ako 6 rokov, pričom skutok, pre ktorý
bola podaná obžaloba, sa stal 13. apríla 2004, t. j. takmer pred 7 rokmi) v relatívne
jednoduchej trestnej veci zakladá dôvod na vyslovenie záveru o jeho nezlučiteľnosti
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže v ňom došlo k predĺženiu stavu
právnej neistoty sťažovateľky do takej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva
iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03, I. ÚS 73/06,
Doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného súdneho konania nemôže
v žiadnom prípade ospravedlniť ani skutočnosť, že v jeho doterajšom priebehu došlo
k viacerým zmenám v osobách zákonného sudcu (celkom štyrikrát); táto skutočnosť totiž
nemôže byť pripísaná na ťarchu sťažovateľky ako strany trestného konania. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej skutočnosť, že
okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na
ťarchu strany súdneho konania a nemá povahu okolnosti, ktorá vylučuje zodpovednosť
súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť v predmetnej právnej veci
(I. ÚS 156/02, II. ÚS 247/2010). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako
garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.
Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
došlo v namietanom trestnom konaní k zbytočným prieťahom v konaní, a teda aj
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
V nadväznosti na tento výrok v záujme zabezpečenia efektívnosti poskytnutej
ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde v namietanom konaní konať bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu), keďže vec ešte nie je právoplatne skončená (proti
v poradí druhému meritórnemu rozsudku vo veci zo 7. októbra 2010 totiž sťažovateľka
podala odvolanie).
IV.
Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj
primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde).
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 €, čo odôvodnila najmä tým, že „... stav mojej právnej neistoty trvajúci viac
ako 5 rokov a 6 mesiacov mi spôsobil nielen materiálnu ujmu, ale aj nemateriálnu ujmu,
najmä zdravotné problémy“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania,
právnu povahu veci, o ktorej okresný súd rozhoduje, ako aj charakter zbytočných prieťahov,
ku ktorým došlo v namietanom konaní (neefektívna a nesprávna činnosť okresného súdu),
ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 2 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku
tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom
JUDr. J. V. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za
dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1
ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom
dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 € (bod 4 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011