Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 449/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti D. Ch., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Dolný

Kubín, takto

rozhodol:

1. Základné právo D. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. Ch. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré jej j e Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť D. Ch. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. októbra 2010

doručená sťažnosť D. Ch., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V.,

N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T

32/2005 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd pod sp. zn. vedie trestné

konanie proti sťažovateľke a R. K. (ďalej len „spoluobžalovaný“) ako obžalovaným pre

trestný čin ublíženia na zdraví podľa platného a účinného do

31. decembra 2005 (ďalej len „“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa §

9 ods. 2 a pre trestný čin výtržníctva podľa Trestného

zákona. Sťažovateľka namieta, že označené trestné konanie „... I napriek skutočnosti, že

odo dňa začatia konania už uplynulo viac ako 5 rokov a 6 mesiacov do dnešného dňa nie je

toto konanie právoplatne skončené“.

Sťažovateľka tvrdí, že v jej trestnej veci „ide o trestné konanie za trestný čin

ublíženia na zdraví a za trestný čin výtržníctva. t. j. za trestné činy, ku ktorým existuje

bohatá súdna judikatúra“, pričom „Z obsahu spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

je zrejmé, že ja – sťažovateľka som sa spolu s mojím advokátom JUDr. J. V.

zúčastňovala nariadených hlavných pojednávaní vo veci. Toto trestné konanie sa neustále

preťahuje pre opakované neúčasti obžalovaného R. K., svedka R. B., svedka M. S., svedkyne

E. S. a svedkyne J. Š. rod. K. na nariadených hlavných pojednávaniach,, ktorým za ich

neúčasti na hlavných pojednávaniach nikdy neboli súdom uložené poriadkové pokuty...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky D. Ch. rod. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 ods. 2 postupom Okresného súdu

Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Okresnému súdu Dolný Kubín sa prikazuje, aby v konaní vedenom na Okresnom

súde Dolný Kubín pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

3.000,-EUR, ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť sťažovateľke D. Ch. rod.

Ch. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 254,88 EUR,

ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. na účet

advokáta JUDr. J. V... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku

okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila

k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 1036/10

z 13. januára 2011 doručenom ústavnému súdu 20. januára 2011 poukázala na procesné

úkony, ktoré v trestnej veci sťažovateľky okresný súd vykonal, a v záverečnej časti uviedla:

„Z uvedeného prehľadu konštatujem, že zákonný sudca vykonal úkony smerujúce

k rozhodnutiu vo veci a dňa 07. 10. 2010 vyhlásil rozsudok.“

Keďže predsedníčka okresného súdu aj právny zástupca sťažovateľky ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od

ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. zistil tento

priebeh namietaného konania:

1. Dňa 16. marca 2005 doručila Okresná prokuratúra Dolný Kubín okresnému súdu

obžalobu proti sťažovateľke a spoluobžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa

spolu s trestným činom výtržníctva podľa .

2. Prvé hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 27. máj 2005; toto

pojednávanie bolo odročené bez vykonania dokazovania z dôvodu neúčasti

spoluobžalovaného (nemal vykázané doručenie predvolania) na 13. júl 2005, ktoré však

bolo znovu odročené pre opätovnú neúčasť spoluobžalovaného, ako aj predvolaných

svedkov na 25. november 2005.

3. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 25. novembra 2005, okresný súd

vypočul oboch obžalovaných, poškodených manželov S. a svedkov, pričom pojednávanie

odročil na základe žiadosti obhajcu sťažovateľky o doplnenie dokazovania o výsluch

svedkyne H. a svedka B. na 7. apríl 2006.

4. Hlavné pojednávanie konané 7. apríla 2006 bolo po vypočutí svedkyne odročené

z dôvodu neúčasti svedka B. na 28. september 2006, ktoré bolo tiež odročené bez

dokazovania pre neúčasť spoluobžalovaného a svedka B., ktorý nemal vykázané doručenie

(právny zástupca sťažovateľky trval na osobnom výsluchu tohto svedka), na 29. december

2006.

5. Termín pojednávania nariadený na 29. december 2006 bol zrušený, pričom ďalšie

hlavné pojednávanie bolo nariadené na 2. marec 2007, ktoré bolo pre neúčasť svedka B. bez

vykonania dokazovania odročené na neurčito. Okresný súd po odročení pojednávania

vykonal úkony na zistenie pobytu svedka B. (z telefonického rozhovoru okresný súd zistil,

že svedok pracuje v zahraničí).

6. Po oznámení svedka B., kedy sa bude nachádzať na území Slovenskej republiky,

okresný súd nariadil pojednávanie na 10. júl 2007, na ktorom vypočul svedka B. a

pojednávanie odročil na 12. júl 2007 na účely vyhlásenia rozsudku.

7. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 12. októbra 2007,

proti ktorému podala sťažovateľka 4. decembra 2007 odvolanie (spoluobžalovaný proti

rozsudku odvolanie nepodal, a preto vo vzťahu k nemu rozsudok nadobudol právoplatnosť

2. januára 2008).

8. Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na

rozhodnutie o odvolaní 7. januára 2008. Krajský súd po neverejnom zasadnutí uznesením

sp. zn. z 5. februára 2008 vrátil spis okresnému súdu na vykonanie opravy

pisárskych chýb a iných zrejmých nesprávností (spis bol okresnému súdu doručený

14. februára 2008).

9. Dňa 15. februára 2008 došlo v sťažovateľkinej veci k zmene zákonného sudcu

z dôvodu stáže doterajšej zákonnej sudkyne na krajskom súde. Nový zákonný sudca

vykonal v súlade s pokynom krajského súdu opravy v rozsudku uznesením z 26. mája 2008;

proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 10. júna 2008 sťažnosť.

10. Dňa 2. júla 2008 bola vec opätovne pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni, pričom

spis bol na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky predložený krajskému súdu až

30. septembra 2008; krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky na neverejnom

zasadnutí uznesením z 21. októbra 2008 tak, že napadnuté uznesenie o oprave rozsudku

zrušil a uložil okresnému súdu vo veci znova konať a rozhodnúť (spis bol okresnému súdu

vrátený 14. novembra 2008).

11. Okresný súd rozhodol opätovne o oprave rozsudku uznesením zo 16. decembra

2008, ktoré bolo spoluobžalovanému doručené (po vypátraní jeho aktuálneho pobytu)

16. februára 2009; sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť doručenú

okresnému súdu 30. januára 2009. Dňa 20. marca 2009 bol spis predložený krajskému súdu

na rozhodnutie. Krajský súd uznesením z 2. apríla 2009 zamietol sťažnosť sťažovateľky

z dôvodu, že bola podaná oneskorene; uznesenie krajského súdu bolo spoluobžalovanému

doručené až 30. júna 2009.

12. Okresný súd následne 9. júla 2009 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľky z 12. júla 2007; o odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 17. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu z 12. júla 2009 zrušil

aj vo vzťahu k spoluobžalovanému a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie (zrušujúce

rozhodnutie krajského súdu bolo doručené stranám konania v období od

23. do 28. novembra 2009).

13. Keďže v priebehu konania došlo k viacerým zmenám zákonných sudcov, bolo

potrebné vo veci vykonať celé hlavné pojednávanie znovu. Okresný súd nariadil

pojednávanie na 10. december 2009; toto pojednávanie bolo na žiadosť obhajcu

sťažovateľky (z dôvodu jej práceneschopnosti) odročené na 2. február 2010, ktoré bolo na

opätovnú žiadosť obhajcu sťažovateľky (z dôvodu kolízie termínov pojednávaní) odročené

na 30. marec 2010.

14. Na pojednávaní uskutočnenom 30. marca 2010 okresný súd vykonal

dokazovanie, predovšetkým výsluchom strán a svedkov a pojednávanie odročil na 29. apríl

2010, ktoré opätovne odročil bez vykonania dokazovania na účely zistenia pobytu

spoluobžalovaného; ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 1. júl 2010.

15. Dňa 1. júla 2010 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd

vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 31. august 2010, ktoré bolo bez vykonania

dokazovania odročené na 7. október 2010 (z dôvodu nedoručenia predvolania

spoluobžalovanému).

16. Na pojednávaní konanom 7. októbra 2010 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol

stranám doručovaný v období od 27. októbra do 27. decembra 2010. Sťažovateľka, ako aj

spoluobžalovaný podali proti rozsudku odvolanie.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto

tieto práva a slobody porušil, vo veci konal.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka, resp. strany konania a postup súdu (). V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd

postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

namietaného trestného konania je rozhodovanie o obžalobe proti sťažovateľke

a spoluobžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného

zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa a pre trestný

čin výtržníctva podľa . Ide o štandardnú rozhodovaciu agendu

súdov prvého stupňa v právnej veci, ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných

súdov, a preto nemožno namietané konanie považovať z právneho hľadiska za zložité.

Doterajší priebeh namietaného konania nesignalizuje ani skutkovú zložitosť veci, ktorá by

mohla aspoň čiastočne ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd vo veci po uplynutí šiestich

rokov od začatia konania (doručenia obžaloby) právoplatne nerozhodol. Z hľadiska

hodnotenia povahy veci ústavný súd vzal do úvahy všeobecnú zásadu uznávanú aj

v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konania v trestných veciach

v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd, ktorý je

s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (,

), a z tohto hľadiska posudzoval doterajší priebeh namietaného konania.

2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako obžalovanej v namietanom trestnom

konaní ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto

konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka je v namietanom konaní zastúpená obhajcom

– advokátom, ktorý v dvoch prípadoch požiadal o odročenie hlavného pojednávania

(onemocnenie sťažovateľky a kolízia pojednávaní). Spoločne so svojím obhajcom sa

sťažovateľka zúčastnila všetkých dosiaľ uskutočnených pojednávaní v posudzovanej

trestnej veci. Procesné návrhy a úkony, ktoré sťažovateľka spolu so svojím obhajcom

v doterajšom priebehu namietaného konania uplatnila (návrhy na doplnenie dokazovania,

podanie odvolania a sťažnosti), nemožno pripísať na jej ťarchu, keďže ich efektívne

uplatnila v súvislosti so svojím právom na obhajobu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej

veci. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

môže dôjsť nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ). Rovnako tak môže zapríčiniť

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. ).

Vychádzajúc z obsahu súvisiaceho trestného spisu ústavný súd konštatoval, že aj keď

v doterajšom priebehu namietaného konania nedošlo k dlhodobejším obdobiam nečinnosti

okresného súdu, v podstate celý jeho doterajší priebeh je poznamenaný neefektívnou

a nesprávnou činnosťou okresného súdu spočívajúcou v neefektívnom nariaďovaní

hlavných pojednávaní (nezabezpečenie účasti predvolaných svedkov a spoluobžalovaného,

problémy s doručovaním rozhodnutí spoluobžalovanému) a vecnými a formálnymi

pochybeniami pri rozhodovaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na

skutočnosť, že krajský súd dvakrát (uzneseniami z 5. februára 2008 a 21. októbra 2008)

vrátil okresnému súdu vec na odstránenie zjavných chýb v písomnom vyhotovení rozsudku

z 12. októbra 2007 a zosúladenie jeho obsahu s obsahom zápisnice o hlavnom pojednávaní

z 12. októbra 2007. Následne krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. septembra

2009 na základe odvolania sťažovateľky zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V odôvodnení označeného

uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:

„... Vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol

vyhlásený.

Podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní rozsudok okresného súdu bol vyhlásený tak,

že obžalovaná... (ale aj obžalovaný...) boli uznaní vinnými iba z jedného trestného činu...

V písomnom vyhotovení rozsudku už je však ale uvedené, že obidvaja obžalovaní boli

uznaní vinnými jednak z tohto trestného činu..., ale aj z trestného činu výtržníctva... Oproti

vyhlásenému rozsudku na hlavnom pojednávaní teda došlo u obžalovaných k rozšíreniu

trestnej zodpovednosti... čo je v rozpore s ust.

V písomne vyhotovenom rozsudku pri ukladaní trestu okresný súd opomenul

aplikovať aj ustanovenie o úhrnnom treste...

Na pisárske a vecné chyby, ako aj nesprávny procesný postup, krajský súd poukázal

už v predchádzajúcich uzneseniach. Na podklade tam uvedených dôvodoch preto možno

konštatovať, že zápisnica o hlavnom pojednávaní okresného súdu z 12. októbra 2007, ale aj

písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu, nespĺňajú ani základné kritériá pre úradnú,

resp. verejnú listinu...“

V dôsledku uvedených pochybení a neefektívnej činnosti okresného súdu došlo

k značnému predĺženiu namietaného súdneho konania, ktoré treba pripísať na ťarchu

okresného súdu. Ústavný súd zároveň konštatoval, že už samotná dĺžka namietaného

konania (do dňa rozhodnutia ústavného súdu už viac ako 6 rokov, pričom skutok, pre ktorý

bola podaná obžaloba, sa stal 13. apríla 2004, t. j. takmer pred 7 rokmi) v relatívne

jednoduchej trestnej veci zakladá dôvod na vyslovenie záveru o jeho nezlučiteľnosti

s imperatívom ustanoveným v , keďže v ňom došlo k predĺženiu stavu

právnej neistoty sťažovateľky do takej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva

iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. , ,

).

Doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného súdneho konania nemôže

v žiadnom prípade ospravedlniť ani skutočnosť, že v jeho doterajšom priebehu došlo

k viacerým zmenám v osobách zákonného sudcu (celkom štyrikrát); táto skutočnosť totiž

nemôže byť pripísaná na ťarchu sťažovateľky ako strany trestného konania. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej skutočnosť, že

okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na

ťarchu strany súdneho konania a nemá povahu okolnosti, ktorá vylučuje zodpovednosť

súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť v predmetnej právnej veci

(, ). v zaväzuje predovšetkým súdy ako

garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu

došlo v namietanom trestnom konaní k zbytočným prieťahom v konaní, a teda aj

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (bod 1 výroku tohto nálezu).

V nadväznosti na tento výrok v záujme zabezpečenia efektívnosti poskytnutej

ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa

a v namietanom konaní konať bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu), keďže vec ešte nie je právoplatne skončená (proti

v poradí druhému meritórnemu rozsudku vo veci zo 7. októbra 2010 totiž sťažovateľka

podala odvolanie).

IV.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj

primerané finančné zadosťučinenie ( , zákona o ústavnom

súde).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 €, čo odôvodnila najmä tým, že „... stav mojej právnej neistoty trvajúci viac

ako 5 rokov a 6 mesiacov mi spôsobil nielen materiálnu ujmu, ale aj nemateriálnu ujmu,

najmä zdravotné problémy“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania,

právnu povahu veci, o ktorej okresný súd rozhoduje, ako aj charakter zbytočných prieťahov,

ku ktorým došlo v namietanom konaní (neefektívna a nesprávna činnosť okresného súdu),

ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 2 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom

JUDr. J. V. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za

dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1

ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom

dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 € (bod 4 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011