Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 118/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Š. G., V., Č., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod

sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý Š. G. uhradiť trovy konania v sume 254,88

€ (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Mgr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2010

doručená sťažnosť Š. G., V., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove sp. zn.

ČVS:OÚV–192/30-PO-98 z 21. mája 1998 vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Obžaloba bola podaná okresnému súdu

8. októbra 1998, veci bola pridelená sp. zn. . Prvé pojednávanie sa uskutočnilo

13. mája 1999. Po uskutočnení ďalších pojednávaní (1. júla 1999, 5. augusta 1999

a 4. októbra 1999) okresný súd rozsudkom z 5. októbra 1999 uznal sťažovateľa vinným

zo spáchania trestného činu sprenevery podľa

a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Zároveň okresný súd

sťažovateľovi uložil povinnosť náhrady škody. V uvedenom období považuje sťažovateľ

konanie okresného súdu „za rýchle a plynulé len v jeho druhej polovici. Sťažovateľ namieta

takmer 7 mesačné obdobie od podania obžaloby do konania prvého hlavných pojednávania

vo veci, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.05.1999. V tomto období došlo podľa názoru

sťažovateľa k prieťahom v konaní.“.

Na základe odvolania sťažovateľa i prokurátora Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) uznesením č. k. -139 z 27. júla 2000 rozsudok okresného súdu

zrušil „v celom rozsahu a vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie“.

Obžaloba na sťažovateľa bola okresnému súdu opätovne podaná 29. júla 2002. Veci

bola pridelená sp. zn. . Viackrát sa uskutočnilo hlavné pojednávanie. V období

do februára 2004 sa konanie vyznačovalo rozhodovaním o námietke sťažovateľa proti

predsedovi senátu, ako aj výmenou obhajcu ustanoveného sťažovateľovi súdom.

Vo februári 2004 okresný súd prostredníctvom príslušného útvaru Policajného zboru

zisťoval miesto, kde sa sťažovateľ zdržiava. Okresný súd vydal 2. júla 2004 na sťažovateľa

príkaz na zatknutie pre danosť väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona

č. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“).

Obžalovaný sťažovateľ podal 6. decembra 2005 prostredníctvom zvoleného obhajcu

„návrh na odvolanie príkazu na zatknutie a oznámil súdu svoju novú adresu pobytu“.

Príkaz na zatknutie sťažovateľa bol potom zrušený 8. februára 2006.

V ďalšom priebehu sa konanie vyznačovalo znaleckým dokazovaním (25. apríla

2006 obhajca sťažovateľa doručil okresnému súdu otázky pre znalca, 12. januára 2007 súd

ustanovil znalca, znalecký posudok bol znalcom predložený 16. novembra 2007), po ktorom

okresný súd rozsudkom č. k. -419 z 10. januára 2008 uznal sťažovateľa vinným

zo spáchania trestného činu sprenevery, uložil mu trest odňatia slobody s podmienečným

odkladom a uložil mu povinnosť náhrady škody.

V uvedenom období od opätovného podania obžaloby (29. júla 2002) do meritórneho

rozhodnutia okresného súdu (10. januára 2008) „došlo podľa sťažovateľa v činnosti súdu

k jej spomaleniu. V období od 29.07.2002 do 10.01.2008 sťažovateľ poukazuje konkrétne

na neefektívnu činnosť súdu v čase od 21.04.2006, kedy boli doručené súdu otázky obhajoby

pre znalca až do 12.01.2007, kedy súd vydal uznesenie o pribratí znalca. Súd vydal

uznesenie o pribratí znalca až po viac ako 7 mesiacoch od doručenia otázok pre znalca,

napriek tomu že potrebu znaleckého dokazovania konštatoval súd už na pojednávaní dňa

06.04.2006. Súdny znalec doručil znalecký posudok až 16.11.2007, t. j. v 262-dňovej lehote

namiesto 60-dňovej lehoty určenej v uznesení zo dňa 12.01.2007. Aj v týchto uvedených

obdobiach došlo podľa názoru sťažovateľa neefektívnou činnosťou súdu k prieťahom

v konaní.“.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu z 10. januára 2008 napadol odvolaním

sťažovateľ i prokurátor. Krajský súd uznesením č. k. -436 zo 14. apríla 2008

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Po vrátení spisu okresnému súdu (22. apríla 2008) bol podľa sťažovateľa okresný súd

v predmetnom konaní „absolútne nečinný, a to do 26.07.2010, kedy vo veci vykonal ďalší

úkon (vydanie uznesenia o priznaní odmeny ustanoveným obhajcom, resp. manželke

zosnulého ustanoveného obhajcu). Ani v ďalšom období však, a to až do podania tejto

ústavnej sťažnosti, okresný súd nevykonal žiadne úkony, ktoré by viedli k meritórnemu

rozhodnutiu vo veci...“.

Vady relevantné z pohľadu označených práv podľa sťažovateľa nastali aj

od 14. januára 2003 (hlavné pojednávanie) do 2. marca 2006 (hlavné pojednávanie), pretože

„v tomto období nebolo nariadené žiadne hlavné pojednávanie. V tomto období sa síce

sťažovateľ zdržiaval na území Č., kde si hľadal zamestnanie, túto skutočnosť však

sťažovateľ ustanovenému obhajcovi JUDr. E. K. oznámil a pre prípad určenia termínu

hlavného pojednávania mu mal ustanovený obhajca termín hlavného pojednávania

telefonicky oznámiť, pretože sťažovateľ bol z existenčných dôvodov nútený predať svoj byt a

predvolanie na hlavné pojednávanie mu nebolo možné doručiť. Z dôvodu úmrtia

ustanoveného obhajcu JUDr. E. K. (sťažovateľ nemal vedomosť o tomto úmrtí a o tejto

skutočnosti sa dozvedel až pri podpise plnej moci pre obhajcu JUDr. M. V. dňa 03.10.2005)

komunikácia sťažovateľa s ustanoveným obhajcom už nebola možná. Za týchto okolností,

podľa názoru sťažovateľa, tu nie sú také dôvody, ktoré by bolo možné brať do úvahy

pri hodnotení zavinenia sťažovateľa za dĺžku súdneho konania v uvedenom období...“.

Sťažovateľ zdôraznil, že dôvodom prvého zrušeniu rozsudku okresného súdu vo veci

z 5. októbra 1999 krajským súdom bola „potreba objasnenia takých skutočností, ktoré mali

byť objasnené už v štádiu prípravného konania, objasňovanie ktorých by trestné konanie

urýchlilo, V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že už orgány činné v štádiu

prípravného konania nepostupovali pri objasňovaní tejto trestnej veci v súlade so zásadami

uvedenými v . Krajský súd prikázal vykonať dokazovanie

na objasnenie okolností týkajúcich sa nákladov, ktoré obžalovaný mal vynaložiť v súvislosti

s vymáhaním v príkaznej zmluve uvedenej finančnej sumy..., ich konkrétnu výšku, a či tieto

sú zahrnuté v odmene, na ktorú mal obžalovaný ako príkazník podľa príkaznej zmluvy nárok

a pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2 napadnutého rozsudku dôkladnejšie objasniť

a preveriť obranu obžalovaného, ktorú uviedol na hlavnom pojednávaní... Krajský súd

ďalej poukázal na to, že z doteraz vykonaného dokazovania nie je zrejmé o akú konkrétnu

finančnú čiastku sa obžalovaný bezdôvodne obohatil.

V novom konaní (vedenom pod sp. zn. ) Krajský súd opätovne zrušil aj

druhý rozsudok okresného súdu zo dňa 10.01.2008, pretože podľa názoru krajského súdu

okresný súd nevykonal všetky dôkazy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 5

pre správne zistenie skutkového stavu.“.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že „ak by sa okresný súd (ako aj

prokurátor) po prvom zrušujúcom uznesení dôsledne riadil príkazmi krajského súdu, resp.

doplnil dokazovanie aj v iných smeroch a rozhodol na skutkovom podklade, ktorý je pre toto

konanie rozhodujúci (vrátane zaobstarania dokladov a objasnenia tých skutočností,

na ktorých spočíva obrana sťažovateľa), nevyvstala by potreba tak rozsiahleho

dokazovania, ktoré vo svojom druhom zrušujúcom uznesení nariadil krajský súd“.

Podľa sťažovateľa označené trestné konanie v jeho veci „prebieha neprimerane

dlho, t. j. viac ako 12 rokov, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať

za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v . Takáto zdĺhavosť konania

totiž predlžuje stav právnej neistoty u sťažovateľa ako dotknutej osoby do tej miery, že sa

právo na súdnu ochranu sťažovateľa v procesnej pozícii obžalovaného stáva iluzórnym,

a teda ohrozuje ho vo svojej podstate. Sťažovateľ sa domnieva, že intenzita porušenia

namietaného práva spôsobená tak dlhodobými prieťahmi v činnosti súd sa prakticky rovná

odmietaniu spravodlivosti.“.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 27. januára 2009 sťažnosť na postup

okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi z 2. marca 2009 poukázal

na skutočnosť, že okresnému súdu istý čas nebol známy jeho pobyt, že po v poradí druhom

zrušení rozsudku okresného súdu bude potrebné vykonať „rozsiahle dokazovanie, ktoré si

vyžiada dlhší čas“, a že predsedovi senátu „napadla rozsahom, právne ale i skutkovo

mimoriadne náročná vec, ktorú i v súčasnosti prejednáva (obž. M. Č. a spol.)“, a preto

po vrátení veci krajským súdom (22. apríla 2008) „doposiaľ nemohol konať“.

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 29. marca 2011 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyzval 27. apríla 2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa k vecnej

stránke prijatej sťažnosti vyjadrila a aby zaslala súdny spis.

Predsedníčka okresného súdu doručila 2. júna 2011 ústavnému súdu vyjadrenie,

v ktorom predostrela tento chronologický priebeh sporného trestného konania:

„08.10.1998 – podanie obžaloby na Okresnom súde Prešov (sp. zn. )

09.02.1999 – hlavné pojednávanie

25.03.1999 – hlavné pojednávanie

25.03.1999 – žiadosť o prešetrenie pobytu obžalovaného

13.05.1999 – hlavné pojednávanie

01.07.1999 – hlavné pojednávanie

05.08.1999 – hlavné pojednávanie

07.09.1999 – hlavné pojednávanie

04.10.1999 – hlavné pojednávanie

05.10.1999 – hlavné pojednávanie

05.10.1999 – rozsudok Okresného súdu Prešov

13.07.2000 – verejné zasadnutie Krajského súdu v Prešove

27.07.2000 – verejné zasadnutie Krajského súdu v Prešove

27.07.2000 – uznesenie Krajského súdu v Prešove o zrušení napadnutého rozsudku

v celom rozsahu a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie

29.07.2002 – podanie obžaloby na Okresnom súde Prešov (pridelená nová sp. zn.

)

17.10.2002 – hlavné pojednávanie

18.10.2002 – žiadosť o doručenie predvolania na hlavné pojednávanie

21.11.2002 – hlavné pojednávanie

31.12.2002 – žiadosť o doručenie daňových priznaní

13.01.2003 – vyjadrenie k námietke zaujatosti

13.01.2003 – zrušenie opatrenia o ustanovení obhajcu

13.01.2003 – opatrenie o ustanovení obhajcu

14.01.2003 – hlavné pojednávanie

14.01.2003 – rozhodnutie o námietke zaujatosti

12.02.2004 – žiadosť o pátranie po obžalovanom na OO PZ Prešov – sever

30.04.2004 – urgencia pátrania

02.07.2004 – príkaz na zatknutie obžalovaného

08.07.2005 – zrušenie opatrenia o ustanovení obhajcu

08.07.2005 – opatrenie o ustanovení obhajcu

17.01.2006 – oznámenie obhajcu

08.02.2006 – zrušenie príkazu na zatknutie obžalovaného

02.03.2006 – hlavné pojednávanie

06.04.2006 – hlavné pojednávanie

12.01.2007 – uznesenie o pribratí znalca

07.06.2007 – oznámenie Okresnej prokuratúre Prešov

10.01.2008 – hlavné pojednávanie

10.01.2008 – rozsudok OS Prešov

14.04.2008 – neverejné zasadnutie KS Prešov

14.04.2008 – uznesenie KS Prešov o zrušení rozsudku v celom rozsahu a vrátení veci

prvého stupňa

11.08.2010 – zisťovanie pobytu obžalovaného pre nemožnosť doručenia

druhostupňového rozhodnutia

04.04.2011 – uznesenie o pribratí prekladateľky z nemeckého jazyka. Prekladateľke

bola uložená povinnosť preložiť do jazyka nemeckého dva pripojené prípisy adresované

občanovi R. a jeho daňovému úradu za účelom doplnenia dokazovania v intenciách

uznesenia Krajského súdu v Prešove. Po vyhotovení prekladu bude požiadané Ministerstvo

spravodlivosti SR o súčinnosť pri vybavení nášho dožiadania za účelom prekladu prípisov

adresovaných do R. (uznesenie právoplatné 21.5.2011).“

K vecnej stránke prijatej sťažnosti predsedníčka okresného súdu uviedla, že trestná

kauza sťažovateľa predstavuje „skutkovo i právne priemerne náročný prípad“. Zdôraznila,

že „obžalovaný spôsobil takmer trojročný prieťah od 14.01.2003, kedy sa mu nepodarilo

doručiť uznesenie o námietke zaujatosti až do 6.12.2005, kedy ním zvolený obhajca oznámil

súdu jeho bydlisko. V uvedenom období sa obžalovaný zdržiaval na neznámom mieste,

v dôsledku čoho bol na neho vydaný 02.07.2004 príkaz na zatknutie. Súdom bol spôsobený

prieťah od apríla 2008 do novembra 2010, teda od doručenia uznesenia krajského súdu

do zisťovania adresy obžalovaného vyššou súdnou úradníčkou. Prieťah súdu bol z väčšej

časti spôsobený pracovnou zaťaženosťou predsedu senátu, ktorý má predmetnú vec

pridelenú, keďže 03.02.2008 napadla do jeho senátu trestná vec proti

obžalovanému M. Č. a spol. Prejednávanie tejto skutkovo i právne mimoriadne náročnej

veci si vyžadovalo zvýšené úsilie, čo sa prejavilo o. i. i nekonaním v niektorých veciach

pridelených do jeho senátu. Uvedená trestná vec bola vo vzťahu k obžalovanému M. Č.

potvrdená uznesením Krajského súdu v Prešove dňa 22.9.2010, zároveň však vo vzťahu

k dvom spoluobžalovaným vrátená na nové prejednanie, ktoré prebieha doposiaľ.

Z uvedeného dôvodu považujeme zistený prieťah súdu za čiastočne spôsobený objektívnymi

okolnosťami.“.

Predsedníčka okresného súdu netrvá na „verejnom pojednávaní ústavného súdu

v tejto veci“.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 7. júna 2011 právnej zástupkyni

sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Právna zástupkyňa sťažovateľa

doručila stanovisko ústavnému súdu 30. júna 2011.

V stanovisku právna zástupkyňa oznámila ústavnému súdu zmenu svojho priezviska

v dôsledku uzavretia manželstva (26. februára 2011). Sťažovateľ v stanovisku

prostredníctvom právnej zástupkyne tvrdí nedôvodnosť argumentácie okresného súdu

týkajúcej sa pracovnej zaťaženosti predsedu senátu prerokúvajúceho jeho vec v období

rokov 2008 až 2010. Podľa jeho názoru táto „okolnosť, ktorá v konečnom dôsledku

poukazuje na nesprávnu organizáciu práce súdu, nemá povahu okolnosti vylučujúcej

zodpovednosť súdu za porušenie práva sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov“.

K obrane okresného súdu o nemožnosti doručiť sťažovateľovi uznesenie okresného

súdu zo 14. januára 2003 o nevylúčení predsedu senátu sťažovateľ uviedol, že „tvrdenie

okresného súdu o nemožnosti doručenia cit. uznesenia je akceptovateľné až od okamihu

preukázanej nemožnosti doručenia tohto uznesenia. Tvrdenie súdu o neznámom pobyte

sťažovateľa nemožno prijať minimálne už len do 19.2.2003, kedy sa sťažovateľ osobne

dostavil do kancelárie súdu a založil do spisu účtovné a iné doklady. Ako už sťažovateľ

v samotnej sťažnosti uviedol, na adrese svojho bydliska sa objektívne zdržiavať nemohol,

keďže bol nútený z existenčných dôvodov svoj byt predať a hľadať si zamestnanie na území

ČR. Túto skutočnosť ustanovenému obhajcovi JUDr. E. K. oznámil a pre prípad určenia

termínu hlavného pojednávania mu mal obhajca tento termín telefonicky oznámiť.

V uvedenom období k nariadeniu pojednávania však nedošlo. Za daných okolností nemôže

sťažovateľ výlučne niesť zodpovednosť za vznik prieťahov v tomto období, ako to tvrdí

okresný súd.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania

vo veci.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti

predmetné trestné konanie nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2 Trestného

poriadku aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu povinnosť prejednávať

vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo

rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý

proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov

alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho

vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP

vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je

pojem „primeraná lehota“ relatívny. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa

konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna

1978). Tomu zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila v tom, že otázka, či

v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníkov a postup súdu (, a iné).

1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci

a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predsedníčka

okresného súdu vo svojom vyjadrení charakterizovala sťažovateľovu trestnú vec ako

„priemerne“ náročnú po stránke právnej i skutkovej.

Predmetom konania je podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, posúdenie

prípadnej viny sťažovateľa za spáchanie tohto trestného činu a eventuálne uloženie trestu

za takýto trestný čin. Ide o štandardnú rozhodovaciu agendu súdov prvého stupňa v právnej

veci, ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto nemožno namietané

konanie považovať z právneho hľadiska za zložité.

Po stránke skutkovej možno v posudzovanom konaní identifikovať istú mieru

náročnosti, ktorá je daná najmä potrebou realizácie znaleckého dokazovania, keďže ide

o podozrenie zo spáchania majetkovej trestnej činnosti.

Z hľadiska hodnotenia povahy veci ústavný súd berie do úvahy všeobecnú zásadu

uznávanú aj v judikatúre ESĽP (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko

z 25. júna 1987), podľa ktorej sa primeraná lehota na konania v trestných veciach

v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd, ktorý je

s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (,

, ).

Komplexne teda podľa názoru ústavného súdu nemožno predmetnú vec považovať

za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom

vykonaných procesných úkonov odôvodňovalo doterajšiu dĺžku konania (viac ako

12 rokov).

2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa

čiastočne prispelo k dĺžke posudzovaného konania. Obsah vyžiadaného súdneho spisu

dokazuje, že sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu zdržiaval iba sporadicky,

čo vyvolávalo problémy s doručovaním súdnych písomností.

V počiatočnej fáze konania (na prelome rokov 1998 a 1999) sa okresnému súdu

nedarilo doručiť sťažovateľovi obžalobu. Z toho následne vyplynula aj jeho neúčasť

na prvých dvoch pojednávaniach (9. februára 1999 a 25. marca 1999), ktoré bolo potrebné

odročiť. Námietku sťažovateľa o prieťahoch v sedemmesačnom období po podaní obžaloby

(8. októbra 1998) do pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 13. mája 1999, preto ústavný súd

hodnotí ako nedôvodnú.

Rovnako uznesenie krajského súdu č. k. -136 z 27. júla 2000 sa

okresnému súdu podarilo doručiť sťažovateľovi až 9. apríla 2001.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v druhej fáze

konania (po podaní obžaloby 29. júla 2002) zdržiaval na mieste, ktoré okresnému súdu

nebolo známe. Z tohto dôvodu sa okresnému súdu nedarilo doručiť sťažovateľovi uznesenie

č. k. -301 zo 14. januára 2003 o sťažovateľovej námietke zaujatosti predsedu

senátu. Zásielka bola okresnému súdu vrátená 19. februára 2003, pričom miesto pobytu

sťažovateľa oznámil jeho právny zástupca až v podaní doručenom okresnému súdu

6. decembra 2005.

Na vymedzenom období predĺženia skúmaného konania sa tak podieľal vo výraznej

miere sťažovateľ. Jeho obrana založená na tvrdení o problémoch v komunikácii

s ustanoveným obhajcom je v tomto smere nedôvodná. Zodpovednosť za spôsob

komunikácie obžalovaného a ustanoveného obhajcu nemôže znášať konajúci súd, keďže

podľa obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol

ustanovený alebo osobou na to oprávnenou zvolený, zvoliť iného obhajcu. Navyše,

JUDr. E. K. (sťažovateľovi ustanovený obhajca) bol zo zoznamu advokátov vedeného

Slovenskou advokátskou komorou vyčiarknutý až 8. júna 2005, preto jeho smrť už

objektívne nemohla mať podstatný vplyv na predĺženie konania v období od 19. februára

2003 do 6. decembra 2005.

Predĺženie posudzovaného konania v uvedenom takmer trojročnom období však

podľa názoru ústavného súdu nemožno pripisovať výlučne sťažovateľovi. Zo zápisnice

z pojednávania okresného súdu konaného 14. januára 2003 totiž vyplýva, že označené

uznesenie okresného súdu o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom bolo na tomto

pojednávaní oznámené tam prítomnému sťažovateľovi, ktorý uviedol, že „k tomu, či proti

uzneseniu podám sťažnosť sa zatiaľ nevyjadrujem, vyjadrím sa v zákonnej lehote 3 dní“.

Vychádzajúc z ustanovení a je zrejmé, že doručenie

písomného vyhotovenia predmetného uznesenia sťažovateľovi už nebolo podmienkou na to,

aby toto uznesenie mohlo na základe márneho uplynutia trojdňovej lehoty na podanie

sťažnosti nadobudnúť právoplatnosť. Preto nezdar okresného súdu pri doručovaní

predmetného uznesenia nebol relevantnou prekážkou pre ďalší postup v konaní, aj keď je

nepochybné, že tento ďalší postup dosiahnuteľnosť sťažovateľa ako obžalovaného

vyžadoval. Okrem toho z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd taktiež zistil, že hoci

okresný súd už 19. februára 2003 mal vedomosť (a to aj z predchádzajúcich fáz konania), že

sťažovateľ sa nezdržiava na adrese trvalého pobytu, až 12. februára 2004 (teda po roku)

vykonal prvý úkon smerujúci k zisteniu miesta skutočného pobytu sťažovateľa.

Aj v ďalšom období sa sťažovateľovi viackrát nedarilo doručiť na oznámenú adresu

jeho skutočného pobytu v Č. (napr. uznesenie okresného súdu o pribratí znalca, predvolanie

na hlavné pojednávanie 10. januára 2008, odvolanie prokurátora z 12. marca 2008 proti

meritórnemu rozsudku, uznesenie krajského súdu č. k. -436 zo 14. apríla 2008).

Uznesenia okresného súdu č. k. -446 a č. k. -448 z 26. júla 2010

o priznaní odmeny za právne služby ustanoveným obhajcom sa sťažovateľovi nepodarilo

doručiť na adresu jeho dovtedy známeho trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, čo

následne okresný súd viedlo k zisťovaniu trvalého pobytu prostredníctvom Sociálnej

poisťovne, pobočky Prešov, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, ako aj

prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky. Napokon, ako to vyplýva

zo súdneho spisu, sa sťažovateľ osobne bez predvolania dostavil na okresný súd

8. septembra 2010 so žiadosťou, „aby sa urýchlene konalo vo veci“, pričom oznámil

kontaktnú adresu.

Popísané problémy s doručovaním súdnych písomností sťažovateľovi však ústavný

súd považoval za spôsobilé predĺžiť posudzované konanie iba čiastočne. Sťažovateľ sa totiž

nariadených pojednávaní zúčastňoval (s výnimkou už uvedených pojednávaní 9. februára

1999 a 25. marca 1999) a na výzvy súdu reagoval včas. Okrem toho, charakter rozhodnutí

o pribratí znalca či rozhodnutí o odmene ustanoveným obhajcom (nejde o rozhodnutia

týkajúce sa veci samej) má za následok, že problémy s ich doručením nie sú spôsobilé

privodiť predĺženie konania, ktoré by podstatne mohlo ovplyvniť úsudok ústavného súdu

o predmete konania o posudzovanej sťažnosti.

Zistené negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania

však zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej

veci. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd nezistil odchýlky medzi chronológiou

úkonov uvedených predsedníčkou okresného súdu v jej vyjadrení (doručené ústavnému

súdu 2. júna 2011) a obsahom súdneho spisu.

Pri hodnotení tretieho kritéria slúžiaceho na posúdenie existencie prípadných

prieťahov v konaní všeobecného súdu ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

uviesť, že v priebehu žalovaného konania okresný súd nedisponoval vecou v období

od 7. apríla 2000 (predloženie veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní) do 29. júla

2002 (opätovné doručenie obžaloby okresnému súdu) a v období od 1. apríla 2008

do 22. apríla 2008, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní proti meritórnemu rozsudku

okresného súdu. Okresný súd tak predmetom konania objektívne nedisponoval viac ako

2 roky a 4 mesiace.

V postupe žalovaného súdu identifikoval ústavný súd obdobie neodôvodnenej

procesnej pasivity v už analyzovanom období od 19. februára 2003 do 12. februára 2004

(1 rok).

Výraznou nečinnosťou sa tiež vyznačovalo obdobie od 22. apríla 2008 (vrátenie

spisu z krajského súdu po rozhodnutí o odvolaní) do 11. augusta 2010, keď okresný súd

pristúpil k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľa (takmer 28 mesiacov). Predsedníčka

okresného súdu založila v tomto prípade obranu na tvrdení o nadmernej zaťaženosti

predsedu senátu, „keďže 03.02.2008 napadla do jeho senátu trestná vec proti

obžalovanému M. Č. a spol. Prejednávanie tejto skutkovo i právne mimoriadne náročnej

veci si vyžadovalo zvýšené úsilie, čo sa prejavilo o. i. i nekonaním v niektorých veciach

pridelených do jeho senátu.“.

Ústavný súd už viackrát konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (). Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy

nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu

za rozhodnutie vo veci (). Preto argumentáciu okresného súdu nepovažoval

ústavný súd za dôvodnú.

Nečinnosť vykazovalo posudzované konanie aj od 8. septembra 2010, keď sa

sťažovateľ osobne dostavil na okresný súd a do úradného záznamu uviedol kontaktné údaje,

až do 4. apríla 2011, keď okresný súd uznesením pribral prekladateľku na preklad prípisov

adresovaných do R. (7 mesiacov).

Okresnému súdu je potrebné pričítať aj nedostatky v procese obstarávania

znaleckého posudku. Obhajca sťažovateľa včas doručil 25. apríla 2006 okresnému súdu

otázky pre znalca, pričom okresný súd uznesením č. k. -392 z 12. januára 2007,

teda po viac ako ôsmich mesiacoch pribral znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania.

Znalkyni bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok do 60 dní od

právoplatnosti predmetného uznesenia (27. februára 2007), avšak znalecký posudok bol

okresnému súdu doručený až 16. novembra 2007, teda po viac ako ôsmich mesiacoch od

právoplatnosti uznesenia o pribratí znalca. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že

všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní

tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníka konania, zodpovedá za

adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje

aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie

zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. , II. ÚS

523/2010).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda

k porušeniu základného práva podľa môže dôjsť nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,

ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, ,

). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho

orgánu (m. m. ).

Posudzované konanie vykazuje podľa názoru ústavného súdu známky nesprávnej

činnosti. Ústavný súd tu prisviedča argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa dvoch

meritórnych rozhodnutí okresného súdu (rozsudky z 5. októbra 1999 a 10. januára 2008).

Oba rozsudky boli zrušené krajským súdom v odvolacích konaniach pre nedostatky

v procese náležitého zisťovania skutkového stavu veci ( ).

Aj keď nedostatky neboli v oboch prípadoch celkom totožné, majú vzhľadom na ich

charakter nepochybne relevanciu z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov. Požiadavka náležitého zistenia

skutkového stavu veci predstavuje jednu zo základných zásad trestného konania, pričom

na účely jej naplnenia sa konajúci súd nesmie spoliehať výlučne na návrhy procesných

strán, ale aj sám je povinný iniciatívne vyhľadávať dôkazy svedčiace tak v prospech, ako aj

v neprospech obžalovaného. Ak konajúci súd opakovane uvedenú zásadu nerešpektuje, čo si

vyžiada zrušovanie prvostupňových meritórnych rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie

konanie, potom predĺženie konania z takýchto dôvodov je potrebné pričítať na vrub

konajúcemu prvostupňovému súdu. Z pohľadu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

proti porušovaniu sťažovateľom označených práv majú uvedené nedostatky charakter

nesprávnej činnosti vyvolanej nesústredenosťou, a tým aj neefektívnosťou v postupe

žalovaného súdu.

Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v sťažovateľovej

veci zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne dosahujú ústavnú relevanciu.

Neodôvodnenou nečinnosťou sa okresný súd podieľal na predĺžení posudzovaného konania

v rozsahu 4 rokov a 5 mesiacov, okrem toho jeho postup pri rozhodovaní vo veci vykazoval

aj prvky neefektívnosti a nesústredenosti. To má za následok porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho práva

na prejednanie veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že posudzované konanie nie je právoplatne ukončené, bolo potrebné popri

vyslovení porušenia označených práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal

v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Z citovaného textu vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí

priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. ).

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľa garantovaného mu čl. 48

ods. 2 i dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného

zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Navrhovanú

sumu odôvodnil „ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku konania okresného súdu“, ako aj

tvrdením, že „prebiehajúce trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život sťažovateľa,

na ktorého sa síce od okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia treba pozerať ako

na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je pre neho záťažou. Sťažovateľ nikdy

nebol súdne trestaný. Táto záležitosť sťažovateľovi a jeho blízkym osobám nepriaznivo

zasahuje do života. Za tento čas pretrvávajú zásahy do osobnostnej integrity sťažovateľa,

nakoľko ľudia z jeho okolia na neho stále hľadia ako na obžalovaného. Dlhý čas

pretrvávajúca právna neistota spôsobila jeho izoláciu od spoločnosti, stratu dobrého mena,

nemožnosť si nájsť zamestnanie a ovplyvnila aj jeho situáciu v rodine. V dôsledku

mimoriadne nepriaznivého dopadu dlhotrvajúceho trestného konania na život sťažovateľa

bol tento z existenčných dôvodov nútený predať svoj byt a stať sa tak v podstate

bezdomovcom.“.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo

k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka

konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď

priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne

okolnosti prípadu.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou

Mgr. M. K. Úhrada trov konania, ktorú sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne

požadoval, predstavovala sumu 385,79 €.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie

a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku

2010. Za vypracovanie stanoviska k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, ktoré mu

bolo doručené 30. júna 2011, ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi

nepriznal, pretože po obsahovej stránke toto stanovisko neprináša z meritórneho hľadiska

žiadne nové skutkové okolnosti ani nové právne argumenty.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovenia § 11

ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden

úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný

paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát po 7,21 €. Spolu tak náhrada trov konania

pred ústavným súdom, na ktorú mal sťažovateľ nárok, predstavuje sumu 254,88 € (bod 4

výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011