Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 118/2011
PDF · 314.69 KB
No categories available
III. ÚS 118/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Š. G., V., Č., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 151/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 3 T 86/98) a takto
rozhodol:
1. Základné právo Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 151/2002 (pôvodne vedenom pod
sp. zn. 3 T 86/98) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 151/2002 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Š. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý Š. G. uhradiť trovy konania v sume 254,88
€ (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej
zástupkyne Mgr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2010
doručená sťažnosť Š. G., V., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 151/2002.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove sp. zn.
ČVS:OÚV–192/30-PO-98 z 21. mája 1998 vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery
podľa § 248 ods. 1 a ods. 3 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Obžaloba bola podaná okresnému súdu
8. októbra 1998, veci bola pridelená sp. zn. 3 T 86/98. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo
13. mája 1999. Po uskutočnení ďalších pojednávaní (1. júla 1999, 5. augusta 1999
a 4. októbra 1999) okresný súd rozsudkom z 5. októbra 1999 uznal sťažovateľa vinným
zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 písm. d) Trestného zákona
a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Zároveň okresný súd
sťažovateľovi uložil povinnosť náhrady škody. V uvedenom období považuje sťažovateľ
konanie okresného súdu „za rýchle a plynulé len v jeho druhej polovici. Sťažovateľ namieta
takmer 7 mesačné obdobie od podania obžaloby do konania prvého hlavných pojednávania
vo veci, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.05.1999. V tomto období došlo podľa názoru
sťažovateľa k prieťahom v konaní.“.
Na základe odvolania sťažovateľa i prokurátora Krajský súd v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 83/020-139 z 27. júla 2000 rozsudok okresného súdu
zrušil „v celom rozsahu a vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie“.
Obžaloba na sťažovateľa bola okresnému súdu opätovne podaná 29. júla 2002. Veci
bola pridelená sp. zn. 1 T 151/02. Viackrát sa uskutočnilo hlavné pojednávanie. V období
do februára 2004 sa konanie vyznačovalo rozhodovaním o námietke sťažovateľa proti
predsedovi senátu, ako aj výmenou obhajcu ustanoveného sťažovateľovi súdom.
Vo februári 2004 okresný súd prostredníctvom príslušného útvaru Policajného zboru
zisťoval miesto, kde sa sťažovateľ zdržiava. Okresný súd vydal 2. júla 2004 na sťažovateľa
príkaz na zatknutie pre danosť väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Trestný poriadok“).
Obžalovaný sťažovateľ podal 6. decembra 2005 prostredníctvom zvoleného obhajcu
„návrh na odvolanie príkazu na zatknutie a oznámil súdu svoju novú adresu pobytu“.
Príkaz na zatknutie sťažovateľa bol potom zrušený 8. februára 2006.
V ďalšom priebehu sa konanie vyznačovalo znaleckým dokazovaním (25. apríla
2006 obhajca sťažovateľa doručil okresnému súdu otázky pre znalca, 12. januára 2007 súd
ustanovil znalca, znalecký posudok bol znalcom predložený 16. novembra 2007), po ktorom
okresný súd rozsudkom č. k. 1 T 151/02-419 z 10. januára 2008 uznal sťažovateľa vinným
zo spáchania trestného činu sprenevery, uložil mu trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom a uložil mu povinnosť náhrady škody.
V uvedenom období od opätovného podania obžaloby (29. júla 2002) do meritórneho
rozhodnutia okresného súdu (10. januára 2008) „došlo podľa sťažovateľa v činnosti súdu
k jej spomaleniu. V období od 29.07.2002 do 10.01.2008 sťažovateľ poukazuje konkrétne
na neefektívnu činnosť súdu v čase od 21.04.2006, kedy boli doručené súdu otázky obhajoby
pre znalca až do 12.01.2007, kedy súd vydal uznesenie o pribratí znalca. Súd vydal
uznesenie o pribratí znalca až po viac ako 7 mesiacoch od doručenia otázok pre znalca,
napriek tomu že potrebu znaleckého dokazovania konštatoval súd už na pojednávaní dňa
06.04.2006. Súdny znalec doručil znalecký posudok až 16.11.2007, t. j. v 262-dňovej lehote
namiesto 60-dňovej lehoty určenej v uznesení zo dňa 12.01.2007. Aj v týchto uvedených
obdobiach došlo podľa názoru sťažovateľa neefektívnou činnosťou súdu k prieťahom
v konaní.“.
Prvostupňový rozsudok okresného súdu z 10. januára 2008 napadol odvolaním
sťažovateľ i prokurátor. Krajský súd uznesením č. k. 6 To 24/08-436 zo 14. apríla 2008
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.
Po vrátení spisu okresnému súdu (22. apríla 2008) bol podľa sťažovateľa okresný súd
v predmetnom konaní „absolútne nečinný, a to do 26.07.2010, kedy vo veci vykonal ďalší
úkon (vydanie uznesenia o priznaní odmeny ustanoveným obhajcom, resp. manželke
zosnulého ustanoveného obhajcu). Ani v ďalšom období však, a to až do podania tejto
ústavnej sťažnosti, okresný súd nevykonal žiadne úkony, ktoré by viedli k meritórnemu
rozhodnutiu vo veci...“.
Vady relevantné z pohľadu označených práv podľa sťažovateľa nastali aj
od 14. januára 2003 (hlavné pojednávanie) do 2. marca 2006 (hlavné pojednávanie), pretože
„v tomto období nebolo nariadené žiadne hlavné pojednávanie. V tomto období sa síce
sťažovateľ zdržiaval na území Č., kde si hľadal zamestnanie, túto skutočnosť však
sťažovateľ ustanovenému obhajcovi JUDr. E. K. oznámil a pre prípad určenia termínu
hlavného pojednávania mu mal ustanovený obhajca termín hlavného pojednávania
telefonicky oznámiť, pretože sťažovateľ bol z existenčných dôvodov nútený predať svoj byt a
predvolanie na hlavné pojednávanie mu nebolo možné doručiť. Z dôvodu úmrtia
ustanoveného obhajcu JUDr. E. K. (sťažovateľ nemal vedomosť o tomto úmrtí a o tejto
skutočnosti sa dozvedel až pri podpise plnej moci pre obhajcu JUDr. M. V. dňa 03.10.2005)
komunikácia sťažovateľa s ustanoveným obhajcom už nebola možná. Za týchto okolností,
podľa názoru sťažovateľa, tu nie sú také dôvody, ktoré by bolo možné brať do úvahy
pri hodnotení zavinenia sťažovateľa za dĺžku súdneho konania v uvedenom období...“.
Sťažovateľ zdôraznil, že dôvodom prvého zrušeniu rozsudku okresného súdu vo veci
z 5. októbra 1999 krajským súdom bola „potreba objasnenia takých skutočností, ktoré mali
byť objasnené už v štádiu prípravného konania, objasňovanie ktorých by trestné konanie
urýchlilo, V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že už orgány činné v štádiu
prípravného konania nepostupovali pri objasňovaní tejto trestnej veci v súlade so zásadami
uvedenými v § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Krajský súd prikázal vykonať dokazovanie
na objasnenie okolností týkajúcich sa nákladov, ktoré obžalovaný mal vynaložiť v súvislosti
s vymáhaním v príkaznej zmluve uvedenej finančnej sumy..., ich konkrétnu výšku, a či tieto
sú zahrnuté v odmene, na ktorú mal obžalovaný ako príkazník podľa príkaznej zmluvy nárok
a pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2 napadnutého rozsudku dôkladnejšie objasniť
a preveriť obranu obžalovaného, ktorú uviedol na hlavnom pojednávaní... Krajský súd
ďalej poukázal na to, že z doteraz vykonaného dokazovania nie je zrejmé o akú konkrétnu
finančnú čiastku sa obžalovaný bezdôvodne obohatil.
V novom konaní (vedenom pod sp. zn. 1T 151/02) Krajský súd opätovne zrušil aj
druhý rozsudok okresného súdu zo dňa 10.01.2008, pretože podľa názoru krajského súdu
okresný súd nevykonal všetky dôkazy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 5
Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu.“.
Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že „ak by sa okresný súd (ako aj
prokurátor) po prvom zrušujúcom uznesení dôsledne riadil príkazmi krajského súdu, resp.
doplnil dokazovanie aj v iných smeroch a rozhodol na skutkovom podklade, ktorý je pre toto
konanie rozhodujúci (vrátane zaobstarania dokladov a objasnenia tých skutočností,
na ktorých spočíva obrana sťažovateľa), nevyvstala by potreba tak rozsiahleho
dokazovania, ktoré vo svojom druhom zrušujúcom uznesení nariadil krajský súd“.
Podľa sťažovateľa označené trestné konanie v jeho veci „prebieha neprimerane
dlho, t. j. viac ako 12 rokov, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať
za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania
totiž predlžuje stav právnej neistoty u sťažovateľa ako dotknutej osoby do tej miery, že sa
právo na súdnu ochranu sťažovateľa v procesnej pozícii obžalovaného stáva iluzórnym,
a teda ohrozuje ho vo svojej podstate. Sťažovateľ sa domnieva, že intenzita porušenia
namietaného práva spôsobená tak dlhodobými prieťahmi v činnosti súd sa prakticky rovná
odmietaniu spravodlivosti.“.
Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 27. januára 2009 sťažnosť na postup
okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi z 2. marca 2009 poukázal
na skutočnosť, že okresnému súdu istý čas nebol známy jeho pobyt, že po v poradí druhom
zrušení rozsudku okresného súdu bude potrebné vykonať „rozsiahle dokazovanie, ktoré si
vyžiada dlhší čas“, a že predsedovi senátu „napadla rozsahom, právne ale i skutkovo
mimoriadne náročná vec, ktorú i v súčasnosti prejednáva (obž. M. Č. a spol.)“, a preto
po vrátení veci krajským súdom (22. apríla 2008) „doposiaľ nemohol konať“.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 118/2011-15 z 29. marca 2011 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
Ústavný súd vyzval 27. apríla 2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti vyjadrila a aby zaslala súdny spis.
Predsedníčka okresného súdu doručila 2. júna 2011 ústavnému súdu vyjadrenie,
v ktorom predostrela tento chronologický priebeh sporného trestného konania:
„08.10.1998 – podanie obžaloby na Okresnom súde Prešov (sp. zn. 3 T 86/1998)
09.02.1999 – hlavné pojednávanie
25.03.1999 – hlavné pojednávanie
25.03.1999 – žiadosť o prešetrenie pobytu obžalovaného
13.05.1999 – hlavné pojednávanie
01.07.1999 – hlavné pojednávanie
05.08.1999 – hlavné pojednávanie
07.09.1999 – hlavné pojednávanie
04.10.1999 – hlavné pojednávanie
05.10.1999 – hlavné pojednávanie
05.10.1999 – rozsudok Okresného súdu Prešov
13.07.2000 – verejné zasadnutie Krajského súdu v Prešove
27.07.2000 – verejné zasadnutie Krajského súdu v Prešove
27.07.2000 – uznesenie Krajského súdu v Prešove o zrušení napadnutého rozsudku
v celom rozsahu a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie
29.07.2002 – podanie obžaloby na Okresnom súde Prešov (pridelená nová sp. zn.
17.10.2002 – hlavné pojednávanie
18.10.2002 – žiadosť o doručenie predvolania na hlavné pojednávanie
21.11.2002 – hlavné pojednávanie
31.12.2002 – žiadosť o doručenie daňových priznaní
13.01.2003 – vyjadrenie k námietke zaujatosti
13.01.2003 – zrušenie opatrenia o ustanovení obhajcu
13.01.2003 – opatrenie o ustanovení obhajcu
14.01.2003 – hlavné pojednávanie
14.01.2003 – rozhodnutie o námietke zaujatosti
12.02.2004 – žiadosť o pátranie po obžalovanom na OO PZ Prešov – sever
30.04.2004 – urgencia pátrania
02.07.2004 – príkaz na zatknutie obžalovaného
08.07.2005 – zrušenie opatrenia o ustanovení obhajcu
08.07.2005 – opatrenie o ustanovení obhajcu
17.01.2006 – oznámenie obhajcu
08.02.2006 – zrušenie príkazu na zatknutie obžalovaného
02.03.2006 – hlavné pojednávanie
06.04.2006 – hlavné pojednávanie
12.01.2007 – uznesenie o pribratí znalca
07.06.2007 – oznámenie Okresnej prokuratúre Prešov
10.01.2008 – hlavné pojednávanie
10.01.2008 – rozsudok OS Prešov
14.04.2008 – neverejné zasadnutie KS Prešov
14.04.2008 – uznesenie KS Prešov o zrušení rozsudku v celom rozsahu a vrátení veci
prvého stupňa
11.08.2010 – zisťovanie pobytu obžalovaného pre nemožnosť doručenia
druhostupňového rozhodnutia
04.04.2011 – uznesenie o pribratí prekladateľky z nemeckého jazyka. Prekladateľke
bola uložená povinnosť preložiť do jazyka nemeckého dva pripojené prípisy adresované
občanovi R. a jeho daňovému úradu za účelom doplnenia dokazovania v intenciách
uznesenia Krajského súdu v Prešove. Po vyhotovení prekladu bude požiadané Ministerstvo
spravodlivosti SR o súčinnosť pri vybavení nášho dožiadania za účelom prekladu prípisov
adresovaných do R. (uznesenie právoplatné 21.5.2011).“
K vecnej stránke prijatej sťažnosti predsedníčka okresného súdu uviedla, že trestná
kauza sťažovateľa predstavuje „skutkovo i právne priemerne náročný prípad“. Zdôraznila,
že „obžalovaný spôsobil takmer trojročný prieťah od 14.01.2003, kedy sa mu nepodarilo
doručiť uznesenie o námietke zaujatosti až do 6.12.2005, kedy ním zvolený obhajca oznámil
súdu jeho bydlisko. V uvedenom období sa obžalovaný zdržiaval na neznámom mieste,
v dôsledku čoho bol na neho vydaný 02.07.2004 príkaz na zatknutie. Súdom bol spôsobený
prieťah od apríla 2008 do novembra 2010, teda od doručenia uznesenia krajského súdu
do zisťovania adresy obžalovaného vyššou súdnou úradníčkou. Prieťah súdu bol z väčšej
časti spôsobený pracovnou zaťaženosťou predsedu senátu, ktorý má predmetnú vec
pridelenú, keďže 03.02.2008 napadla do jeho senátu trestná vec 3T/23/2008 proti
obžalovanému M. Č. a spol. Prejednávanie tejto skutkovo i právne mimoriadne náročnej
veci si vyžadovalo zvýšené úsilie, čo sa prejavilo o. i. i nekonaním v niektorých veciach
pridelených do jeho senátu. Uvedená trestná vec bola vo vzťahu k obžalovanému M. Č.
potvrdená uznesením Krajského súdu v Prešove dňa 22.9.2010, zároveň však vo vzťahu
k dvom spoluobžalovaným vrátená na nové prejednanie, ktoré prebieha doposiaľ.
Z uvedeného dôvodu považujeme zistený prieťah súdu za čiastočne spôsobený objektívnymi
okolnosťami.“.
Predsedníčka okresného súdu netrvá na „verejnom pojednávaní ústavného súdu
v tejto veci“.
Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 7. júna 2011 právnej zástupkyni
sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Právna zástupkyňa sťažovateľa
doručila stanovisko ústavnému súdu 30. júna 2011.
V stanovisku právna zástupkyňa oznámila ústavnému súdu zmenu svojho priezviska
v dôsledku uzavretia manželstva (26. februára 2011). Sťažovateľ v stanovisku
prostredníctvom právnej zástupkyne tvrdí nedôvodnosť argumentácie okresného súdu
týkajúcej sa pracovnej zaťaženosti predsedu senátu prerokúvajúceho jeho vec v období
rokov 2008 až 2010. Podľa jeho názoru táto „okolnosť, ktorá v konečnom dôsledku
poukazuje na nesprávnu organizáciu práce súdu, nemá povahu okolnosti vylučujúcej
zodpovednosť súdu za porušenie práva sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov“.
K obrane okresného súdu o nemožnosti doručiť sťažovateľovi uznesenie okresného
súdu zo 14. januára 2003 o nevylúčení predsedu senátu sťažovateľ uviedol, že „tvrdenie
okresného súdu o nemožnosti doručenia cit. uznesenia je akceptovateľné až od okamihu
preukázanej nemožnosti doručenia tohto uznesenia. Tvrdenie súdu o neznámom pobyte
sťažovateľa nemožno prijať minimálne už len do 19.2.2003, kedy sa sťažovateľ osobne
dostavil do kancelárie súdu a založil do spisu účtovné a iné doklady. Ako už sťažovateľ
v samotnej sťažnosti uviedol, na adrese svojho bydliska sa objektívne zdržiavať nemohol,
keďže bol nútený z existenčných dôvodov svoj byt predať a hľadať si zamestnanie na území
ČR. Túto skutočnosť ustanovenému obhajcovi JUDr. E. K. oznámil a pre prípad určenia
termínu hlavného pojednávania mu mal obhajca tento termín telefonicky oznámiť.
V uvedenom období k nariadeniu pojednávania však nedošlo. Za daných okolností nemôže
sťažovateľ výlučne niesť zodpovednosť za vznik prieťahov v tomto období, ako to tvrdí
okresný súd.“.
Sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania
vo veci.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti
predmetné trestné konanie nie je právoplatne skončené.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2 Trestného
poriadku aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu povinnosť prejednávať
vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.
Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo
rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý
proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov
alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho
vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP
vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je
pojem „primeraná lehota“ relatívny. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa
konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna
1978). Tomu zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila v tom, že otázka, či
v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníkov a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).
1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci
a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predsedníčka
okresného súdu vo svojom vyjadrení charakterizovala sťažovateľovu trestnú vec ako
„priemerne“ náročnú po stránke právnej i skutkovej.
Predmetom konania je podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, posúdenie
prípadnej viny sťažovateľa za spáchanie tohto trestného činu a eventuálne uloženie trestu
za takýto trestný čin. Ide o štandardnú rozhodovaciu agendu súdov prvého stupňa v právnej
veci, ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto nemožno namietané
konanie považovať z právneho hľadiska za zložité.
Po stránke skutkovej možno v posudzovanom konaní identifikovať istú mieru
náročnosti, ktorá je daná najmä potrebou realizácie znaleckého dokazovania, keďže ide
o podozrenie zo spáchania majetkovej trestnej činnosti.
Z hľadiska hodnotenia povahy veci ústavný súd berie do úvahy všeobecnú zásadu
uznávanú aj v judikatúre ESĽP (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko
z 25. júna 1987), podľa ktorej sa primeraná lehota na konania v trestných veciach
v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd, ktorý je
s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03,
I. ÚS 80/06, IV. ÚS 449/2010).
Komplexne teda podľa názoru ústavného súdu nemožno predmetnú vec považovať
za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom
vykonaných procesných úkonov odôvodňovalo doterajšiu dĺžku konania (viac ako
12 rokov).
2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa
čiastočne prispelo k dĺžke posudzovaného konania. Obsah vyžiadaného súdneho spisu
dokazuje, že sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu zdržiaval iba sporadicky,
čo vyvolávalo problémy s doručovaním súdnych písomností.
V počiatočnej fáze konania (na prelome rokov 1998 a 1999) sa okresnému súdu
nedarilo doručiť sťažovateľovi obžalobu. Z toho následne vyplynula aj jeho neúčasť
na prvých dvoch pojednávaniach (9. februára 1999 a 25. marca 1999), ktoré bolo potrebné
odročiť. Námietku sťažovateľa o prieťahoch v sedemmesačnom období po podaní obžaloby
(8. októbra 1998) do pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 13. mája 1999, preto ústavný súd
hodnotí ako nedôvodnú.
Rovnako uznesenie krajského súdu č. k. 2 To 83/00-136 z 27. júla 2000 sa
okresnému súdu podarilo doručiť sťažovateľovi až 9. apríla 2001.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v druhej fáze
konania (po podaní obžaloby 29. júla 2002) zdržiaval na mieste, ktoré okresnému súdu
nebolo známe. Z tohto dôvodu sa okresnému súdu nedarilo doručiť sťažovateľovi uznesenie
č. k. 1 T 151/02-301 zo 14. januára 2003 o sťažovateľovej námietke zaujatosti predsedu
senátu. Zásielka bola okresnému súdu vrátená 19. februára 2003, pričom miesto pobytu
sťažovateľa oznámil jeho právny zástupca až v podaní doručenom okresnému súdu
6. decembra 2005.
Na vymedzenom období predĺženia skúmaného konania sa tak podieľal vo výraznej
miere sťažovateľ. Jeho obrana založená na tvrdení o problémoch v komunikácii
s ustanoveným obhajcom je v tomto smere nedôvodná. Zodpovednosť za spôsob
komunikácie obžalovaného a ustanoveného obhajcu nemôže znášať konajúci súd, keďže
podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol
ustanovený alebo osobou na to oprávnenou zvolený, zvoliť iného obhajcu. Navyše,
JUDr. E. K. (sťažovateľovi ustanovený obhajca) bol zo zoznamu advokátov vedeného
Slovenskou advokátskou komorou vyčiarknutý až 8. júna 2005, preto jeho smrť už
objektívne nemohla mať podstatný vplyv na predĺženie konania v období od 19. februára
2003 do 6. decembra 2005.
Predĺženie posudzovaného konania v uvedenom takmer trojročnom období však
podľa názoru ústavného súdu nemožno pripisovať výlučne sťažovateľovi. Zo zápisnice
z pojednávania okresného súdu konaného 14. januára 2003 totiž vyplýva, že označené
uznesenie okresného súdu o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom bolo na tomto
pojednávaní oznámené tam prítomnému sťažovateľovi, ktorý uviedol, že „k tomu, či proti
uzneseniu podám sťažnosť sa zatiaľ nevyjadrujem, vyjadrím sa v zákonnej lehote 3 dní“.
Vychádzajúc z ustanovení § 137 a § 143 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že doručenie
písomného vyhotovenia predmetného uznesenia sťažovateľovi už nebolo podmienkou na to,
aby toto uznesenie mohlo na základe márneho uplynutia trojdňovej lehoty na podanie
sťažnosti nadobudnúť právoplatnosť. Preto nezdar okresného súdu pri doručovaní
predmetného uznesenia nebol relevantnou prekážkou pre ďalší postup v konaní, aj keď je
nepochybné, že tento ďalší postup dosiahnuteľnosť sťažovateľa ako obžalovaného
vyžadoval. Okrem toho z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd taktiež zistil, že hoci
okresný súd už 19. februára 2003 mal vedomosť (a to aj z predchádzajúcich fáz konania), že
sťažovateľ sa nezdržiava na adrese trvalého pobytu, až 12. februára 2004 (teda po roku)
vykonal prvý úkon smerujúci k zisteniu miesta skutočného pobytu sťažovateľa.
Aj v ďalšom období sa sťažovateľovi viackrát nedarilo doručiť na oznámenú adresu
jeho skutočného pobytu v Č. (napr. uznesenie okresného súdu o pribratí znalca, predvolanie
na hlavné pojednávanie 10. januára 2008, odvolanie prokurátora z 12. marca 2008 proti
meritórnemu rozsudku, uznesenie krajského súdu č. k. 6 To 24/08-436 zo 14. apríla 2008).
Uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 151/02-446 a č. k. 1 T 151/02-448 z 26. júla 2010
o priznaní odmeny za právne služby ustanoveným obhajcom sa sťažovateľovi nepodarilo
doručiť na adresu jeho dovtedy známeho trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, čo
následne okresný súd viedlo k zisťovaniu trvalého pobytu prostredníctvom Sociálnej
poisťovne, pobočky Prešov, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, ako aj
prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky. Napokon, ako to vyplýva
zo súdneho spisu, sa sťažovateľ osobne bez predvolania dostavil na okresný súd
8. septembra 2010 so žiadosťou, „aby sa urýchlene konalo vo veci“, pričom oznámil
kontaktnú adresu.
Popísané problémy s doručovaním súdnych písomností sťažovateľovi však ústavný
súd považoval za spôsobilé predĺžiť posudzované konanie iba čiastočne. Sťažovateľ sa totiž
nariadených pojednávaní zúčastňoval (s výnimkou už uvedených pojednávaní 9. februára
1999 a 25. marca 1999) a na výzvy súdu reagoval včas. Okrem toho, charakter rozhodnutí
o pribratí znalca či rozhodnutí o odmene ustanoveným obhajcom (nejde o rozhodnutia
týkajúce sa veci samej) má za následok, že problémy s ich doručením nie sú spôsobilé
privodiť predĺženie konania, ktoré by podstatne mohlo ovplyvniť úsudok ústavného súdu
o predmete konania o posudzovanej sťažnosti.
Zistené negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania
však zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej
veci. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd nezistil odchýlky medzi chronológiou
úkonov uvedených predsedníčkou okresného súdu v jej vyjadrení (doručené ústavnému
súdu 2. júna 2011) a obsahom súdneho spisu.
Pri hodnotení tretieho kritéria slúžiaceho na posúdenie existencie prípadných
prieťahov v konaní všeobecného súdu ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
uviesť, že v priebehu žalovaného konania okresný súd nedisponoval vecou v období
od 7. apríla 2000 (predloženie veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní) do 29. júla
2002 (opätovné doručenie obžaloby okresnému súdu) a v období od 1. apríla 2008
do 22. apríla 2008, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní proti meritórnemu rozsudku
okresného súdu. Okresný súd tak predmetom konania objektívne nedisponoval viac ako
2 roky a 4 mesiace.
V postupe žalovaného súdu identifikoval ústavný súd obdobie neodôvodnenej
procesnej pasivity v už analyzovanom období od 19. februára 2003 do 12. februára 2004
(1 rok).
Výraznou nečinnosťou sa tiež vyznačovalo obdobie od 22. apríla 2008 (vrátenie
spisu z krajského súdu po rozhodnutí o odvolaní) do 11. augusta 2010, keď okresný súd
pristúpil k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľa (takmer 28 mesiacov). Predsedníčka
okresného súdu založila v tomto prípade obranu na tvrdení o nadmernej zaťaženosti
predsedu senátu, „keďže 03.02.2008 napadla do jeho senátu trestná vec 3T/23/2008 proti
obžalovanému M. Č. a spol. Prejednávanie tejto skutkovo i právne mimoriadne náročnej
veci si vyžadovalo zvýšené úsilie, čo sa prejavilo o. i. i nekonaním v niektorých veciach
pridelených do jeho senátu.“.
Ústavný súd už viackrát konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (III. ÚS 17/02). Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy
nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu
za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). Preto argumentáciu okresného súdu nepovažoval
ústavný súd za dôvodnú.
Nečinnosť vykazovalo posudzované konanie aj od 8. septembra 2010, keď sa
sťažovateľ osobne dostavil na okresný súd a do úradného záznamu uviedol kontaktné údaje,
až do 4. apríla 2011, keď okresný súd uznesením pribral prekladateľku na preklad prípisov
adresovaných do R. (7 mesiacov).
Okresnému súdu je potrebné pričítať aj nedostatky v procese obstarávania
znaleckého posudku. Obhajca sťažovateľa včas doručil 25. apríla 2006 okresnému súdu
otázky pre znalca, pričom okresný súd uznesením č. k. 1 T 151/02-392 z 12. januára 2007,
teda po viac ako ôsmich mesiacoch pribral znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania.
Znalkyni bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok do 60 dní od
právoplatnosti predmetného uznesenia (27. februára 2007), avšak znalecký posudok bol
okresnému súdu doručený až 16. novembra 2007, teda po viac ako ôsmich mesiacoch od
právoplatnosti uznesenia o pribratí znalca. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že
všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní
tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníka konania, zodpovedá za
adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje
aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie
zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01, II. ÚS
523/2010).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho
orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Posudzované konanie vykazuje podľa názoru ústavného súdu známky nesprávnej
činnosti. Ústavný súd tu prisviedča argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa dvoch
meritórnych rozhodnutí okresného súdu (rozsudky z 5. októbra 1999 a 10. januára 2008).
Oba rozsudky boli zrušené krajským súdom v odvolacích konaniach pre nedostatky
v procese náležitého zisťovania skutkového stavu veci (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku).
Aj keď nedostatky neboli v oboch prípadoch celkom totožné, majú vzhľadom na ich
charakter nepochybne relevanciu z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov. Požiadavka náležitého zistenia
skutkového stavu veci predstavuje jednu zo základných zásad trestného konania, pričom
na účely jej naplnenia sa konajúci súd nesmie spoliehať výlučne na návrhy procesných
strán, ale aj sám je povinný iniciatívne vyhľadávať dôkazy svedčiace tak v prospech, ako aj
v neprospech obžalovaného. Ak konajúci súd opakovane uvedenú zásadu nerešpektuje, čo si
vyžiada zrušovanie prvostupňových meritórnych rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie
konanie, potom predĺženie konania z takýchto dôvodov je potrebné pričítať na vrub
konajúcemu prvostupňovému súdu. Z pohľadu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
proti porušovaniu sťažovateľom označených práv majú uvedené nedostatky charakter
nesprávnej činnosti vyvolanej nesústredenosťou, a tým aj neefektívnosťou v postupe
žalovaného súdu.
Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v sťažovateľovej
veci zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne dosahujú ústavnú relevanciu.
Neodôvodnenou nečinnosťou sa okresný súd podieľal na predĺžení posudzovaného konania
v rozsahu 4 rokov a 5 mesiacov, okrem toho jeho postup pri rozhodovaní vo veci vykazoval
aj prvky neefektívnosti a nesústredenosti. To má za následok porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho práva
na prejednanie veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na to, že posudzované konanie nie je právoplatne ukončené, bolo potrebné popri
vyslovení porušenia označených práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal
v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Z citovaného textu ústavy vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí
priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je
možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne
upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05).
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľa garantovaného mu čl. 48
ods. 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného
zadosťučinenia.
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Navrhovanú
sumu odôvodnil „ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku konania okresného súdu“, ako aj
tvrdením, že „prebiehajúce trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život sťažovateľa,
na ktorého sa síce od okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia treba pozerať ako
na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je pre neho záťažou. Sťažovateľ nikdy
nebol súdne trestaný. Táto záležitosť sťažovateľovi a jeho blízkym osobám nepriaznivo
zasahuje do života. Za tento čas pretrvávajú zásahy do osobnostnej integrity sťažovateľa,
nakoľko ľudia z jeho okolia na neho stále hľadia ako na obžalovaného. Dlhý čas
pretrvávajúca právna neistota spôsobila jeho izoláciu od spoločnosti, stratu dobrého mena,
nemožnosť si nájsť zamestnanie a ovplyvnila aj jeho situáciu v rodine. V dôsledku
mimoriadne nepriaznivého dopadu dlhotrvajúceho trestného konania na život sťažovateľa
bol tento z existenčných dôvodov nútený predať svoj byt a stať sa tak v podstate
bezdomovcom.“.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo
k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka
konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď
priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne
okolnosti prípadu.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
Mgr. M. K. Úhrada trov konania, ktorú sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne
požadoval, predstavovala sumu 385,79 €.
Právna zástupkyňa sťažovateľa vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie
a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku
2010. Za vypracovanie stanoviska k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, ktoré mu
bolo doručené 30. júna 2011, ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi
nepriznal, pretože po obsahovej stránke toto stanovisko neprináša z meritórneho hľadiska
žiadne nové skutkové okolnosti ani nové právne argumenty.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovenia § 11
ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden
úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný
paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát po 7,21 €. Spolu tak náhrada trov konania
pred ústavným súdom, na ktorú mal sťažovateľ nárok, predstavuje sumu 254,88 € (bod 4
výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2011