Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 131/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., Advokátska

kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -400 zo 16. júla 2010 a sťažnosť S., zastúpenej štátnym

podnikom L., B., zastúpeného JUDr. I. S., Advokátska kancelária, K., pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -315 zo

6. marca 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

400 zo 16. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosti R., a S., zastúpenej štátnym podnikom L., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2010 faxom a 11. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť R., R. (ďalej len „sťažovateľka

v 1. rade“), zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -400 zo 16. júla

2010 a 9. novembra 2010 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť S., zastúpenej štátnym

podnikom L., B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

a uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -315 zo 6. marca 2009 a postupom a uznesením krajského súdu

č. k. -400 zo 16. júla 2010.

Uznesením ústavného súdu č. k. PLs. -7 z 24. novembra 2010 boli

sťažnosti sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 2. rade spojené na spoločné konanie

s tým, že ďalej budú vedené pod jednotnou spisovou značkou . Dôvodom

spojenia týchto vecí na spoločné konanie bolo zistenie, že ide o účastníkov konania

v totožnom spore – v konaní o určenie vlastníckeho práva a následne v konaní o náhradu

trov konania, pričom sťažovateľka v 1. rade vystupovala v postavení žalovanej a naopak,

sťažovateľka v 2. rade v pozícii žalobkyne. Obe sťažnosti zároveň vecne súvisia

s namietaným uznesením krajského súdu č. k. -400 zo 16. júla 2010.

Sťažovateľka v 1. rade v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj ako „okresný súd“) priznal uznesením

č. k. -315 zo dňa 06. 03. 2009 sťažovateľovi (v postavení žalovaného) právo na

náhradu trov konania vo výške 80 134 eur a zaviazal žalobcu v konaní vedenom na

Okresnom súde Spišská Nová Ves zaplatiť túto čiastku na účet právneho zástupcu

žalovaného (sťažovateľa).

Proti uzneseniu prvostupňového súdu podal odvolanie žalobca. Odvolací súd zmenil

uznesenie prvostupňového súdu a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške

54.082,20 eur...

Rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ ide o zníženie hodnoty úkonu právnej služby

a takisto pokiaľ ide o určenie hodnoty predmetu sporu (veci, práva) pri výpočte hodnoty

trov odvolacieho konania nemá oporu v právnych predpisoch a ani v ustálenej

rozhodovacej praxi súdov. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu (uznesenie

č. k. -400 zo dňa 16. júla 2010) je v tejto časti nepreskúmateľné a vykazuje

značný stupeň arbitrárnosti, čo sťažovateľ odôvodňuje nasledovne:

Sťažovateľ namieta to, že Krajský súd v Košiciach pri aplikácii vyhlášky č. 163/2002

Z. z. a tiež aj pri aplikácii vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia uvedených vyhlášok resp. nie je zrejmé ako

krajský súd dospel k danej aplikácii a z čoho vyvodil závery, ku ktorým dospel.

a) v prípade úkonu zo dňa 23. 9. 2003 príprava a prevzatie zastúpenia z 23. 9. 2003

advokátom JUDr. Š. K. ide o úkon, ktorý je možné subsumovať len pod ustanovenie § 16

ods. 1 písm. a) vyhlášky č. Nevedno prečo by mal byť tento úkon ohodnotený

odmenou vo výške ½ základnej sadzby tarifnej odmeny.

b) V prípade odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves

č. k. -204 z 18. 9. 2007 nie je vysvetlené, prečo by sa mala za hodnotu veci

považovať čiastka v predmetnom uznesení.

Ad a) ... Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. -400 zo dňa

16. 07. 2010 však nie je zrejmé, prečo by sa mala za tento úkon priznať odmena vo výške ½

základnej sadzby tarifnej odmeny. ... Krajský súd v Košiciach v prípade tohto úkonu

odkazuje na vyhlášky č. , avšak toto ustanovenie sa

netýka prevzatia a prípravy zastúpenia (to je v vyhlášky ),

ale odvolania proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k

takému odvolaniu ( vyhlášky ). V tomto prípade sa jedná

o kvalitatívne úplne odlišný úkon, pričom v čase prevzatia zastúpenia sa advokát

oboznamuje s vecou.

Krajský súd v Košiciach neodôvodnil prečo by sa na tento úkon právnej služby malo

aplikovať iné ustanovenie vyhlášky než to, ktoré tento úkon právnej služby výslovne

upravuje. Rozhodnutie v tejto časti je preto nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne.

Zároveň rozhodnutie je v tejto časti v priamom rozpore s ustanoveniami vyhlášky

č.

Ad b) Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška “) v znení platnom k októbru 2007 sa za tarifnú hodnotu

považuje, výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka. Samotné konanie sa netýkalo primárne trov konania, ale určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, pričom výrok o náhrade trov konania je súvisiacim výrokom. Vyhláška

č. nestanovuje, že by sa pri konaní o náhrade trov konania mala za tarifnú

hodnotu považovať výška trov konania priznaná prvostupňovým súdom, pokiaľ s ňou

účastník konania nesúhlasil a podal voči výroku o náhrade trov konania odvolanie.

Rovnako nemožno považovať za tarifnú hodnotu rozdiel medzi výškou náhrady trov konania

odvolateľovi priznanou a výškou náhrady trov konania odvolateľom požadovanou, teda tou,

ktorej sa odvolateľ v odvolaní domáha...

Krajský súd presvedčivo nevysvetlil, prečo by samotnou hodnotou veci (práva) a teda

hodnotou, od ktorej sa odvíja základná sadzba tarifnej odmeny, mala byť čiastka 86 030 Sk,

keď z príslušného ustanovenia vyhlášky č. jasne vyplýva, že za odvolanie,

proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej sa priznáva odmena vo výške ½

základnej sadzby tarifnej odmeny. Stanovenie hodnoty predmetu sporu tak, že hodnota veci

je 86 030 Sk je nepreskúmateľné a arbitrárne a priamo v rozpore s ustanoveniami vyhlášky

č. , ktorú mal súd riadne aplikovať.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v 1. rade žiadala, aby ústavný súd

prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Základné právo R., sídlom: R., IČO: ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Košiciach č. k. -400 zo dňa 16. júla 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -400 zo dňa 16. júla

2010 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť R. sídlom: R., IČO: ... náhradu trov

právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.»

Zo sťažnosti sťažovateľky v 2. rade vyplýva, že «… uznesením Krajského súdu

v Košiciach bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 9C

147/2002 zo dňa 6.3.2009, tak že žalovanému sa priznala náhrada trov konania vo výške

54 082,20 Eur, ktorú je žalobca povinný zaplatiť JUDr. Š. K., advokátovi do 3 dní od

právoplatnosti uznesenia.

Uznesením OS v Spišskej Novej Vsi bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi bola uložená

povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 80 134,-Eur na účet právneho

zástupcu žalovaného JUDr. Š. K. do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Predmetom konania bolo podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva žalobcom,

a to dňa 4.7.2002 k nehnuteľnostiam, tak ako sú uvedené a popísané v žalobnom návrhu...

Vo svojom rozhodnutí súd uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal zo znaleckého

posudku, ktorý spracoval Ing. V. W. a tak isto postupoval v súlade s ust. § 20 vyhlášky č.

655/2004 účinnej od 1.1.2005, pokiaľ za úkony právnych služieb vykonané pred dňom

účinnosti tejto vyhlášky a preto priznal odmenu podľa doterajších predpisov.

Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami, ktoré sú uvedené v odvolaní

žalobcu a na toto neposkytol odpoveď, prečo tak nekonal. Predovšetkým sa nevysporiadal

s tým, prečo neakceptoval ani rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. 7101 č. X /2002,

podľa ktorého nerešpektovanie zásady hospodárnosti konaním všeobecného súdu je

spôsobilé porušiť základné právo účastníkov súdneho konania bez zbytočných prieťahov

podľa SR. (Tým, že v snahe za každú cenu v prospech advokáta

žalovaného dosiahnuť trovy konania, nariadil znalecké dokazovanie na náklady súdu, aj

keď táto povinnosť preukazovať hodnotu sporu patrí právnemu zástupcovi a nie súdu).

Tak isto nezdôvodnil, prečo neakceptoval už platnú judikatúru NS SR, ale aj ČR, a to

napríklad rozhodnutie NS SR č. , podľa ktorého nie je povinnosťou súdu, aby

pracným spôsobom zisťoval výšku hodnoty sporu a vyzýval advokáta, aby si svoju povinnosť

splnil tak, aby mu mohol priznať trovy konania. Takýto postup súdu svedčí o

jednostrannosti k jednotlivému účastníkovi konania, zvlášť s prihliadnutím na tú skutočnosť,

že súd absolútne nedoručoval na vyjadrenie druhému účastníkovi konania podania

žalovaného, ktoré boli adresované súdu. …

Ku dňu rozhodovania Krajského súdu v Košiciach, teda ku dňu 31. 5. 2005, kedy

bolo právoplatne rozhodnuté o zastavení konania, zastupujúci advokát žalovaného

nepreukázal hodnotu sporu a trovy konania nevyčíslil.

Súd preto v súlade s vyššie uvedenými zák. ustanoveniami účinnému ku

dňu rozhodovania súdu o merite veci, teda ku dňu 31. 5. 2005, kedy bolo právoplatne

rozhodnuté o zastavení konania, mal rozhodnúť o trovách konania, tak, že mal priznať trovy

konania podľa , v súlade s ustanovením cit. vyhlášky. ...

Týmito zákonnými ustanoveniami jednak a jednak vyššie citovaných vyhlášok

MS SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sa súdy

neriadili a podľa môjho názoru i hrubo porušili v prospech žalovaného...

V tomto spore nešlo o účelné bránenie oprávnených záujmov a práv žalovaného,

pretože okrem jedného vyjadrenia podaného k žalobnému návrhu, ktoré bolo bezprostredne

vykonané po podaní žaloby, právny zástupca vykonal iba úkony smerujúce k dosiahnutiu

jeho trov konania, a nie ochrany práv a oprávnených záujmov klienta.

Nezúčastnil sa ani jedného pojednávania, nespracoval vo veci žiaden rozbor veci,

ani nič, čim by bol dosiahol úspech v spore...

Za situácie, keď krajský súd právo sťažovateľa na súdnu ochranu odmietol a zaviazal

sťažovateľa na úhradu trov konania, ktoré nemajú oporu v zákone, je potrebné preskúmať,

či nejde o svojvoľný postup všeobecných súdov a tým porušenie základných ustanovených

princípov garantovaných v článku 46 ods. 1, a Dohovoru,

ako aj a Protokolu...

V tom prípade však mal postupovať tak, že mal priznať trovy konania v súlade

s vyhláškou č. 163/2002 § 13 ods. 6 citovanej vyhlášky, podľa ktorej, ak nemožno hodnotu

veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna

desatina výpočtového základu a nie hodnota veci. ...

Je treba uviesť aj to, že vo veci bolo rozhodné meritórne 31. mája 2005

a „tzv. vyčíslenie trov konania“ bolo súdu zaslané až 22. 7. 2005, teda v čase, keď už súd

vo veci meritórne rozhodol a výrok rozhodnutia nadobudol právoplatnosť...

Trovy konania patria úspešnému účastníkovi konania za právnu pomoc v súvislosti

s bránením jeho práva. V celom tomto konaní sa jedná iba o to, že si advokát žalovaného

uplatňuje svoje trovy konania a súd, aby si advokát ich mohol vyčísliť nariadi dokonca

vo veci znalecké dokazovanie...

Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na neuznanie trov konania žalovanému podľa

ustanovenia s tým, že dôvody hodné osobitného zreteľa aj zdôvodnil.

Poukazujem pri tom na dôvody odvolania...

Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívali v tom, že priznanie trov konania, by

viedli k tomu, že žalobca by aj do budúcnosti pri ochrane štátu bol ohrozený tým, že by mal

obavy podať takúto žalobu v zaujme právnej istoty, pretože by mu hrozili tieto trovy

konania...

Krajský súd v Košiciach v hore citovanom rozhodnutí, konkrétne v odôvodnení

napadnutého rozsudku sa zameral v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania, len na

konštatovanie, že žalobca mal rešpektovať právoplatný rozsudok a preto nevzhliadol

dôvody na aplikáciu podľa .».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v 2. rade žiadala, aby ústavný súd

prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Základné právo S. v zastúpení L., š. p. B. podľa článku 46 ods. 1, článku 48 ods.

2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj podľa článku 20 a článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. -315 zo dňa 6. 3. 2009 v

spojení s uznesením Krajského súdu Košice, sp. zn. -400 zo dňa 16. júla

2010 v časti, v ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť JUDr. Š. K. advokátovi do 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach náhradu trov konania v sume

54.082,20 Eur na účet tohto právneho zástupcu, a konaním, ktoré mu predchádzalo toto

právo sťažovateľa, porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -400 zo dňa

16. júla 2010 vo výroku o náhrade trov konania a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach,

aby v nej znovu konal a rozhodol

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. I. S.,

advokátke vo výške 151,65 Eur (slovom: Jednostopäťdesiatjeden eur, 65 centov) na účet

právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ,

).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa (aj podľa dohovoru)

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ,

).

K námietkam sťažovateľky v 1. rade o porušení jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -400 zo 16. júla 2010

Porušenie uvedených práv sťažovateľka v 1. rade videla v tom, že krajský súd pri

rozhodovaní o náhrade trov konania úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia)

z 23. septembra 2003 ohodnotil sumou rovnajúcou sa ½ základnej sadzby tarifnej odmeny,

aj keď podľa jej názoru išlo o úkon právnej služby, pri ktorom nebol dôvod na takéto

zníženie. Okrem toho namietala, že krajský súd dostatočným spôsobom nevysvetlil, z akého

dôvodu pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu o náhrade trov konania

bral za hodnotu veci čiastku priznanej náhrady trov konania uvedenej v napadnutom

rozhodnutí okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. sťažovateľka v 1. rade vystupovala ako účastník konania

v pozícii žalovanej. Žalobkyňou bola sťažovateľka v 2. rade. Uznesením okresného súdu

z 21. júla 2003 došlo k zastaveniu konania, pričom sťažovateľke v 2. rade bola uložená

povinnosť zaplatiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania v sume 2 540 Sk. Okresný súd pri

rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31. decembra 2004 (ďalej len „vyhláška

č. “), a nie z hodnoty nehnuteľnosti, pretože táto nebola určená.

Uznesenie okresného súdu, čo sa týka výroku o zastavení konania, nadobudlo

právoplatnosť 14. júla 2005, ale výrok o trovách konania bol zrušený uznesením krajského

súdu č. k. -148 z 31. mája 2005 a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v rozhodnutí, ktorým zrušil výrok prvostupňového súdu o trovách

konania vyslovil, že v tejto súvislosti bude potrebné postupovať podľa prvej vety § 146

ods. 2 (ďalej aj„OSP“) a pri určení výšky tarifnej odmeny

právneho zástupcu bude potrebné vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti.

O trovách konania opätovne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 18. septembra 2007 v spojení s opravným uznesením z 15. októbra 2007, v ktorom

sťažovateľke v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania

v sume 86 030 Sk. Predmetné rozhodnutie okresného súdu bolo opäť zrušené uznesením

krajského súdu z 10. septembra 2008, pričom súdu prvého stupňa bola uložená povinnosť

určiť hodnotu nehnuteľnosti na základe znaleckého posudku.

Hodnota nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu, bola určená v sume

214 071 551 Sk znaleckým posudkom č. 21/2008 vypracovaným znalcom Ing. V. W.

Na základe toho potom okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. marca

2009 zaviazal sťažovateľku v 2. rade zaplatiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania v sume

80 134 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka v 2. rade odvolanie, v ktorom dôvodila

tým, že pri rozhodovaní o trovách konania nemal okresný súd vychádzať z hodnoty sporu,

pretože táto nebola určená, ale mal vychádzať z § 11 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „

Z. z.“), resp. podľa vyhlášky č. , a teda za jeden úkon právnej

služby mal stanoviť tarifnú odmenu vo výške 1/13, resp. 1/10 výpočtového základu, ak

hodnotu veci alebo práva nebolo možné vyjadriť v peniazoch alebo ak ju bolo možné zistiť

len s nepomernými ťažkosťami. Sťažovateľka v 2. rade v odvolaní ďalej namietala, že

okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania vykonal také dokazovanie týkajúce sa

určenia hodnoty sporu, aké nevykonal ani vo veci samej. Okrem toho tvrdila, že okresný

súd mohol v danej situácii prihliadnuť na a z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nepriznať sťažovateľke v 1. rade náhradu trov konania. V tejto súvislosti poukázala

na to, že podľa jej názoru právny zástupca sťažovateľky v 1. rade vo veci nevykonal žiadny

úkon právnej pomoci týkajúci sa uplatňovania a chránenia jej záujmov, ale podnikal len

kroky na získanie trov konania v čo najväčšom rozsahu. Sťažovateľka v 2. rade v tomto

smere poukázala aj na finančné straty, ktoré jej zaplatením trov konania vzniknú,

a prirovnala ich k mzdám zamestnancov konkrétneho odštepného závodu za obdobie dvoch

mesiacov.

K odvolaniu sa vyjadrila sťažovateľka v 1. rade a navrhla napadnuté uznesenie

okresného súdu ako vecne správne potvrdiť.

O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. júla 2010

tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -315 zo 6. marca 2009

zmenil takým spôsobom, že sťažovateľke v 1. rade priznal náhradu trov konania v sume

54 082,20 € namiesto pôvodných 80 134 €.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia konštatoval:

«So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania podľa § 146 ods. 2 prvej

vety , vychádzajúc z jeho procesného zavinenia na zastavení konania, lebo žalobca

podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v pzkn. vl. č. ...

k. ú. V., nerešpektujúc záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu Spišská Nová

Ves č. k. -497 z 9. 5. 2000 v spojení s dopĺňacím rozsudkom -586 z 5. 6.

2001 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach -663 zo 16. 4. 2002, ktorým

bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe žalobcu R., R., proti žalovanému L., š.p. B., v konaní

o vydanie nehnuteľností v zmysle , o. i. aj nehnuteľností zapísaných v

pzkn. vl. č. ... k. ú. S., ktoré sú predmetom tohto konania, a ktoré bolo zastavené podľa

veta prvá z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienok konania...

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu nepredstavujú okolnosti hodné osobitného

zreteľa v zmysle ust. , pre ktoré by výnimočne náhrada trov konania

žalovanému nemala byť priznaná, a preto aplikácia aj podľa názoru

odvolacieho súdu neprichádzal do úvahy. V danom prípade o otázke vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, bolo už právoplatne rozhodnuté ...,

preto za tejto situácie nemožno uplatnenie nároku v novom konaní podaním žaloby S., zast.

L., š. p. o určenie vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam odôvodňovať záujmom

právnej istoty, resp. právnou neistotou a potrebou ochrany majetku štátu, ani

nejednotnosťou judikatúry alebo rozhodovacej praxe súdov (Najvyššieho súdu) Slovenskej

republiky, ... Vzhľadom na zásadu rovnosti účastníkov konania ani samotná skutočnosť, že

žalobcom v tomto prípade je S., zast. štátnym podnikom, neznamená, že by táto okolnosť

mala byť zohľadnená v prospech žalobcu a v neprospech žalovaného nepriznaním mu

náhrady trov tohto zastaveného konania. Z uvedených dôvodov pri rozhodovaní o trovách

konania preto prichádzal do úvahy iba postup podľa prvá veta a

uloženie povinnosti žalobcovi, ktorý zavinil zastavenie konania, nahradiť žalovanému trovy

tohto konania, ktoré vynaložil na účelné bránenie svojho práva.

Predmetom konania vo veci samej bolo určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam zapísaným v pzkn. vl. č. ... v k. ú. V., preto súd prvého stupňa pri určení

tarifnej odmeny za úkony právnej služby vykonané zástupcom žalovaného (advokátom)

správne vychádzal z hodnoty veci, ktorá sa rovná hodnote (priemernej cene) sporných

nehnuteľností určenej odborným posudkom č. 21/2008 vypracovaným Ing. V. W. podľa vyhl.

č. ..., ktorá bola účinná do 31. 12. 2003, teda v čase začatia tohto (už

zastaveného) konania. Postupoval tiež v súlade s ust. vyhl. č. účinnej od

1. 1. 2005, pokiaľ za úkony právnych služieb vykonané pred dňom účinnosti tejto vyhlášky

priznal odmenu podľa doterajších predpisov, t. j. podľa vyhl. č. účinnej od

1. 4. 2002 do 31. 12. 2004 (ďalej len „cit. vyhl.“), ktorá mala výslovné ustanovenie (§ 13

ods. 7 ) o tom, že vo veciach o. i. určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak

je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzby

tarifnej odmeny určená podľa ods. 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia.

Nesprávne však určil výšku náhrady trov konania (trov právneho zastúpenia) priznanej

žalovanému, pokiaľ neaplikoval ust. § 16 ods. 2 písm. c) cit. vyhl. a nepriznal odmenu

advokáta iba vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony: prevzatie

a príprava zastúpenia z 23. 9. 2003 advokátom JUDr. Š. K. a vyjadrenie k odvolaniu z 10.

10. 2003, keďže je zrejmé, že tieto úkony sa netýkali rozhodnutia vo veci samej, ale sa týkali

procesného rozhodnutia o zastavení konania. Súd prvého stupňa nesprávne určil tiež výšku

tarifnej odmeny advokáta podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 2 písm. c) vyhl. č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(účinnej od 1. 1. 2005) za úkon podanie odvolania z 11. 10. 2007 (čl. 212 - 215), ktoré

smerovalo len proti výroku uznesenia -204 z 18. 9. 2007 o trovách konania,

preto pre účely odmeny advokáta za tento úkon mal za hodnotu veci správne považovať

sumu trov uvedenú vo výroku uznesenia (86.030,- Sk), proti ktorému bolo podané

odvolanie, a za tento úkon právnej služby mal priznať odmenu vo výške jednej polovice

základnej sadzby tarifnej odmeny určenej podľa hodnoty veci (§ 16 ods. 2 písm. c) cit.

vyhl.).»

Sťažovateľka v 1. rade namietala, že pokiaľ ide o úkon prevzatie a príprava

zastúpenia z 23. septembra 2003, tento mal byť posúdený podľa § 16 ods. 1 písm. a)

vyhlášky č. , a nie podľa citovanej vyhlášky tak, ako to

urobil krajský súd. Sťažovateľka v 1. rade zároveň podotkla, že z rozhodnutia jej vôbec nie

je známe, z akého dôvodu tak krajský súd učinil.

Podľa vyhlášky č. odmena patrí za každý z týchto

úkonov právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady

s klientom.

Podľa vyhlášky č. odmena vo výške jednej

polovice patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: odvolanie proti rozhodnutiu, ak

nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu.

Krajský súd priznanie odmeny právnemu zástupcovi za úkon z 23. septembra 2003

odôvodnil tým, že tento úkon sa netýkal rozhodnutia vo veci samej, ale sa týkal procesného

rozhodnutia o zastavení konania, a preto bolo potrebné odmenu za tento úkon priznať len

vo výške jednej polovice.

Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade by bolo naozaj vhodnejšie aplikovať

§ 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pretože išlo o úkon právnej služby – prevzatie a príprava

zastúpenia. Na druhej strane sa však ústavný súd nedomnieva, že priznaním odmeny

vo výške ½ za tento úkon došlo k takému zásadnému zásahu do práv sťažovateľky v 1. rade,

aby sa dalo uvažovať o porušení a dohovoru. Právny názor

krajského súdu, že v danom prípade išlo o úkon, ktorý sa netýkal rozhodnutia vo veci samej,

s poukazom na potrebu aplikácie vyhlášky č. , ktorý

pojednáva o odvolaní, ak nejde o opravný prostriedok proti rozhodnutiu v merite veci, sa

nejaví ako úplne irelevantný. Totiž právny zástupca sťažovateľky v 1. rade prevzal jej

právne zastúpenie (23. septembra 2003) až potom, keď súd prvého stupňa konanie zastavil

(21. júla 2003). Aj keď k právoplatnému zastaveniu konania došlo až 14. júla 2005, je úplne

zjavné, že po zastavení konania súdom prvého stupňa a podaním opravného prostriedku

proti tomuto rozhodnutiu sa konanie posunulo do štádia odvolacieho konania a neskôr už

len do štádia konania, v rámci ktorého sa rozhodovalo o trovách. Preto, ak krajský súd

aplikoval vyhlášky č. a za úkon právnej služby –

prevzatie a príprava zastúpenia – v čase po zastavení konania súdom prvého stupňa priznal

odmenu len vo výške jednej polovice, nepostupoval tak, aby to malo zjavne svojvoľný

charakter. Podľa názoru ústavného súdu nebolo rozhodnutie krajského súdu v tomto smere

štandardné, ale určite s prihliadnutím na stupeň náročnosti konania (zastavené z dôvodu res

iudicata), a tým aj povahu úkonov právnej služby vo vzťahu k celkovo priznanej náhrade

trov konania, je potrebné ho hodnotiť ako rozhodnutie spravodlivé.

Okrem toho sťažovateľka v 1. rade vzniesla aj námietku, predmetom ktorej bolo

tvrdenie, že krajský súd tým, že pri úkone právnej služby – odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 18. septembra 2007 – vychádzal z toho, že hodnotou

veci je suma priznanej náhrady trov konania uvedená v tomto rozhodnutí, a tento právny

názor nijako nezdôvodnil, porušil jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že krajský súd vyslovený názor odôvodnil tým, že išlo o podanie

odvolania proti rozhodnutiu, ktoré sa týkalo len trov konania a ktorým bola sťažovateľke

v 1. rade priznaná náhrada trov konania v sume 86 030 Sk.

Ak vezme ústavný súd do úvahy, že v danom prípade bolo konanie právoplatne

zastavené 14. júla 2005, pričom úkon právnej služby – podanie odvolania (v októbri 2007)

proti uzneseniu súdu prvého stupňa, sa týkal už len dosiahnutia náhrady trov konania,

rozhodnutie krajského súdu v tom smere, že za hodnotu veci je potrebné pokladať sumu

priznanej náhrady trov konania uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí, možno hodnotiť ako

akceptovateľné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na mieru spravodlivého prístupu

krajského súdu k otázke náhrady trov konania. Podľa názoru ústavného súdu pri

rozhodovaní o trovách konania bolo úlohou krajského súdu priblížiť vyváženie stavu medzi

nárokmi sťažovateľky v 1. rade vo vzťahu k povinnostiam sťažovateľky v 2. rade, a to

z pohľadu výsledku sporového konania, povahy úkonov právnej služby a pri zohľadnení

toho, v akom čase a pre aký účel boli tieto úkony právnej služby poskytnuté. Pokiaľ ústavný

súd prihliadne na okolnosti celého prípadu, je namieste konštatovať, že krajský súd túto

úlohu splnil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí uznesenie krajského súdu aj v tomto smere

ako odôvodnené, majúc na pamäti, že vysloveným právnym názorom sa krajský súd

nedopustil porušenia zákona. Navyše, skutočnosť, že krajský súd k uvedenej problematike

zaujal názor odlišný od sťažovateľky v 1. rade, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zároveň nezistil, že by krajský súd aplikoval a interpretoval právne

normy spôsobom nezlučiteľným s obsahom označených práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v 1. rade už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľky v 2. rade o porušení jej základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením

okresného súdu č. k. -315 zo 6. marca 2009 a postupom a uznesením

krajského súdu č. k. -400 zo 16. júla 2010

Pri prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky v 2. rade pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu

č. k. -315 zo 6. marca 2009 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

zakotveného v . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na

ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy.

Je nepochybné, že proti uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka v 2. rade právo

podať odvolanie. Ústavný súd zistil, že toto právo využila a proti

prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -400 zo 16. júla 2010. Z uvedeného vyplýva, že námietka o porušení

jej práv v podobe podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom

rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v označenom uznesení.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v 2. rade v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , , ,

, ).

Sťažovateľka v 2. rade namietala aj porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. . Túto námietku odôvodnila tým, že pre účely vyčíslenia trov

konania okresný súd v súlade s pokynmi krajského súdu nariadil znalecké dokazovanie

s cieľom zistiť cenu nehnuteľností, a tým aj hodnotu sporu, čím podľa jej názoru nekonal

hospodárne, čo malo za následok spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný súd zistil, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

vedené na okresnom súde pod sp. zn. iniciované sťažovateľkou v 2. rade bolo

z dôvodu prekážky už právoplatne rozhodnutej veci právoplatne zastavené 14. júla 2005,

a to uznesením okresného súdu č. k. -33 z 21. júla 2003 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -148 z 31. mája 2005.

O trovách konania bolo právoplatne rozhodnuté 9. septembra 2010 uznesením

okresného súdu č. k. -315 zo 6. marca 2009 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -400 zo 16. júla 2010.

V súlade so svojou judikatúrou (, , ) ústavný

súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase,

keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tom

čase ešte trvalo.

Sťažnosť sťažovateľky v 2. rade na postup okresného súdu a krajského súdu

v súvislosti s prieťahmi v konaní bola ústavnému súdu doručená 9. novembra 2010, teda

v čase, keď už konanie vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bolo niekoľko

rokov právoplatne ukončené (zastavené), a taktiež v tom čase sa už nerozhodovalo ani

o trovách konania, pretože o tejto otázke bolo právoplatne rozhodnuté 9. septembra 2010,

teda dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V čase podania sťažnosti okresný súd ani krajský súd už neboli oprávnené vo veci

konať, nemohli ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť základné právo sťažovateľky

v 2. rade podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. ,

).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka v 2. rade namietala porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. júla 2010.

V tejto súvislosti sťažovateľka v 2. rade namietala, že pri rozhodovaní o trovách

konania mal krajský súd postupovať v súlade s vyhlášky č. ,

keďže ku dňu zastavenia konania nebola určená hodnota sporu a ani právny zástupca

sťažovateľky v 1. rade do tohto dňa trovy konania nevyčíslil. Namiesto toho krajský súd

vychádzal z hodnoty veci určenej znaleckým posudok podaným až po právoplatnom

zastavení konania. Okrem toho sťažovateľka v 2. rade argumentovala tým, že

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu krajský súd

neprihliadol na aplikáciu .

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa prvej vety ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa v znení účinnom v relevantnom čase ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať.

Podľa vyhlášky č. ak nemožno hodnotu veci alebo práva

vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového

základu.

Podľa vyhlášky č. vo veciach určenia platnosti alebo

neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo

nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo

plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1

z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ krajský súd v rámci rozhodovania o trovách

konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a ktoré

bolo zastavené z dôvodu prekážky už právoplatne rozhodnutej veci, a to zavinením

sťažovateľky v 2. rade, rozhodol v súlade s , pričom vychádzal z hodnoty

veci podľa vyhlášky č. v znení účinnom v relevantnom čase,

učinil spôsobom predvídaným zákonom.

K zastaveniu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

došlo uznesením tamojšieho súdu z 21. júla 2003 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -148 z 31. mája 2005. V čase začatia konania, ako aj v čase

rozhodovania okresného súdu bola účinná vyhláška č. 163/002 Z. z., ktorá v § 13 ods. 7

výslovne zakotvovala, že v prípade takéhoto druhu konania sa výška tarifnej odmeny počíta

z hodnoty veci, v tomto prípade z hodnoty nehnuteľností. Z toho vychádzal okresný súd

a krajský súd, keď za hodnotu veci pokladal cenu nehnuteľností určenú znaleckým

posudkom č. 21/2008. Cenu nehnuteľností určil znalec podľa vyhlášky Ministerstva financií

Slovenskej republiky č. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov,

úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie

pozemkov účinnej do 31. decembra 2003 (v čase začatia konania).

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu je potrebné považovať

za súladný so zákonom. Za daných okolností pritom nie je podstatné, v akom čase došlo

k určeniu hodnoty veci, dôležité je, že táto cena bola určená podľa právnych predpisov

účinných v relevantnom čase. Navyše, k vyčísleniu trov právnym zástupcom sťažovateľky

v 1. rade došlo podaním z 22. júla 2005, teda v čase, keď vo

svojom ustanovení § 151 ods. 1 ešte nezakotvoval, že ak advokát nevyčísli trovy právneho

zastúpenia najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, súd mu náhradu trov právneho zastúpenia neprizná. K zmene tohto zákonného

ustanovenia došlo až novelou účinnou od 1. septembra

2005. V tom čase už trovy právneho zastúpenia sťažovateľky v 1. rade vyčíslené boli.

Sťažovateľka v 2. rade súčasne namietala, že krajský súd sa vôbec nevyjadril k tomu,

z akého dôvodu pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval .

Preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd

k záveru, že toto tvrdenie sťažovateľky v 2. rade sa nezakladá na pravde, pretože odvolací

súd vylúčením aplikácie , ale poukázaním na dôvodnosť použitia

zreteľným spôsobom vysvetlil svoje závery a myšlienkové pochody.

Ustanovenie umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach

tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú

náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na

použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa. Pri

skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, sa nevytvára priestor pre voľnú

úvahu súdu, pretože je potrebné prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery

účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom

právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa

len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania ( ).

Pri úvahách, či je možné v danom prípade aplikovať , krajský súd

prihliadol na to, že sťažovateľka v 2. rade iniciovala konanie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, pričom nerešpektovala právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov,

ktoré v konaní o vydanie sporných nehnuteľností riešili ako predbežnú otázku vlastnícke

právo k nim. Tým v podstate sťažovateľka v 2. rade zavinila zastavenie konania vedeného

na okresnom súde pod sp. zn. , s čím bola spojená aj jej povinnosť nahradiť

sťažovateľke v 1. rade trovy konania. Krajský súd súčasne poukázal na to, že vzhľadom na

rovnosť účastníkov v konaní nemohol zohľadniť ani skutočnosť, že žalobcom je

sťažovateľka v 2. rade zastupujúca Slovenskú republiku. Na základe toho odvolací súd

konštatoval, že je namieste aplikovať , čím vylúčil použitie ,

pretože nezistil prípady hodné osobitného zreteľa.

Ústavný súd dospel k presvedčeniu, že rozhodnutie krajského súdu je aj v tomto

ohľade dostatočne odôvodnené bez akýchkoľvek známok svojvôle.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj

v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. júla 2010

ústavný súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného (krajského) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením (obdobne , , ), čo

sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo a preto ústavný súd sťažnosť aj

v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, nezaoberal sa už ďalšími

požiadavkami sťažovateliek vyplývajúcimi z ich sťažností.

Ústavný súd zároveň uvádza, že sťažovateľka v 2. rade pripojila k svojej sťažnosti

splnomocnenie pre právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ale

toto splnomocnenie nespĺňalo náležitosti uvedené v .

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v 2. rade odmietol ako celok, bolo bez právneho

významu vyzývať ju na odstránenie tohto nedostatku podania.

Pokiaľ ústavný súd pri svojom rozhodovaní musel vziať do úvahy a preskúmať aj

postup všeobecného súdu podľa procesných predpisov, ktoré upravujú jeho konanie, musel

tak postupovať podľa , podľa ktorého domáhať sa práv uvedených

v až 46 možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011