Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 2/2011
PDF · 246.1 KB
No categories available
I. ÚS 2/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 2/2011-44
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti P. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 268/1995 takto
rozhodol:
1. Základné právo P. V. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 268/1995 konať bez zbytočných prieťahov.
3. P. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré
j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť P. V. trovy právneho zastúpenia v
sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho advokátky JUDr. E.
B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra
2010 doručená sťažnosť P. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 12
Co 321/2001, sp. zn. 9 Co 217/2004 a sp. zn. 9 Co 474/2006.
Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu okresného súdu a krajského súdu.
Okresný súd sťažovateľ označuje ako porušovateľa v prvom rade a krajský súd ako
porušovateľa v druhom rade.
Z obsahu sťažovateľovho podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
podanou v roku 1995 okresnému súdu domáhal zaplatenia poistného plnenia v sume
785 711 Sk. Vec je vedená pod sp. zn. 19 C 474/2006. Podľa sťažovateľa okresný súd
vo veci konal plynulo až do vynesenia rozsudku 2. decembra 1998.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Voči rozsudku sa odvolal odporca a navrhovateľ po
doručení rozhodnutia podal návrh na opravu rozhodnutia, pretože... rozhodnutie nebolo
vykonateľné. Porušovateľ v prvom rade opravu vykonal dňa 28. 04. 1999... pretože aj toto
opravné uznesenie bolo chybné, musel sa sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne domáhať ďalšej opravy.“
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd ani po dvoch rokoch opravné uznesenie
nevydal, a preto právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o zriadenie nápravy podpredsedu
okresného súdu listom z 27. februára 2001.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Po pol roku vydal porušovateľ v prvom rade ďalší
rozsudok, ktorým doplnil svoj rozsudok zo dňa 02. 12. 1998 a doplňujúce uznesenie zo dňa
28. 04. 1999.
Porušovateľ v druhom rade po odvolaní odporcu napadnutý rozsudok porušovateľa
v prvom rade v časti napadnutej istiny 30 976,- Sk zmenil tak, že odporcu zaviazal na
uhradenie sumy 6 507,- Sk a vo zvyšnej časti, t. j. v sume 24 469,- Sk, zamietol.“
Sťažovateľ rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 321/2001 z 20. februára 2002
napadol dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
ktorý tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ uvádza: „Porušovateľ v druhom rade rozsudok Najvyššieho súdu doručil
sťažovateľovi až po jeho výzve takmer štyri mesiace po tom ako ho obdržal z Najvyššieho
súdu.“
Krajský súd o veci rozhodol opätovne rozsudkom sp. zn. 9 Co 217/2004 z 20. januára
2005, ktorý sťažovateľ opätovne napadol dovolaním. O dovolaní rozhodol najvyšší súd
rozsudkom č. k. 1 Cdo 127/2005-117 z 24. augusta 2006, ktorým rozsudok krajského súdu
sp. zn. 9 Co 217/2004 z 20. januára 2004 opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva: «... sťažovateľ zistil, že porušovateľ v prvom rade
sťažovateľovi ani po siedmich rokoch po vydaní prvostupňového rozsudku nevrátil súdny
poplatok napriek tomu, že v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 02. 12. 1998
právoplatný, preto listom zo dňa 16. 05. 2005 vyzval porušovateľa v prvom rade na vrátenie
súdneho poplatku vo výške 26 812,- Sk. Tento mu bol následne sedem rokov po
právoplatnosti rozhodnutia a takmer 10 rokov po jeho zaplatení konečne vrátený.
Ďalšie viac ako dva roky trvalo porušovateľovi v druhom rade, pokiaľ vo veci vytýčil
pojednávanie a rozhodol a v podstate na pokyn Najvyššieho súdu vyhovel návrhu nielen
v celom rozsahu, ale z nepochopiteľných dôvodov dokonca priznal sumu vyššiu ako bola
celkovo žalovaná suma. Porušovateľ v druhom rade totiž rozsudkom zo dňa 16. 10. 2008
sp. zn. 9 Co 474/06-133 zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 25 376,- Sk (hoci predmetom
sporu bola už len suma 24 469,- Sk), čo by bolo možné považovať za sčítaciu chybu, ale len
vtedy, pokiaľ by porušovateľ v druhom rade v tomto rozsudku nerozhodol tak, že vo zvyšnej
časti rozsudok zmeňuje a že návrh zamieta. Žiadna zvyšná časť však neexistovala.
Pretože v rozhodnutí porušovateľa v druhom rade z 20. 01. 2005 č. k. 9 Co 217/04
bolo rozhodnuté o uplatnených úrokoch z omeškania a o náhrade trov tak, že vec bola
vrátená porušovateľovi v prvom rade, porušovateľ v druhom rade v rozhodnutí zo dňa
16. 10. 2008 o týchto nárokoch nerozhodoval, pretože o nich mal rozhodnúť najprv
porušovateľ v prvom rade.
Napriek tomu, že od posledného rozhodnutia uplynuli celé dva roky, porušovateľ
v prvom rade doposiaľ o uplatnených úrokoch z omeškania ani o trovách nerozhodol a to aj
napriek tomu, že sťažovateľ po viacerých výzvach podal aj sťažnosť do rúk jeho predsedu
na prieťahy v konaní, na ktoré reagoval predseda porušovateľa v druhom rade ešte 14. 12.
2009 tak, že najprv predĺžil lehotu na vybavenie sťažnosti a potom ďalším listom zo dňa
17. 12. 2009 ,,uznal, že došlo k prieťahom v konaní“ a súčasne uviedol, že išlo
o „objektívny prieťah“, pričom uviedol aj to, že subjektívne zavinenie zákonného sudcu,
vyššieho súdneho úradníka ani zamestnancov súdu zistené nebolo. V odpovedi podpredseda
porušovateľa v prvom rade uviedol aj to, že vyzval zákonného sudcu a vyššieho súdneho
úradníka na prijatie neodkladných opatrení na odstránenie vzniknutého stavu s tým, že
vybavenie veci bude priebežne sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom zo strany súdu
nedochádzalo.
Pretože od odpovedí na sťažnosť na prieťahy uplynul ďalší rok a porušovateľ
v prvom rade o úrokoch z omeškania a o trovách konania doposiaľ nielenže nerozhodol, ale
vo veci ani len nevytýčil termín pojednávania, sťažovateľ je presvedčený, že po 15 rokoch
od podania takejto aj pre neho pomerne jednoduchej žaloby je postup a nečinnosť
porušovateľov nielen postupom, ktorý bez akýchkoľvek pochybnosti vyvoláva prieťahy
v konaní, aleje aj postupom nepochopiteľným, ktorý sťažovateľ vníma ako dokazovanie
nadradenosti súdov, ktoré takýmto spôsobom sťažovateľovi strpčujú život tým, že jeho
konanie stále nieje ukončené...
Sťažovateľ má za to, že porušovateľ neustále vyvoláva prieťahy v konaní a svojou
nečinnosťou tak bráni reálnemu uplatneniu práv sťažovateľa. Sťažovateľ sa pokúšal
dosiahnuť nápravy podaním sťažnosti na prieťahy v konaní ako aj jej prešetrením, ale stále
nedošlo k tomu, aby porušovateľ vo veci rozhodol. Konaním resp. nekonaním porušovateľa,
tak dochádza aj popretiu samotného účelu občianskeho súdneho konania, ktoré má byť
zárukou zákonnosti a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Preto má každý právo
domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Sťažovateľ sa
takejto ochrany snažil domôcť podaním návrhu v roku 1995, pričom dnes v koncom roka
2010 je výsledok v nedohľadne, nakoľko porušovateľ neurobil žiadne úkony k tomu, aby sa
ukončilo súdne konanie a to napriek tomu, že v tomto čase už ide len o rozhodnutie v časti
úrokov z omeškania a trovách konania, pričom od samého počiatku nešlo o vec právne ani
skutkovo zložitú a platí tu stabilná právna úprava. Preto nieje dôvod, pre ktorý by
porušovateľ nemohol za takmer 15 rokov ukončiť konanie.
Porušovateľ svojím konaním resp. nekonaním popiera samotný účel občianskeho
súdneho konania výslovne zakotvený v § 1 OSP, v zmysle ktorého OSP upravuje nielen
postup účastníkov konania, ale aj súdu tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov a tak nedošlo k odopretiu spravodlivosti, pričom § 6
OSP ukladá súdu povinnosť zabezpečiť nielen účinnú ochranu práv účastníkov, ale mu
ukladá aj povinnosť urobiť tak rýchlo, teda bez prieťahov. Tým, že porušovateľ vo veci
nekoná, ochrana práv sťažovateľa nieje porušená len tým, že porušovateľ nekoná rýchlo
a účinne, tak ako mu to ukladá OSP, ale marí sťažovateľovi s finančnými prostriedkami,
ktoré sú predmetom uplatnenia nakladať, čo nesporne má za následok i čiastočné
zmenšenie jeho majetku aj možného zisku. Sťažovateľ má vážne pochybnosti aj o tom, že
nebyť samotného odporcu, ktorý po podaní žaloby prevažnú časť žalovanej istiny uhradil
dobrovoľne, či by vôbec vzhľadom na postup súdov bol v predmetnom spore úspešný a
preto aj jeho dôvera v spravodlivé rozhodovanie súdov je na celý život vážnym spôsobom
naštrbená.
Sťažovateľ nesporne utrpel ujmu aj tým, že s finančnými prostriedkami, ktoré mu boli
priznané postupne v priebehu 15 rokov od udalosti, resp. od vzniku škody a začatia súdneho
sporu (posledné finančné prostriedky vymohol voči odporcovi v exekučnom konaní
v septembri roku 2010) po celý čas nemohol nakladať, pričom aj ich samotná hodnota sa
vplyvom inflácie za 15 rokov podstatne znížila.
Konaním porušovateľa došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa práva na
nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), nakoľko nekonanie a predlžovanie
súdneho konania jednoznačne vyhovuje odporcovi čím porušovateľ prestáva byť
nestranným, pretože sa takto dostáva „na stranu“ jedného z účastníkov súdneho konania.
Porušenie nezávislosti a nestrannosti súdu vidí sťažovateľ i v tom, že sa porušovateľ tým, že
nekoná podľa poradia došlých návrhov na začatie konania na súd, týmto postupom nielen
zavádza sťažovateľa, postupuje nie nestranne, ale domnievam sa, že práve týmto postupom
súd „trestá“ sťažovateľa za to, že si dovolil domáhať sa svojich nárokov i formou podaných
sťažností a mimoriadnych opravných prostriedkov.
Sťažovateľ požaduje i finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- € ktorého sa
domáha v dôsledku porušenia povinnosti porušovateľa konať bez zbytočných prieťahov,
pričom tento svoj nárok – nemajetkovú ujmu je zo strany porušovateľa dôvodná, nakoľko
konanie resp. nekonanie porušovateľa v ňom vyvoláva pocit krivdy, právnej neistoty,
nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov a popierania jeho základných práv a slobôd, ako aj
ohrozenie vymožiteľnosti jeho pohľadávky v budúcnosti a cíti sa súdmi opakovane klamaný
a zavádzaný, nehovoriac o tom, že uplatnil nároky z poistenia zo zmluvy, ktorú mal riadne
uzatvorenú a poistné riadne uhrádzal.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci
rozhodol týmto nálezom:
„1. Porušovateľ v prvom rade – Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 C 268/1995 a porušovateľ v druhom rade – Krajský súd Bratislava v konaniach
sp. zn. 12 Co 321/01, 9 Co 217/04 a 9 Co 474/06 porušili základné právo sťažovateľa:
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- €,
ktoré sú porušovatelia povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do 1 mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Porušovateľ v prvom rade je povinný vo veci sp. zn. 19 C 268/1995 urýchlene
konať a rozhodnúť.
4. Súčasne sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,31 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11
ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 120,23 € – 2 úkony á 120,23 € – príprava
a prevzatie, podanie sťažnosti, + 2 x režijný paušál á 7,21 € + 19 % DPH v sume 48,43 €)
k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
Sťažovateľ podal 30. septembra 2009 predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995. Podpredseda okresného súdu
sťažnosť uznal za opodstatnenú.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v
konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 a postupom krajského súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 12 Co 321/2001, sp. zn. 9 Co 217/2004 a sp. zn. 9 Co 474/2006, uložil
okresnému súdu vo veci konať a rozhodnúť, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € a trovy konania v sume 303,31 €.
Pre overenie dôvodnosti tvrdenia sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal aj spis
okresného súdu sp. zn. 19 C 268/1995.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 268/1995, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 2/2011-21 z 27. januára 2011.
Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku
okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním
z 9. februára 2011, v ktorom zhrnula chronológiu konania okresného súdu a v závere
uviedla: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím
konštatovať, že v období od 24. 05. 1999 do 9. 07. 1999, od 20. 09. 2001 do 28. 05. 2002,
od 24. 11. 2003 do 08. 02. 2005, od 13. 06. 2005 do 14. 09. 2006, od 16. 10. 2006 do 25.
11. 2008, sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave alebo na Najvyššom
súde Slovenskej republiky, z dôvodu podaných opravných prostriedkov.
Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať
v danej veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp.
jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené
zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.
V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky, že bolo porušené právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná
sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.“ Z podania
predsedníčky okresného súdu zároveň vyplýva, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 3. marca 2011 prostredníctvom svojej
advokátky uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 27. januára 2011
I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od
1. marca 2011 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Peter Brňák (predseda senátu),
Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na
nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po
vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný
súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani
predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.
Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá
nie je zložitá.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri
preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným
prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku
jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je,
a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní
(II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že v konaní sa vyskytla
nesústredená činnosť, opakované obdobia krátkodobej nečinnosti a tiež obdobie dlhodobej
nečinnosti.
Ako nesústredenú činnosť možno hodnotiť postup okresného súdu pri vyhotovovaní
rozsudku sp. zn. 19 C 268/1995 z 2. decembra 1998 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) ,
ktorý musel byť opravovaný opravným uznesením z 28. apríla 1999. Po podaní odvolania
proti tomuto rozsudku bol spis okresnému súdu vrátený krajským súdom bez rozhodnutia
o odvolaní z dôvodu, že spis bol predložený na rozhodnutie predčasne. Po vrátení spisu
z krajského súdu 9. júla 1999 vydal okresný súdu dopĺňací rozsudok podľa pokynov
krajského súdu až 21. augusta 2001. Obdobie od 9. júla 1999 do 21. augusta 2001 je
potrebné hodnotiť ako obdobie dlhodobej nečinnosti.
Obdobie krátkodobej nečinnosti sa vyskytlo od 25. mája 2002, keď bol spis vrátený
z krajského súdu, do 22. novembra 2002, keď bol rozsudok krajského súdu doručovaný
účastníkom konania.
Po rozhodnutí krajským súdom vo veci rozsudkom sp. zn. 9 Co 474/2006
zo 16. októbra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu 25. novembra 2008 a daný do archívu.
Spis okresného súdu bol daný do archívu napriek tomu, že ešte rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 217/2004-104 z 20. januára 2005 bol rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej
sa trov a úrokov z omeškania zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Napriek tomu, že už
19. novembra 2009 na základe doručeného vyúčtovania trov právneho zastúpenia právnou
zástupkyňou sťažovateľa mal okresný súd vedomosť o tom, že spis bol do archívu uložený
predčasne, vo veci začal konať až 21. júla 2010, keď vydal uznesenie o odmene pre znalca.
Postup od 25. novembra 2008 do 21. júla 2010 ústavný súd hodnotí ako obdobie dlhodobej
nečinnosti. Následne okresný súd po oznámení z 11. augusta 2011, že znalec zomrel, nebol
schopný napriek tomu, že si musel uvedomovať, že v konaní dochádza ku
neakceptovateľným prieťahom, zistiť ani ku dňu podania sťažnosti okruh dedičov po
zomrelom znalcovi.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 2
ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp.
prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd
môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému
súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 268/1995 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov, že postup okresného súdu „...v ňom vyvoláva pocit krivdy, právnej
neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov a popierania jeho základných práv
a slobôd, ako aj ohrozenie vymožiteľnosti jeho pohľadávky v budúcnosti a cíti sa súdmi
opakovane klamaný a zavádzaný, nehovoriac o tom, že uplatnil nároky z poistenia zo
zmluvy, ktorú mal riadne uzatvorenú a poistné riadne uhrádzal“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný
súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume
3 000 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa
advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd ich vyčíslil sumou 303,31 € spolu za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2010 po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma
bola zvýšená ešte o 19 % DPH na sumu 48,83 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011