Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 2/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti P. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo P. V. podľa postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť P. V. trovy právneho zastúpenia v

sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho advokátky JUDr. E.

B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra

2010 doručená sťažnosť P. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 (ďalej len „“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 12

Co 321/2001, sp. zn. a sp. zn. .

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu okresného súdu a krajského súdu.

Okresný súd sťažovateľ označuje ako porušovateľa v prvom rade a krajský súd ako

porušovateľa v druhom rade.

Z obsahu sťažovateľovho podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

podanou v roku 1995 okresnému súdu domáhal zaplatenia poistného plnenia v sume

785 711 Sk. Vec je vedená pod sp. zn. . Podľa sťažovateľa okresný súd

vo veci konal plynulo až do vynesenia rozsudku 2. decembra 1998.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Voči rozsudku sa odvolal odporca a navrhovateľ po

doručení rozhodnutia podal návrh na opravu rozhodnutia, pretože... rozhodnutie nebolo

vykonateľné. Porušovateľ v prvom rade opravu vykonal dňa 28. 04. 1999... pretože aj toto

opravné uznesenie bolo chybné, musel sa sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne domáhať ďalšej opravy.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd ani po dvoch rokoch opravné uznesenie

nevydal, a preto právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o zriadenie nápravy podpredsedu

okresného súdu listom z 27. februára 2001.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Po pol roku vydal porušovateľ v prvom rade ďalší

rozsudok, ktorým doplnil svoj rozsudok zo dňa 02. 12. 1998 a doplňujúce uznesenie zo dňa

28. 04. 1999.

Porušovateľ v druhom rade po odvolaní odporcu napadnutý rozsudok porušovateľa

v prvom rade v časti napadnutej istiny 30 976,- Sk zmenil tak, že odporcu zaviazal na

uhradenie sumy 6 507,- Sk a vo zvyšnej časti, t. j. v sume 24 469,- Sk, zamietol.“

Sťažovateľ rozsudok krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2002

napadol dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

ktorý tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ uvádza: „Porušovateľ v druhom rade rozsudok Najvyššieho súdu doručil

sťažovateľovi až po jeho výzve takmer štyri mesiace po tom ako ho obdržal z Najvyššieho

súdu.“

Krajský súd o veci rozhodol opätovne rozsudkom sp. zn. z 20. januára

2005, ktorý sťažovateľ opätovne napadol dovolaním. O dovolaní rozhodol najvyšší súd

rozsudkom č. k. -117 z 24. augusta 2006, ktorým rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 20. januára 2004 opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva: «... sťažovateľ zistil, že porušovateľ v prvom rade

sťažovateľovi ani po siedmich rokoch po vydaní prvostupňového rozsudku nevrátil súdny

poplatok napriek tomu, že v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 02. 12. 1998

právoplatný, preto listom zo dňa 16. 05. 2005 vyzval porušovateľa v prvom rade na vrátenie

súdneho poplatku vo výške 26 812,- Sk. Tento mu bol následne sedem rokov po

právoplatnosti rozhodnutia a takmer 10 rokov po jeho zaplatení konečne vrátený.

Ďalšie viac ako dva roky trvalo porušovateľovi v druhom rade, pokiaľ vo veci vytýčil

pojednávanie a rozhodol a v podstate na pokyn Najvyššieho súdu vyhovel návrhu nielen

v celom rozsahu, ale z nepochopiteľných dôvodov dokonca priznal sumu vyššiu ako bola

celkovo žalovaná suma. Porušovateľ v druhom rade totiž rozsudkom zo dňa 16. 10. 2008

sp. zn. -133 zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 25 376,- Sk (hoci predmetom

sporu bola už len suma 24 469,- Sk), čo by bolo možné považovať za sčítaciu chybu, ale len

vtedy, pokiaľ by porušovateľ v druhom rade v tomto rozsudku nerozhodol tak, že vo zvyšnej

časti rozsudok zmeňuje a že návrh zamieta. Žiadna zvyšná časť však neexistovala.

Pretože v rozhodnutí porušovateľa v druhom rade z 20. 01. 2005 č. k.

bolo rozhodnuté o uplatnených úrokoch z omeškania a o náhrade trov tak, že vec bola

vrátená porušovateľovi v prvom rade, porušovateľ v druhom rade v rozhodnutí zo dňa

16. 10. 2008 o týchto nárokoch nerozhodoval, pretože o nich mal rozhodnúť najprv

porušovateľ v prvom rade.

Napriek tomu, že od posledného rozhodnutia uplynuli celé dva roky, porušovateľ

v prvom rade doposiaľ o uplatnených úrokoch z omeškania ani o trovách nerozhodol a to aj

napriek tomu, že sťažovateľ po viacerých výzvach podal aj sťažnosť do rúk jeho predsedu

na prieťahy v konaní, na ktoré reagoval predseda porušovateľa v druhom rade ešte 14. 12.

2009 tak, že najprv predĺžil lehotu na vybavenie sťažnosti a potom ďalším listom zo dňa

17. 12. 2009 ,,uznal, že došlo k prieťahom v konaní“ a súčasne uviedol, že išlo

o „objektívny prieťah“, pričom uviedol aj to, že subjektívne zavinenie zákonného sudcu,

vyššieho súdneho úradníka ani zamestnancov súdu zistené nebolo. V odpovedi podpredseda

porušovateľa v prvom rade uviedol aj to, že vyzval zákonného sudcu a vyššieho súdneho

úradníka na prijatie neodkladných opatrení na odstránenie vzniknutého stavu s tým, že

vybavenie veci bude priebežne sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom zo strany súdu

nedochádzalo.

Pretože od odpovedí na sťažnosť na prieťahy uplynul ďalší rok a porušovateľ

v prvom rade o úrokoch z omeškania a o trovách konania doposiaľ nielenže nerozhodol, ale

vo veci ani len nevytýčil termín pojednávania, sťažovateľ je presvedčený, že po 15 rokoch

od podania takejto aj pre neho pomerne jednoduchej žaloby je postup a nečinnosť

porušovateľov nielen postupom, ktorý bez akýchkoľvek pochybnosti vyvoláva prieťahy

v konaní, aleje aj postupom nepochopiteľným, ktorý sťažovateľ vníma ako dokazovanie

nadradenosti súdov, ktoré takýmto spôsobom sťažovateľovi strpčujú život tým, že jeho

konanie stále nieje ukončené...

Sťažovateľ má za to, že porušovateľ neustále vyvoláva prieťahy v konaní a svojou

nečinnosťou tak bráni reálnemu uplatneniu práv sťažovateľa. Sťažovateľ sa pokúšal

dosiahnuť nápravy podaním sťažnosti na prieťahy v konaní ako aj jej prešetrením, ale stále

nedošlo k tomu, aby porušovateľ vo veci rozhodol. Konaním resp. nekonaním porušovateľa,

tak dochádza aj popretiu samotného účelu občianskeho súdneho konania, ktoré má byť

zárukou zákonnosti a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Preto má každý právo

domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Sťažovateľ sa

takejto ochrany snažil domôcť podaním návrhu v roku 1995, pričom dnes v koncom roka

2010 je výsledok v nedohľadne, nakoľko porušovateľ neurobil žiadne úkony k tomu, aby sa

ukončilo súdne konanie a to napriek tomu, že v tomto čase už ide len o rozhodnutie v časti

úrokov z omeškania a trovách konania, pričom od samého počiatku nešlo o vec právne ani

skutkovo zložitú a platí tu stabilná právna úprava. Preto nieje dôvod, pre ktorý by

porušovateľ nemohol za takmer 15 rokov ukončiť konanie.

Porušovateľ svojím konaním resp. nekonaním popiera samotný účel občianskeho

súdneho konania výslovne zakotvený v , v zmysle ktorého upravuje nielen

postup účastníkov konania, ale aj súdu tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov a tak nedošlo k odopretiu spravodlivosti, pričom § 6

ukladá súdu povinnosť zabezpečiť nielen účinnú ochranu práv účastníkov, ale mu

ukladá aj povinnosť urobiť tak rýchlo, teda bez prieťahov. Tým, že porušovateľ vo veci

nekoná, ochrana práv sťažovateľa nieje porušená len tým, že porušovateľ nekoná rýchlo

a účinne, tak ako mu to ukladá , ale marí sťažovateľovi s finančnými prostriedkami,

ktoré sú predmetom uplatnenia nakladať, čo nesporne má za následok i čiastočné

zmenšenie jeho majetku aj možného zisku. Sťažovateľ má vážne pochybnosti aj o tom, že

nebyť samotného odporcu, ktorý po podaní žaloby prevažnú časť žalovanej istiny uhradil

dobrovoľne, či by vôbec vzhľadom na postup súdov bol v predmetnom spore úspešný a

preto aj jeho dôvera v spravodlivé rozhodovanie súdov je na celý život vážnym spôsobom

naštrbená.

Sťažovateľ nesporne utrpel ujmu aj tým, že s finančnými prostriedkami, ktoré mu boli

priznané postupne v priebehu 15 rokov od udalosti, resp. od vzniku škody a začatia súdneho

sporu (posledné finančné prostriedky vymohol voči odporcovi v exekučnom konaní

v septembri roku 2010) po celý čas nemohol nakladať, pričom aj ich samotná hodnota sa

vplyvom inflácie za 15 rokov podstatne znížila.

Konaním porušovateľa došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa práva na

nezávislom a nestrannom súde ( SR), nakoľko nekonanie a predlžovanie

súdneho konania jednoznačne vyhovuje odporcovi čím porušovateľ prestáva byť

nestranným, pretože sa takto dostáva „na stranu“ jedného z účastníkov súdneho konania.

Porušenie nezávislosti a nestrannosti súdu vidí sťažovateľ i v tom, že sa porušovateľ tým, že

nekoná podľa poradia došlých návrhov na začatie konania na súd, týmto postupom nielen

zavádza sťažovateľa, postupuje nie nestranne, ale domnievam sa, že práve týmto postupom

súd „trestá“ sťažovateľa za to, že si dovolil domáhať sa svojich nárokov i formou podaných

sťažností a mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ požaduje i finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- € ktorého sa

domáha v dôsledku porušenia povinnosti porušovateľa konať bez zbytočných prieťahov,

pričom tento svoj nárok – nemajetkovú ujmu je zo strany porušovateľa dôvodná, nakoľko

konanie resp. nekonanie porušovateľa v ňom vyvoláva pocit krivdy, právnej neistoty,

nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov a popierania jeho základných práv a slobôd, ako aj

ohrozenie vymožiteľnosti jeho pohľadávky v budúcnosti a cíti sa súdmi opakovane klamaný

a zavádzaný, nehovoriac o tom, že uplatnil nároky z poistenia zo zmluvy, ktorú mal riadne

uzatvorenú a poistné riadne uhrádzal.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci

rozhodol týmto nálezom:

„1. Porušovateľ v prvom rade – Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. a porušovateľ v druhom rade – Krajský súd Bratislava v konaniach

sp. zn. , a porušili základné právo sťažovateľa:

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 SR,

2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- €,

ktoré sú porušovatelia povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do 1 mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovateľ v prvom rade je povinný vo veci sp. zn. urýchlene

konať a rozhodnúť.

4. Súčasne sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,31 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11

ods. 1 vyhl. č. činí sumu 120,23 € – 2 úkony á 120,23 € – príprava

a prevzatie, podanie sťažnosti, + 2 x režijný paušál á 7,21 € + 19 % DPH v sume 48,43 €)

k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

Sťažovateľ podal 30. septembra 2009 predsedovi okresného súdu sťažnosť na

prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. . Podpredseda okresného súdu

sťažnosť uznal za opodstatnenú.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho

základných práv zaručených a postupom okresného súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , uložil

okresnému súdu vo veci konať a rozhodnúť, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume

10 000 € a trovy konania v sume 303,31 €.

Pre overenie dôvodnosti tvrdenia sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal aj spis

okresného súdu sp. zn. .

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. -21 z 27. januára 2011.

Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku

okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním

z 9. februára 2011, v ktorom zhrnula chronológiu konania okresného súdu a v závere

uviedla: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím

konštatovať, že v období od 24. 05. 1999 do 9. 07. 1999, od 20. 09. 2001 do 28. 05. 2002,

od 24. 11. 2003 do 08. 02. 2005, od 13. 06. 2005 do 14. 09. 2006, od 16. 10. 2006 do 25.

11. 2008, sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave alebo na Najvyššom

súde Slovenskej republiky, z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať

v danej veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp.

jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania

garantovaného v SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené

zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky, že bolo porušené právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná

sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.“ Z podania

predsedníčky okresného súdu zároveň vyplýva, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

Sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 3. marca 2011 prostredníctvom svojej

advokátky uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 27. januára 2011

I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od

1. marca 2011 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Peter Brňák (predseda senátu),

Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na

nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po

vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný

súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani

predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá

nie je zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd pri

preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným

prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku

jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je,

a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní

(, ). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že v konaní sa vyskytla

nesústredená činnosť, opakované obdobia krátkodobej nečinnosti a tiež obdobie dlhodobej

nečinnosti.

Ako nesústredenú činnosť možno hodnotiť postup okresného súdu pri vyhotovovaní

rozsudku sp. zn. z 2. decembra 1998 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) ,

ktorý musel byť opravovaný opravným uznesením z 28. apríla 1999. Po podaní odvolania

proti tomuto rozsudku bol spis okresnému súdu vrátený krajským súdom bez rozhodnutia

o odvolaní z dôvodu, že spis bol predložený na rozhodnutie predčasne. Po vrátení spisu

z krajského súdu 9. júla 1999 vydal okresný súdu dopĺňací rozsudok podľa pokynov

krajského súdu až 21. augusta 2001. Obdobie od 9. júla 1999 do 21. augusta 2001 je

potrebné hodnotiť ako obdobie dlhodobej nečinnosti.

Obdobie krátkodobej nečinnosti sa vyskytlo od 25. mája 2002, keď bol spis vrátený

z krajského súdu, do 22. novembra 2002, keď bol rozsudok krajského súdu doručovaný

účastníkom konania.

Po rozhodnutí krajským súdom vo veci rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu 25. novembra 2008 a daný do archívu.

Spis okresného súdu bol daný do archívu napriek tomu, že ešte rozsudkom krajského súdu

č. k. -104 z 20. januára 2005 bol rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej

sa trov a úrokov z omeškania zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Napriek tomu, že už

19. novembra 2009 na základe doručeného vyúčtovania trov právneho zastúpenia právnou

zástupkyňou sťažovateľa mal okresný súd vedomosť o tom, že spis bol do archívu uložený

predčasne, vo veci začal konať až 21. júla 2010, keď vydal uznesenie o odmene pre znalca.

Postup od 25. novembra 2008 do 21. júla 2010 ústavný súd hodnotí ako obdobie dlhodobej

nečinnosti. Následne okresný súd po oznámení z 11. augusta 2011, že znalec zomrel, nebol

schopný napriek tomu, že si musel uvedomovať, že v konaní dochádza ku

neakceptovateľným prieťahom, zistiť ani ku dňu podania sťažnosti okruh dedičov po

zomrelom znalcovi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 2

vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp.

prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa ústavný súd

môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s ústavný súd okresnému

súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov, že postup okresného súdu „...v ňom vyvoláva pocit krivdy, právnej

neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov a popierania jeho základných práv

a slobôd, ako aj ohrozenie vymožiteľnosti jeho pohľadávky v budúcnosti a cíti sa súdmi

opakovane klamaný a zavádzaný, nehovoriac o tom, že uplatnil nároky z poistenia zo

zmluvy, ktorú mal riadne uzatvorenú a poistné riadne uhrádzal“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného

práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný

súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume

3 000 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa

advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd ich vyčíslil sumou 303,31 € spolu za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2010 po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma

bola zvýšená ešte o 19 % DPH na sumu 48,83 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011