Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 139/2011
PDF · 232.82 KB
No categories available
I. ÚS 139/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. marca
2011 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zmluvou uzatvorenou
s obchodnou spoločnosťou V., spol. s r. o., T. (ďalej len „odporca“), o postúpení
pohľadávok z 27. septembra 2004 postúpil na odporcu svoje pohľadávky z titulu
nedoplatkov na dani z nehnuteľnosti, ktorej bol zo zákona správcom. Odporca sa zaviazal
zaplatiť za postúpenie pohľadávok konečnú sumu 8 509 812,51 Sk (282 474,03 €). Okresný
súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 29. marca 2010 zaviazal sťažovateľa
zaplatiť odporcovi žalovanú sumu 282 474,03 € spolu s príslušenstvom, pretože zmluva
o postúpení pohľadávok z 27. septembra 2004 bola podľa jeho názoru absolútne neplatná.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím prvostupňový rozsudok
ako vecne správny potvrdil.
3.1 Sťažovateľ polemizoval s právnym názorom súdov (okresného a krajského)
vyjadreným v ich rozhodnutiach, keď argumentoval:
„Druhostupňový súd sa nesprávne stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu
a rozsudky súdov vychádzajú z nesprávneho posúdenia veci, pretože súdy na zistený
skutkový stav neaplikovali príslušné právne normy a čiastočne aplikovali správne právne
normy, ale ich obsah interpretovali nesprávne.
Súdy nesprávne posúdili vec, keď nás na základe žaloby zaviazali zaplatiť žalobcovi
sumu 282 474,03,-€ s príslušenstvom bez rozhodnutia o povinnosti žalobcu vrátiť nám...
plnenie, ktoré žalobca prijal zo zmluvy o poskytnutí pohľadávok.
Súdy nerešpektovali ustanovenie § 457 Obč. zák. v zmysle ktorého ak je zmluva
neplatná je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Ak základom občianskoprávneho vzťahu je synalagmatický záväzok, t. j. dvojstranný
zaväzujúci záväzok, účastníkom neplatnej zmluvy vzniká povinnosť vrátiť si vzájomné
plnenia. Žiaden z účastníkov sa totiž nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez
toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal.“
3.2. Následne sťažovateľ po uvedení na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov
uviedol:
„Zmluvu o postúpení pohľadávok a jej všetky dodatky považujeme za platnú a preto
súdy mali žalobu žalobcu zamietnuť... Daň z nehnuteľnosti nie je príjmom štátneho rozpočtu
... Mesto získané finančné prostriedky za vybratú daň z nehnuteľnosti použije pre svoje
potreby a neodvádza ju do štátneho rozpočtu. Z tohto dôvodu Mesto malo oprávnenie
postúpiť žalobcovi pohľadávky... Mestské zastupiteľstvo... schválilo odpredaj pohľadávok...
Postúpenie pohľadávok sme svojím dlžníkom... písomne oznámili... Ustanovenie § 65 zák.
č. 511/99 Zb. o správe daní a poplatkov sa dotýka daňového úradu a colného úradu
a netýka sa obcí. Nepovažujeme preto za správny právny záver súdov, že platná právna
úprava neumožňuje mestu, ako správcovi dane postúpiť pohľadávku.“
3.3. Právnym dôsledkom rozhodnutí súdov, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa
„z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“, bol aj vznik jeho majetkovej
ujmy „Nezákonnými rozsudkami súdov sme boli zbavený majetku v sume 282 474,03,- €
s prísl., čo sme museli zaplatiť žalobcovi. Tým došlo súdnymi rozhodnutiami k porušeniu
nášho základného práva vlastniť majetok.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva M. T... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6
ods. 1 Dohovoru... v spojení s právom... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy..., čl. 11 ods. 1 Listiny...
a čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 11Co/215/2010,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu... spis. zn. 9C/41/2009 boli porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... spis. zn. 11Co/215/2010 v celom rozsahu a vec
vracia... na ďalšie konanie.
3. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania... v sume
2 396,02 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Jeho podstatná argumentácia spočívala
(bod 3) v nesprávnom právnom výklade príslušných na vec sa vzťahujúcich právnych
predpisov konajúcimi súdmi, dôsledkom čoho bolo majetkové poškodenie sťažovateľa. Ako
uvádza sťažovateľ, „žalovaný sa dôsledne neriadil... platnými právnymi predpismi a konal
v rozpore s nimi, čím vydal zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo malo za následok porušenie našich
základných práv a slobôd“.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a taktiež aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho
naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
10. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010
v podstatnom uviedol:
«Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p.
(za dodržania podmienok § 156 ods. 3 O. s. p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením),
a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.
1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, na zistený
skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací súd sa
stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého
stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O. s. p., t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na
základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami
právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle
nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne
predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Správne bol urobený aj výklad § 65b zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných a finančných orgánov (ktorý sa zhoduje i so stanoviskami
M. z 5. 11. 2009, č. l. 52-53, D. zo 7. 12. 2009, č. l. 54 a Z. z 11. 1. 2010, č. l. 58) a aj
odvolací súd je toho názoru, že platná právna úprava neumožňuje obci (mestu) ako
správcovi dane postúpiť daňovú pohľadávku obce tretej osobe. Naviac nedoplatky na
daniach (daňové pohľadávky obce) vznikajú ako nedoplatky na plneniach z práva
verejného, a nie ako pohľadávky z práva súkromného, čo spôsobuje, že ich charakter
zostáva trvalo zachovaný a nemôže sa zmeniť. Tieto pohľadávky nevznikajú z
občianskoprávnych (ani z obchodnoprávnych) vzťahov, a preto každé nakladanie s nimi sa
môže uskutočniť len v rámci ustanovení verejného práva. Nemožno s nimi nakladať na
základe dohody uzavretej medzi subjektom práva verejného a subjektom práva súkromného.
Uzavieranie dohôd o nich je možné len vo sfére práva verejného a ich zmluvná zmena na
občianskoprávne, prípadne obchodnoprávne záväzky je pojmovo vylúčená.
Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok
spochybnenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku. S tými skutočnosťami, ktoré pre
žalobcom uplatnený nárok mali podstatný právny význam (neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok v znení dodatkov) sa súd prvého stupňa správne vyporiadal a svoje skutkové
a právne závery v odôvodnení rozsudku aj náležite vysvetlil.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Odvolací súd nemal dôvod ani meniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako žiadal
žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. V čase vyhlásenia rozsudku (29. 3. 2010) bol
ešte žalobca právne zastúpený JUDr. K. A., advokátkou, a správne preto súd prvého stupňa
zaviazal žalovaného istinu 282.474,03 € spolu s úrokmi z omeškania zaplatiť priamo
žalobcovi a trovy konania (súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia) uhradiť jeho
zástupkyni, advokátke. Ak je účastník zastúpený advokátom a bola mu prisúdená náhrada
trov konania, účastník ktorý bol zaviazaný, je povinný ju zaplatiť na účet advokáta, a to bez
zreteľa na to, či trovy vynaložil priamo účastník alebo ich za neho hradil advokát (§ 149
ods. 1 O. s. p.). Prípadné vzájomné nároky sú vnútorným vzťahom advokáta a klienta
(účastníka).
Žalobca mal v odvolacom konaní úspech, a keďže si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania a túto aj v lehote vyčíslil, bola mu priznaná náhrada trov odvolacieho
konania...»
11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu
s potvrdenými závermi rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C/41/2009 z 29. marca 2010
považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia okresného súdu:
„Súd... zistil tento skutkový stav... Žalobca uzatvoril ako postupník so žalovaným ako
postupcom zmluvu o postúpení pohľadávok..., predmetom ktorej bolo postúpenie
pohľadávok v sume 12.000.000,-Sk, ktoré mal žalovaný v evidencii ako nedoplatky na dani
z nehnuteľností od daňových dlžníkov. Žalobca sa zaviazal zaplatiť za postúpenie
pohľadávok 12.000.000,- Sk. Dodatkom č. 1... bola zmluva o postúpení pohľadávok
zmenená tak, že hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 8.500.000,- Sk... Dodatkom
č. 2... hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 6.780.000,-Sk a Dodatkom č. 3...
hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 8.509.802,51 Sk. Zároveň sa žalobca
zaviazal zaplatiť túto sumu žalovanému ako odplatu za postúpenie pohľadávok... Žalobca
zaplatil žalovanému za postúpenie pohľadávok podľa zmluvy s dodatkami odplatu vo výške
8.509.812,51 Sk, teda 282.474,03 Eur... Žalobca v priebehu konania predložil súdu ako
listinné dôkazy stanovisko M., stanovisko D., stanovisko Z.
Zo stanoviska M. zo dňa 5. 11. 2009 č. j. 32794/09-110 /čl.52/ vyplýva... na účely
zákona o správe daní je obec správcom dane, ktorého oprávnenia sú taxatívne ustanovené a
ktorých povaha je determinovaná právnou povahou noriem cit. predpisu, ktoré sú normami
kogentnými. Obec ako správca dane... je tak svojím statusom postavená na úroveň orgánov
štátnej správy, ktoré vo vzťahu k adresátom ich výkonného pôsobenia disponujú značnou
výkonnou a donucovacou právomocou. Je si však potrebné uvedomiť, že obec oprávneniami
rovnocennými oprávneniam daňových a colných úradov ako správcov dane disponuje iba
vtedy, ak jej takéto oprávnenia zákon expressis verbis priznáva. Daná skutočnosť je zrejmá
z povahy noriem zákona o správe daní, ktorý je predpisom verejného práva, in concreto
správneho práva a na báze imperatívnej úpravy autonómne reglementuje procesný režim
výkonu správy daní ako osobitného úseku výkonu verejnej správy. Ak zákonodarca v ust. §
65b zákona o správe daní obci ako správcovi dane výslovne nepriznal oprávnenie postúpiť
daňovú pohľadávku tretej osobe, nie je správca dane - obec oprávnená tak konať. V
prípade, že by obec napriek tomu pohľadávku postúpila išlo by o konanie contra legem,
resp. ultra víres, ktoré by v rovine civilnoprávnych dôsledkov privodilo vo vzťahu k
právnemu úkonu, ktorým k prevodu došlo absolútnu neplatnosť z titulu porušenia zákona a
prekročenie právomoci konať. Uvedené dôsledky by nekonvalidovalo ani argumentovanie
správou vlastného majetku obce, nakoľko obec je ako verejnoprávny subjekt korporatívneho
charakteru v pozícii správcu dane viazaná kogentnými ustanoveniami zákona o správe
daní... Ak zákon o správe daní neustanovuje možnosť postúpenia daňovej pohľadávky obcou
ako správcom dane... nie je možné pri daňovej pohľadávke verejnoprávneho charakteru bez
ďalšieho aplikovať súkromnoprávny inštitút postúpenia pohľadávky...
Zo stanoviska D. /čl.54/ vyplýva, že D... zároveň poukazuje na to, že v zmysle zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení je obec správcom dane, ktorého
oprávnenia sú taxatívne ustanovené v predmetnom zákone a ich povaha je determinovaná
právnou povahou noriem, ktoré sú kogentnými normami. Obec ako správca dane disponuje
rovnocennými oprávneniami ako správcovia dane - daňové a colné úrady len v prípade, že
jej takéto oprávnenia zákon expressis verbis priznáva... Aplikovanie súkromnoprávneho
inštitútu postúpenia pohľadávky je v danej oblasti neprípustné.
Zo stanoviska Z. /čl.58/ vyplýva, že ich právny názor je totožný s právnym názorom
uvádzaným v liste M...
Zákon č. 511/1992Zb. o správe daní a poplatkov ustanovuje v § 65b možnosti
postúpenia daňových pohľadávok vo všeobecnosti, teda aj pohľadávok, ktoré vznikli na
základe nezaplatenia dane z nehnuteľností. Z obsahu tohto zákonného ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že osobou oprávnenou postúpiť daňové pohľadávky sú: daňový úrad
a colný úrad. Tento zákon teda neumožňuje obci postúpiť daňové pohľadávky na tretie
osoby. Keďže výber daní patrí do oblasti verejného práva a nie občianskeho práva a
daňové pohľadávky nie sú pohľadávky súkromného ale verejného práva ako to vyplýva aj z
ust. § 65b ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb., podľa ktorého na postúpenie daňovej pohľadávky sa
osobitný predpis /OZ/ nepoužije, tak žalovaný ako správca dane nemohol postúpiť na
žalobcu daňové pohľadávky na základe zmluvy uzavretej podľa Občianskeho zákonníka.
Keďže žalovaný ako verejnoprávny subjekt - správca dane postúpil daňovú
pohľadávku žalobcovi napriek tomu, že zákon o správe daní mu takéto oprávnenie
nepriznal, v danom prípade ide o právny úkon absolútne neplatný v zmysle ust. § 39 OZ
a žalovaný je povinný v zmysle ust. § 457 OZ vrátiť žalobcovi celú finančnú čiastku, ktorú
od žalobcu podľa zmluvy o postúpení dostal...“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
13. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v nesprávnej
interpretácii príslušných zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov
a ich aplikácii na skutkové okolnosti sťažovateľovej právnej veci konajúcimi súdmi,
dôsledkom čoho okresný súd a krajský súd vyniesli vo veci zjavne neodôvodnené
a arbitrárne rozhodnutia, ktorými negatívne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa, čím
tak porušili ním označené základné práva. V danej veci ústavný súd nezistil, že by
napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010 bol
svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu
základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba
tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Tak
okresný súd rozhodujúci v prvom stupni, ako aj krajský súd rozhodujúci ako súd odvolací
vykonali potrebné dokazovanie na zistenie skutkového stavu, v potrebnom rozsahu vyložili
svoje úvahy, ktorými sa riadili pri analýze skutkového stavu veci, v konfrontácii s platnou
legislatívnou úpravou.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.
15. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti
s namietaným rozsudkom krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu
16. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež
porušenie svojho základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy,
čl. 11 ods. 1 listiny a práva čl. 1 dodatkového protokolu.
17. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti
a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval
za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, listiny a dodatkového
protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11
ods. 1 listiny a ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej
porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne
neopodstatnená.
III.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011