Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 139/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 1. decembra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. marca

2011 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. decembra 2010

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zmluvou uzatvorenou

s obchodnou spoločnosťou V., spol. s r. o., T. (ďalej len „odporca“), o postúpení

pohľadávok z 27. septembra 2004 postúpil na odporcu svoje pohľadávky z titulu

nedoplatkov na dani z nehnuteľnosti, ktorej bol zo zákona správcom. Odporca sa zaviazal

zaplatiť za postúpenie pohľadávok konečnú sumu 8 509 812,51 Sk (282 474,03 €). Okresný

súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 29. marca 2010 zaviazal sťažovateľa

zaplatiť odporcovi žalovanú sumu 282 474,03 € spolu s príslušenstvom, pretože zmluva

o postúpení pohľadávok z 27. septembra 2004 bola podľa jeho názoru absolútne neplatná.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím prvostupňový rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

3.1 Sťažovateľ polemizoval s právnym názorom súdov (okresného a krajského)

vyjadreným v ich rozhodnutiach, keď argumentoval:

„Druhostupňový súd sa nesprávne stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu

a rozsudky súdov vychádzajú z nesprávneho posúdenia veci, pretože súdy na zistený

skutkový stav neaplikovali príslušné právne normy a čiastočne aplikovali správne právne

normy, ale ich obsah interpretovali nesprávne.

Súdy nesprávne posúdili vec, keď nás na základe žaloby zaviazali zaplatiť žalobcovi

sumu 282 474,03,-€ s príslušenstvom bez rozhodnutia o povinnosti žalobcu vrátiť nám...

plnenie, ktoré žalobca prijal zo zmluvy o poskytnutí pohľadávok.

Súdy nerešpektovali ustanovenie § 457 Obč. zák. v zmysle ktorého ak je zmluva

neplatná je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Ak základom občianskoprávneho vzťahu je synalagmatický záväzok, t. j. dvojstranný

zaväzujúci záväzok, účastníkom neplatnej zmluvy vzniká povinnosť vrátiť si vzájomné

plnenia. Žiaden z účastníkov sa totiž nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez

toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal.“

3.2. Následne sťažovateľ po uvedení na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov

uviedol:

„Zmluvu o postúpení pohľadávok a jej všetky dodatky považujeme za platnú a preto

súdy mali žalobu žalobcu zamietnuť... Daň z nehnuteľnosti nie je príjmom štátneho rozpočtu

... Mesto získané finančné prostriedky za vybratú daň z nehnuteľnosti použije pre svoje

potreby a neodvádza ju do štátneho rozpočtu. Z tohto dôvodu Mesto malo oprávnenie

postúpiť žalobcovi pohľadávky... Mestské zastupiteľstvo... schválilo odpredaj pohľadávok...

Postúpenie pohľadávok sme svojím dlžníkom... písomne oznámili... Ustanovenie § 65 zák.

č. 511/99 Zb. o správe daní a poplatkov sa dotýka daňového úradu a colného úradu

a netýka sa obcí. Nepovažujeme preto za správny právny záver súdov, že platná právna

úprava neumožňuje mestu, ako správcovi dane postúpiť pohľadávku.“

3.3. Právnym dôsledkom rozhodnutí súdov, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa

„z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“, bol aj vznik jeho majetkovej

ujmy „Nezákonnými rozsudkami súdov sme boli zbavený majetku v sume 282 474,03,- €

s prísl., čo sme museli zaplatiť žalobcovi. Tým došlo súdnymi rozhodnutiami k porušeniu

nášho základného práva vlastniť majetok.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva M. T... podľa ..., Listiny... a

ods. 1 Dohovoru... v spojení s právom... podľa ..., Listiny...

a čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. ,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu... spis. zn. boli porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... spis. zn. v celom rozsahu a vec

vracia... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania... v sume

2 396,02 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Jeho podstatná argumentácia spočívala

(bod 3) v nesprávnom právnom výklade príslušných na vec sa vzťahujúcich právnych

predpisov konajúcimi súdmi, dôsledkom čoho bolo majetkové poškodenie sťažovateľa. Ako

uvádza sťažovateľ, „žalovaný sa dôsledne neriadil... platnými právnymi predpismi a konal

v rozpore s nimi, čím vydal zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo malo za následok porušenie našich

základných práv a slobôd“.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa a listiny (resp. práva podľa

dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu

vyplývajúce z a listiny a taktiež aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

10. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 1. decembra 2010

v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa

keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v

(za dodržania podmienok , keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením),

a to v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil podľa ods.

1 ako vo výroku vecne správny.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, na zistený

skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací súd sa

stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého

stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2

písm. d/ a f/ , t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní

skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré

bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na

základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá

oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami

právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle

nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého

zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je

v súlade s a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas

konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré

založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne

vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z až

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú

účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú

aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na

daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil

nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne

predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Správne bol urobený aj výklad o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných a finančných orgánov (ktorý sa zhoduje i so stanoviskami

M. z 5. 11. 2009, č. l. 52-53, D. zo 7. 12. 2009, č. l. 54 a Z. z 11. 1. 2010, č. l. 58) a aj

odvolací súd je toho názoru, že platná právna úprava neumožňuje obci (mestu) ako

správcovi dane postúpiť daňovú pohľadávku obce tretej osobe. Naviac nedoplatky na

daniach (daňové pohľadávky obce) vznikajú ako nedoplatky na plneniach z práva

verejného, a nie ako pohľadávky z práva súkromného, čo spôsobuje, že ich charakter

zostáva trvalo zachovaný a nemôže sa zmeniť. Tieto pohľadávky nevznikajú z

občianskoprávnych (ani z obchodnoprávnych) vzťahov, a preto každé nakladanie s nimi sa

môže uskutočniť len v rámci ustanovení verejného práva. Nemožno s nimi nakladať na

základe dohody uzavretej medzi subjektom práva verejného a subjektom práva súkromného.

Uzavieranie dohôd o nich je možné len vo sfére práva verejného a ich zmluvná zmena na

občianskoprávne, prípadne obchodnoprávne záväzky je pojmovo vylúčená.

Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok

spochybnenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku. S tými skutočnosťami, ktoré pre

žalobcom uplatnený nárok mali podstatný právny význam (neplatnosť zmluvy o postúpení

pohľadávok v znení dodatkov) sa súd prvého stupňa správne vyporiadal a svoje skutkové

a právne závery v odôvodnení rozsudku aj náležite vysvetlil.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Odvolací súd nemal dôvod ani meniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako žiadal

žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. V čase vyhlásenia rozsudku (29. 3. 2010) bol

ešte žalobca právne zastúpený JUDr. K. A., advokátkou, a správne preto súd prvého stupňa

zaviazal žalovaného istinu 282.474,03 € spolu s úrokmi z omeškania zaplatiť priamo

žalobcovi a trovy konania (súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia) uhradiť jeho

zástupkyni, advokátke. Ak je účastník zastúpený advokátom a bola mu prisúdená náhrada

trov konania, účastník ktorý bol zaviazaný, je povinný ju zaplatiť na účet advokáta, a to bez

zreteľa na to, či trovy vynaložil priamo účastník alebo ich za neho hradil advokát (§ 149

ods. 1 ). Prípadné vzájomné nároky sú vnútorným vzťahom advokáta a klienta

(účastníka).

Žalobca mal v odvolacom konaní úspech, a keďže si uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania a túto aj v lehote vyčíslil, bola mu priznaná náhrada trov odvolacieho

konania...»

11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s potvrdenými závermi rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. marca 2010

považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia okresného súdu:

„Súd... zistil tento skutkový stav... Žalobca uzatvoril ako postupník so žalovaným ako

postupcom zmluvu o postúpení pohľadávok..., predmetom ktorej bolo postúpenie

pohľadávok v sume 12.000.000,-Sk, ktoré mal žalovaný v evidencii ako nedoplatky na dani

z nehnuteľností od daňových dlžníkov. Žalobca sa zaviazal zaplatiť za postúpenie

pohľadávok 12.000.000,- Sk. Dodatkom č. 1... bola zmluva o postúpení pohľadávok

zmenená tak, že hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 8.500.000,- Sk... Dodatkom

č. 2... hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 6.780.000,-Sk a Dodatkom č. 3...

hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 8.509.802,51 Sk. Zároveň sa žalobca

zaviazal zaplatiť túto sumu žalovanému ako odplatu za postúpenie pohľadávok... Žalobca

zaplatil žalovanému za postúpenie pohľadávok podľa zmluvy s dodatkami odplatu vo výške

8.509.812,51 Sk, teda 282.474,03 Eur... Žalobca v priebehu konania predložil súdu ako

listinné dôkazy stanovisko M., stanovisko D., stanovisko Z.

Zo stanoviska M. zo dňa 5. 11. 2009 č. j. 32794/09-110 /čl.52/ vyplýva... na účely

zákona o správe daní je obec správcom dane, ktorého oprávnenia sú taxatívne ustanovené a

ktorých povaha je determinovaná právnou povahou noriem cit. predpisu, ktoré sú normami

kogentnými. Obec ako správca dane... je tak svojím statusom postavená na úroveň orgánov

štátnej správy, ktoré vo vzťahu k adresátom ich výkonného pôsobenia disponujú značnou

výkonnou a donucovacou právomocou. Je si však potrebné uvedomiť, že obec oprávneniami

rovnocennými oprávneniam daňových a colných úradov ako správcov dane disponuje iba

vtedy, ak jej takéto oprávnenia zákon expressis verbis priznáva. Daná skutočnosť je zrejmá

z povahy noriem zákona o správe daní, ktorý je predpisom verejného práva, in concreto

správneho práva a na báze imperatívnej úpravy autonómne reglementuje procesný režim

výkonu správy daní ako osobitného úseku výkonu verejnej správy. Ak zákonodarca v ust. §

65b zákona o správe daní obci ako správcovi dane výslovne nepriznal oprávnenie postúpiť

daňovú pohľadávku tretej osobe, nie je správca dane - obec oprávnená tak konať. V

prípade, že by obec napriek tomu pohľadávku postúpila išlo by o konanie contra legem,

resp. ultra víres, ktoré by v rovine civilnoprávnych dôsledkov privodilo vo vzťahu k

právnemu úkonu, ktorým k prevodu došlo absolútnu neplatnosť z titulu porušenia zákona a

prekročenie právomoci konať. Uvedené dôsledky by nekonvalidovalo ani argumentovanie

správou vlastného majetku obce, nakoľko obec je ako verejnoprávny subjekt korporatívneho

charakteru v pozícii správcu dane viazaná kogentnými ustanoveniami zákona o správe

daní... Ak zákon o správe daní neustanovuje možnosť postúpenia daňovej pohľadávky obcou

ako správcom dane... nie je možné pri daňovej pohľadávke verejnoprávneho charakteru bez

ďalšieho aplikovať súkromnoprávny inštitút postúpenia pohľadávky...

Zo stanoviska D. /čl.54/ vyplýva, že D... zároveň poukazuje na to, že v zmysle zákona

č. o správe daní a poplatkov v platnom znení je obec správcom dane, ktorého

oprávnenia sú taxatívne ustanovené v predmetnom zákone a ich povaha je determinovaná

právnou povahou noriem, ktoré sú kogentnými normami. Obec ako správca dane disponuje

rovnocennými oprávneniami ako správcovia dane - daňové a colné úrady len v prípade, že

jej takéto oprávnenia zákon expressis verbis priznáva... Aplikovanie súkromnoprávneho

inštitútu postúpenia pohľadávky je v danej oblasti neprípustné.

Zo stanoviska Z. /čl.58/ vyplýva, že ich právny názor je totožný s právnym názorom

uvádzaným v liste M...

o správe daní a poplatkov ustanovuje v možnosti

postúpenia daňových pohľadávok vo všeobecnosti, teda aj pohľadávok, ktoré vznikli na

základe nezaplatenia dane z nehnuteľností. Z obsahu tohto zákonného ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že osobou oprávnenou postúpiť daňové pohľadávky sú: daňový úrad

a colný úrad. Tento zákon teda neumožňuje obci postúpiť daňové pohľadávky na tretie

osoby. Keďže výber daní patrí do oblasti verejného práva a nie občianskeho práva a

daňové pohľadávky nie sú pohľadávky súkromného ale verejného práva ako to vyplýva aj z

ust. , podľa ktorého na postúpenie daňovej pohľadávky sa

osobitný predpis /OZ/ nepoužije, tak žalovaný ako správca dane nemohol postúpiť na

žalobcu daňové pohľadávky na základe zmluvy uzavretej podľa .

Keďže žalovaný ako verejnoprávny subjekt - správca dane postúpil daňovú

pohľadávku žalobcovi napriek tomu, že zákon o správe daní mu takéto oprávnenie

nepriznal, v danom prípade ide o právny úkon absolútne neplatný v zmysle ust.

a žalovaný je povinný v zmysle ust. vrátiť žalobcovi celú finančnú čiastku, ktorú

od žalobcu podľa zmluvy o postúpení dostal...“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v nesprávnej

interpretácii príslušných zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov

a ich aplikácii na skutkové okolnosti sťažovateľovej právnej veci konajúcimi súdmi,

dôsledkom čoho okresný súd a krajský súd vyniesli vo veci zjavne neodôvodnené

a arbitrárne rozhodnutia, ktorými negatívne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa, čím

tak porušili ním označené základné práva. V danej veci ústavný súd nezistil, že by

napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 1. decembra 2010 bol

svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu v zmysle , podľa listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Tak

okresný súd rozhodujúci v prvom stupni, ako aj krajský súd rozhodujúci ako súd odvolací

vykonali potrebné dokazovanie na zistenie skutkového stavu, v potrebnom rozsahu vyložili

svoje úvahy, ktorými sa riadili pri analýze skutkového stavu veci, v konfrontácii s platnou

legislatívnou úpravou.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

15. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti

s namietaným rozsudkom krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu

16. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež

porušenie svojho základného práva na ochranu majetku zaručeného v ,

čl. 11 ods. 1 listiny a práva čl. 1 dodatkového protokolu.

17. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa ,

čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti

a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom , listiny a dodatkového

protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , listiny, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to

uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa ,

ods. 1 listiny a ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej

porušenie , listiny a dodatkového protokolu zjavne

neopodstatnená.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011