Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 137/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. N. P., Š., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a Slovenskej republiky a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenia a 5 v spojení s a Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2011 doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 7 ods. 2 a 5

v spojení s a postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16.

novembra 2010 (právoplatným 10. decembra 2010).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že spolu so svojím manželom «je

poškodenou v trestnom čine obzvlášť závažného trestného činu podvodu, vo veci ktorého

Úrad boja proti korupcii PPZ, MVS SR, dňa 31. 08. 2010, konané a vedené pod sp. zn.

PPZ- 46/BPK-V-2008, vzniesol obvinenie voči advokátovi J. Š. a P. T., v prospech ktorého

samo-vymenovaný rozhodca I. Č. (meno nečitateľné) (ktorého ani sťažovateľka, ani jej

manžel nesplnomocnili na vedenie rozhodcovského konania, pretože neboli na to dôvody)

vykonal neoprávnené „konanie“ dôsledkom ktorého bolo porušenie ich základných práv,

ľudských práv, ústavných práv, ich zákonných a občianskych práv, zneužil ich osobnú

identitu a porušil právo na ochranu osobných údajov, vykonal „konanie“, pričom nedoručil

im ani obžalovanie, vykonal „konanie“ bez ich vedomia o ..nečitateľné.. konania ako aj

o mieste, tak aj o čase konania, ako aj skutočnosť svojprávneho prijatia svojich vlastných

pravidiel konania, porušil pri tom právo na možnosť verejného pojednávania, nedoručil

rozhodcovské rozhodnutie, neoprávnene s porušením ľudských práv v rozpore s čl. 13

ods. 1. odsek A/ SR uložil povinnosti na obžalovaných, urobil mnoho ďalších

fatálnych porušení zákona a ľudských práv, a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čo svedčí o rozpore medzi jeho konaním,

prijatým nim rozhodnutím a zákonom, Dohodou a .».

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 12. októbra 2010 „Doplnenie zo dňa

11. 10. 2010“. Podľa jej názoru v uvedenom doplnení „boli dôkladne argumentované

konkrétne porušenia základných práv a slobôd v rozhodcovskom konaní, ktoré podľa čl. 12

sú neoddeliteľnými a nepremlčanými, boli uvedené dôkazy o takých porušeniach,

bol uvedený zoznam porušených ustanovení Dohovoru a , a žiadala o poskytnutie

právnej a súdnej ochrany ústavných práv, najmä ide o základné práva“.

Vo svojej sťažnosti uvádza, že «Dňa 11. 16. 2010 (správne má byť zrejme

16. novembra 2010, pozn.) Okresný súd KE-I (ďalej len „okresný súd“) vydal Rozhodnutie

č. 38/355/2008-424, (ďalej len „Rozhodnutie“), v ktorom odmietol posúdiť vyššie uvedené

Doplnenie.

Odmietnutie odôvodnil odvolaním na svoju nekompetenciu a neoprávnenosť

rozhodovať v sporoch týkajúcich sa ochrany základných ľudských práv a slobôd. ...

„Vzhľadom na okolnosti, že žalobcovia žiadajú pripustiť Doplnenie ku sťažnosti,

v ktorom namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, ktoré im zaručuje

medzinárodná Dohoda o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktoré

v rozhodcovskom konaní boli porušené, súd dospel ku záveru, že o takejto sťažnosti podanej

žalobcami „je príslušný a oprávnený rozhodovať v súlade s SR,

výnimočne len Ústavný súd SR.“

Odmietnutím zaoberať s Doplnením ku sťažnosti zameraným na ochranu základných

ľudských práv a slobôd, s odvolaním na jeho neoprávnenosť a nekompetentnosť, Okresný

súd presmeroval sťažovateľku na Ústavný súd, ktorý krátko pred tým, niekoľkými

uzneseniami presmeroval sťažovateľku za účelom ochrany ľudských práv a ústavnosti na

súd všeobecný (Okresný), tak orgány činné v trestnom konaní vytvorili pre sťažovateľku

stav degenatio justitiae - úplného odopretia spravodlivosti a úplnú zodpovednosť, za ktorú

nesie štát SR, ktorý deklaruje svoj status právneho štátu.».

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „Svojvoľným a protiústavným odmietnutím

sťažovateľke v ochrane jej základných práv, ľudských práv a základných slobôd, ako aj

v ochrane ústavnosti zaručenej Dohodou, protokolmi k tejto dohode, Okresný súd ignoroval

konštantnú judikatúru Ústavného súdu a odmietol vykonať svoju priamu funkciu“

a sťažovateľkou označené základné práva.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že „Okresný súd v poučení v Uznesení zo dňa 16. 11. 2010

konanie sp. zn. č. -424 uviedol, že voči uvedenému uzneseniu nie je možne

podať odvolanie, čo naznačuje:

porušenie čl. 13 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s vytvorením stavu pri ktorom chýbajú

účinné procesné prostriedky nápravy, a to znamená prostriedky na ochrany základných

práv.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by

pozastavil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 16. novembra

2010, a aby vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo advokátky N. P. na súdnu a inú právnu ochranu a právnu istotu,

zaručene SR, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. 38

bolo porušené.

2. Základné právo advokátky N. P. na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods.1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu KE-I v

konaní, sp. zn. č. bolo porušené.

3. Základné právo advokátky N. P. na nezávislého a nestranného sudcu, zaručené čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného

súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. bolo porušené.

4. Základné právo advokátky N. P. na rovnosť medzi účastníkmi konania, ako je

zaručené čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl.

47 ods. 3 postupom Okresného súdu KE I v konaní, sp. zn. č. bolo porušené.

5. Základné právo advokátky N. P. na záruku toho, že sudca, ktorý pri výkone svojich

funkcií, bude sa riadiť , ústavným právom a medzinárodnými zmluvami

ratifikovanými SR, s prioritou Medzinárodného dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd s protokolmi ku nemu pred zákonmi SR, zaručeného čl. 144, ods. 1

SR, v spojení s a ods. 5 SR, Rozhodnutím Okresného sudu KE I

zo dňa 16. 11. 2010 bolo porušené.

6. Základné právo na advokátky N. P. na pokojné užívanie svojho majetku

garantované čl. 1, Dodatkového protokolu a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č.

bolo porušené.

7. Základné právo advokátky N. P. na účinný prostriedok nápravy, garantované čl.

13 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného

súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. bolo porušené.

8. Ústavný sud zruší rozhodnutie Okresného súdu KE - I zo dňa 16. 11. 2010, sp. zn.

č. -424.

9. Ústavný súd vyzýva Okresný súd KE-I, preskúmať Doplnenie ku sťažnosti zo dňa

11. 10. 2010, zamerané na ochranu základných práv a ľudských práv, garantovaných

v prvom rade Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, protokolmi k nemu

a .

10. (11.) Ústavný súd prizná sťažovateľke spravodlivý nárok na náhradu škody

vo výške 50 000 eur, ktorý Okresný súd je povinný zaplatiť advokátke N. P., trvale bytom Š.,

do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného rozhodnutia.

11. (12.) Alebo Ústavný súd príjme Doplnenie ku sťažnosti zo dňa 11.10.2010

zamerané na ochranu základných práv a ľudských práv a musí splniť požiadavky

predložené v Doplnení, a tým samým zabráni ďalšie porušovanie základných práv a

ľudských práv sťažovateľky.“

Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu uznesenie č. k. -426

zo 16. novembra 2010, ktorým malo dôjsť podľa tvrdenia sťažovateľky k namietanému

porušeniu jej práv označených v sťažnosti garantovaných a dohovorom. Uznesením

č. k. -426 zo 16. novembra 2010 okresný súd nepripustil zmenu návrhu

z 31. decembra 2008, ktorú sťažovateľka a M. P. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“)

doručili okresnému súdu.

Pôvodným návrhom z 31. decembra 2008 sa sťažovateľka a navrhovateľ v 1. rade

domáhajú určenia toho, že rozhodcovské konanie vedené JUDr. J. Č. a v ňom vydaný

rozhodcovský rozsudok bez čísla konania a rozhodcovský rozsudok sp. zn. RKCb/1/2007 zo

7. mája 2007 sú neplatné z dôvodu, že rozhodcovské konanie JUDr. J. Č. bolo vykonané

v rozpore so o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov a s , pričom uvádzajú dôvody, pre ktoré tento návrh podali. Toto konanie

nie je zatiaľ právoplatne skončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ “).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť z hľadiska

existencie dôvodov podľa .

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práv podľa dohovoru, ako aj namietanému porušeniu

a 5 v spojení s a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd prihliadal na vymedzenie svojej

právomoci v ustanovení . Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity vyplývajúcim z označeného

ustanovenia , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd

iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľmi namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť využitím im

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie ( ,

).

Judikatúra ústavného súdu taktiež stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.

).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

( ). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj

niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný

súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená

( ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a na zistenie, že konanie vedené pod

sp. zn. nie je ešte právoplatne skončené, konštatuje, že v prípade nesúhlasu

s výsledkom konania pred okresným súdom sťažovateľka bude mať možnosť využiť

opravný prostriedok v systéme všeobecných súdov, a preto odmietol túto časť sťažnosti pre

nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práv podľa dohovoru, ako aj namietanému porušeniu

a 5 v spojení s a uznesením okresného súdu

č. k. -424 zo 16. novembra 2010

Podstata ďalšej časti sťažnosti sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase s napadnutým

uznesením okresného súdu č. k. -424 zo 16. novembra 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 10. decembra 2010, ktorým okresný súd nepripustil zmenu návrhu na začatie

konania z 31. decembra 2009, ktorý podala sťažovateľka spolu s navrhovateľom v 1. rade.

V nadväznosti na nesúhlas sťažovateľky a namietaním porušenia jej práv označeným

uznesením okresného súdu ústavný súd preskúmal toto rozhodnutie.

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto: „Vzhľadom na skutočnosť, že

navrhovatelia sa domáhajú pripustenia zmeny žaloby spočívajúcej v určení, že základné

práva navrhovateľov zaručené im medzinárodnou zmluvou Dohovorom o ochrane ľudských

práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

boli v rozhodcovskom konaní porušené, dospel súd k záveru, že o týchto nárokoch

navrhovateľov je oprávnený rozhodovať v súlade s Slovenskej

republiky výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené súd v súlade s nepripustil zmenu žaloby

o nárokoch, o ktorých nieje oprávnený rozhodovať.

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd bude pokračovať v konaní o pôvodnom

návrhu zo dňa 31.12.2008.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu

konštatuje, že v okolnostiach danej veci nedospel k záveru, že by toto uznesenie bolo

svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa .

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Za takéto rozhodnutie ústavný súd

považuje sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Ústavný súd ho považuje za

zrozumiteľné s jasne objasneným skutkovým a právnym základom.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd vo svojej judikatúre poukázal na to, že

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd pri vydaní napadnutého uznesenia

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

správne interpretoval a aplikoval, jeho závery, sú logické a právne akceptovateľné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že

vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1

. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(napr. , ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ( ), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o svojvoľnosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu v súvislosti

s namietaným porušením a dohovoru, nemožno dospieť ani

k záveru o možnom porušení .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto

základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu

zjavne neopodstatnená podľa a ústavný súd ju z toho

dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (vyslovenie porušenia čl. 7 ods. 2 a 5

v spojení s a ), keďže rozhodovanie o nich je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

Sťažovateľka zmenou návrhu na začatie konania podľa návrhu z 11. októbra 2010 sa

spolu so svojím manželom domáhala, aby okresný súd rozhodol o porušení ich základných

práv garantovaných a práv garantovaných dohovorom. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na a , podľa ktorého

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávanú a rozhodujú spory a iné veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány a preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci. Rozhodnúť o porušení základných

práv a slobôd podľa patrí do právomoci ústavného súdu. Z tohto

dôvodu, ako je uvedené aj v odôvodnení napadnutého uznesenia, okresný súd nepripustil

zmenu žaloby o návrhu, o ktorom nie je oprávnený rozhodovať.

3. K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2010

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2010

ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

( ). Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci z dôvodu,

že sťažovateľka bude mať možnosť využiť v prípade jej nesúhlasu s rozhodnutím okresného

súdu vo veci samej opravný prostriedok, čím poukázal na to, že má k dispozícii účinný

právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia svojich práv okresným súdom,

a ďalšiu časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu čl. 13 dohovoru a bol dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011