Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
567/392411.5303d1.pdf
PDF · 126.8 KB
No categories available
7Cdo/300/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 300/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa AA - centrum, s.r.o.,
Levočská 6, Poprad, právne zastúpeného JUDr. Mikulášom Buzgom, advokátom so sídlom
Štúrova 20, Košice proti odporkyni I. bytom L. právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Turčeková, s.r.o., Dunajská 66, Bratislava, o vydržanie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17 C 184/2008, o dovolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24 2.2014, sp. zn. 16
Co 22/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 21.11.2013, č. k. 17C 184/2008-461 nepripustil
zmenu návrhu navrhovateľa podaním zo dňa 30.10.2013 s odôvodnením, že výsledky
doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a tiež
z dôvodu, že od nepripustenia zmeny návrhu predchádzajúcim rozhodnutím súdu uznesením
zo dňa 26.9.2013, nenastali také skutkové ani právne okolnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu
návrhu a v danom štádiu konania, keď už súd vykonal rozsiahle dokazovanie vo veci,
zamerané na posúdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k predmetnej
kanalizačnej prípojke, je nehospodárne rozširovať návrh o určenie podielového
spoluvlastníctva k predmetnej kanalizačnej prípojke, čo by vyžadovalo ďalšie dokazovanie
a v konečnom dôsledku by viedlo k predlžovaniu súdneho konania a bolo by v rozpore
s právom účastníka na rýchlu a účinnú ochranu práv.
Krajský súd Prešov ako súd odvolací odvolanie navrhovateľa uznesením zo dňa
24.2.2014, sp. zn. 16 Co 22/2014 odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., pretože
odvolanie smeruje proti uzneseniu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné v spojení
s ust. § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p., podľa ktorého odvolanie nieje prípustné proti uzneseniu,
ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.
Proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 24.2.2014, sp. zn. 16 Co 22/2014
prostredníctvom právneho zástupcu podal navrhovateľ dovolanie, v ktorom žiadal napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a tiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom a dovolací dôvod odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., pretože
odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. a/ až e/ O.s.p., ktoré
presne určuje, nesplnenie ktorých náležitostí spôsobuje odmietnutie odvolania. Postup
odvolacieho súdu bol preto nesprávny, pretože neskúmal, či rozhodnutie súdu prvého stupňa
trpí navrhovateľom namietanými vadami, ktoré mali spočívať v námietke kontradiktórnosti
tohto konania a proti rovnosti účastníkov a tiež v bránení v prístupe k súdu. Spôsob, akým
pristupuje súd prvého stupňa k rozhodovaniu o zmene návrhu, je takýmto bránením a keďže
tieto skutočnosti odvolacím súdom skúmané neboli a boli ponechané aj odvolacím súdom
vzhľadom na strohosť rozhodnutia bez povšimnutia, došlo v dôsledku toho k porušeniu práva
dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie navrhovateľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Poukázala na ustanovenie § 201 prvá veta O.s.p., podľa ktorého
môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje. Podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,
ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. Keďže uznesením prvostupňového
súdu nebola pripustená zmena návrhu, je nepochybné, že odvolanie proti uzneseniu súdu
prvého stupňa nieje prípustné a odvolací súd musel odvolanie navrhovateľa odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak al odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je dovolaním napadnuté, nevykazuje
znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovenia
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242
ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p.,
ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. al až g/ O.s.p.
Podľa § 237 O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľ v dovolaní nenamietal, že v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia takej procesnej vady nevyšla v dovolacom konaní
najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní
nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim
procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú
možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti
druhej strane v spore. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne
opodstatnenie, preto je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Dovolateľ tvrdil, že nesprávnym posúdením podmienok pre pripustenie zmeny návrhu
podľa § 95 O.s.p. a následné odmietnutie jeho odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. bolo znemožnené jeho ústavné právo na súdnu ochranu
a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože dôsledkom nepripustenia zmeny
návrhu je bránenie v prístupe k súdu, rovnosti účastníkov konania a najmä porušenie
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
Podľa § 95 ods. l O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh
na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk,
pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Podľa § 95 ods. 2 O.s.p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho
konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu
návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.
Vtákom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
Civilný proces predstavuje komplex procesnoprávnych vzťahov, ktorého základným
prvkom a neodmysliteľnou pojmovou súčasťou je subjekt konania. Navrhovateľ (žalobca)
disponuje konaním a jeho predmetom a zmena návrhu na začatie konania je základným
dispozičným úkonom zo strany účastníka, ktorý podal predmetný návrh. Zmena návrhu nie
je výlučne dispozičným úkonom účastníka, ale je viazaná na súhlas súdu, ktorý zmenu návrhu
bude posudzovať vždy so zreteľom na hospodárnosť konania. Zásada hospodárnosti konania
je jedna zvedúcich zásad civilného sporového konania a prejavuje sa v konkrétnej
rozhodovacej činnosti súdu. Súd v zásade zmenu návrhu musí pripustiť, okrem prípadov,
ak by výsledky doterajšieho konania neumožňovali konať o zmenenom návrhu, teda
v prípadoch, kedy by výsledky doterajšieho dokazovania a celkovej procesnej aktivity súdu
a ostatných subjektov konania boli zmarené v tom zmysle, že pripustením zmeny návrhu
by sa konalo o úplne odlišných skutočnostiach s úplne odlišnou právnou kvalifikáciou než
doteraz.
Dovolací súd sa v predmetnej veci nestotožnil s námietkou dovolateľa o existencii
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá by mala za následok odňatie
možnosti navrhovateľovi konať pred súdom, v dôsledku nevyhovenia jeho návrhu na zmenu
návrhu v zmysle § 95 O.s.p. s následným odmietnutím odvolania odvolacím súdom podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 202 ods. 3 písm. f/O.s.p.
Dovolací súd uvádza, že podobnou otázkou prípustnosti tvrdenej procesnej vady
konania sa zaoberal dovolací súd vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých
účastník tvrdil, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá rozhodnutím odvolacieho súdu,
ktorým mu nebola pripustená zmena návrhu na začatie konania (napr. 6 Cdo 186/11).
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, od ktorého právneho názoru v tejto
veci sa dovolací súd nemá dôvod odkloniť. Uviedol, že zmena návrhu nesmie byť v rozpore
so zásadou hospodárnosti konania a to, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu
sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto
navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh len so súhlasom súdu. Úvaha, či výsledky konania,
ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou, môžu alebo nemôžu
byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov
a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu a preto táto úvaha
patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd
prvého stupňa, navrhovateľ nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto úvahy, lebo
odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu nie
je prípustné podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť
dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
v konaní odvolacieho súdu, nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu. (porovnaj
tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011, sp. zn.
2 Cdo 161/2011, schválené dňa 13.decembra 2011 občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky).
Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho súdu, dôvodná nebola ani námietka
dovolateľa, že odvolací súd neskúmal spôsob, akým pristupoval súd prvého stupňa
k rozhodovaniu o zmene žaloby, týmito skutočnosťami sa odvolací súd nezaoberal a záver
súdu prvého stupňa neskúmal a ponechal ich vzhľadom na strohosť rozhodnutia
bez povšimnutia, čím odôvodňoval dovolateľ tvrdené porušenie práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
Ústavný súd SR svojim nálezom sp. zn. I. ÚS 3/01 zdôraznil, že zmyslom práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, a k tomu zodpovedajúca
povinnosť o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými
podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosti umožniť každému, aby sa uplatnením
práva zaručeného článkom 46 ústavy stal účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01-46).
Dovolací súd poukazuje na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
v obdobnej veci, týkajúcej sa nepripustenia zmeny návrhu v rozhodnutí IV.ÚS 137/2011,
v ktorej podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
Dovolací súd zastáva názor, že rozhodnutia obidvoch súdov sú v súlade so zákonom
a preskúmateľné. Súd prvého stupňa rozhodol o zmene návrhu v súlade s ustanovením § 95
O.s.p. a doterajšou rozhodovacou praxou súdov vyššieho stupňa ako aj s vysloveným
právnym názorom v tejto veci a odvolací súd správne postupoval v súlade s ustanoveniami
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p., keď odvolanie
navrhovateľa odmietol, pretože proti uzneseniu, ktorým súd pripustil alebo nepripustil zmenu
návrhu nie je odvolanie prípustné.
Dovolací súd sa nestotožnil ani s námietkami dovolateľa o údajnej nepreskúmateľnosti
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, keď tvrdil, že odvolací súd sa podstatnými
skutočnosťami, na základe ktorých rozhodol súd prvého stupňa nezaoberal a iba stroho
rozhodol.
Z ustálenej judikatúru ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru do volacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona
na odôvodnenie rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že navrhovateľ neopodstatnene
namietal, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) a preto bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
V dovolacom konaní vzniklo odporkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania
proti navrhovateľovi, ktorý úspešný nebol (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania. (§151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. júla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová