Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 147/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š..., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 a práv podľa

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažnosťou

Okresnej prokuratúry Humenné č. k. -88 z 24. novembra 2010 proti uzneseniu

Okresného súdu Humenné sp. zn. z 24. novembra 2010 a postupom, ktorý

predchádzal jej podaniu, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2010 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie:

1. základného práva zaručujúceho nemožnosť pozbavenia osobnej slobody inak ako

zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa a práva

na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažnosťou

Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -88

z 24. novembra 2010 (ďalej aj „sťažnosť okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010“) proti

uzneseniu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010), ktorým

bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu;

2. základného práva zaručujúceho nemožnosť pozbavenia osobnej slobody inak ako

zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov zaručeného v ,

základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu podľa a práva na urýchlené preskúmanie

zákonnosti pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jeho uznesením zo 6. decembra

2010, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, ktorým bol

sťažovateľ okrem iného prepustený z väzby na slobodu, a

3. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou

okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010 podanou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010, ktorým bol sťažovateľ okrem iného prepustený z väzby

na slobodu, a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu

okresného súdu vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením sudcu okresného súdu sp. zn.

z 18. mája 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v

. Žiadosťou o prepustenie z väzby z 28. septembra 2010 predloženou

okresnej prokuratúre 30. septembra 2010 požadoval, aby bol prepustený z väzby z dôvodu,

pretože už pominuli dôvody trvania jeho väzby. Súčasťou tejto žiadosti bola aj ponuka

nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj písomný sľub ako

náhrada za väzbu. Okresný súd žiadosti o prepustenie z väzby uznesením z 24. novembra

2010 vyhovel a uložil sťažovateľovi ako náhradu za väzbu dohľad probačného

a mediačného úradníka.

So závermi prijatými okresným súdom nesúhlasil prokurátor okresnej prokuratúry,

a preto podal proti jeho uzneseniu z 24. novembra 2010 sťažnosť, v ktorej dôvodil tým, že

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka pri súčasnom uložení

konkrétnych povinností a obmedzení nepovažuje za dostatočné, a to vzhľadom na okolnosti

prípadu, osobu sťažovateľa a charakter trestnej činnosti. Okresná prokuratúra uviedla, že

sťažovateľ sa minimálne v troch prípadoch dopustil prečinu krádeže vlámaním, a preto

podľa jej názoru trvá u neho dôvodná obava v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, že bude pokračovať v tejto trestnej činnosti. O sťažnosti prokurátora proti

uvedenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie

okresného súdu zrušil [ ] a podľa

písm. c) ho ponechal vo väzbe. Vo zvyšných dvoch výrokoch krajský

súd vyslovil, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa a neprijíma ani jeho návrh

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že:

- Okresná prokuratúra v sťažnosti podanej proti prepúšťajúcemu uzneseniu

okresného súdu z 24. novembra 2010 nesprávne uviedla, že po jeho vzatí do väzby vyšlo

najavo, že sa dopustil najmenej troch krádeží vlámaním, pričom z obžaloby okresnej

prokuratúry podanej v tejto trestnej veci je nepochybné, že po vzatí do väzby bol obvinený

len z jedného skutku krádeže vlámaním. Takýmto klamlivým odôvodnením uviedla okresná

prokuratúra krajský súd do „podstatného omylu“, ktorý aj v dôsledku uvedeného následne

zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, ktorým bolo okrem iného rozhodnuté

o jeho prepustení z väzby na slobodu.

- Krajský súd vo svojom uznesení zo 6. decembra 2010, ktoré prijal na neverejnom

zasadnutí bez jeho vypočutia (hoci o to písomne žiadal), nevzal do úvahy dôvody, ktoré

uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, kde poukázal aj na nález ústavného súdu

sp. zn. z 11. októbra 2001. Taktiež mal výhrady proti krajskému súdu, že

od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby do jeho rozhodnutia o nej uplynulo 68 dní.

- Označenými postupmi a rozhodnutiami (resp. sťažnosťou) okresnej prokuratúry

a krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jeho práv podľa a 5 a podľa a

dohovoru „postupom Krajského súdu v Prešove právoplatné uzn. zo dňa 6. 12. 2010 sp. zn.

-562 a postupom Okresnej prokuratúry v Humennom č. k. -88

zo dňa 21. 11. 2010“ a aby, „prepustil sťažovateľa z väzby a priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €“. Zároveň požiadal o ustanovenie advokáta na svoje

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide predovšetkým vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , , , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý má právo podať návrh na konanie, v ktorom by

súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je

pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľových práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a podľa a dohovoru v súvislosti s rozhodovaním

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby postupom okresnej prokuratúry a jej sťažnosťou č. k.

-88 z 24. novembra 2010 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. decembra 2010.

1. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv v dôsledku podania sťažnosti z 24. novembra 2010 okresnou

prokuratúrou a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 24. novembra 2010, ktorým bolo rozhodnuté o jeho prepustení

z väzby na slobodu, ústavný súd poukazuje na to, že z obsahu predloženého súdneho spisu

okresného súdu vyplýva, že predmetná sťažnosť bola 3. decembra 2010 doručená

sťažovateľovi a 2. decembra 2010 jeho obhajcovi. Obaja mali možnosť vyjadriť sa

k namietanej skutočnosti, teda že nie je pravdivé tvrdenie, že po vzatí sťažovateľa do väzby

vyšlo najavo, „že sa dopustil najmenej troch krádeží vlámaním“, ale ako sa sťažovateľ

dozvedel z podanej obžaloby (ktorá mu bola doručená 22. novembra 2010), „bol obvinený

len z jedného skutku krádeže vlámaním pod bodom č. 4 obžaloby“. Sťažovateľ ani jeho

obhajca sa však k sťažnosti prokurátora nevyjadrili a proti v nej obsiahnutému tvrdeniu nič

nenamietali.

V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa odôvodnením sťažnosti okresnej

prokuratúry, podľa ktorej nahradenie prepustenia sťažovateľa z väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka nie je namieste, pretože sa opakovane dopúšťa trestnej

činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný, keďže po jeho vzatí do väzby vyšlo v priebehu

vyšetrovania najavo, že sa dopustil aj ďalších najmenej troch krádeží vlámaním. Uvedeným

odôvodnením okresný prokurátor poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 18. mája

2010 za prečin krádeže vlámaním do budovy spoločnosti COOP Jednota Humenné a neskôr

vykonaným dokazovaním v priebehu prípravného konania bolo dodatočne zistené, že

sťažovateľ sa dopustil ďalších krádeží vlámaním (do budovy Obecného úradu v obci V.,

do predajne potravín P. v obci K.) tak, ako sa mu to napokon aj v obžalobe kladie za vinu.

Krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti okresnej prokuratúry svoje rozhodnutie nezaložil

izolovane len na tejto jedinej skutočnosti, ale v súhrne viacerých, ktoré vytvárali v čase

rozhodovania materiálny predpoklad na ponechanie sťažovateľa vo väzbe.

Napokon treba uviesť, že o väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby a následnej sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu, rozhodovali

výlučne všeobecné súdy, a to v súlade s ustanoveniami príslušného procesno-právneho

predpisu, ktorým je v tomto prípade . O osobnej slobode sťažovateľa

v žiadnom prípade nerozhodovala okresná prokuratúra. Vzhľadom na to samotným

využitím opravného prostriedku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe, ktorý má

k dispozícii okresná prokuratúra, nemôže dôjsť k namietanému porušeniu práv, pretože

v konečnom dôsledku o tomto opravnom prostriedku rozhoduje súd druhej inštancie. Medzi

postupom okresnej prokuratúry, resp. jej namietanou sťažnosťou z 24. novembra 2010,

a právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, preto neexistuje žiadna vzájomná príčinná

súvislosť. Je preto evidentné, že tento orgán činný v trestnom konaní, ktorý sa nepodieľal

na rozhodovaní o väzbe, sa v danej veci nemohol podaním sťažnosti z 24. novembra 2010

a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, dopustiť ani namietaného porušenia v sťažnosti

označených práv. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pri jej predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010, ako

aj porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu označeného uznesenia.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010, ktorým okrem iného

zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010 o prepustení sťažovateľa z väzby

na slobodu, sťažovateľ namieta predovšetkým, že krajský súd „nevzal do úvahy dôvody,

ktoré... uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu..., kde... poukázal

na nález ÚS SR sp. zn. z 11. 10. 2001 a ďalšie rozhodnutia rozhodujúce pre

ďalšie trvanie väzby“. Taktiež poukázal na to, že pred rozhodnutím krajského súdu nebol

„vypočutý v konaní o sťažnosti Okr. prokurátora... i keď... o to písomne požiadal, kde bol

okr. prokurátor zvýhodnený i tým, že uviedol nepravdivé skutočnosti“.

Ústavný súd sa oboznámil aj so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby,

v ktorej opísal skutkový stav, citoval príslušné ustanovenia (,

§ 76 ods. 1, § 79 ods. 1, 2 a 3), ako aj na vec sa vzťahujúcu judikatúru všeobecných súdov

k citovaným ustanoveniam. Ďalej uviedol, že žalovaných skutkov sa nedopustil a že

pominuli dôvody jeho ďalšej väzby.

Ústavný súd zastáva názor, že námietky vznesené sťažovateľom nemožno považovať

za dôvodné. Krajský súd v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom objasnil, prečo

zrušil sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010,

keď v jeho odôvodnení uviedol:

„Je zrejmé, že okresný súd nerozhodol o všetkých návrhoch obžalovaného, opomenul

rozhodnúť o ponúknutom písomnom sľube obžalovaného, aj keď v dôvodoch napadnutého

uznesenia je konštatované, že písomný sľub obžalovaného a nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka je dostatočným opatrením na zabezpečenie jeho osoby

pre účely trestného stíhania a na zabránenie jeho ďalšej protiprávnej činnosti.

Uvedené pochybenie mohol sťažnostný súd napraviť iba tak, že zruší napadnuté

uznesenie v celom rozsahu a sám vo veci rozhodnúť, keďže lehota väzby pre prípravné

konanie v trvaní 7 mesiacov uplynie dňa 14. 12. 2010. Pritom obžaloba bola podaná tak, že

bola zachovaná lehota 20 pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby pre prípravné

konanie. Prvostupňový súd zachoval aj lehotu 5 pracovných dní, pretože spis so sťažnosťou

predložil nadriadenému súdu 1. 12. 2010. Tým boli dodržané lehoty uvedené

v ustanoveniach , ,

Obžalovaný spáchanie trestnej činnosti spochybňuje. Stravné lístky neodcudzil, tieto

mu predala neznáma osoba. Osobné motorové vozidlo zakúpil z peňazí svojich, ako

aj brata, a preto si nie je vedomý, že by si úmyselne nesplnil oznamovaciu povinnosť a ak,

tak iba z nevedomosti. Priznal iba vlámanie do budovy Obecného úradu vo V., ostatné

vlámania kladenému za vinu poprel. Obž. M. A. spáchanie dvoch skutkov poprel, obhajuje

sa tým, že časť stravných lístkov našiel a ostatné mal obž. M. Š., ktorý si ich lacno kúpil

a za ne po dedinách kupovali cigarety. Svedok P. M. potvrdil, že osobné motorové vozidlo

C. predal jeho brat P. obž. M. Š. a svedok P. M. zas uviedol, že toto vozidlo predal obž. M.

Š. jeho brat P. Poškodení vo výpovediach v zhode s ohliadkami miesta činu,

fotodokumentáciou a znaleckým dokazovaním potvrdili vlámanie sa do ich objektov

a spôsobenia škody krádežou a poškodením zariadenia.

Obž. M. Š. bol v minulosti viackrát riešený za majetkovú trestnú činnosť. Hoci

odsúdenia má zahladené a nie je možné k nim prihliadať, faktom však zostáva, že tento

obžalovaný má sklony k páchaniu tohto druhu trestnej činnosti, čo sa nezahladzuje a je

preto možné k tomu prihliadať.

Uvedené skutočnosti nateraz nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté

trestné stíhanie a pre ktoré bola podaná obžaloba, boli spáchané, tieto majú znaky

trestných činov a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky mohol spáchať aj obžalovaný M.

Š. Z toho, ako aj z doterajšieho života obžalovaného vyplýva dôvodná obava, že ak by bol

obžalovaný prepustený z väzby na slobodu, tento by mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Tým je aj v súčasnosti na strane obž. M. Š. daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

Doposiaľ zaobstarané dôkazy nepreukazujú iný dôvod väzby, než pre aký je

obžalovaný M. Š. nateraz vo väzbe. Povaha posudzovanej trestnej činnosti, ako aj osoba

obž. M. Š., pri existencii dôvodov väzby nateraz vylučujú nahradenie väzby písomným

sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere sa sťažnostný

senát nemohol stotožniť s názorom súdu I. stupňa.

Z hora uvedených dôvodov sťažnostný senát podľa

zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu. Následne sám a to vzhľadom pre uplynutie

celkovej lehoty väzby pre prípravné konanie dňa 14. 12. 2010 rozhodol o zamietnutí

žiadosti obž. M. Š. o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že tohto naďalej ponecháva

vo väzbe z dôvodu uvedeného v , a preto väzba u obžalovaného

trvá aj v konaní pred súdom. Zároveň pre nedostatočnosť písomného sľubu a probačného

a mediačného dohľadu nad obžalovaným neprijal sťažnostný senát tieto ponuky zo strany

obžalovaného ako náhradu za väzbu.“

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky relevantné

okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je opodstatnené, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu zo 6. decembra 2010, ktoré sú náležite

odôvodnené a ako také aj ústavne udržateľné.

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne

aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež poukázal na to, že v konaní o rozhodovaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby nebol krajským súdom osobne vypočutý, hoci o to písomne

žiadal (avšak bez akéhokoľvek odôvodnenia, pozn.), a prokurátor okresnej prokuratúry bol

podľa neho vo výhode, keďže v odôvodnení poukázal na nepravdivé skutočnosti, ktoré

uviedli krajský súd do „podstatného omylu“. Z uvedeného vyvodzuje, že v jeho prípade

došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.

V súvislosti s otázkou kvality preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že aj v konaní

o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa musia

poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré

však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade

rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného obvinenia (Winterwerp c.

Holandsko z roku 1979). V každom prípade však musí byť zaručená minimálne

kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ v prípade konania

o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je,

aby takáto osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu

vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu – prokurátora.

Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom

v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu

(obdobne pozri ).

Ako už bolo uvedené, na verejnom zasadnutí okresného súdu uskutočnenom

24. novembra 2010, na ktorom bolo rozhodnuté okrem iného aj o prepustení sťažovateľa

z väzby, bol prítomný aj sťažovateľ. Na tomto verejnom zasadnutí sa sťažovateľ vyjadril

osobne, ale hlavne prostredníctvom svojho právneho zástupcu k svojej žiadosti

o prepustenie z väzby tvrdiac, že dôvody väzby u neho pominuli. Zároveň požiadal

o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka s tým, že povedie riadny

život, nedopustí sa trestnej činnosti a je ochotný podriadiť sa súdom uloženým

obmedzeniam. Žiadosti o prepustenie z väzby navrhol vyhovieť aj z toho dôvodu, že

z obžaloby okresnej prokuratúry došlo k vypusteniu skutku kvalifikovaného ako prečin

subvenčného podvodu podľa . Proti rozhodnutiu okresného

súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, podal prokurátor okresnej

prokuratúry do zápisnice sťažnosť, pričom následné písomné odôvodnenie jeho sťažnosti

bolo sťažovateľovi doručené 3. decembra 2010 a jeho obhajcovi 2. decembra 2010.

Následne, teda potom, ako sa sťažovateľ mal možnosť oboznámiť s argumentáciou

prokurátora a reagovať na ňu (pričom nemožno nespomenúť, že tak neurobil), krajský súd

na neverejnom zasadnutí (bez prítomnosti prokurátora a sťažovateľa) rozhodol o podanej

sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra 2010.

Sťažovateľ, ako už bolo spomenuté, sa osobne aj so svojím obhajcom na okresnom

súde zúčastnili verejného zasadnutia, predmetom ktorého bolo aj preskúmanie zákonnosti

pozbavenia jeho osobnej slobody a bolo mu počas neho umožnené predniesť svoje

argumenty. Účel základného práva podľa a práva podľa dohovoru

bol v prvostupňovom konaní takto naplnený a z tohto pohľadu postup krajského súdu

rozhodujúceho o sťažnosti okresného prokurátora proti prepúšťaciemu rozhodnutiu

okresného súdu na neverejnom zasadnutí nemohol mať dopad na garancie obsiahnuté

v uvedených článkoch a dohovoru. Vzhľadom na uvedené okolnosti nebol krajský

súd povinný nariadiť vo veci verejné zasadnutie, keďže rovnosť zbraní bola zabezpečená

tým, že sťažovateľovi nebola upretá možnosť sa k veci vyjadriť.

O sťažnosti prokurátora podanej proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra

2010 rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2010 tak, že zrušil

uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

zamietol a ponechal ho naďalej vo väzbe. Zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa ako

náhradu za väzbu ani návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného

úradníka.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že v trestnom konaní má konajúci súd

povinnosť zabezpečiť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok ústavne

interpretovaného a aplikovaného zákona spôsobom rešpektujúcim ich základné práva

garantované predovšetkým a až .

V prípade kolízie práv (ako sú právo obvineného opakovane v krátkych intervaloch

iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti väzby podaním žiadosti o prepustenie z väzby

obsahujúce garanciu kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní a tiež garanciu urýchleného

rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a tiež napríklad právo obvineného

na konanie vo veci trestného obvinenia bez zbytočných prieťahov) musí konajúci súd dbať

o udržanie ich spravodlivej rovnováhy.

Vychádzajúc z uvedeného nemožno preto každé jednotlivé konanie o preskúmaní

zákonnosti väzby bez osobnej účasti obvineného kvalifikovať ako porušenie jeho

základných práv a slobôd ().

Ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne

vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv podľa a

ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka

spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci

vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní

spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych)

časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná

vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností

(tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo

ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností je zabezpečenie

osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. , ).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba

posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné

konanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť

v súlade s , ako aj s dohovoru, ak ani prokurátor nebol

na zasadnutí súdu prítomný (napr. , , ).

výslovne ukladá povinnosť konať na verejnom zasadnutí len

o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby (§ 192 ods. 3 Trestného

poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä

ak sťažovateľ uvádza nové skutočnosti významné pre posúdenie dôvodov väzby alebo

ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke

kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou

krajského súdu rozhodovať o sťažnosti prokurátora na verejnom zasadnutí po vypočutí

sťažovateľa.

Na tomto skutkovom základe ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom

na konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä to, že okresný súd rozhodol o žiadosti

sťažovateľa po jeho výsluchu, že išlo o sťažnostné konanie, ako aj na samotný obsah

žiadosti sťažovateľa o vypočutie pred krajským súdom, v ktorej sa obmedzil iba

na požiadavku o osobné vypočutie) postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu okresného súdu nesignalizuje možnosť porušenia v sťažnosti

označených základných práv alebo slobôd zaručených a práv zaručených

dohovorom. Konkrétne okolnosti daného prípadu totiž podľa názoru ústavného súdu

nevyvolávali potrebu rozhodnúť o sťažnosti prokurátora na verejnom zasadnutí, a preto

postup, ktorý v danom prípade krajský súd zvolil pri rozhodovaní, je podľa názoru

ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označených článkov

a dohovoru, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

3. V súvislosti namietaným porušením v sťažnosti označených práv, pokiaľ ide

o porušenie povinnosti urýchlene rozhodovať o väzbe, ústavný súd poukazuje na judikatúru

ESĽP, z ktorej vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť

zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa

zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade

však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , resp. podľa dohovoru nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne ().

Ústavný súd si z dôvodu potreby preskúmania postupu okresnej prokuratúry

a krajského súdu z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú

slobodu zaručeného v a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžiadal na danú vec sa vzťahujúci

spis okresného súdu. Z jeho obsahu vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

bola okresnej prokuratúre doručená 30. septembra 2010, ktorá už 8. októbra 2010 faxovou

správou (doplnenou poštou podaním doručeným okresnému súdu 11. októbra 2010)

predložila okresnému súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu s oznámením

o nevyhovení. Okresný súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 24. novembra 2010

prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu a proti jeho uzneseniu podal prokurátor okresnej

prokuratúry do zápisnice sťažnosť, ktorú odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu

26. novembra 2010. Písomné odôvodnenie sťažnosti bolo sťažovateľovi doručené

3. decembra 2010 a jeho obhajcovi 2. decembra 2010. Spis bol 1. decembra 2010

predložený krajskému súdu, ktorý na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 6. decembra

2010 zrušil sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu. Spis bol

14. decembra 2010 vrátený okresnému súdu, ktorý dal obratom pokyn na doručenie

uznesenia krajského súdu sťažovateľovi a jeho obhajcovi (obom bolo uznesenie krajského

súdu doručené 15. decembra 2010).

Z tohto prehľadu procesných úkonov okresnej prokuratúry a krajského súdu

v trestnej veci sťažovateľa vyplýva, že doba trvania konania na okresnej prokuratúre

od predloženia žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby do jej predloženia

okresnému súdu bola 8 dní. Doba konania na krajskom súde od predloženia spisu

na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra

2010 do vrátenia spisu okresnému súdu bola 12 dní. Pritom nemožno pričítať na ťarchu

okresnej prokuratúry a krajského súdu obdobie rozhodovania o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktoré tieto orgány nemohli z hľadiska rýchlosti konania žiadnym

spôsobom ovplyvniť, t. j. obdobie, v ktorom sa trestný spis nachádzal mimo ich dispozície.

Postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom nenapadol – svedčí

o tom petit sťažnosti, kde zmienka o ňom absentuje, preto toto konanie nemohlo byť

predmetom skúmania ústavným súdom z hľadiska prípadného porušenia jeho základných

práv a slobôd.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že je viazaný návrhom na začatie

konania ( ), z čoho vyplýva, že môže posudzovať

porušenie základných práv sťažovateľa len postupom a rozhodnutím tých orgánov, ktoré

sťažovateľ v sťažnosti označí. V danom prípade sťažovateľ označil za porušovateľov

svojich práv okresnú prokuratúru a krajský súd, nie však okresný súd. Ústavný súd preto

nemohol posudzovať postup okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby z hľadiska namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresná prokuratúra a krajský súd

v namietanom konaní postupovali v súlade s ústavnou požiadavkou urýchleného

rozhodovania, rešpektujúc tým aj právo sťažovateľa na kontrolu zákonnosti väzby

v pravidelných intervaloch. Právo sťažovateľa žiadať o prepustenie z väzby z iných

dôvodov, ako uviedol v danej žiadosti, nebolo pritom časovo ani inak obmedzené.

Ústavný súd z uvedených dôvodov túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. Namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorým sa rozhodovalo

o zákonnosti väzby, ako aj postupom okresnej prokuratúry, resp. jej sťažnosťou

z 24. novembra 2010, malo dôjsť podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

, , , , , atď.), resp. , pretože predstavujú prísnejšiu

a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej

slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17

zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú

aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti

(napr. žiadosť o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011