Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 147/2011
PDF · 364.7 KB
No categories available
IV. ÚS 147/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š..., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažnosťou
Okresnej prokuratúry Humenné č. k. 1 Pv 258/10-88 z 24. novembra 2010 proti uzneseniu
Okresného súdu Humenné sp. zn. 1 T 146/2010 z 24. novembra 2010 a postupom, ktorý
predchádzal jej podaniu, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tos 22/10
a jeho uznesením zo 6. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2010 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie:
1. základného práva zaručujúceho nemožnosť pozbavenia osobnej slobody inak ako
zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva
na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažnosťou
Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 258/10-88
z 24. novembra 2010 (ďalej aj „sťažnosť okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010“) proti
uzneseniu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 146/2010
z 24. novembra 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010), ktorým
bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu;
2. základného práva zaručujúceho nemožnosť pozbavenia osobnej slobody inak ako
zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy,
základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na urýchlené preskúmanie
zákonnosti pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 6 Tos 22/10 v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jeho uznesením zo 6. decembra
2010, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, ktorým bol
sťažovateľ okrem iného prepustený z väzby na slobodu, a
3. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou
okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010 podanou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
1 T 146/2010 z 24. novembra 2010, ktorým bol sťažovateľ okrem iného prepustený z väzby
na slobodu, a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 22/10 zo 6. decembra 2010.
Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu
okresného súdu vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením sudcu okresného súdu sp. zn.
0 Tp 21/2010 z 18. mája 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Žiadosťou o prepustenie z väzby z 28. septembra 2010 predloženou
okresnej prokuratúre 30. septembra 2010 požadoval, aby bol prepustený z väzby z dôvodu,
pretože už pominuli dôvody trvania jeho väzby. Súčasťou tejto žiadosti bola aj ponuka
nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj písomný sľub ako
náhrada za väzbu. Okresný súd žiadosti o prepustenie z väzby uznesením z 24. novembra
2010 vyhovel a uložil sťažovateľovi ako náhradu za väzbu dohľad probačného
a mediačného úradníka.
So závermi prijatými okresným súdom nesúhlasil prokurátor okresnej prokuratúry,
a preto podal proti jeho uzneseniu z 24. novembra 2010 sťažnosť, v ktorej dôvodil tým, že
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka pri súčasnom uložení
konkrétnych povinností a obmedzení nepovažuje za dostatočné, a to vzhľadom na okolnosti
prípadu, osobu sťažovateľa a charakter trestnej činnosti. Okresná prokuratúra uviedla, že
sťažovateľ sa minimálne v troch prípadoch dopustil prečinu krádeže vlámaním, a preto
podľa jej názoru trvá u neho dôvodná obava v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, že bude pokračovať v tejto trestnej činnosti. O sťažnosti prokurátora proti
uvedenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie
okresného súdu zrušil [§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] a podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ho ponechal vo väzbe. Vo zvyšných dvoch výrokoch krajský
súd vyslovil, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa a neprijíma ani jeho návrh
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že:
- Okresná prokuratúra v sťažnosti podanej proti prepúšťajúcemu uzneseniu
okresného súdu z 24. novembra 2010 nesprávne uviedla, že po jeho vzatí do väzby vyšlo
najavo, že sa dopustil najmenej troch krádeží vlámaním, pričom z obžaloby okresnej
prokuratúry podanej v tejto trestnej veci je nepochybné, že po vzatí do väzby bol obvinený
len z jedného skutku krádeže vlámaním. Takýmto klamlivým odôvodnením uviedla okresná
prokuratúra krajský súd do „podstatného omylu“, ktorý aj v dôsledku uvedeného následne
zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, ktorým bolo okrem iného rozhodnuté
o jeho prepustení z väzby na slobodu.
- Krajský súd vo svojom uznesení zo 6. decembra 2010, ktoré prijal na neverejnom
zasadnutí bez jeho vypočutia (hoci o to písomne žiadal), nevzal do úvahy dôvody, ktoré
uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, kde poukázal aj na nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. októbra 2001. Taktiež mal výhrady proti krajskému súdu, že
od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby do jeho rozhodnutia o nej uplynulo 68 dní.
- Označenými postupmi a rozhodnutiami (resp. sťažnosťou) okresnej prokuratúry
a krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru „postupom Krajského súdu v Prešove právoplatné uzn. zo dňa 6. 12. 2010 sp. zn.
6 Tos 22/10-562 a postupom Okresnej prokuratúry v Humennom č. k. 1 Pv 258/10-88
zo dňa 21. 11. 2010“ a aby, „prepustil sťažovateľa z väzby a priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €“. Zároveň požiadal o ustanovenie advokáta na svoje
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide predovšetkým vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý má právo podať návrh na konanie, v ktorom by
súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je
pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľových práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s rozhodovaním
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby postupom okresnej prokuratúry a jej sťažnosťou č. k.
1 Pv 258/10-88 z 24. novembra 2010 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2010
z 24. novembra 2010 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tos 22/10 a jeho uznesením zo 6. decembra 2010.
1. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv v dôsledku podania sťažnosti z 24. novembra 2010 okresnou
prokuratúrou a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 1 T 146/2010 z 24. novembra 2010, ktorým bolo rozhodnuté o jeho prepustení
z väzby na slobodu, ústavný súd poukazuje na to, že z obsahu predloženého súdneho spisu
okresného súdu vyplýva, že predmetná sťažnosť bola 3. decembra 2010 doručená
sťažovateľovi a 2. decembra 2010 jeho obhajcovi. Obaja mali možnosť vyjadriť sa
k namietanej skutočnosti, teda že nie je pravdivé tvrdenie, že po vzatí sťažovateľa do väzby
vyšlo najavo, „že sa dopustil najmenej troch krádeží vlámaním“, ale ako sa sťažovateľ
dozvedel z podanej obžaloby (ktorá mu bola doručená 22. novembra 2010), „bol obvinený
len z jedného skutku krádeže vlámaním pod bodom č. 4 obžaloby“. Sťažovateľ ani jeho
obhajca sa však k sťažnosti prokurátora nevyjadrili a proti v nej obsiahnutému tvrdeniu nič
nenamietali.
V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa odôvodnením sťažnosti okresnej
prokuratúry, podľa ktorej nahradenie prepustenia sťažovateľa z väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka nie je namieste, pretože sa opakovane dopúšťa trestnej
činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný, keďže po jeho vzatí do väzby vyšlo v priebehu
vyšetrovania najavo, že sa dopustil aj ďalších najmenej troch krádeží vlámaním. Uvedeným
odôvodnením okresný prokurátor poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 18. mája
2010 za prečin krádeže vlámaním do budovy spoločnosti COOP Jednota Humenné a neskôr
vykonaným dokazovaním v priebehu prípravného konania bolo dodatočne zistené, že
sťažovateľ sa dopustil ďalších krádeží vlámaním (do budovy Obecného úradu v obci V.,
do predajne potravín P. v obci K.) tak, ako sa mu to napokon aj v obžalobe kladie za vinu.
Krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti okresnej prokuratúry svoje rozhodnutie nezaložil
izolovane len na tejto jedinej skutočnosti, ale v súhrne viacerých, ktoré vytvárali v čase
rozhodovania materiálny predpoklad na ponechanie sťažovateľa vo väzbe.
Napokon treba uviesť, že o väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby a následnej sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu, rozhodovali
výlučne všeobecné súdy, a to v súlade s ustanoveniami príslušného procesno-právneho
predpisu, ktorým je v tomto prípade Trestný poriadok. O osobnej slobode sťažovateľa
v žiadnom prípade nerozhodovala okresná prokuratúra. Vzhľadom na to samotným
využitím opravného prostriedku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe, ktorý má
k dispozícii okresná prokuratúra, nemôže dôjsť k namietanému porušeniu práv, pretože
v konečnom dôsledku o tomto opravnom prostriedku rozhoduje súd druhej inštancie. Medzi
postupom okresnej prokuratúry, resp. jej namietanou sťažnosťou z 24. novembra 2010,
a právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, preto neexistuje žiadna vzájomná príčinná
súvislosť. Je preto evidentné, že tento orgán činný v trestnom konaní, ktorý sa nepodieľal
na rozhodovaní o väzbe, sa v danej veci nemohol podaním sťažnosti z 24. novembra 2010
a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, dopustiť ani namietaného porušenia v sťažnosti
označených práv. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
2. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 22/10 zo 6. decembra 2010, ako
aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu označeného uznesenia.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 22/10 zo 6. decembra 2010, ktorým okrem iného
zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010 o prepustení sťažovateľa z väzby
na slobodu, sťažovateľ namieta predovšetkým, že krajský súd „nevzal do úvahy dôvody,
ktoré... uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu..., kde... poukázal
na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. 10. 2001 a ďalšie rozhodnutia rozhodujúce pre
ďalšie trvanie väzby“. Taktiež poukázal na to, že pred rozhodnutím krajského súdu nebol
„vypočutý v konaní o sťažnosti Okr. prokurátora... i keď... o to písomne požiadal, kde bol
okr. prokurátor zvýhodnený i tým, že uviedol nepravdivé skutočnosti“.
Ústavný súd sa oboznámil aj so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby,
v ktorej opísal skutkový stav, citoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku (§ 2 ods. 10,
§ 76 ods. 1, § 79 ods. 1, 2 a 3), ako aj na vec sa vzťahujúcu judikatúru všeobecných súdov
k citovaným ustanoveniam. Ďalej uviedol, že žalovaných skutkov sa nedopustil a že
pominuli dôvody jeho ďalšej väzby.
Ústavný súd zastáva názor, že námietky vznesené sťažovateľom nemožno považovať
za dôvodné. Krajský súd v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom objasnil, prečo
zrušil sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010,
keď v jeho odôvodnení uviedol:
„Je zrejmé, že okresný súd nerozhodol o všetkých návrhoch obžalovaného, opomenul
rozhodnúť o ponúknutom písomnom sľube obžalovaného, aj keď v dôvodoch napadnutého
uznesenia je konštatované, že písomný sľub obžalovaného a nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka je dostatočným opatrením na zabezpečenie jeho osoby
pre účely trestného stíhania a na zabránenie jeho ďalšej protiprávnej činnosti.
Uvedené pochybenie mohol sťažnostný súd napraviť iba tak, že zruší napadnuté
uznesenie v celom rozsahu a sám vo veci rozhodnúť, keďže lehota väzby pre prípravné
konanie v trvaní 7 mesiacov uplynie dňa 14. 12. 2010. Pritom obžaloba bola podaná tak, že
bola zachovaná lehota 20 pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby pre prípravné
konanie. Prvostupňový súd zachoval aj lehotu 5 pracovných dní, pretože spis so sťažnosťou
predložil nadriadenému súdu 1. 12. 2010. Tým boli dodržané lehoty uvedené
v ustanoveniach § 76 ods. 2, 3, 5 Tr. por.
Obžalovaný spáchanie trestnej činnosti spochybňuje. Stravné lístky neodcudzil, tieto
mu predala neznáma osoba. Osobné motorové vozidlo zakúpil z peňazí svojich, ako
aj brata, a preto si nie je vedomý, že by si úmyselne nesplnil oznamovaciu povinnosť a ak,
tak iba z nevedomosti. Priznal iba vlámanie do budovy Obecného úradu vo V., ostatné
vlámania kladenému za vinu poprel. Obž. M. A. spáchanie dvoch skutkov poprel, obhajuje
sa tým, že časť stravných lístkov našiel a ostatné mal obž. M. Š., ktorý si ich lacno kúpil
a za ne po dedinách kupovali cigarety. Svedok P. M. potvrdil, že osobné motorové vozidlo
C. predal jeho brat P. obž. M. Š. a svedok P. M. zas uviedol, že toto vozidlo predal obž. M.
Š. jeho brat P. Poškodení vo výpovediach v zhode s ohliadkami miesta činu,
fotodokumentáciou a znaleckým dokazovaním potvrdili vlámanie sa do ich objektov
a spôsobenia škody krádežou a poškodením zariadenia.
Obž. M. Š. bol v minulosti viackrát riešený za majetkovú trestnú činnosť. Hoci
odsúdenia má zahladené a nie je možné k nim prihliadať, faktom však zostáva, že tento
obžalovaný má sklony k páchaniu tohto druhu trestnej činnosti, čo sa nezahladzuje a je
preto možné k tomu prihliadať.
Uvedené skutočnosti nateraz nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté
trestné stíhanie a pre ktoré bola podaná obžaloba, boli spáchané, tieto majú znaky
trestných činov a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky mohol spáchať aj obžalovaný M.
Š. Z toho, ako aj z doterajšieho života obžalovaného vyplýva dôvodná obava, že ak by bol
obžalovaný prepustený z väzby na slobodu, tento by mohol pokračovať v trestnej činnosti.
Tým je aj v súčasnosti na strane obž. M. Š. daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Doposiaľ zaobstarané dôkazy nepreukazujú iný dôvod väzby, než pre aký je
obžalovaný M. Š. nateraz vo väzbe. Povaha posudzovanej trestnej činnosti, ako aj osoba
obž. M. Š., pri existencii dôvodov väzby nateraz vylučujú nahradenie väzby písomným
sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere sa sťažnostný
senát nemohol stotožniť s názorom súdu I. stupňa.
Z hora uvedených dôvodov sťažnostný senát podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por.
zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu. Následne sám a to vzhľadom pre uplynutie
celkovej lehoty väzby pre prípravné konanie dňa 14. 12. 2010 rozhodol o zamietnutí
žiadosti obž. M. Š. o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že tohto naďalej ponecháva
vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., a preto väzba u obžalovaného
trvá aj v konaní pred súdom. Zároveň pre nedostatočnosť písomného sľubu a probačného
a mediačného dohľadu nad obžalovaným neprijal sťažnostný senát tieto ponuky zo strany
obžalovaného ako náhradu za väzbu.“
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky relevantné
okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je opodstatnené, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu zo 6. decembra 2010, ktoré sú náležite
odôvodnené a ako také aj ústavne udržateľné.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti taktiež poukázal na to, že v konaní o rozhodovaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby nebol krajským súdom osobne vypočutý, hoci o to písomne
žiadal (avšak bez akéhokoľvek odôvodnenia, pozn.), a prokurátor okresnej prokuratúry bol
podľa neho vo výhode, keďže v odôvodnení poukázal na nepravdivé skutočnosti, ktoré
uviedli krajský súd do „podstatného omylu“. Z uvedeného vyvodzuje, že v jeho prípade
došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.
V súvislosti s otázkou kvality preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že aj v konaní
o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa musia
poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré
však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade
rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného obvinenia (Winterwerp c.
Holandsko z roku 1979). V každom prípade však musí byť zaručená minimálne
kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ v prípade konania
o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je,
aby takáto osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu
vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu – prokurátora.
Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom
v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu
(obdobne pozri III. ÚS 345/06).
Ako už bolo uvedené, na verejnom zasadnutí okresného súdu uskutočnenom
24. novembra 2010, na ktorom bolo rozhodnuté okrem iného aj o prepustení sťažovateľa
z väzby, bol prítomný aj sťažovateľ. Na tomto verejnom zasadnutí sa sťažovateľ vyjadril
osobne, ale hlavne prostredníctvom svojho právneho zástupcu k svojej žiadosti
o prepustenie z väzby tvrdiac, že dôvody väzby u neho pominuli. Zároveň požiadal
o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka s tým, že povedie riadny
život, nedopustí sa trestnej činnosti a je ochotný podriadiť sa súdom uloženým
obmedzeniam. Žiadosti o prepustenie z väzby navrhol vyhovieť aj z toho dôvodu, že
z obžaloby okresnej prokuratúry došlo k vypusteniu skutku kvalifikovaného ako prečin
subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Trestného zákona. Proti rozhodnutiu okresného
súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, podal prokurátor okresnej
prokuratúry do zápisnice sťažnosť, pričom následné písomné odôvodnenie jeho sťažnosti
bolo sťažovateľovi doručené 3. decembra 2010 a jeho obhajcovi 2. decembra 2010.
Následne, teda potom, ako sa sťažovateľ mal možnosť oboznámiť s argumentáciou
prokurátora a reagovať na ňu (pričom nemožno nespomenúť, že tak neurobil), krajský súd
na neverejnom zasadnutí (bez prítomnosti prokurátora a sťažovateľa) rozhodol o podanej
sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra 2010.
Sťažovateľ, ako už bolo spomenuté, sa osobne aj so svojím obhajcom na okresnom
súde zúčastnili verejného zasadnutia, predmetom ktorého bolo aj preskúmanie zákonnosti
pozbavenia jeho osobnej slobody a bolo mu počas neho umožnené predniesť svoje
argumenty. Účel základného práva podľa čl. 17 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
bol v prvostupňovom konaní takto naplnený a z tohto pohľadu postup krajského súdu
rozhodujúceho o sťažnosti okresného prokurátora proti prepúšťaciemu rozhodnutiu
okresného súdu na neverejnom zasadnutí nemohol mať dopad na garancie obsiahnuté
v uvedených článkoch ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené okolnosti nebol krajský
súd povinný nariadiť vo veci verejné zasadnutie, keďže rovnosť zbraní bola zabezpečená
tým, že sťažovateľovi nebola upretá možnosť sa k veci vyjadriť.
O sťažnosti prokurátora podanej proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra
2010 rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2010 tak, že zrušil
uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
zamietol a ponechal ho naďalej vo väzbe. Zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa ako
náhradu za väzbu ani návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného
úradníka.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že v trestnom konaní má konajúci súd
povinnosť zabezpečiť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok ústavne
interpretovaného a aplikovaného zákona spôsobom rešpektujúcim ich základné práva
garantované predovšetkým čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy.
V prípade kolízie práv (ako sú právo obvineného opakovane v krátkych intervaloch
iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti väzby podaním žiadosti o prepustenie z väzby
obsahujúce garanciu kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní a tiež garanciu urýchleného
rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a tiež napríklad právo obvineného
na konanie vo veci trestného obvinenia bez zbytočných prieťahov) musí konajúci súd dbať
o udržanie ich spravodlivej rovnováhy.
Vychádzajúc z uvedeného nemožno preto každé jednotlivé konanie o preskúmaní
zákonnosti väzby bez osobnej účasti obvineného kvalifikovať ako porušenie jeho
základných práv a slobôd (III. ÚS 34/07).
Ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne
vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka
spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci
vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní
spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych)
časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná
vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností
(tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo
ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností je zabezpečenie
osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania
kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).
Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba
posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné
konanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť
v súlade s čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol
na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).
Trestný poriadok výslovne ukladá povinnosť konať na verejnom zasadnutí len
o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby (§ 192 ods. 3 Trestného
poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä
ak sťažovateľ uvádza nové skutočnosti významné pre posúdenie dôvodov väzby alebo
ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke
kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou
krajského súdu rozhodovať o sťažnosti prokurátora na verejnom zasadnutí po vypočutí
sťažovateľa.
Na tomto skutkovom základe ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom
na konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä to, že okresný súd rozhodol o žiadosti
sťažovateľa po jeho výsluchu, že išlo o sťažnostné konanie, ako aj na samotný obsah
žiadosti sťažovateľa o vypočutie pred krajským súdom, v ktorej sa obmedzil iba
na požiadavku o osobné vypočutie) postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu okresného súdu nesignalizuje možnosť porušenia v sťažnosti
označených základných práv alebo slobôd zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom. Konkrétne okolnosti daného prípadu totiž podľa názoru ústavného súdu
nevyvolávali potrebu rozhodnúť o sťažnosti prokurátora na verejnom zasadnutí, a preto
postup, ktorý v danom prípade krajský súd zvolil pri rozhodovaní, je podľa názoru
ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy
a dohovoru, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. V súvislosti namietaným porušením v sťažnosti označených práv, pokiaľ ide
o porušenie povinnosti urýchlene rozhodovať o väzbe, ústavný súd poukazuje na judikatúru
ESĽP, z ktorej vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť
zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý
anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa
zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade
však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne (III. ÚS 255/03).
Ústavný súd si z dôvodu potreby preskúmania postupu okresnej prokuratúry
a krajského súdu z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžiadal na danú vec sa vzťahujúci
spis okresného súdu. Z jeho obsahu vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
bola okresnej prokuratúre doručená 30. septembra 2010, ktorá už 8. októbra 2010 faxovou
správou (doplnenou poštou podaním doručeným okresnému súdu 11. októbra 2010)
predložila okresnému súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu s oznámením
o nevyhovení. Okresný súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 24. novembra 2010
prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu a proti jeho uzneseniu podal prokurátor okresnej
prokuratúry do zápisnice sťažnosť, ktorú odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu
26. novembra 2010. Písomné odôvodnenie sťažnosti bolo sťažovateľovi doručené
3. decembra 2010 a jeho obhajcovi 2. decembra 2010. Spis bol 1. decembra 2010
predložený krajskému súdu, ktorý na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 6. decembra
2010 zrušil sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu. Spis bol
14. decembra 2010 vrátený okresnému súdu, ktorý dal obratom pokyn na doručenie
uznesenia krajského súdu sťažovateľovi a jeho obhajcovi (obom bolo uznesenie krajského
súdu doručené 15. decembra 2010).
Z tohto prehľadu procesných úkonov okresnej prokuratúry a krajského súdu
v trestnej veci sťažovateľa vyplýva, že doba trvania konania na okresnej prokuratúre
od predloženia žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby do jej predloženia
okresnému súdu bola 8 dní. Doba konania na krajskom súde od predloženia spisu
na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra
2010 do vrátenia spisu okresnému súdu bola 12 dní. Pritom nemožno pričítať na ťarchu
okresnej prokuratúry a krajského súdu obdobie rozhodovania o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ktoré tieto orgány nemohli z hľadiska rýchlosti konania žiadnym
spôsobom ovplyvniť, t. j. obdobie, v ktorom sa trestný spis nachádzal mimo ich dispozície.
Postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom nenapadol – svedčí
o tom petit sťažnosti, kde zmienka o ňom absentuje, preto toto konanie nemohlo byť
predmetom skúmania ústavným súdom z hľadiska prípadného porušenia jeho základných
práv a slobôd.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že je viazaný návrhom na začatie
konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), z čoho vyplýva, že môže posudzovať
porušenie základných práv sťažovateľa len postupom a rozhodnutím tých orgánov, ktoré
sťažovateľ v sťažnosti označí. V danom prípade sťažovateľ označil za porušovateľov
svojich práv okresnú prokuratúru a krajský súd, nie však okresný súd. Ústavný súd preto
nemohol posudzovať postup okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby z hľadiska namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresná prokuratúra a krajský súd
v namietanom konaní postupovali v súlade s ústavnou požiadavkou urýchleného
rozhodovania, rešpektujúc tým aj právo sťažovateľa na kontrolu zákonnosti väzby
v pravidelných intervaloch. Právo sťažovateľa žiadať o prepustenie z väzby z iných
dôvodov, ako uviedol v danej žiadosti, nebolo pritom časovo ani inak obmedzené.
Ústavný súd z uvedených dôvodov túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
4. Namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorým sa rozhodovalo
o zákonnosti väzby, ako aj postupom okresnej prokuratúry, resp. jej sťažnosťou
z 24. novembra 2010, malo dôjsť podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5
dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,
§ 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu
a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej
slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17
ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva
na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú
aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 155/09).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti
(napr. žiadosť o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011