Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 175/2011
PDF · 200.25 KB
No categories available
III. ÚS 175/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 615/2011, sp. zn. Rvp 617/2011, sp. zn. Rvp 618/2011, sp. zn. Rvp 620/2011, sp. zn.
Rvp 621/2011 a sp. zn. Rvp 626//2011, zastúpenej A., B., v mene ktorej koná advokát Mgr.
J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE/390/2010 z 21.
decembra 2010, sp. zn. 43 CoE/60/2010 z 25. novembra 2010, sp. zn. 16 CoE/358/2010 zo
16. decembra 2010, sp. zn. 17 CoE/278/2010 z 29. novembra 2010,
sp. zn. 16 CoE/359/2010 zo 16. decembra 2010 a sp. zn. 13 CoE/386/2010 z 13. januára
2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 615/2011,
sp. zn. Rvp 617/2011, sp. zn. Rvp 618//2011, sp. zn. Rvp 620/2011, sp. zn. Rvp 621/2011
a sp. zn. Rvp 626//2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 615/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. marca 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15
z 21. decembra 2010, sp. zn. 43 CoE/60/2010z 25. novembra 2010,
sp. zn. 16 CoE/358/2010 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 17 CoE/278/2010 z 29. novembra
2010, sp. zn. 16 CoE/359/2010 zo 16. decembra 2010 a sp. zn. 13 CoE/386/2010
z 13. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu apríla 2003 až mája 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 135,76 € do 531,10 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 6 mesačných splátkach (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 615/2011), 12 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 620/2011
a Rvp 621/2011), v 13 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 617/2011)
a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 626/2011).
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu (v dvoch prípadoch vedených
pod sp. zn. Rvp 615/2011 a sp. zn. Rvp 617/2011), a v ostatných štyroch prípadoch
prostredníctvom rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a. s., B. (ďalej len
„rozhodcovský súd“).
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 24. septembra 2009
(vo veci sp. zn. Rvp 618/2011), 2. augusta 2007 (vo veci sp. zn. Rvp 620//2011), 18. júna
2010 (vo veci sp. zn. Rvp 621/2011) a 1. októbra 2010 (vo veci sp. zn. Rvp 626/2011)
rozhodcovskými nálezmi a taktiež notárskymi zápisnicami zo 16. novembra 2003 (vo veci
sp. zn. Rvp 617/2011) a 23. októbra 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 615/2011) majúcimi podľa
názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu.
Následne boli pred súdnymi exekútormi spísané zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie
a na základe poverení Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) súdni exekútori
začali nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).
Okresný súd uzneseniami sp. zn. 14 Er 115/2006 z 15. októbra 2010 (sp. zn.
Rvp 615/2011), sp. zn. 22 Er/143/2004 zo 14. septembra 2010, sp. zn. 9 Er 1127/2009
zo 14. októbra 2010 (sp. zn. Rvp 618/2011), sp. zn. 17 Er 839/2007 z 2. septembra 2010
(sp. zn. Rvp 620/2011), sp. zn. 9 Er/809/2009 zo 14. októbra 2010 (sp. zn. Rvp 621/2011)
a sp. zn. 9 Er/1236/2009 exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala
všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinnéh, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o
zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a krajským
súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania...
bez znalosti vôle účastníkov konania ... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť
je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné
vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto
konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 615/2011, sp. zn. Rvp 617/2011, sp. zn. Rvp 618/2011, sp. zn. Rvp 620/2011,
sp. zn. Rvp 621/2011 a sp. zn. Rvp 626//2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými
uzneseniami sp. zn. 15 CoE/390/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. 43 CoE/60/2010
z 25. novembra 2010, sp. zn. 16 CoE/358/2010 zo 16. decembra 2010, sp. zn.
17 CoE/278/2010 z 29. novembra 2010, sp. zn. 16 CoE/359/2010 zo 16. decembra 2010
a sp. zn. 13 CoE/386/2010 z 13. januára 2011, ktorými potvrdil označené uznesenia
prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, porušil jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Krajský súd v dvoch prípadoch (vo veci sp. zn. Rvp 615/2011 a sp. zn.
Rvp 617/2011) potvrdil uznesenia prvostupňového súdu, ktorým zastavil exekúciu v zásade
z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice,
v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, a notárske
zápisnice, na podklade ktorých sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov proti povinným,
neboli spôsobilými exekučnými titulmi.
Krajský súd ďalej v štyroch prípadoch (vo veci sp. zn. Rvp 618/2011, sp. zn.
Rvp 620//2011, sp. zn. Rvp 621/2011 a sp. zn. Rvp 626/2011) rozhodol v rámci exekučného
konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená,
a v nich skúmal prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku).
Z napadnutých uznesení krajského súdu v týchto veciach vyplýva stotožnenie sa
s rozhodnutiami prvostupňového exekučného súdu, ktorými zastavil exekučné konania
podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok“), lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľný (pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluvách o úvere bola
v čase ich uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy) a absenciu
tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Takisto v
zmluvách o úvere absentoval údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, čím sa
spotrebiteľské úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov.
Krajský súd v napadnutom uznesení (napr. vo veci sp. zn. Rvp 620/2011) tiež
konštatoval, že vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol byť spôsobilým exekučným
titulom, pretože bol vykonávaný aj v rozpore „s § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní“ .
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania. Obdobne to tak je aj v prípade nespôsobilosti
rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka)
podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom uvedenej vyššie.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011