Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 164/2011
PDF · 195.03 KB
No categories available
IV. ÚS 164/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 1/2010 a
jeho uznesením z 25. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 90/2010 a jeho uznesením z 9.
novembra 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. februára
2011 doručené podanie J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Žaloba“, ktorú
podľa obsahu ústavný súd kvalifikoval ako sťažnosť podanú podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Z obsahu podania a zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 26 Sd 1/2010, ktorý si ústavný súd na účely predbežného prerokovania
vyžiadal, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 Sd 1/2010 a jeho uznesením z 25. júna 2010, postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolacieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 90/2010 a jeho uznesením z 9. novembra 2010, ako aj
postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:
„... stažovatel ako navrhovatel J. J. D. štátny obcan SR proti odporcovi -
porusovatelovi v rade 1 a 2
1) Krajsky sud, Komenského 12 974 Banska Bystrica
2) Najvyssí sud SR Zupne namestie Bratislava
kde dna 7. 1. 2010 bola podaná žaloba voci Socialna poistovna ustredie ul. 29
augusta č. 8, 81363 Bratislava spolu s prílohami 1 az 7 bola podaná na Krajsky sud Banska
Bystrica. Kde predmetná vec je vedena pod sp. 26 Sd 1/2010. ...
Kedze vec je pravne zložitá v prilohe č. 1 som žiadal ustanovenie právneho zas.
Z radov advokatov v prilohe č. 2 ziadost o oslobodenie od sudnych poplatkov Dalej –Preto
som žiadal o ustanovenie pravneho zastupcu – PRETOZE JA NEMAM PRAVNICKE
VZDELANIE cin nemožem presne špecifikovat petit a doplňat niečo co neovládam. ...
... od podania 07. 01. 2010 do posledného rozhodnutia – Uznesenia 26. januára
uplynulo 12 mesiacov a 19 dní!!!
Tym že KS – B. Bystrica nerozhodol a nevydal žiadne uznesenie o prilohe č. 1 č. 2
(žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov,
pozn.) Ustanovenie pravneho zastupcu z radov advokátov tym doslo k poruseniu Ustavy
čl. 47 ods. 2 kazdy ma pravo na pravnu pomoc v konaní pred sudmi.
Tymto KS – B. Bystrica porusil Ustavu čl. 48 ods.2 pretoze som sa NEMOHOL
VYJADROVAT k danej veci co znamena že zo strany KS B. B. došlo – ODNATIM moznost
konat v zmysle uvedeneho ustanovenia rozumie cely zavadny procesny postup sudu, ktorym
sa učastnikovi znemozni realizacia tych jeho procesnych prav ktoré mu O. s. p. priznava za
ucelom ochrany jeho prav a pravom chranenych zaujmov.
Vada ktorá je z hladiska § 237 písm. F vyznamná ich najmä vtedy ak sud v konaní
postupoval v rozpore so zakonom pripadne s dalsimi vseob zavaznymi prav. predpismi
a tymto postupom odňal učastnikovi konania jeho procesné prava ktoré mu pravny
poriadok priznáva. O takyto prípad ide v prejednavanej veci...“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné prava stažovatela J. J. boli porusené dla Ustavy SR (vid. popisane)
pretoze doslo k rozporu procesnych prav garantovaneho prava ktoy mu pravny poriadok
plne priznava atd (vid popisane) v danej veci 26 Sd 1/2010, porusene KS – B. Bystrica
a v druhom rade NS- SR – BA.
Aby bolo stažovatelovi vyplatené financné zadostucinenie v sume 9 120,40 Euro (vid.
popisane) pravé KS – B. Bystrica a aj v druhom rade NS – SR – BA su tuto sumu poviny
zaplatit do JEDNEHO MESIACA odo od pravoplatnost tohoto nalezu. Tymto žiadam
Ustavny sud SR aby zaviazal KS – B. Bystrica a NS – SR – BA na plnenie si svojich
povinnosti v danej veci na zaplatenie jednorazoveho financneho primeraneho
zadostucinenia vo vyške 9 120,40 Euro !!! Aby bolo v danej veci Nariadenie Obnovy
Konania.“
Keďže sťažnosť bola v predloženom znení nezrozumiteľná a nebolo z nej možné
ustáliť predmet namietaných konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd
si vyžiadal spis krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010, z ktorého zistil toto:
1. Sťažovateľ doručil 8. januára 2010 krajskému súdu podanie označené ako
„ŽALOBA“, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že sa ňou domáhal preskúmania zákonnosti
postupu a oznámenia Sociálnej poisťovne – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),
č. 640 909 z 18. decembra 2009 o vykonávaní zrážok z dôchodku povinného [ďalej len
„oznámenie“ (Sociálna poisťovňa ním sťažovateľovi oznámila, že sa mu z priznaného
invalidného dôchodku naďalej budú vykonávať zrážky z rôznych exekučných titulov,
pozn.)]. Sťažovateľ v „ŽALOBE“ argumentoval, že Sociálna poisťovňa mu upiera jeho
ústavné právo – „na jeho žitie a žitie jeho rodiny a zdravotnú starostlivosť“, a žiadal, aby
mu spätne vyplatila všetky finančné prostriedky zrazené z jeho invalidného dôchodku
a naďalej mu vyplácala priznaný invalidný dôchodok v plnej výške, keďže nevyplácaním
dôchodku v plnej výške mu zasiahla do jeho súkromia a rodiny, pretože jeho rodina je
v hmotnej núdzi a nemá zabezpečené životné podmienky.
Sťažovateľ zároveň žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, o oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov a podal tiež návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorým sa domáhal, aby krajský súd zaviazal Sociálnu poisťovňu vyplácať mu dôchodok
v plnej priznanej výške (282,10 €) v záujme zabezpečenia riadneho chodu jeho domácnosti
a rodiny na jej náklady.
2. Podaniu „ŽALOBY“ krajskému súdu predchádzalo podanie sťažovateľa
z 26. januára 2009 označené ako „NAVRH - ŽALOBA“ adresované Sociálnej poisťovni,
ktorým reagoval na oznámenie; Sociálna poisťovňa vybavila uvedené podanie sťažovateľa
vysvetľujúcim listom z 10. februára 2009.
3. Krajský súd uznesením sp. zn. 26 Sd 1/2010 z 25. júna 2010 opravný prostriedok
(„ŽALOBU“) sťažovateľa odmietol s poukazom na to, že oznámenie Sociálnej poisťovne
nie je rozhodnutím o zákonnom nároku na dávku, ktoré by podliehalo preskúmaniu súdu
podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); uznesenie bolo
sťažovateľovi doručené 9. júla 2010.
4. Sťažovateľ podal 13. júla 2010 proti uzneseniu krajského súdu z 25. júna 2010
odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 So 90/2010 z 9. novembra
2010 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil a sťažovateľovi
nepriznal právo na náhradu trov konania; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené
7. decembra 2010.
5. Dňa 9. decembra 2010 sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.
1 Sdo 100/2010 z 26. januára 2011 tak, že konanie o dovolaní zastavil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Zo sťažnosti a spisu krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010 ústavný súd ustálil, že
sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47
ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Sd 1/2010 a jeho uznesením z 25. júna 2010, postupom najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 90/2010 a jeho uznesením
z 9. novembra 2010, ako aj postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011.
Podstatu námietok sťažovateľa možno zhrnúť takto:
1. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 1/2010 nerozhodol o jeho
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu a oslobodení od súdneho poplatku, čím bolo
porušené jeho základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, pričom najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nenapravil.
2. Krajský súd rozhodol o jeho žalobe na neverejnom zasadnutí, čím došlo
k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci a v jeho prítomnosti
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom najvyšší súd ani toto pochybenie krajského súdu
nenapravil.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47
ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Sd 1/2010 a jeho uznesením z 25. júna 2010 a postupom najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 90/2010 a jeho uznesením
z 9. novembra 2010
Z ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010 zistil, že namietané
uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nadobudli
právoplatnosť 7. decembra 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť
28. februára 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola
podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3 a čl. 47
ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011
Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010 zistil, že sťažovateľ podal
proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 So 90/2010 z 9. novembra
2010 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.
1 Sdo 100/2010 z 26. januára 2011 tak, že konanie o dovolaní zastavil.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
skutočnosť, že z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva aj jeho úloha posúdiť pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal, či nie je sťažnosť v časti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv namietaným postupom
a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, zjavne neopodstatnená.
V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu z 26. januára 2011 sa okrem iného
uvádza:
«... zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP – Správne súdnictvo – nevyplýva
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo znamená, že
najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je neprípustnosť dovolania
prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104
ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.
Uvedený právny názor rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že
dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd
taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti
dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti...»
Podľa § 250s Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu
súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku
súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov
uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b). Obnova konania, dovolanie a mimoriadne
dovolanie nie sú prípustné.
Podľa § 104 ods. 1 OSP prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa
proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaného v rámci správneho
súdnictva. Z tretej vety § 250s OSP zjavne vyplýva, že v správnom súdnictve nie je
dovolanie prípustné. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie
o dovolaní sťažovateľa s poukazom na § 104 ods. 1 OSP zastavil, keďže v danom prípade
dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom
prípade procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva)
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou
úpravou (§ 250s tretia veta v spojení s § 104 ods. 1 OSP) a v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu, na ktorú poukázal, ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je riadne odôvodnené, nemožno ho považovať za
arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2011