Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 238/2011
PDF · 183.99 KB
No categories available
IV. ÚS 238/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 NcC 44/2010 z 8. decembra 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011
doručená sťažnosť J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 NcC 44/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj
„namietané uznesenia“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská
Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 24/2010, ktorého predmetom je
rozhodovanie o návrhu sťažovateľa ako navrhovateľa, ktorým sa domáha proti odporcovi
zaplatenia sumy 66 387,84 €. Sťažovateľ v označenom konaní podal 16. júla 2010 námietku
zaujatosti, ktorou namietal zaujatosť zákonnej sudkyne a zároveň ostatných sudcov
okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... je plná pochybnosť o nezaujatosti sudcu, ako aj nestrannosti súdu, ktorý má
v tomto konaní rozhodovať. Čo znamená, že – KS – B. Bystrica, ako aj Najvyšší súd SR –
BA nevylúčil z konania sudkyňu, ktorá sa sama vyjadrila, že sa cíti byť v danej veci zaujatá,
pričom zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená sa k vznesenej námietke vyjadrila
v úradnom zázname dňa 27.07.2010. Uviedla, že v predmetnej veci existujú objektívne
dôvody pre jej vylúčenie z pojednávania a rozhodovania veci, cítila sa vo veci zaujatá,
keďže navrhovateľ podal proti OS – R. Sobota, aj voči jej kolegyni žalobu o náhradu škody
atď. ...
Mám za to, že pri rozhodovaní sa konajúce súdy KS – B. Bystrica ako aj Najvyšší súd
SR – BA odchýlili od právneho názoru a ich rozhodovanie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci! ...
Tieto vymenované súdy nekonali efektívne v zmysle základných princípov Ústavy SR
a právnych predpisov a garantovaného práva na prerokovanie veci, kde vo veci riadne
nekonali, čím došlo k porušeniu práva fyzickej osoby zo základných práv zakotvených
v ústave SR a základné povinnosti súdu a sudcov.“
Sťažovateľ neformuloval v sťažnosti návrh na rozhodnutie (petit) podľa požiadaviek
vyplývajúcich z § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Napriek tomu
možno ustáliť, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví, že namietaným uznesením krajského
súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva
na súdnu právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší namietané uznesenia a prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
Súčasťou sťažnosti je žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 16 NcC 44/2010 z 8. decembra 2010
Sťažovateľ sa domáha vyslovenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
namietaným uznesením krajského súdu, ktorým nebola zákonná sudkyňa vylúčená
z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 24/2010.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ podal v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 8 C 24/2010 námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni
a zároveň proti všetkým sudcom okresného súdu. O námietke sťažovateľa rozhodol krajský
súd ako súd nadriadený v súlade s § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) tak, že zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 8 C 24/2010 nevylúčil. Namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 28. januára 2011, pričom sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu
doručená 19. mája 2011. Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením
krajského súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011.
Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že najvyšší súd namietaným uznesením
zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
16 NcC 44/2010 z 8. decembra 2010. Dovolanie sťažovateľ odôvodňoval „nesprávnym
právnym posúdením veci“ zo strany krajského súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky vzal pri rozhodovaní o dovolaní navrhovateľa na
zreteľ ustanovenie § 236 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého účastník konania môže dovolaním
napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd,
ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu (§ 10 ods. 1 O. s. p.) a Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako
súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.).
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým Krajský súd v Banskej
Bystrici rozhodoval nie ako súd odvolací (po podaní odvolania niektorým z účastníkov
konania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa - viď § 201 a nasl. O. s. p.), ale ako súd
nadriadený Okresnému súdu Rimavská Sobota (po podaní námietky navrhovateľa, ktorou
sa domáhal vylúčenia sudkyne tohto súdu z prejednávania a rozhodovania veci - viď § 16
ods. 1 O. s. p.). Dovolaním navrhovateľa je teda napadnuté rozhodnutie iného než
odvolacieho súdu; takéto rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom dovolania.
Keďže dovolanie môže byť podané len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
Občiansky súdny poriadok ani neupravuje funkčnú príslušnosť na prejednanie dovolania
smerujúceho proti rozhodnutiu iného než odvolacieho súdu. Nedostatok funkčnej
príslušnosti súdu na prejednanie veci patriacej do právomoci súdov je pritom
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, so zreteľom na ktorý súd konanie zastaví
(§ 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
konanie o dovolaní zastavil.
Dovolateľ z procesného hľadiska zavinil, že sa dovolacie konanie muselo zastaviť
a vznikla mu povinnosť nahradiť odporcovi trovy tohto konania. Dovolací súd mu nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní tejto
náhrady (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.).“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.
Podľa § 104 ods. 1 OSP prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa
proti namietanému uzneseniu krajského súdu ako súdu nadriadenému v súlade s § 16 ods. 1
OSP. Za daných okolností najvyšší súd postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom, ak konanie o dovolaní sťažovateľa s poukazom na § 104 ods. 1
OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný
súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (v danom prípade procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu
v rámci dovolacieho konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 164/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou
úpravou (§ 236 ods. 1 v spojení s § 104 ods. 1 OSP), ústavný súd dospel k záveru, že
namietané uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je riadne odôvodnené,
nemožno ho považovať za arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011