Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 173/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-69 z 21. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -69 z 21. decembra 2010 (ďalej

aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 27. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v trinástich

dvojtýždňových splátkach po 19,92 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite

v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem

iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 7. novembra 2003 notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Dňa 13. februára 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

3. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka

návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. -55

zo 6. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu na zmenu

súdneho exekútora nerozhodol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 27. októbra

2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -69

z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako správne tak z vecného,

ako aj právneho hľadiska.

Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené

aj základné práva a slobody sťažovateľ[ky] vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal

exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom

okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne

očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového

hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom

exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal konanie na zastavenie exekúcie, keďže

návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie

podmienok na vykonanie exekúcie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere,

pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V

prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená

dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil plnenie v prospech sťažovateľ[ky], na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe

zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom

pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade

s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného

užívania majetku sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do

práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľ[ky] tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky

zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to,

že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné

podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť

súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka]

má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné

zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j]

pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by

aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ[ka] ako veriteľ ukráten[á]. Ak je postupom všeobecného súdu

znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku,

takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6

ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“

namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením konania v jej exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že

exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, keďže táto

bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu, podľa názoru sťažovateľky

porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

«Podľa ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo

aj bez návrhu.

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku, je

zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého

exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne

i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či

podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená; je spôsobilým exekučným titulom

v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech

ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule,

prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt

v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného,

podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval

súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne

i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní

o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného

poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh

povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň

v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie)

a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie

aj adekvátne procesné zareagovať. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá prekážku

rei iudicatae a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom

v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.

Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je

vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia,

ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré

obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť

uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,

teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.

záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska

zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom,

nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho

a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné strany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným

zákonníkom.

Podlo ustanovenia , ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto

účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úprava obsiahnutí v Občianskom

zákonníku, a preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených

ustanovení obsiahnutý v Obchodnom; ako i .

Podľa ust. , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh

určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom

dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho

premlčaní.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom

uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho

nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom

dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase

uznania. Zákonná účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.

Podľa ust. dohoda, ktorou sa niekto vzdáva

práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať

môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle

citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal

práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa .

Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je

ešte známe a nemožno s nim disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola

známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom

ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté

v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého

stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným

následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť

právom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku

existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd

prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje najskôr na § 58

ods. 1 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno

zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu

považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený

v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá

byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia

neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje

právne názory vyjadrené v namietanom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti

zastaviť konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným

uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor

vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa

dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením

krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2

o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011