Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 173/2011
PDF · 261.9 KB
No categories available
IV. ÚS 173/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
16 CoE 346/2010-69 z 21. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 346/2010-69 z 21. decembra 2010 (ďalej
aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 27. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver
v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v trinástich
dvojtýždňových splátkach po 19,92 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného
vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite
v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem
iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 7. novembra 2003 notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Dňa 13. februára 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“)
3. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka
návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er/415/2004-55
zo 6. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu na zmenu
súdneho exekútora nerozhodol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 27. októbra
2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 346/2010-69
z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako správne tak z vecného,
ako aj právneho hľadiska.
Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené
aj základné práva a slobody sťažovateľ[ky] vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a v podstatnom uvádza, že „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal
exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom
okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne
očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom
v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového
hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom
exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal konanie na zastavenie exekúcie, keďže
návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie
podmienok na vykonanie exekúcie.
Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere,
pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V
prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená
dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil plnenie v prospech sťažovateľ[ky], na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe
zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom
pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade
s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného
užívania majetku sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do
práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľ[ky] tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky
zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to,
že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné
podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť
súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka]
má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné
zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j]
pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by
aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon
sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania
nemôže byť sťažovateľ[ka] ako veriteľ ukráten[á]. Ak je postupom všeobecného súdu
znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku,
takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6
ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“
namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
so zastavením konania v jej exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že
exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, keďže táto
bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu, podľa názoru sťažovateľky
porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
«Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo
aj bez návrhu.
Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku, je
zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého
exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či
podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená; je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech
ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule,
prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt
v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného,
podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného
poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh
povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň
v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie)
a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie
aj adekvátne procesné zareagovať. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá prekážku
rei iudicatae a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom
v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia,
ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré
obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť
uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,
teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.
záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska
zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom,
nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho
a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.
Zmluvné strany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným
zákonníkom.
Podlo ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto
účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úprava obsiahnutí v Občianskom
zákonníku, a preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených
ustanovení obsiahnutý v Obchodnom; ako i Občianskom zákonníku.
Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom
dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom
uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho
nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom
dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase
uznania. Zákonná účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.
Podľa ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva
práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle
citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ.
Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je
ešte známe a nemožno s nim disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola
známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom
ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté
v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého
stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným
následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť
právom.
Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku
existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd
prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje najskôr na § 58
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno
zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu
považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený
v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá
byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia
neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach
podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti“.
Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V okolnostiach daného prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje
právne názory vyjadrené v namietanom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti
zastaviť konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným
uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor
vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením
krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2011