Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 202/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., spol. s r. o., H., zastúpenej advokátom JUDr.

A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , Listiny základných práv a slobôd

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v Slovenskej

republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2. a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája

2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti H., spol. s r.o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2010 faxom a 27. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť spoločnosti H., spol. s r. o., H.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a

ods. 1 listiny, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na

rovnosť v konaní zaručeného v a listiny v spojení s

ods. 1, , a postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6.

októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca za účasti

vedľajšieho účastníka H., a. s., H. (ďalej len „vedľajší účastník“), na strane sťažovateľa sa

žalobou doručenou krajskému súdu 5. mája 2008 domáhal proti JUDr. I. B. (ďalej len

„žalovaný“) ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“),

vylúčenia v žalobe označených nehnuteľností (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) zo súpisu

konkurznej podstaty.

V uvedenej veci rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2010

tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoje

rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že keďže žalovaný úpadca nadobudol sporné

nehnuteľnosti v rámci privatizácie majetku bývalého štátneho podniku P. R., š. p. (ďalej len

„bývalý štátny podnik“), kúpou od Fondu národného majetku Slovenskej republiky ako

predávajúceho (ďalej len „Fond“) na základe Zmluvy o predaji majetku štátu č. 7/1992

v znení jej dodatkov (ďalej len „zmluva č. 7/1992“) v zmysle § 19a ods. 2 zákona

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom od

14. septembra 1995 (ďalej len „zákon o podmienkach prevodu majetku štátu“), tak do

splatenia celej kúpnej ceny žalovaným úpadcom za tieto sporné nehnuteľnosti je ich ďalší

prevod na tretie osoby možný len s predchádzajúcim písomným súhlasom Fondu. Avšak

vzhľadom na to, že žalovaný úpadca kúpnu cenu za kúpu sporných nehnuteľností od Fondu

ako predávajúceho ani po nadobudnutí účinnosti ustanovenia § 19a zákona o podmienkach

prevodu majetku štátu neuhradil v plnej výške, a aj napriek tomu uzatvoril so sťažovateľom,

ako aj s jeho vedľajším účastníkom (právny predchodca sťažovateľ) kúpne zmluvy o predaji

sporných nehnuteľností bez právne relevantného súhlasu Fondu, tak pre absolútnu

neplatnosť uvedených kúpnych zmlúv sa sťažovateľ nemohol stať vlastníkom týchto

sporných nehnuteľností.

Odvolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ odôvodnil okrem

iného najmä tým, že jeho vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam je osvedčené nielen

riadnym titulom nadobudnutia, ale aj zápisom vlastníckeho práva v jeho prospech v katastri

nehnuteľností, takže podľa sťažovateľa zápis vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v jeho prospech bol prekážkou, aby správca

konkurznej podstaty žalovaného úpadcu zapísal tieto sporné nehnuteľnosti do súpisu

konkurznej podstaty. V rámci odvolacích námietok sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd

nebol oprávnený v rámci konania o vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu konkurznej

podstaty zaoberať sa otázkou vlastníckeho práva k nim ako s otázkou predbežnou, pričom

vzhľadom na to, že sťažovateľ považoval otázku, či v rámci konania o vylúčenie

nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty môže krajský súd ako predbežnú otázku

posúdiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam inak ako podľa údajov zapísaných v katastri

nehnuteľností, za otázku zásadného právneho významu, žiadal, aby odvolací súd pre prípad,

že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdí, výrokovou

časťou svojho potvrdzujúceho rozsudku v zmysle § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) pripustil proti nemu mimoriadny opravný prostriedok, t. j.

dovolanie. V rámci odvolania sťažovateľ súčasne spochybňoval aj záver krajského súdu,

podľa ktorého úpadca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe Dodatku

č. 2 k zmluve o predaji majetku štátu č. 7/1992 zo 4. júna 1992 (ďalej len „dodatok č. 2“).

Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. zo 6. októbra 2010

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2010 ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ porušenie ním označeným práv zaručených , listinou, dohovorom

a dodatkovým protokolom odôvodňuje okrem iného takto:

«Napriek povinnosti oboch súdov postupovať a rozhodovať na základe a v súlade s

platným právnym poriadkom, oba súdy bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia nesprávne

určili, že scudzovacia zmluva uzatvorená dňa 24. 02. 2000 medzi úpadcom a spoločnosťou

H., a. s. (P., a. s.) je absolútne neplatná z dôvodu absencie súhlasu FNM SR podľa ust.

vo vtedy platnom znení. Vychádzali pritom z

nesprávneho právneho názoru, že v excindačnom konaní môžu otázku vlastníctva

nehnuteľných vecí riadne zapísaných v katastri nehnuteľností vyriešiť ako otázku

predbežnú, a že na základe jej posúdenia môžu určiť, či je dôvod predmetné nehnuteľnosti

zo súpisu konkurznej podstaty vylúčiť, alebo nie. Oba súdy zároveň zhodne, i keď nesprávne

uviedli, že úpadca sa vlastníkom predmetných nehnuteľností stal na základe zmluvy o

prevzatí záväzkov, hoci táto zmluva nepredstavuje zákonom aprobovaný titul nadobudnutia

nehnuteľných vecí, nikdy nebola do katastra nehnuteľností riadne a v súlade so zákonom

zavkladovaná a navyše, keď v zmysle údajov v katastri nehnuteľností sa úpadca stal

vlastníkom týchto nehnuteľností už v roku 1992. Tieto závery, ako i samotné konanie a

rozhodnutie prvostupňového, resp. odvolacieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné,

neospravedlniteľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Účinky takejto interpretácie

príslušných zákonných ustanovení majú za následok porušenie práv garantovaných

SR, Listinou základných práv a slobôd, resp. Dohovorom. ...

V Slovenskej republike platí pri vecných právach k nehnuteľnostiam intabulačný

princíp, pri ktorom sa tieto práva evidujú v katastri nehnuteľností.

Táto zásada je normatívne obsiahnutá aj v ust. a nasl.

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v platnom

znení (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa ktorého platí, že údaje katastra nehnuteľností

sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Ide o normatívne vyjadrenie zásady

hodnoverností (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, v zmysle ktorej sa chráni

dôvera každého v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Inými slovami

povedané, čo je zapísané, platí. ...

Podľa slovenského právneho poriadku teda vzhľadom na intabulačný princíp a

zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľností musí osoba, ktorá tvrdí, že ten, kto je

ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, takýmto vlastníkom nie je, v

súlade s osvedčiť svoj naliehavý právny záujem a podať na súd návrh na

začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.

Nemožno zároveň akceptovať tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že zahrnutie

nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty úpadcu odôvodňuje skutočnosť, že „správca

konkurznej podstaty má k dispozícii doklady, ktoré preukazujú skutočnosť, že prevody

sporných nehnuteľností z úpadcu na tretie osoby sú absolútne neplatnými právnymi

úkonmi.“ Týmto svojím nesprávnym názorom odvolací súd fakticky priznáva správcovi

konkurznej podstaty právomoci všeobecných súdov Slovenskej republiky a pri zápise

majetku úpadcu mu umožňuje určiť platnosť, resp. neplatnosť jednotlivých právnych úkonov

bez toho, aby o tejto skutočnosti právoplatne rozhodol príslušný súd. Uvedené je o to

závažnejšie, že sa tým zasahuje do princípu právnej istoty slovenského právneho poriadku a

neprípustným spôsobom narúša zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľností bez

toho, aby bola správnosť a záväznosť jeho údajov spochybnená a vyvrátená zákonom

stanoveným spôsobom, t. j. právoplatným určovacim rozhodnutím príslušného všeobecného

súdu Slovenskej republiky, nie právnym názorom správcu konkurznej podstaty.

... Je zrejmé, že na základe zamietnutia sťažovateľovej excindačnej žaloby nedošlo,

ani nemohlo dôjsť k právoplatnému určeniu vlastníckeho práva v prospech úpadcu, bez

ohľadu na to, akým spôsobom si túto (údajne) predbežnú otázku vyriešil tak prvostupňový

ako i odvolací súd. Na základe oboch napadnutých rozhodnutí totiž nie je príslušná správa

katastra oprávnená vykonať zmenu v osobe vlastníka dotknutých nehnuteľností, čím i

naďalej platí zásada materiálnej publicity v zmysle ktorej je výlučným a nespochybniteľným

vlastníkom nehnuteľností sťažovateľ.

Svojím nesprávnym postupom a rozhodnutím tak súdy spôsobili, že správca

konkurznej podstaty na jednej strany nebude môcť predmetné nehnuteľnosti v konkurze

speňažiť, nakoľko mu ku nim stále bude chýbať vlastnícke právo a sťažovateľ sa ako riadny

vlastník nehnuteľnosti bude môcť aj naďalej ako voči správcovi konkurznej podstaty, tak aj

voči akýmkoľvek iným osobám v prípade rušenia výkonu svojho riadne v katastri

nehnuteľností zapísaného vlastníckeho práva domáhať jeho ochrany. ...

... v takomto prípade je nutné závery oboch súdov považovať za nesprávne,

arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že úpadca predmetné

nehnuteľnosti nadobudol od FNM SR, a to zmluvou o prevzatí záväzkov zo dňa 06. 09. 1996

(strana 10 ods. 2 napadnutého rozsudku in fine). K rovnakému záveru sa vo svojom

rozhodnutí priklonil i odvolací súd. Ani jeden súd však presvedčivým a zrozumiteľným

dôvodom neuviedol, čo ho k takémuto právnemu názoru viedlo.

Zmluva o prevzatí záväzkov zo dňa 06. 09. 1996, uzatvorená medzi úpadcom, Ing. V.

P. a FNM SR, na ktorú v odôvodnení napadnutých rozhodnutí poukazujú oba súdy, a ktorou

úpadca voči FNM SR vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich z privatizácie bývalého š.

p. P. tak mohla mať z hľadiska v príslušnom znení výlučne

obligačno-právne, nie však vecno-právne následky. Na základe tejto zmluvy tak úpadca

nemohol platne nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. ...

Vydržania ako originárneho titulu nadobudnutia vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam sa sťažovateľ domáha len pre ten prípad, ak by sa v konaní nesporne

preukázalo, že úpadca predmetné nehnuteľnosti nenadobudol o Ing. V. P. , ktorý sa ich

vlastníkom stal v roku 1992 na základe privatizačnej zmluvy, ale tieto mu boli ako

domnelému vlastníkovi zaevidované (nie vecno-právne zavkladované) chybným zápisom v

evidencii nehnuteľnosti Katastrálnym úradom v R. v roku 1992 na základe privatizačnej

zmluvy, ktorá však bola titulom, na základe ktorého vlastníctvo podľa vtedy platnej právnej

úpravy ex lege nadobudol Ing. V. P. ako fyzická osoba a nie úpadca. ...

Máme za to, že vyššie špecifikovanými pochybeniami oboch súdov pri koncipovaní

a vydávaní oboch napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu sťažovateľovho práva

na spravodlivé súdne konanie tým, že neboli rešpektované platné právne predpisy,

interpretácia a aplikácia skutkových a právnych otázok bola nedôsledná, povrchná

a neodôvodnená. ...

V danom prípade tým, že v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí sa súdy

dostatočným spôsobom nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa o oprávnenosti

podanej žaloby, ako aj tým, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal väčšinou sťažovateľom

uvedených argumentov, prvostupňový a odvolací súd takýmto rozhodnutiami a ich

odôvodnením odňali sťažovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a

tým zároveň porušili ústavnú zásadu rovnosti účastníkov konania. Kľúčové právne a

skutkové otázky neboli jasne a zrozumiteľne zodpovedané, keď napr. odvolací súd vo

svojom rozhodnutí k väčšine sťažovateľom uvádzaným argumentom uvádza, že nie sú

správne, napriek tomu však tento svoj právny názor nijakým spôsobom bližšie nešpecifikuje,

ani neuvádza relevantné skutočnosti odôvodňujúce takýto záver. Ním uvádzané skutočnosti

sú v prevažnej miere bez akéhokoľvek súvisu s prejednávanou vecou a nemajú vplyv na

sťažovateľovi právo domáhať sa ako vlastník dotknutých nehnuteľností ich vylúčenia z

konkurznej podstaty úpadcu. ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo vlastniť majetok podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vyplývajúce z SR

a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a SR rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

34 Cbi/9/08-Mš zo dňa 27. 05. 2010 a postupom tohto súdu v konaní č. 34 Cbi/9/08,

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

06. 10. 2010 a postupom tohto súdu v konaní č. bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

27. 05. 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 06. 10. 2010, postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

č. 34 Cbi/9/08, ako aj postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č.

a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR,

ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto

nálezu. ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv

zaručených , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2010, ako aj

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. októbra 2010, a to v dôsledku toho, že napriek zápisu vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľa označené

všeobecné súdy v rámci konania o vylúčenie týchto sporných nehnuteľností z konkurznej

podstaty nesprávnym právnym posúdením veci dospeli k záveru, že sťažovateľ pre

absolútnu neplatnosť kúpnych zmlúv o nadobudnutí týchto sporných nehnuteľností od

úpadcu sa ich vlastníkom de iure nestal, pričom podľa sťažovateľa otázku vlastníckeho

práva ako otázku predbežnú nijako neboli súdy oprávnené v rámci tohto konania riešiť,

dôsledkom čoho arbitrárnym spôsobom odopreli vylúčenie nehnuteľností z konkurznej

podstaty.

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň tvrdí, že pokiaľ označené všeobecné súdy dospeli

k právnemu názoru, že úpadca nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva od Fondu na

základe zmluvy, ktorá nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľností, je tento názor pre jeho

nesprávnosť arbitrárny.

Sťažovateľ tiež namieta aj nesprávnosť, a tým aj arbitrárnosť záveru označených

všeobecných súdov, ktoré pre nedostatok dobromyseľnosti vylúčili možnosť nadobudnutia

vlastníckeho práva sťažovateľom k predmetným sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

Napokon sťažovateľ sťažnosťou namieta, že označené všeobecné súdy v rámci

konania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty sa s prevažnou väčšinou jeho

argumentov, ktorými odôvodňoval oprávnenosť žaloby, vôbec nevysporiadali, čím mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, a tým súčasne porušená zásada rovnosti účastníkov

konania.

1. K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na

princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu

sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2010, ako aj

postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a to využitím riadneho opravného prostriedku

(odvolania), ktoré napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2010 bol preskúmaný najvyšším súdom

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , pričom na základe sťažovateľom

podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho

oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na jeho adresu uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo

101/2010, ako aj v súvislosti s jeho rozsudkom vydaným v tomto konaní 6. októbra 2010

sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta jednak porušenie základného

práva a práv na spravodlivý súdny proces (bod 2.1), a s tým aj súvisiace porušenie

základného práva a práva vlastniť majetok (bod 2.2). K porušeniu označených práv malo

podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že podľa jeho názoru najvyšší súd sa nesprávne stotožnil

s názorom prvostupňového súdu, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam od Fondu na základe kúpnej zmluvy, pretože táto nebola nikdy právnym

titulom zápisu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech žalovaného

v katastri nehnuteľností. Ďalším dôvodom sťažovateľovej námietky bola skutočnosť, že

podľa sťažovateľa nebolo v právomoci najvyššieho súdu v konaní o vylúčení veci

z konkurznej podstaty rozhodovať, resp. zaoberať sa aj otázkou vlastníckeho práva k tejto

veci, ale v tomto smere mal podľa sťažovateľa najvyšší súd vychádzať zo zápisu v katastri

nehnuteľností.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivý súdny

proces

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, a to, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným

súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno

vidieť podstatnú odlišnosť ().

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá

iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili

spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V rozsahu námietok sťažovateľa z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva:

«Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením

napadnutého rozsudku na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. ,

len ho doplňuje reagovaním na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka.

Pokiaľ odvolatelia zastávajú názor, že súd v konaní o vylučovacej žalobe môže

skúmať len otázku, či vlastníctvo k sporým nehnuteľnostiam vyplýva zo zoznamu

predloženého úpadcom, prípadne iných, rozhodujúcich skutočností, resp. či je vlastníctvo

k nim predmetom súdneho konania, ktorého výsledkom môže byť meritórne rozhodnutie

o otázke vlastníctva, je tento názor v rozpore s ust. § 19 ZKV, aj s názorom zastavaným

v odbornej literatúre (JUDr. Milan Ďurica: Konkurzné právo na Slovensku a v EÚ, 2006,

st. 284), ktorý odvolatelia citujú. Nesprávne ho však interpretujú ako podporujúci ich

mienku. Z citácie „správca zapíše do súpisu ako sporný taký majetok, o ktorom určité

skutočnosti nasvedčujú, že by mohol patriť do konkurznej podstaty, ale nie je to

jednoznačne preukázané“ vyplýva správnosť postupu správcu - žalovaného, ktorý sporné

nehnuteľnosti do konkurznej podstaty zapísal. Aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uvádza,

že ako správca konkurznej podstaty má k dispozícii doklady, ktoré preukazujú skutočnosť,

že prevody sporných nehnuteľností z úpadcu na tretie osoby sú absolútne neplatnými

právnymi úkonmi.

V súlade s ust. § 19 ZKV nie je ani mienka odvolateľov, že by súd v konaní

o vylučovacej žalobe mohol len skúmať, čí prebieha súdne konanie, predmetom ktorého je

určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam podľa ust.

ZKV výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu

zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil

konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu

zahrnutá oprávnene.

V prípade určovacej žaloby podľa § 19 ods. 2 ZKV ide teda v rámci žalôb podľa § 80

písm. c/ o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný

existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a

hospodárnosti konania v zmysle , ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v

ňom rieši otázka vlastníctva, čo však nijako neznižuje požiadavku na zákonnosť a správnosť

jej riešenia.

Názor odvolateľov, že pre SKP je záväzný zápis o vlastníctve v katastri

nehnuteľností a že môže výlučne z neho vychádzať pri súpise konkurznej podstaty úpadcu, je

taktiež v rozpore s ust. § 17 až 19 ZKV.

Názor, že sa v katastri zapísaný vlastník nehnuteľností aj po právoplatnosti žalobou

zamietajúceho rozhodnutia v konaní o vylučovacej žalobe bude môcť domáhať ochrany

svojho vlastníctva, je v rozpore s ust. § 14 ZKV.

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia súdom 1. stupňa, odvolací súd považuje

vzhľadom na obsah odvolania za potrebné spresniť zistenia týkajúce sa zmluvy o prevzatí

záväzkov zo dňa 6. 9. 1996, ktorú uzavreli FNM SR, Ing. V. P. a P., s.r.o.

Zo zmluvy č. 7/1992 zo dňa 4. 6. 1992 o predaji majetku štátu podľa

Zb. vyplýva, že kupujúci Ing. V. P. vystupoval ako zakladateľ obchodnej spoločnosti P., s. r.

o. V čl. VI sa kupujúci zaviazal pokračovať v predmete činnosti š. p. P., R. (Podľa výpisu z

Obchodného registra zo dna 21. 04. 2009 spoločnosť P., s. r. o. bol zapísaný 8. 6. 1992). K

tejto zmluve podpísali zmluvné strany dodatok č. 1 dňa 28. 2. 1996. Dodatok č. 2 zo dňa

6. 9. 1996 k zmluve č. 7/1992 už uzatváral predávajúci FNM SR so spoločnosťou P., s. r. o.,

zast. konateľom Ing. V. P. ako kupujúcim a v čl. I. tohto dodatku sa uvádza, že týmto

dodatkom sa na základe zmluvy o prevzatí záväzkov „mení osoba kupujúceho.“ Treba tiež

uviesť, že zmluva o prevzatí záväzkov zo dňa 6. 9. 1996 je označená ako zmluva o prevzatí

záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy č. 7/1992 o predaji podniku, a to pôvodného š. p. P., R.

zo dňa 4. 6. 1992 podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení

neskorších zmien a doplnkov, Obch. zákonníka a ďalších všeobecne záväzných právnych

predpisov.

Odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s názorom odvolateľov, že súd náležíte

nezohľadnil vyjadrenie likvidátorky úpadcu JUDr. T. ohľadne vyžiadania súhlasu FNM SR

s prevodom privatizovaného majetku úpadcu. Pokiaľ žiadosť o udelenie predmetného

súhlasu bola podaná bez získania potvrdenia o odoslaní, prípadne prevzatí takejto žiadosti,

konal jej podávateľ bez odbornej starostlivosti. Súd nemohol svedectvo hodnotiť ako dôkaz

podania žiadosti, najmä keď svedkyňa vo výpovedi uvádza, že si bola vedomá povinnosti

vyžiadať si k odpredaju súhlas.

Spoločnosť P., a. s., V. bola zrušená bez likvidácie jej zlúčením s vedľajším

účastníkom na strane žalobcu, ktorý jej sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou previedol na

žalobcu.

O vedomosti zodpovedných orgánov uvedených spoločnosti o tom, že sporné

nehnuteľnosti úpadca nadobudol v rámci privatizácie, svedčí personálne prepojenie

vedenia úpadcu s členmi predstavenstva spoločnosti P., a. s., V.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Oprávneným držiteľom je

podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. držiteľ, ak so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí. Patriť znamená byť vlastníkom s právami uvedenými v

§ 123 Obč. zák., teda aj s právom nakladať s predmetom svojho vlastníctva. Úpadca a v

dôsledku personálneho prepojenia aj spoločnosť P., a. s., V., ktorá nadobudla sporné

nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 24. 02. 2000, vedeli o povinnosti vyžiadať si k tomu,

aby kúpna zmluva bola platná, predchádzajúci písomný súhlas FNM SR, nemožno preto

spoločnosť P., a. s. kvalifikovať ako dobromyseľného a oprávneného držiteľa v zmysle § 130

ods. 1 Obč. zák.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že je daný dôvod na pripustenie

dovolania v súlade s ust. , pretože všetky právne otázky, ktoré súd 1.

stupňa a následne odvolací súd v rozhodovanom prípade riešil, upravuje zákon jasne

a zrozumiteľne, takže ich interpretácia je jednoznačná.»

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci

nemá dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu spočívajúceho

v tom, že krajský súd, v rámci konania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty bol

oprávnený posúdiť otázku vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam ako otázku

predbežnú, pričom nebol viazaný zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností

v prospech sťažovateľa. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či

zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu.

Najvyšší súd svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, pričom jeho

rozsudok obsahuje výklad ustanovenia a o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) vo vzťahu k ustanoveniu § 80

písm. c) , ako aj vo vzťahu k ustanoveniam a až ZKV, ktorý nemožno

považovať za svojvoľný.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 19a

zákona o podmienkach prevodu majetku štátu v znení účinnom od 14. septembra 1995

dospel k právnemu názoru, že ako kúpna zmluva o prevode nehnuteľností z 24. februára

2000 uzavretá medzi žalovaným úpadcom ako predávajúcim na jednej strane

a sťažovateľom, ako aj vedľajším účastníkom ako kupujúcimi na strane druhej, tak aj

následne uzavretá kúpna zmluva o prevode týchto nehnuteľností medzi vedľajším

účastníkom ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim z 12. februára 2006 sú pre

neuhradenie celej kúpnej ceny úpadcom Fondu a z tohto dôvodu súčasne aj pre chýbajúci

písomný súhlas Fondu s prevodom nehnuteľností na tretie osoby absolútne neplatné,

dôsledkom čoho sťažovateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, je výklad

ustanovenia § 19a zákona o podmienkach prevodu majetku štátu, ako aj na základe jeho

aplikácie vyvodený právny názor plne ústavne konformným.

Vzhľadom na to, že ani nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

na základe zmluvy č. 7/1991 o predaji majetku teraz už bývalého štátneho podniku

zo 4. júna 1992 uzavretej podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu pôvodne

medzi Fondom ako predávajúcim a Ing. V. P. ako kupujúcim si podľa vtedy platných

a účinných právnych predpisov nevyžadovalo rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení

vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení

svojho rozsudku dospel k záveru, že úpadca, ktorý všetky práva a záväzky z tejto zmluvy

vyplývajúce „len“ prevzal dodatkom č. 2, nadobudol na jej základe vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam tak isto bez rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva, nemožno

v tomto závere najvyššieho súdu vidieť znaky arbitrárnosti alebo svojvôle.

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku

v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s názorom sťažovateľa, podľa ktorého by sťažovateľ

mal prípadne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, keď najvyšší súd

uviedol, že v dôsledku personálneho prepojenia úpadcu a vedľajšieho účastníka nie je

splnená jedna zo základných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to

dobromyseľnosť držby držiteľa po zákonom určenú dobu v trvaní desiatich rokov.

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom a označeným rozsudkom najvyššieho súdu pre

nevysporiadanie sa s prevažnou väčšinou jeho argumentov, ktorými odôvodňoval

oprávnenosť žaloby, bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že , ako aj

listiny zabezpečujú rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom

(sťažovateľa a žalovaného), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.

K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní

poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami

zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov

konania na úkor iného účastníka konania.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý účastník konania predkladá (, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské

práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny

súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade

s ústavnými medzami výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do

právneho názoru najvyššieho súdu.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľ považoval odôvodnenie označeného rozsudku najvyššieho súdu za

nedostačujúce až do takej miery, že by malo byť pre nedostatok dôvodov až

nepreskúmateľné (čo ústavný súd, ako už bolo uvedené, nezistil, pozn.), a tým mu mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom, v tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že odňatie

možnosti účastníkovi konať pred súdom postupom samotného súdu zakladá dovolací dôvod

v zmysle pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania,

ktorý je z tohto dôvodu prípustný proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok

ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. ,

, ), nemožno ho preto nahradiť rozhodnutím ústavného súdu

o sťažnosti podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal

odňatie možnosti konať pre súdom, proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva vlastniť majetok

Keďže sťažovateľ spája porušenie svojho základného práva a práva vlastniť majetok

s porušením práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil, že by

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní bolo došlo k porušeniu

, listiny a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a listiny

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom

v spojení s , , a , ktoré nie sú

ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich vyjadrené základné atribúty

slovenskej štátnosti, ako aj zásada nezávislosti a nestrannosti výkonu súdnictva ako jedna

zo záruk uplatňovania princípu právneho štátu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorým

s poukazom na ustanovenie žiadal o odloženie

vykonateľnosti sťažnosťou napadnutých rozhodnutí do nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia

a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011