Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 202/2011
PDF · 319.28 KB
No categories available
II. ÚS 202/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., spol. s r. o., H., zastúpenej advokátom JUDr.
A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2. čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 a jeho rozsudkom z 27. mája
2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obo 101/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti H., spol. s r.o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2010 faxom a 27. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť spoločnosti H., spol. s r. o., H.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na
rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 a jeho
rozsudkom z 27. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 101/2010 a jeho rozsudkom zo 6.
októbra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca za účasti
vedľajšieho účastníka H., a. s., H. (ďalej len „vedľajší účastník“), na strane sťažovateľa sa
žalobou doručenou krajskému súdu 5. mája 2008 domáhal proti JUDr. I. B. (ďalej len
„žalovaný“) ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“),
vylúčenia v žalobe označených nehnuteľností (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) zo súpisu
konkurznej podstaty.
V uvedenej veci rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010
tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoje
rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že keďže žalovaný úpadca nadobudol sporné
nehnuteľnosti v rámci privatizácie majetku bývalého štátneho podniku P. R., š. p. (ďalej len
„bývalý štátny podnik“), kúpou od Fondu národného majetku Slovenskej republiky ako
predávajúceho (ďalej len „Fond“) na základe Zmluvy o predaji majetku štátu č. 7/1992
v znení jej dodatkov (ďalej len „zmluva č. 7/1992“) v zmysle § 19a ods. 2 zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom od
14. septembra 1995 (ďalej len „zákon o podmienkach prevodu majetku štátu“), tak do
splatenia celej kúpnej ceny žalovaným úpadcom za tieto sporné nehnuteľnosti je ich ďalší
prevod na tretie osoby možný len s predchádzajúcim písomným súhlasom Fondu. Avšak
vzhľadom na to, že žalovaný úpadca kúpnu cenu za kúpu sporných nehnuteľností od Fondu
ako predávajúceho ani po nadobudnutí účinnosti ustanovenia § 19a zákona o podmienkach
prevodu majetku štátu neuhradil v plnej výške, a aj napriek tomu uzatvoril so sťažovateľom,
ako aj s jeho vedľajším účastníkom (právny predchodca sťažovateľ) kúpne zmluvy o predaji
sporných nehnuteľností bez právne relevantného súhlasu Fondu, tak pre absolútnu
neplatnosť uvedených kúpnych zmlúv sa sťažovateľ nemohol stať vlastníkom týchto
sporných nehnuteľností.
Odvolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ odôvodnil okrem
iného najmä tým, že jeho vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam je osvedčené nielen
riadnym titulom nadobudnutia, ale aj zápisom vlastníckeho práva v jeho prospech v katastri
nehnuteľností, takže podľa sťažovateľa zápis vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v jeho prospech bol prekážkou, aby správca
konkurznej podstaty žalovaného úpadcu zapísal tieto sporné nehnuteľnosti do súpisu
konkurznej podstaty. V rámci odvolacích námietok sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd
nebol oprávnený v rámci konania o vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu konkurznej
podstaty zaoberať sa otázkou vlastníckeho práva k nim ako s otázkou predbežnou, pričom
vzhľadom na to, že sťažovateľ považoval otázku, či v rámci konania o vylúčenie
nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty môže krajský súd ako predbežnú otázku
posúdiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam inak ako podľa údajov zapísaných v katastri
nehnuteľností, za otázku zásadného právneho významu, žiadal, aby odvolací súd pre prípad,
že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdí, výrokovou
časťou svojho potvrdzujúceho rozsudku v zmysle § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) pripustil proti nemu mimoriadny opravný prostriedok, t. j.
dovolanie. V rámci odvolania sťažovateľ súčasne spochybňoval aj záver krajského súdu,
podľa ktorého úpadca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe Dodatku
č. 2 k zmluve o predaji majetku štátu č. 7/1992 zo 4. júna 1992 (ďalej len „dodatok č. 2“).
Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 101/2010 zo 6. októbra 2010
rozsudok krajského súdu sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010 ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ porušenie ním označeným práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom
a dodatkovým protokolom odôvodňuje okrem iného takto:
«Napriek povinnosti oboch súdov postupovať a rozhodovať na základe a v súlade s
platným právnym poriadkom, oba súdy bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia nesprávne
určili, že scudzovacia zmluva uzatvorená dňa 24. 02. 2000 medzi úpadcom a spoločnosťou
H., a. s. (P., a. s.) je absolútne neplatná z dôvodu absencie súhlasu FNM SR podľa ust.
§ 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. vo vtedy platnom znení. Vychádzali pritom z
nesprávneho právneho názoru, že v excindačnom konaní môžu otázku vlastníctva
nehnuteľných vecí riadne zapísaných v katastri nehnuteľností vyriešiť ako otázku
predbežnú, a že na základe jej posúdenia môžu určiť, či je dôvod predmetné nehnuteľnosti
zo súpisu konkurznej podstaty vylúčiť, alebo nie. Oba súdy zároveň zhodne, i keď nesprávne
uviedli, že úpadca sa vlastníkom predmetných nehnuteľností stal na základe zmluvy o
prevzatí záväzkov, hoci táto zmluva nepredstavuje zákonom aprobovaný titul nadobudnutia
nehnuteľných vecí, nikdy nebola do katastra nehnuteľností riadne a v súlade so zákonom
zavkladovaná a navyše, keď v zmysle údajov v katastri nehnuteľností sa úpadca stal
vlastníkom týchto nehnuteľností už v roku 1992. Tieto závery, ako i samotné konanie a
rozhodnutie prvostupňového, resp. odvolacieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné,
neospravedlniteľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Účinky takejto interpretácie
príslušných zákonných ustanovení majú za následok porušenie práv garantovaných Ústavou
SR, Listinou základných práv a slobôd, resp. Dohovorom. ...
V Slovenskej republike platí pri vecných právach k nehnuteľnostiam intabulačný
princíp, pri ktorom sa tieto práva evidujú v katastri nehnuteľností.
Táto zásada je normatívne obsiahnutá aj v ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v platnom
znení (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa ktorého platí, že údaje katastra nehnuteľností
sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Ide o normatívne vyjadrenie zásady
hodnoverností (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, v zmysle ktorej sa chráni
dôvera každého v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Inými slovami
povedané, čo je zapísané, platí. ...
Podľa slovenského právneho poriadku teda vzhľadom na intabulačný princíp a
zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľností musí osoba, ktorá tvrdí, že ten, kto je
ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, takýmto vlastníkom nie je, v
súlade s § 80 písm. c) OSP osvedčiť svoj naliehavý právny záujem a podať na súd návrh na
začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.
Nemožno zároveň akceptovať tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že zahrnutie
nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty úpadcu odôvodňuje skutočnosť, že „správca
konkurznej podstaty má k dispozícii doklady, ktoré preukazujú skutočnosť, že prevody
sporných nehnuteľností z úpadcu na tretie osoby sú absolútne neplatnými právnymi
úkonmi.“ Týmto svojím nesprávnym názorom odvolací súd fakticky priznáva správcovi
konkurznej podstaty právomoci všeobecných súdov Slovenskej republiky a pri zápise
majetku úpadcu mu umožňuje určiť platnosť, resp. neplatnosť jednotlivých právnych úkonov
bez toho, aby o tejto skutočnosti právoplatne rozhodol príslušný súd. Uvedené je o to
závažnejšie, že sa tým zasahuje do princípu právnej istoty slovenského právneho poriadku a
neprípustným spôsobom narúša zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľností bez
toho, aby bola správnosť a záväznosť jeho údajov spochybnená a vyvrátená zákonom
stanoveným spôsobom, t. j. právoplatným určovacim rozhodnutím príslušného všeobecného
súdu Slovenskej republiky, nie právnym názorom správcu konkurznej podstaty.
... Je zrejmé, že na základe zamietnutia sťažovateľovej excindačnej žaloby nedošlo,
ani nemohlo dôjsť k právoplatnému určeniu vlastníckeho práva v prospech úpadcu, bez
ohľadu na to, akým spôsobom si túto (údajne) predbežnú otázku vyriešil tak prvostupňový
ako i odvolací súd. Na základe oboch napadnutých rozhodnutí totiž nie je príslušná správa
katastra oprávnená vykonať zmenu v osobe vlastníka dotknutých nehnuteľností, čím i
naďalej platí zásada materiálnej publicity v zmysle ktorej je výlučným a nespochybniteľným
vlastníkom nehnuteľností sťažovateľ.
Svojím nesprávnym postupom a rozhodnutím tak súdy spôsobili, že správca
konkurznej podstaty na jednej strany nebude môcť predmetné nehnuteľnosti v konkurze
speňažiť, nakoľko mu ku nim stále bude chýbať vlastnícke právo a sťažovateľ sa ako riadny
vlastník nehnuteľnosti bude môcť aj naďalej ako voči správcovi konkurznej podstaty, tak aj
voči akýmkoľvek iným osobám v prípade rušenia výkonu svojho riadne v katastri
nehnuteľností zapísaného vlastníckeho práva domáhať jeho ochrany. ...
... v takomto prípade je nutné závery oboch súdov považovať za nesprávne,
arbitrárne a zjavne neodôvodnené.
Prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že úpadca predmetné
nehnuteľnosti nadobudol od FNM SR, a to zmluvou o prevzatí záväzkov zo dňa 06. 09. 1996
(strana 10 ods. 2 napadnutého rozsudku in fine). K rovnakému záveru sa vo svojom
rozhodnutí priklonil i odvolací súd. Ani jeden súd však presvedčivým a zrozumiteľným
dôvodom neuviedol, čo ho k takémuto právnemu názoru viedlo.
Zmluva o prevzatí záväzkov zo dňa 06. 09. 1996, uzatvorená medzi úpadcom, Ing. V.
P. a FNM SR, na ktorú v odôvodnení napadnutých rozhodnutí poukazujú oba súdy, a ktorou
úpadca voči FNM SR vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich z privatizácie bývalého š.
p. P. tak mohla mať z hľadiska zákona č. 92/1991 Zb. v príslušnom znení výlučne
obligačno-právne, nie však vecno-právne následky. Na základe tejto zmluvy tak úpadca
nemohol platne nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. ...
Vydržania ako originárneho titulu nadobudnutia vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam sa sťažovateľ domáha len pre ten prípad, ak by sa v konaní nesporne
preukázalo, že úpadca predmetné nehnuteľnosti nenadobudol o Ing. V. P. , ktorý sa ich
vlastníkom stal v roku 1992 na základe privatizačnej zmluvy, ale tieto mu boli ako
domnelému vlastníkovi zaevidované (nie vecno-právne zavkladované) chybným zápisom v
evidencii nehnuteľnosti Katastrálnym úradom v R. v roku 1992 na základe privatizačnej
zmluvy, ktorá však bola titulom, na základe ktorého vlastníctvo podľa vtedy platnej právnej
úpravy ex lege nadobudol Ing. V. P. ako fyzická osoba a nie úpadca. ...
Máme za to, že vyššie špecifikovanými pochybeniami oboch súdov pri koncipovaní
a vydávaní oboch napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu sťažovateľovho práva
na spravodlivé súdne konanie tým, že neboli rešpektované platné právne predpisy,
interpretácia a aplikácia skutkových a právnych otázok bola nedôsledná, povrchná
a neodôvodnená. ...
V danom prípade tým, že v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí sa súdy
dostatočným spôsobom nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa o oprávnenosti
podanej žaloby, ako aj tým, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal väčšinou sťažovateľom
uvedených argumentov, prvostupňový a odvolací súd takýmto rozhodnutiami a ich
odôvodnením odňali sťažovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a
tým zároveň porušili ústavnú zásadu rovnosti účastníkov konania. Kľúčové právne a
skutkové otázky neboli jasne a zrozumiteľne zodpovedané, keď napr. odvolací súd vo
svojom rozhodnutí k väčšine sťažovateľom uvádzaným argumentom uvádza, že nie sú
správne, napriek tomu však tento svoj právny názor nijakým spôsobom bližšie nešpecifikuje,
ani neuvádza relevantné skutočnosti odôvodňujúce takýto záver. Ním uvádzané skutočnosti
sú v prevažnej miere bez akéhokoľvek súvisu s prejednávanou vecou a nemajú vplyv na
sťažovateľovi právo domáhať sa ako vlastník dotknutých nehnuteľností ich vylúčenia z
konkurznej podstaty úpadcu. ...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
34 Cbi/9/08-Mš zo dňa 27. 05. 2010 a postupom tohto súdu v konaní č. 34 Cbi/9/08,
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/101/2010 zo dňa
06. 10. 2010 a postupom tohto súdu v konaní č. 1 Obo/101/2010 bolo porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34 Cbi/9/08-Mš zo dňa
27. 05. 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1 Obo/101/2010 zo dňa 06. 10. 2010, postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
č. 34 Cbi/9/08, ako aj postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č.
1 Obo/101/2010 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR,
ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto
nálezu. ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv
zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010, ako aj
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 101/2010 a jeho
rozsudkom zo 6. októbra 2010, a to v dôsledku toho, že napriek zápisu vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľa označené
všeobecné súdy v rámci konania o vylúčenie týchto sporných nehnuteľností z konkurznej
podstaty nesprávnym právnym posúdením veci dospeli k záveru, že sťažovateľ pre
absolútnu neplatnosť kúpnych zmlúv o nadobudnutí týchto sporných nehnuteľností od
úpadcu sa ich vlastníkom de iure nestal, pričom podľa sťažovateľa otázku vlastníckeho
práva ako otázku predbežnú nijako neboli súdy oprávnené v rámci tohto konania riešiť,
dôsledkom čoho arbitrárnym spôsobom odopreli vylúčenie nehnuteľností z konkurznej
podstaty.
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň tvrdí, že pokiaľ označené všeobecné súdy dospeli
k právnemu názoru, že úpadca nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva od Fondu na
základe zmluvy, ktorá nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľností, je tento názor pre jeho
nesprávnosť arbitrárny.
Sťažovateľ tiež namieta aj nesprávnosť, a tým aj arbitrárnosť záveru označených
všeobecných súdov, ktoré pre nedostatok dobromyseľnosti vylúčili možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva sťažovateľom k predmetným sporným nehnuteľnostiam vydržaním.
Napokon sťažovateľ sťažnosťou namieta, že označené všeobecné súdy v rámci
konania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty sa s prevažnou väčšinou jeho
argumentov, ktorými odôvodňoval oprávnenosť žaloby, vôbec nevysporiadali, čím mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, a tým súčasne porušená zásada rovnosti účastníkov
konania.
1. K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu
V súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na
princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie
ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba
nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu
sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na
základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010, ako aj
postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a to využitím riadneho opravného prostriedku
(odvolania), ktoré napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Rozsudok
krajského súdu sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010 bol preskúmaný najvyšším súdom
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 101/2010, pričom na základe sťažovateľom
podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho
oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na jeho adresu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu
V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo
101/2010, ako aj v súvislosti s jeho rozsudkom vydaným v tomto konaní 6. októbra 2010
sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta jednak porušenie základného
práva a práv na spravodlivý súdny proces (bod 2.1), a s tým aj súvisiace porušenie
základného práva a práva vlastniť majetok (bod 2.2). K porušeniu označených práv malo
podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že podľa jeho názoru najvyšší súd sa nesprávne stotožnil
s názorom prvostupňového súdu, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam od Fondu na základe kúpnej zmluvy, pretože táto nebola nikdy právnym
titulom zápisu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech žalovaného
v katastri nehnuteľností. Ďalším dôvodom sťažovateľovej námietky bola skutočnosť, že
podľa sťažovateľa nebolo v právomoci najvyššieho súdu v konaní o vylúčení veci
z konkurznej podstaty rozhodovať, resp. zaoberať sa aj otázkou vlastníckeho práva k tejto
veci, ale v tomto smere mal podľa sťažovateľa najvyšší súd vychádzať zo zápisu v katastri
nehnuteľností.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivý súdny
proces
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, a to, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným
súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno
vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá
iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili
spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
V rozsahu námietok sťažovateľa z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku
najvyššieho súdu vyplýva:
«Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením
napadnutého rozsudku na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.,
len ho doplňuje reagovaním na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka.
Pokiaľ odvolatelia zastávajú názor, že súd v konaní o vylučovacej žalobe môže
skúmať len otázku, či vlastníctvo k sporým nehnuteľnostiam vyplýva zo zoznamu
predloženého úpadcom, prípadne iných, rozhodujúcich skutočností, resp. či je vlastníctvo
k nim predmetom súdneho konania, ktorého výsledkom môže byť meritórne rozhodnutie
o otázke vlastníctva, je tento názor v rozpore s ust. § 19 ZKV, aj s názorom zastavaným
v odbornej literatúre (JUDr. Milan Ďurica: Konkurzné právo na Slovensku a v EÚ, 2006,
st. 284), ktorý odvolatelia citujú. Nesprávne ho však interpretujú ako podporujúci ich
mienku. Z citácie „správca zapíše do súpisu ako sporný taký majetok, o ktorom určité
skutočnosti nasvedčujú, že by mohol patriť do konkurznej podstaty, ale nie je to
jednoznačne preukázané“ vyplýva správnosť postupu správcu - žalovaného, ktorý sporné
nehnuteľnosti do konkurznej podstaty zapísal. Aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uvádza,
že ako správca konkurznej podstaty má k dispozícii doklady, ktoré preukazujú skutočnosť,
že prevody sporných nehnuteľností z úpadcu na tretie osoby sú absolútne neplatnými
právnymi úkonmi.
V súlade s ust. § 19 ZKV nie je ani mienka odvolateľov, že by súd v konaní
o vylučovacej žalobe mohol len skúmať, čí prebieha súdne konanie, predmetom ktorého je
určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam podľa § 80 písm. c/ O. s. p. ust. § 19 ods. 2
ZKV výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu
zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil
konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu
zahrnutá oprávnene.
V prípade určovacej žaloby podľa § 19 ods. 2 ZKV ide teda v rámci žalôb podľa § 80
písm. c/ O. s. p. o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný
existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a
hospodárnosti konania v zmysle § 6 O. s. p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v
ňom rieši otázka vlastníctva, čo však nijako neznižuje požiadavku na zákonnosť a správnosť
jej riešenia.
Názor odvolateľov, že pre SKP je záväzný zápis o vlastníctve v katastri
nehnuteľností a že môže výlučne z neho vychádzať pri súpise konkurznej podstaty úpadcu, je
taktiež v rozpore s ust. § 17 až 19 ZKV.
Názor, že sa v katastri zapísaný vlastník nehnuteľností aj po právoplatnosti žalobou
zamietajúceho rozhodnutia v konaní o vylučovacej žalobe bude môcť domáhať ochrany
svojho vlastníctva, je v rozpore s ust. § 14 ZKV.
Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia súdom 1. stupňa, odvolací súd považuje
vzhľadom na obsah odvolania za potrebné spresniť zistenia týkajúce sa zmluvy o prevzatí
záväzkov zo dňa 6. 9. 1996, ktorú uzavreli FNM SR, Ing. V. P. a P., s.r.o.
Zo zmluvy č. 7/1992 zo dňa 4. 6. 1992 o predaji majetku štátu podľa zák. č. 92/1991
Zb. vyplýva, že kupujúci Ing. V. P. vystupoval ako zakladateľ obchodnej spoločnosti P., s. r.
o. V čl. VI sa kupujúci zaviazal pokračovať v predmete činnosti š. p. P., R. (Podľa výpisu z
Obchodného registra zo dna 21. 04. 2009 spoločnosť P., s. r. o. bol zapísaný 8. 6. 1992). K
tejto zmluve podpísali zmluvné strany dodatok č. 1 dňa 28. 2. 1996. Dodatok č. 2 zo dňa
6. 9. 1996 k zmluve č. 7/1992 už uzatváral predávajúci FNM SR so spoločnosťou P., s. r. o.,
zast. konateľom Ing. V. P. ako kupujúcim a v čl. I. tohto dodatku sa uvádza, že týmto
dodatkom sa na základe zmluvy o prevzatí záväzkov „mení osoba kupujúceho.“ Treba tiež
uviesť, že zmluva o prevzatí záväzkov zo dňa 6. 9. 1996 je označená ako zmluva o prevzatí
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy č. 7/1992 o predaji podniku, a to pôvodného š. p. P., R.
zo dňa 4. 6. 1992 podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších zmien a doplnkov, Obch. zákonníka a ďalších všeobecne záväzných právnych
predpisov.
Odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s názorom odvolateľov, že súd náležíte
nezohľadnil vyjadrenie likvidátorky úpadcu JUDr. T. ohľadne vyžiadania súhlasu FNM SR
s prevodom privatizovaného majetku úpadcu. Pokiaľ žiadosť o udelenie predmetného
súhlasu bola podaná bez získania potvrdenia o odoslaní, prípadne prevzatí takejto žiadosti,
konal jej podávateľ bez odbornej starostlivosti. Súd nemohol svedectvo hodnotiť ako dôkaz
podania žiadosti, najmä keď svedkyňa vo výpovedi uvádza, že si bola vedomá povinnosti
vyžiadať si k odpredaju súhlas.
Spoločnosť P., a. s., V. bola zrušená bez likvidácie jej zlúčením s vedľajším
účastníkom na strane žalobcu, ktorý jej sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou previedol na
žalobcu.
O vedomosti zodpovedných orgánov uvedených spoločnosti o tom, že sporné
nehnuteľnosti úpadca nadobudol v rámci privatizácie, svedčí personálne prepojenie
vedenia úpadcu s členmi predstavenstva spoločnosti P., a. s., V.
Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Oprávneným držiteľom je
podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. držiteľ, ak so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí. Patriť znamená byť vlastníkom s právami uvedenými v
§ 123 Obč. zák., teda aj s právom nakladať s predmetom svojho vlastníctva. Úpadca a v
dôsledku personálneho prepojenia aj spoločnosť P., a. s., V., ktorá nadobudla sporné
nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 24. 02. 2000, vedeli o povinnosti vyžiadať si k tomu,
aby kúpna zmluva bola platná, predchádzajúci písomný súhlas FNM SR, nemožno preto
spoločnosť P., a. s. kvalifikovať ako dobromyseľného a oprávneného držiteľa v zmysle § 130
ods. 1 Obč. zák.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že je daný dôvod na pripustenie
dovolania v súlade s ust. § 238 ods. 3 O. s. p., pretože všetky právne otázky, ktoré súd 1.
stupňa a následne odvolací súd v rozhodovanom prípade riešil, upravuje zákon jasne
a zrozumiteľne, takže ich interpretácia je jednoznačná.»
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci
nemá dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu spočívajúceho
v tom, že krajský súd, v rámci konania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty bol
oprávnený posúdiť otázku vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam ako otázku
predbežnú, pričom nebol viazaný zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností
v prospech sťažovateľa. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či
zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
Najvyšší súd svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol
postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, pričom jeho
rozsudok obsahuje výklad ustanovenia § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) vo vzťahu k ustanoveniu § 80
písm. c) OSP, ako aj vo vzťahu k ustanoveniam § 14 a § 17 až § 19 ZKV, ktorý nemožno
považovať za svojvoľný.
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 19a
zákona o podmienkach prevodu majetku štátu v znení účinnom od 14. septembra 1995
dospel k právnemu názoru, že ako kúpna zmluva o prevode nehnuteľností z 24. februára
2000 uzavretá medzi žalovaným úpadcom ako predávajúcim na jednej strane
a sťažovateľom, ako aj vedľajším účastníkom ako kupujúcimi na strane druhej, tak aj
následne uzavretá kúpna zmluva o prevode týchto nehnuteľností medzi vedľajším
účastníkom ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim z 12. februára 2006 sú pre
neuhradenie celej kúpnej ceny úpadcom Fondu a z tohto dôvodu súčasne aj pre chýbajúci
písomný súhlas Fondu s prevodom nehnuteľností na tretie osoby absolútne neplatné,
dôsledkom čoho sťažovateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, je výklad
ustanovenia § 19a zákona o podmienkach prevodu majetku štátu, ako aj na základe jeho
aplikácie vyvodený právny názor plne ústavne konformným.
Vzhľadom na to, že ani nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
na základe zmluvy č. 7/1991 o predaji majetku teraz už bývalého štátneho podniku
zo 4. júna 1992 uzavretej podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu pôvodne
medzi Fondom ako predávajúcim a Ing. V. P. ako kupujúcim si podľa vtedy platných
a účinných právnych predpisov nevyžadovalo rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení
svojho rozsudku dospel k záveru, že úpadca, ktorý všetky práva a záväzky z tejto zmluvy
vyplývajúce „len“ prevzal dodatkom č. 2, nadobudol na jej základe vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam tak isto bez rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva, nemožno
v tomto závere najvyššieho súdu vidieť znaky arbitrárnosti alebo svojvôle.
Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku
v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s názorom sťažovateľa, podľa ktorého by sťažovateľ
mal prípadne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, keď najvyšší súd
uviedol, že v dôsledku personálneho prepojenia úpadcu a vedľajšieho účastníka nie je
splnená jedna zo základných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to
dobromyseľnosť držby držiteľa po zákonom určenú dobu v trvaní desiatich rokov.
Sťažovateľ tiež namieta, že postupom a označeným rozsudkom najvyššieho súdu pre
nevysporiadanie sa s prevažnou väčšinou jeho argumentov, ktorými odôvodňoval
oprávnenosť žaloby, bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania.
V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3
listiny zabezpečujú rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom
(sťažovateľa a žalovaného), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.
K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní
poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku
zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov
konania na úkor iného účastníka konania.
Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské
práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.
Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny
súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade
s ústavnými medzami výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do
právneho názoru najvyššieho súdu.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Pokiaľ sťažovateľ považoval odôvodnenie označeného rozsudku najvyššieho súdu za
nedostačujúce až do takej miery, že by malo byť pre nedostatok dôvodov až
nepreskúmateľné (čo ústavný súd, ako už bolo uvedené, nezistil, pozn.), a tým mu mala byť
odňatá možnosť konať pred súdom, v tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že odňatie
možnosti účastníkovi konať pred súdom postupom samotného súdu zakladá dovolací dôvod
v zmysle § 237 písm. f) OSP pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania,
ktorý je z tohto dôvodu prípustný proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok
ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00,
II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), nemožno ho preto nahradiť rozhodnutím ústavného súdu
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal
odňatie možnosti konať pre súdom, proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva vlastniť majetok
Keďže sťažovateľ spája porušenie svojho základného práva a práva vlastniť majetok
s porušením práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil, že by
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní bolo došlo k porušeniu
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv
zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktoré nie sú
ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich vyjadrené základné atribúty
slovenskej štátnosti, ako aj zásada nezávislosti a nestrannosti výkonu súdnictva ako jedna
zo záruk uplatňovania princípu právneho štátu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorým
s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadal o odloženie
vykonateľnosti sťažnosťou napadnutých rozhodnutí do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia
a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011