Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 176/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2011 doručená faxom a 12. januára 2011 poštou sťažnosť Ing. J. R. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako profesionálny vojak nemal splniť normy

z pohybovej výkonnosti (v prípade robenia kľukov, podpôr ležmo a dvanásťminútového

behu) za rok 2007, a to v dôsledku prerušenia ich vykonávania počas preskúšania.

Disciplinárnym rozkazom veliteľa brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského

útvaru 3030 Z. č. p.: VÚ-47-37/2007 z 19. decembra 2007 bolo sťažovateľovi

uložené disciplinárne opatrenie, a to zníženie služobného platu o 5 % na tri mesiace

z posledného priznaného služobného platu. V zápise o vyjadrení profesionálneho vojaka

k disciplinárnemu previneniu z toho istého dňa sťažovateľ výslovne uviedol, že sa k veci

nevyjadruje.

Proti uloženému disciplinárnemu opatreniu podal sťažovateľ 14. januára 2008

odvolanie, na základe ktorého veliteľ veliteľstva vzdušných síl Slovenskej republiky (ďalej

len „veliteľ veliteľstva vzdušných síl“) rozhodnutím č. p.: VVzS-354-1/2008-PPV

z 26. februára 2008 napadnuté rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia č. p.:

VÚ-47-37/2007 z 19. decembra 2007 zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie

prvostupňovému správnemu orgánu.

Následne veliteľ brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030 Z.

disciplinárnym rozkazom č. p.: VÚ-42/2008 z 27. marca 2008 opätovne rozhodol o znížení

služobného platu sťažovateľa o 5 % na tri mesiace z posledného priznaného služobného

platu. Sťažovateľ podal proti označenému disciplinárnemu rozkazu odvolanie, na základe

ktorého bol aj tento rozkaz rozhodnutím veliteľa veliteľstva vzdušných síl č. p.:

VVzS-554-2-3/2008-PPV z 9. júna 2008 zrušený a vec bola znovu vrátená na nové konanie

a rozhodnutie.

V ďalšom konaní veliteľ brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského

útvaru 3030 Z. vyzval 16. júna 2008 sťažovateľa a jeho právnu zástupkyňu na súčinnosť

vykonaním dôkazu výpoveďou na 26. jún 2008, resp. ak by sa sťažovateľ nemohol v tomto

termíne z vážnych dôvodov zúčastniť vykonania uvedeného dôkazu, mal sa do 1. júla 2008

písomne vyjadriť k veci, najmä predložiť navrhované dôkazy spolu s odôvodnením s tým,

že mu bude umožnené nahliadnuť do spisového materiálu. Doručenie predmetnej výzvy,

resp. právne účinky fikcie doručenia boli sťažovateľom následne spochybňované.

Nespornou skutočnosťou bolo, že 19. júna 2008, t. j. v deň doručenia výzvy, sťažovateľ

vykonával nepretržitú 24-hodinovú službu vo Vojenskom útvare Z. V ten istý deň bola

písomnosť (t. j. výzva zo 16. júna 2008) doručená právnej zástupkyni sťažovateľa.

Sťažovateľ si zásielku prevzal osobne až 26. júna 2008. V každom prípade sťažovateľ sa

26. júna 2008 na výzvu na súčinnosť na účely podania výpovede nedostavil a do 1. júla

2008 ani písomne nevyjadril.

Už 25. júna 2008 podal sťažovateľ ako účastník správneho konania prostredníctvom

svojej právnej zástupkyne námietky predpojatosti proti vec vybavujúcemu poručíkovi M.

V., poručíkovi JUDr. M. M. a proti veliteľovi útvaru plk. generálneho štábu.

O sťažovateľom vznesených námietkach predpojatosti rozhodol veliteľ útvaru 1. júla 2008

č. p.: VÚ-42-46/2008 tak, že ich vo vzťahu ku všetkým trom namietaným osobám zamietol.

Veliteľ brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030 Z. následne

11. júla 2008 rozhodol disciplinárnym rozkazom č. p.: VÚ-42-46/2008 o uložení

disciplinárneho opatrenia sťažovateľovi, a to v podobe zníženia služobného platu o 5 %

na tri mesiace z posledného priznaného služobného platu. Proti tomuto rozhodnutiu

sťažovateľ podal 21. júla 2008 odvolanie, v ktorom namietal porušenie svojho práva ako

účastníka konania obhajovať sa tvrdiac, že neboli splnené podmienky zákonnej fikcie

doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Výhrady sťažovateľa sa zároveň týkali

aj toho, že o jeho námietke predpojatosti smerujúcej proti veliteľovi útvaru rozhodovala tá

istá osoba, proti ktorej táto námietka smerovala.

Odvolací správny orgán predvolal sťažovateľa na vypočutie 16. septembra 2008

s tým, že pokiaľ sa ho nebude môcť zúčastniť v tomto termíne, určil mu náhradný termín

na 18. september 2008. Predvolanie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa

4. septembra 2008 a sťažovateľovi 10. septembra 2008. Právna zástupkyňa sťažovateľa

podaním z 18. septembra 2008 ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom vypočutí

z dôvodu kolízie so súdnymi pojednávaniami v iných veciach. Nenavrhla určiť nový termín

a ani neuviedla žiadne skutočnosti na obranu sťažovateľa. Sťažovateľ prostredníctvom

svojej právnej zástupkyne podaním z 22. septembra 2008 vyslovil názor, „že postup

odvolacieho orgánu, ktorý mienil doplniť dokazovanie výsluchom sťažovateľa v odvolacom

konaní, je v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia “,

a zároveň poukázal „na nesprávnosti v postupe správneho orgánu ako aj na opätovné

nedostatky zistenia skutočného stavu a právneho posúdenia rozhodnutia zo dňa

11. 07. 2008“.

Veliteľ veliteľstva vzdušných síl odvolanie sťažovateľa proti disciplinárnemu

rozkazu z 11. júla 2008 rozhodnutím č. p.: VVzS-354-3/5-2008-PPV z 30. septembra 2008

zamietol a napadnuté prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

Proti rozhodnutiu veliteľa veliteľstva vzdušných síl č. p.: VVzS-354-3/5-2008-PPV

z 30. septembra 2008 sťažovateľ podal 9. decembra 2008 žalobu o preskúmanie rozhodnutia

Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z dôvodov uvedených v § 250j

ods. 2 písm. a) (ďalej len „OSP“) (tvrdiac, že rozhodnutie

správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), § 250j ods. 2 písm. c)

(namietajúc, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci) a

ods. 2 písm. e) (vyjadrujúc názor, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká

vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia).

V súvislosti s doručením výzvy na súčinnosť zo 16. júna 2008, na základe ktorej sa

mal sťažovateľ dostaviť 26. júna 2008 z dôvodu podania výpovede, namietal nesplnenie

predpokladov pre zákonnú fikciu doručenia v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku.

Sťažovateľ ďalej vzniesol výhrady proti nesprávnemu postupu prvostupňového orgánu pri

rozhodovaní o námietke predpojatosti a zároveň argumentoval tým, že odvolací správny

orgán nie je oprávnený vykonať v rámci odvolacieho konania ďalšie dôkazy (výpoveď

sťažovateľa ako účastníka konania). Sťažovateľ navrhol, aby krajský súd napadnuté

rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania

rozhodnutia veliteľa veliteľstva vzdušných síl č. p.: VVzS-354-3/5-2008-PPV

z 30. septembra 2008 rozsudkom č. k. -44 z 31. marca 2009, ktorým jeho žalobu

ako podanú bez právneho dôvodu zamietol.

V odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že

„... je potrebné zdôrazniť, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky

vznesené v žalobe (žalobné dôvody), ktoré už boli uplatnené v odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu správnemu orgánu a s ktorými sa musel žalovaný ako

odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí napadnutým žalobou.

Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania ako

nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného súdom podľa druhej hlavy 5. časti (Rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sž 67-68/01, – ZSP 3/2002)“.

Krajský súd sa preto zaoberal iba námietkou sťažovateľa, že bolo porušené jeho

právo „obhajovať sa“ a argumentáciou smerujúcou proti namietanému nesprávnemu

postupu prvostupňového správneho orgánu pri rozhodovaní o námietkach predpojatosti.

Vo vzťahu k porušeniu práva „obhajovať sa“ krajský súd okrem iného uviedol:

„... účastník počas konania na prvostupňovom orgáne, v ktorom boli vydané tri rozhodnutia

a aj v rámci odvolacieho konania, mal možnosť pred uložením disciplinárneho opatrenia

vyjadriť sa k veci, navrhnúť dôkazy a obhajovať sa. V posudzovanom prípade sa účastník

vyslovene vzdal tohto práva a ďalšie možnosti, ktoré mu poskytol prvostupňový a odvolací

správny orgán, nevyužil...“ Vo vzťahu k námietkam predpojatosti krajský súd vychádzal

z toho, že rozhodnutie o námietkach č. p.: VÚ-42-46/2008 nie je predmetom preskúmavania

správneho súdu. Krajský súd s ohľadom na poukázal na to, že námietka

predpojatosti „je svojím obsahom však len výhradou proti procesnému postupu“,

a konštatoval, že „pokiaľ by išlo o vadu postupu správneho orgánu, táto v danom prípade

nemohla mať vplyv na správnosť vydaného rozhodnutia“.

Proti zamietajúcemu rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie,

v ktorom namietal, že krajský súd sa zaoberal iba jeho námietkou, že bolo porušené jeho

právo obhajovať sa, a tiež námietkou smerujúcou proti nesprávnemu postupu

prvostupňového správneho orgánu pri rozhodovaní o námietke predpojatosti, ale ďalšími

námietkami uplatnenými v žalobe sa nezaoberal. V dôsledku toho mal byť podľa názoru

sťažovateľa naplnený odvolací dôvod podľa (rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), (súd I. stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 205 ods. 2

písm. a) (v konaní došlo k vadám uvedeným v , čím sa účastníkovi

konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Sťažovateľ považoval za odňatie možnosti konať pred súdom to, že sa krajský súd

zaoberal iba niektorými z jeho námietok, no nie všetkými vadami konania, na ktoré

poukázal v žalobe, hoci ich právna zástupkyňa zhrnula vo vyjadrení pre odvolacie konanie

z 22. septembra 2008.

Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa taktiež nevysporiadal s namietanou vadou

konania, že sa sťažovateľ dozvedel o výpovedi npor. M. z 18. januára 2008, ktorá tvorila

podklad na rozhodnutie vo veci, až z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho správneho

orgánu. Nesprávne právne posúdenie veci malo spočívať tiež v nesprávnom výklade

a aplikovaní o štátnej službe profesionálnych vojakov

ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého za disciplinárne

previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie do 30 dní odo dňa, keď sa vedúci

služobného úradu alebo veliteľ o spáchaní disciplinárneho previnenia dozvedel, najneskôr

však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia, ako aj v závere

„... o možnosti vyjadriť sa na svoju vlastnú obhajobu“. Sťažovateľ napokon nesúhlasil ani

so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal a tými jeho námietkami, ktorým sa

v odôvodnení svojho rozsudku venoval.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.

-44 z 31. marca 2009 rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2010,

ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127

ods. 1 .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskom súdnom

konaní (vrátane preskúmavania zákonnosti orgánov verejnej správy a zákonnosti

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci v rámci správneho

súdnictva) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ). Navyše to platí o to viac, ak ide

o sťažnosť, ktorou je namietané preskúmanie rozhodnutia v správnom súdnictve.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k zásahu do jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku pochybení v konaní tým, že správne orgány

a následne vo veci konajúce všeobecné súdy vychádzali z nesprávne zisteného skutkového

stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a nezaoberali sa jeho námietkami, resp. sa

s nimi vysporiadali ústavne nekonformným spôsobom.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V danom prípade možno osobitne vyabstrahovať tri skupiny námietok, ktorými

sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť a s ktorými je podľa názoru ústavného súdu potrebné

zaoberať sa a vyhodnotiť ich spoločne.

Prvá námietka ja založená na tvrdení, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať

pred súdom, obhajovať sa a vyjadriť sa k veci, osobitne tým, že vo vzťahu k okolnostiam

doručovania výzvy veliteľa brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030

Z. zo 16. júna 2008 na jeho vypočutie neboli splnené podmienky právnej fikcie

(náhradného) doručenia v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku, a v súvislosti s tým, že sa

sťažovateľ o výpovedi npor. M. dozvedel až z rozhodnutia správneho orgánu, ktorý

rozhodoval o odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu.

Druhá námietka sťažovateľa sa týka toho, že v správnom konaní predchádzajúcom

napadnutému rozsudku malo dôjsť k vadám spočívajúcim v tom, že v čase po vznesení

námietok predpojatosti sťažovateľom vykonávali úkony osoby, proti ktorým boli námietky

vznesené, pričom táto vada bola konajúcimi súdmi v správnom súdnictve nesprávne právne

posúdená.

Napokon tretia námietka smeruje proti tomu, že najvyšší súd mal nesprávne právne

posúdiť vec, a to osobitne vo vzťahu k prehliadajúc

vzťah uvedeného zákona a Správneho poriadku.

K jednotlivým dôvodom, ktoré sťažovateľ použil ako argumenty na preukázanie

opodstatnenosti jeho sťažnosti, najvyšší súd uviedol:

K odňatiu možnosti konať pred súdom

Vo vzťahu k doručovaniu výzvy zo 16. júna 2008 sťažovateľ uvádza, že nedošlo

k splneniu podmienok náhradného doručenia podľa § 24 ods. 2 v spojitosti s § 25

Správneho poriadku, pretože sa v prvý deň doručenia nezdržiaval v mieste (na adrese), kde

mala byť písomnosť doručená. Podľa sťažovateľa „Správne orgány aj súdy obidvoch

stupňov obišli tento nedostatok v postupe správneho orgánu poukazovaním na to, že

predvolanie na výsluch bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa.“.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa

nemožnosti „vyjadriť sa k veci, navrhnúť dôkazy a obhajovať sa“ okrem iného uviedol, že

„táto námietka nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného, pretože nebolo sporné, že žalobca a ani jeho právna zástupkyňa nevyužili

možnosť vyjadriť sa k veci, predložiť dôkazy a brániť sa v lehote, ktorú určil prvostupňový

správny orgán, a to do 1. 7. 2008“.

Najvyšší súd ďalej konštatoval, že žalobca bol o tom, že sa má 26. júna 2008

uskutočniť dôkaz jeho výpoveďou, najneskôr deň predtým informovaný svojou právnou

zástupkyňou, no napriek tomu sa vykonania tohto dôkazu nezúčastnil. Sťažovateľ ani jeho

právna zástupkyňa nezaslali správnemu orgánu písomné vyjadrenie k veci spolu

s navrhovaným dôkazmi, hoci tak mali v prípade, že nebude možné vykonať dôkaz

výpoveďou, urobiť do 1. júla 2008.

Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že odvolací správny orgán predvolal

sťažovateľa ako účastníka konania na vykonanie dôkazu výpoveďou na dva termíny

(16. a 19. septembra 2008), ale žalobca a ani jeho právna zástupkyňa sa nedostavili ani

na jeden z nich.

Podľa najvyššieho súdu „možnosť vyjadriť sa k veci v zmysle § 128 ods. 1 zákona

č. bola žalobcovi jednoznačne poskytnutá či už vo forme vykonania dôkazu

výpoveďou alebo zaslania písomného vyjadrenia, pričom námietka žalobcu, že o tom, že

dňa 26. 6. 2008 sa má uskutočniť dôkaz jeho výpoveďou sa dozvedel až dňa 26. 6. 2008,

kedy zásielku osobne prevzal, nič nemení na skutočnosti, že vyjadriť sa k veci písomne, resp.

predložiť návrhy na dokazovanie mal možnosť (podľa obsahu predmetnej výzvy) až do dňa

1. 7. 2008“.

Najvyšší súd ďalej ozrejmil, prečo nepovažuje námietku sťažovateľa týkajúcu sa

nemožnosti vyjadriť sa k výpovedi npor. M. za dôvodnú, a to napriek skutočnosti, že

krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto námietkou nevysporiadal. Podľa

najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplynulo, že sťažovateľ mal vedomosť o tom, že

podkladom rozhodnutia o disciplinárnom opatrení bola výpoveď npor. M. už z rozhodnutia

veliteľa veliteľstva vzdušných síl č. p.: VVzS-354-1/2008-PPV z 26. februára 2008, resp.

z následného prvostupňového rozhodnutia veliteľa brigády velenia, riadenia a prieskumu

Vojenského útvaru 3030 Z. č. p.: VÚ 42/2008 z 27. marca 2008. Zároveň bol sťažovateľ

najneskôr 26. júna 2008 oboznámený s možnosťou nahliadnuť do sprístupneného spisu

v zmysle § 23 Správneho poriadku.

Vzhľadom na citované odôvodnenie a z neho vyplývajúce závery sa podľa názoru

ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nejaví z aspektu námietky

sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom ako zjavne neodôvodnený, svojvoľný

alebo ústavne neudržateľný, resp. spôsobilý vyvolať porušenie sťažovateľom v sťažnosti

označených práv zaručených v ústave a dohovore.

K námietkam predpojatosti a nesprávnemu právnemu posúdeniu ich dôsledkov

Vo vzťahu k námietkam o predpojatosti osôb najvyšší súd považuje právny názor

krajského súdu za vecne správny zdôrazňujúc, že „v postupe správneho orgánu v zmysle

námietok žalobcu, nedošlo k takému pochybeniu, ktoré by bolo možné posúdiť ako vadu

konania“. Najvyšší súd taktiež zvýraznil záver krajského súdu v tejto otázke, keď uviedol,

že „pokiaľ správny orgán má stanovenú lehotu na rozhodnutie, vykonanie dôkazu je takým

úkonom, ktorý odklad nepripúšťa“.

K námietke spočívajúcej v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení

prekluzívnej lehoty podľa

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil vplyv prekluzívnej

lehoty podľa v súvislosti s a zákona

č. vo vzťahu k Správnemu poriadku.

Podľa na konanie vo veciach služobného pomeru

profesionálneho vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (poznámkou

č. 28 pod čiarou sa odkazuje na Správny poriadok ) ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa pred uložením disciplinárneho opatrenia

musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Profesionálnemu vojakovi musí byť pred

uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy

a obhajovať sa.

Podľa za disciplinárne previnenie možno uložiť

disciplinárne opatrenie do 30 dní odo dňa, keď sa vedúci služobného úradu alebo veliteľ

o spáchaní disciplinárneho previnenia dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa

spáchania disciplinárneho previnenia.

Podľa názoru sťažovateľa sa má v 30-dňovej lehote ustanovenej v § 129 ods. 1

uskutočniť správne konanie na oboch stupňoch a po uplynutí tejto

lehoty už nemožno dopĺňať dokazovanie alebo odstraňovať vady konania v rámci

odvolacieho konania.

Najvyšší súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožnil. K námietke týkajúcej sa

nemožnosti doplniť dokazovanie v rámci odvolacieho konania pred správnym orgánom

najvyšší súd poukázal na možnosť aj z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy s odkazom

na § 59 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého odvolací správny orgán preskúma

napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní,

prípadne zistené vady odstráni. Lehota ustanovená v

tak podľa najvyššieho súdu nebráni v možnosti doplniť dokazovanie ani v rámci

odvolacieho správneho konania.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietanou nedostatočnosťou

a neúplnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu zotrváva na svojej

konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho

a dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ,

). Napokon je potrebné dodať, že v danom prípade rozhodoval najvyšší súd

v rámci správneho súdnictva, a preto bolo jeho úlohou posúdiť iba zákonnosť napadnutého

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu, resp. spôsobu, akým sa s jeho zákonnosťou

vysporiadal prvostupňový súd.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu z hľadiska

posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku, právne závery najvyššieho súdu

(vychádzajúce z existujúcich skutkových zistení) vo vzťahu k dôvodom sťažnosti nemožno

považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2010 v naznačenom smere a zistil,

že odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy

najvyšší súd oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

spravoval a prečo nevykonal i ďalšie dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

správne posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi.

Vzhľadom na to uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a tvrdeným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie

ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery,

ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré

skončilo pre neho s nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010 nie je svojvoľný a právnymi závermi v ňom

obsiahnutými sa nemohlo zasiahnuť do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011