Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 221/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., M. K., N., Ľ. K., B., a A. Š., N., zastúpených

advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 14. januára

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K., M. K., Ľ. K. a A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2010 doručená sťažnosť M. K., N., M. K., N., Ľ. K., B., a A. Š., N. (ďalej len

„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčkami konania

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , a to na strane navrhovateľov. Proti rozsudku

okresného súdu z 11. decembra 2008, ktorým okresný súd návrhu sťažovateliek vyhovel,

podala „Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond“ (ďalej len „odporca“) odvolanie.

Krajský súd na základe podaného odvolania napadnutý rozsudok svojím rozhodnutím

sp. zn. zo 14. januára 2010 zmenil tak, že návrh sťažovateliek zamietol

a súčasne ich zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania

v sume 1 935,80 €. Sťažovateľky podali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku

o náhrade trov konania dovolanie, ktoré bolo najvyšším súdom uznesením sp. zn.

z 29. júna 2010 odmietnuté podľa ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení

s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s odôvodnením, že v prípade sťažovateliek

nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z ustanovení § 239, ale ani z ustanovení § 237

.

Podľa vyjadrenia sťažovateliek „Podľa ust. je proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa dovolanie prípustné a

preto má byť podľa názoru sťažovateliek aj rozhodnutie o náhrade trov konania

odvolacieho súdu predmetom prieskumu dovolacieho súdu, pričom opačným právnym

záverom dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania podaného sťažovateľmi a v dôsledku

tohto jeho odmietnutia ako neprípustného, bolo podľa nášho názoru zasiahnuté do samotnej

podstaty ich práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a právo na opravný

prostriedok a to najmä za stavu, že predmetným rozhodnutím odvolacieho súdu, tak ako

vyplýva z jeho odôvodnenia, im bola uložená prvýkrát peňažná povinnosť spočívajúca

v náhrade trov konania podľa a úspešnému odporcovi

vo výške 1.935,80 eur, pričom proti takémuto rozhodnutiu o trovách konania všeobecný

právny predpis riadny opravný prostriedok nepripúšťa ( ).“.

Sťažovateľky ďalej pokračujú v argumentácii a uvádzajú: „V rozpore s rozhodnutím

dovolacieho súdu sa domnievame, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

bolo postihnuté vadou spočívajúcou v absencii jeho nie riadneho a presvedčivého

odôvodnenia ( ) z dôvodov ďalej uvádzaných v tejto sťažnosti, pričom toto

v dovolaní sme aj namietli a preto podľa nášho názoru tu bola rozhodnutím odvolacieho

súdu v častí trov konania odňatá možnosť konať pred súdom podľa .

Rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia v rozsudku odvolacieho súdu, tak

ako sťažovateľky v dovolaní namietali je nielen v rozpore s , na ktoré sa

odvolací súd odvoláva (toto ustanovenie upravuje otázku náhrady trov konania

pri čiastočnom úspechu vo veci, pričom odporca mal podľa výroku a odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu vo veci plný úspech), ale v tomto prípade nie je možné na trovy právneho

zastúpenia odporcu aplikovať ani z dôvodu, že priznanie náhrady trov

právneho zastúpenia odporcovi, čiže štátu, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond

a ktorý sa dal ďalej zastupovať advokátom, považujeme vzhľadom na postavenie

a charakter odporcu a priebeh sporu za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, SR, , , ktoré

upravujú právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tvoriace základné

princípy demokratického právneho štátu.“

Podľa právneho názoru sťažovateliek v namietanom konaní krajského súdu nemala

byť náhrada trov právneho zastúpenia odporcovi priznaná, pretože podľa nich zastúpenie

odporcu advokátom v predmetnom spore nemožno považovať za účelne vynaložené náklady.

Toto zastúpenie totiž pri hájení záujmov štátu nebolo nevyhnutné vzhľadom na to, že „štát,

ktorého záujmy zastupoval Slovenský pozemkový fond, bol vybavený príslušnými

organizačnými zložkami finančne i personálne, ktoré chránili záujmy štátu v tomto spore

(príslušný regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu v N.), ktorý zamestnáva

odborného pracovníka s právnickým vzdelaním a s náplňou práce pre agendu, do ktorej

spadal aj tento spor“.

Navyše sťažovateľky poukazujú na „celkom zjavne nesprávnu, resp. chybnú

aplikáciu“ všeobecne záväzných právnych predpisov a v tejto súvislosti argumentujú:

„nie je nám známe, na základe akého právneho predpisu postupoval odvolací súd

pri výpočte tarifnej hodnoty úkonoch právnej pomoci advokátovi, keď uviedol, že vychádzal

2 2

z hodnoty sporu — pozemkov o výmere 11.100 mpo 0,566 eur/1 mpodľa prílohy č. 1

k z. č. . Platná vyhláška o odmeňovaní advokátov neobsahuje žiadne

ustanovenie, ktoré by umožňovalo tak, ako to vyhodnotil odvolací súd, vychádzať pri

výpočte tarifnej hodnoty pri úkonoch právnej pomoci advokáta v sporoch o určenie

vlastníckeho práva z Prílohy č. 1 k (zákonom o miestnych daniach

sú v zmysle § 1 tohto zákona stanovené miestne dane a miestne poplatky za komunálne

odpady a drobné stavebné odpady a Príloha č. 1 k tomuto zákonu stanovuje hodnotu ornej

pôdy a trvalých trávnych porastov, pričom z § 7 ods. 1 tohto zákona jasne vyplýva, že táto

príloha sa použije výslovne iba pre účely určenia základu dane z pozemkov v rozsahu

stanovenom týmto zákonom), preto odôvodnenie výpočtu trov právneho zastúpenia

v rozsudku odvolacieho súdu považujeme za nezákonné a v rozpore s § 151 ods. 5 prvá veta

, v rozpore s vyhláškou o odmeňovaní advokátov a v rozpore so zákonom o miestnych

daniach. Okrem toho, v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR napr. rozsudok

NS SR sp. zn. z 29.9.2009 sa pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta

za poskytovanie právnych služieb v konaniach o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vychádza zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou vecí

(§11 ods. vyhlášky).“

Vo vzťahu k časti odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu týkajúcej sa trov konania

predostierajú sťažovateľky takúto argumentáciu: „Dovolací súd podľa

veta prvá v spojení s ust. a ) priznal odporcovi trovy

dovolacieho konania pozostávajúce z vyjadrenia právnej zástupkyne odporcu k dovolaniu,

ktoré ako neprípustné odmietol. Pre konanie na dovolacom súde sa však v zmysle ust. § 241

ods. 3 použijú primerane ust. v zmysle ktorého je súd prvého stupňa

povinný dovolanie, ktoré nie je voči rozhodnutiu prípustné predložiť dovolaciemu súdu

na rozhodnutie bez toho, aby dovolanie zasielal druhému účastníkovi na vedomie a už

vôbec nie na vyjadrenie sa. V zmysle má úspešný účastník v konaní právo

na náhradu iba trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho

súdu vyplýva, že právna zástupkyňa odporcu sa vyjadrila výlučne k jeho procesnej

prípustnosti, resp. neprípustnosti a nie k obsahovej stránke veci, preto vychádzajúc

zo zásady, že súd pozná právo, nemožno podľa názoru sťažovateliek hodnotiť priznané trovy

konania odporcovi ako trovy hospodárne a účelné a preto ich dovolací súd vôbec nemal

priznať.“

Rozsudok krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu, resp. ich odôvodnenie

v časti týkajúcej sa trov konania preto považujú sťažovateľky za nepreskúmateľné

a nepresvedčivé, odporujúce požiadavkám ustanovení , ako aj princípu

právnej istoty. Takýmto postupom súdov podľa ich názoru došlo k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom v zmysle ustanovenia . Z týchto dôvodov

považujú sťažovateľky označený postup najvyššieho súdu, ako aj postup krajského súdu

za porušenie ich základného práva podľa a práva zaručeného

dohovoru.

Odvolávajúc sa na predchádzajúcu argumentáciu poukazujú sťažovateľky navyše

na „porušenie práva na odôvodnenie rozhodnutia“ aj vo vzťahu k časti uznesenia

najvyššieho súdu, v rámci ktorej dovolací súd konštatoval neprípustnosť podaného

dovolania. Sťažovateľky sú toho názoru, že najvyšší súd síce obligatórne skúmal

prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovení , avšak bez bližšieho odôvodnenia,

keď vo svojom rozhodnutí iba stručne uviedol, že žiadne vady v zmysle citovaného

ustanovenia v postupe odvolacieho súdu zistené neboli.

V závere sťažnosti citujúc judikatúru ústavného súdu preukazujú sťažovateľky

včasnosť podania sťažnosti aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu dôvodiac, že

plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu tu založilo rozhodnutie dovolacieho

súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2010. Sťažovateľky na základe toho

konštatujú, že sťažnosť proti obom rozhodnutiam uplatnili v zákonnej lehote určenej

ustanovením

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V závere sťažnosti preto sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. januára 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2010, tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie a aby im priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. januára 2010

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateliek uplatnených proti rozhodnutiu krajského súdu napadnutého dovolaním, ktoré

však bolo dovolacím súdom odmietnuté pre jeho neprípustnosť.

Krajský súd v rozsudku, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh

sťažovateliek zamietol, súčasne rozhodol o povinnosti sťažovateliek zaplatiť spoločne

a nerozdielne odporcovi náhradu trov konania v sume 1 935,80 €.

Krajský súd v tejto časti, ktorá je predmetom námietok sťažovateliek vo svojom

odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania úspešnému

odporcovi postupoval podľa ustanovenia , podľa ktorého ustanovenia

o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie, a v nadväznosti

na to podľa ustanovenia , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie

práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (v rozsudku krajského súdu došlo

nepochybne k pisárskej chybe, keď číselne namiesto odseku 1 citovaného paragrafu uviedol

krajský súd odsek 2, pretože z obsahu odôvodnenia je nepochybné, že krajský súd aplikoval

ustanovenie ).

Náhradu priznal krajský súd za 6 úkonov právnej pomoci, a to prevzatie veci,

pojednávanie uskutočnené v dňoch 14. októbra 2008, 13. novembra 2008 a 11. decembra

2008, spísanie odvolania a „odvolacie pojednávanie“ konané 14. januára 2009.

Vychádzajúc z ustanovení § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “) za jeden úkon právnej pomoci určil krajský súd základnú sadzbu tarifnej

odmeny 210,81 €. Pri určení tejto sumy vychádzal z hodnoty sporu, a to z hodnoty ornej

2 2

pôdy o výmere 11 100 msuma za 1 mje 0,566 € - vychádzajúc z prílohy č. 1 zákona

č. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “)

Ďalej prirátal aj DPH vo výške 240,32 € a tiež 5 x režijný paušál vo výške 6,30 €

a 1 x režijný paušál vo výške 6,95 €.

Za vykonané úkony právnej pomoci teda určil celkovú sumu 1 543,63 €.

Krajský súd ďalej odporcovi, resp. jeho právnej zástupkyni priznal náhradu za stratu

času podľa ustanovení vyhlášky č. , a to za 12 polhodín v roku

2008 (za každú polhodinu po 9,85 €) a za 4 polhodiny v roku 2009 (za každú polhodinu

po 11,58 €). Takto určil celkovú sumu 164,52 €.

Z titulu cestovných náhrad podľa ustanovenia § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004

Z. z. priznal krajský súd náhradu za 3 cesty osobným motorovým vozidlom z B. do N.

a späť uskutočnené v roku 2008, teda celkom za 540 km (po 6,20 Sk za jeden kilometer)

v sume 3 348 Sk (111,13 €). K tomu prirátal náhradu za spotrebu pohonných hmôt

vychádzajúc zo spotreby 0,087 litrov za 1 km a z ceny 41 Sk za jeden liter pohonných hmôt,

teda výpočtom 0,087 l x 540 km x 41 Sk určil celkovú sumu 1 926 Sk (63,93 €).

Za 1 cestu uskutočnenú v roku 2009 z B. do N. a späť určil náhradu za 180 km

(po 0,183 € za 1 kilometer) vo výške 32,94 €. K tomu prirátal náhradu za spotrebu

pohonných hmôt vychádzajúc zo spotreby 0,087 litrov za 1 km a z ceny 1,255 € za jeden

liter, teda výpočtom 0,087 l x 180 km x 1,225 € určil celkovú sumu 19,65 €.

Výsledná suma z titulu cestovných náhrad bola teda určená vo výške 227,65 €.

Úhrn všetkých uvedených súm predstavoval priznanú náhradu trov konania v sume

1 935,80 €.

Ústavný súd po preskúmaní namietanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k týmto čiastkovým záverom:

Podľa vyhlášky č. základná sadzba tarifnej odmeny sa

stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov

právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Ustanovenia vyhlášky č. podrobne stanovujú pásma

určujúce v závislosti od výšky tarifnej hodnoty výšku základnej sadzby tarifnej odmeny.

Podľa ustanovenia 10 ods. 2 vyhlášky č. , ak nie je ustanovené inak,

považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,

ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.

Podľa ustanovenia vyhlášky č. , ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami, je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna

tretina výpočtového základu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že nie je úlohou

ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú

odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet

dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis

, , , ).

Možno konštatovať, že rozhodovacia prax všeobecných súdov je v danej

problematike rozdielna. Niektoré súdy v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vychádzajú z toho, že nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotu

predmetu právnych služieb a na základe toho aplikujú ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky č. Naopak, iné súdy sú toho názoru, že za túto hodnotu treba

považovať hodnotu veci, ktorej sa predmetný právny úkon týka, a preto aplikujú

ustanovenie vyhlášky č.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ krajský súd v rámci rozhodovania o trovách

konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, presnejšie

k ornej pôde, rozhodol v súlade s , pričom vychádzal z hodnoty veci

v zmysle ustanovenia vyhlášky č. , ktorú určil prostredníctvom

aplikácie prílohy č. 1 k , učinil spôsobom predvídaným zákonom.

Tomuto záveru svedčí skutočnosť, že aplikácia právnej úpravy obsiahnutej v zákone

č. , prostredníctvom ktorej určil krajský súd tarifnú hodnotu predmetu

konania (ornej pôdy), nebola okolnosťou nepredvídateľnou (ako to zmieňujú sťažovateľky).

Na jej použitie v analogických okolnostiach odkazuje prostredníctvom ustanovení prílohy

č. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o stanovení

všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov napríklad aj ustanovenie § 7

ods. 1 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov, a to pri určení základu súdneho poplatku pri percentnej

sadzbe, ak je základom poplatku cena nehnuteľností, resp. konkrétne cena ornej pôdy.

Vo vzťahu k námietke sťažovateliek týkajúcej sa argumentácie o neúčelnosti trov

právneho zastúpenia (advokátom), ktoré odporca vynaložil, aj keď ako právnická osoba

zastupujúca záujmy štátu disponoval možnosťou využiť pre hájenie právnych záujmov

svojich zamestnancov s odborným právnickým vzdelaním, ústavný súd konštatuje, že

krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní náhrady trov označeného konania na základe

ustanovenia ich priznaním v rozsudku uplatnil zákonom poskytovaný

priestor na uváženie účelnosti trov konania, do ktorého ústavný súd nie je zásadne

oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery všeobecného súdu.

Ústavný súd sa v tomto kontexte pri posudzovaní sťažovateľkami predostretej

námietky porušenia vymedzených článkov a dohovoru obmedzil iba na kontrolu

konformnosti posudzovanej časti rozhodnutia s limitmi a

dohovoru kladúcimi nároky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu o priznaní trov právneho zastúpenia

má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil,

ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú

na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo

náležitú špecifikáciu číselného postupu, ktorým najvyšší súd dospel k záveru o výške

priznaných trov.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil predmetnú časť rozhodnutia krajského

súdu ako konformnú s obsahom garancií označených článkov a dohovoru a sťažnosť

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2010

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľkami označených článkov a dohovoru, porušenie

ktorých namietajú.

Sťažovateľky v dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu namietali jeho

pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pretože podľa ich názoru krajský súd

nesprávne aplikoval ustanovenie , ktoré sa vzťahuje na prípady, keď má

účastník konania vo veci čiastočný úspech, pričom v prerokúvanej veci mal odporca plný

úspech. Argumentovali tiež názorom, že štátu nemožno priznať náhradu trov právneho

zastúpenia advokátom, ak je finančne a personálne vybavený príslušnými organizačnými

zložkami a zamestnáva odborných pracovníkov, ktorí vypracúvajú písomné stanoviská,

ktoré aj boli použité v predmetnom konaní. Takéto trovy právneho zastúpenia nemožno

podľa ich vyjadrenia považovať za účelne vynaložené. Rozhodnutie odvolacieho súdu

v časti rozhodnutia o trovách konania tak považovali sťažovateľky za postihnuté vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a tiež nesprávne právne posúdenie veci, teda

za dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania v zmysle ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) a c)

. Navyše, sťažovateľky namietali absenciu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

v súvislosti s otázkou „v zmysle ktorého právneho predpisu sú súdy oprávnené postupovať

pri výpočte tarifnej hodnoty úkonov právnej pomoci advokátom z Prílohy č. 1 k zákonu

o miestnych daniach“. Na základe uvedeného sťažovateľky navrhli, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa trov konania zmenil a zaviazal odporcu

na náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2010 o podanom dovolaní

rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218

ods. 1 písm. c) odmietol pre jeho neprípustnosť.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že po posúdení včasnosti podania

dovolania preskúmal, či toto smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Najvyšší súd skonštatoval, že dovolanie sťažovateliek smeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, pričom toto rozhodnutie „má

povahu uznesenia, i keď je obsiahnuté v rozsudku“. Vychádzajúc z uvedeného posudzoval

najvyšší súd prípustnosť dovolania „proti takémuto výroku“ podľa ustanovení upravujúcich

podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu.

V nadväznosti na to najvyšší súd citoval dotknutú právnu úpravu obsiahnutú

v ustanoveniach a , podľa ktorej je dovolanie prípustné jednak proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa, takisto

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej ak ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo ak ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Na tomto mieste poukázal najvyšší súd na nadväzujúce ustanovenia obsiahnuté

v , podľa ktorých predchádzajúce ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak

ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Najvyšší súd vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy vyvodil záver, že podaným

dovolaním bola napadnutá „taká časť rozhodnutia odvolacieho súdu (trovy konania), ktorá

spadá pod ustanovenie “, a teda proti nej dovolanie z pohľadu ustanovení

nie je prípustné.

S odkazom na ustanovenie ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť na procesné vady vymedzené ustanoveniami , a to aj

pre prípad, keď v dovolaní uplatnené neboli, preskúmal najvyšší súd prípustnosť dovolania

podľa ustanovení , ktoré taxatívne vymedzuje okruh procesných vád

zakladajúcich prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj proti

rozsudku, aj proti uzneseniu). Najvyšší súd citoval znenie dotknutej právnej úpravy, podľa

ktorej takými závažnými procesnými vadami je skutočnosť, že sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

a napokon skutočnosť, že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Na tomto mieste skonštatoval najvyšší súd, že

existencia niektorej z tu uvedených procesných vád v namietanom konaní nebola dovolacím

súdom zistená.

V závere teda najvyšší súd zhrnul, že v prípade sťažovateliek nemožno prípustnosť

dovolania vyvodiť ani z ustanovení , ale ani z ustanovení , preto ho

ako neprípustné odmietol.

V časti týkajúcej sa otázky trov konania najvyšší súd uviedol:

„V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 ) a preto mu dovolací súd náhradu trov priznal v sume 56,97 €. Trovy

pozostávali z jedného úkonu právnej služby (vyjadrenie sa k dovolaniu), za ktorý prináleží

podľa vyhlášky MS SR č. odmena vo výške jednej

polovice základnej sadzby tarifnej odmeny [1935,80 - 663,88 = 1271,92 / 331,94 = 3,8;

41,49 + (4 x 9,96) = 81,33 / 2 = 40,66 euro + 7,21 RP + 19% DPH = 56,97 euro].“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

čiastkovým záverom:

Najvyšší súd v prvom rade reflektujúc na ustálenú súdnu prax v analogických

prípadoch (pozri č. R 117/1999) kvalifikoval rozhodnutie o trovách konania ako také, ktoré

má povahu uznesenia.

V nadväznosti na to a vychádzajúc z dôvodov špecifikovaných v podanom dovolaní

a  pristúpil k interpretácii dotknutej právnej úpravy (

) týkajúcej sa podmienok prípustnosti dovolania proti uzneseniu, pričom skonštatoval

neprípustnosť dovolania sťažovateliek v danom vymedzenom rámci.

Následne interpretoval najvyšší súd zákonom definované podmienky (prípady)

prípustnosti dovolania podľa ustanovení vymedzujúcich okruh procesných vád

zakladajúcich prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

V zmysle zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia posúdil

najvyšší súd prípustnosť podaného dovolania sťažovateliek aj z hľadiska všetkých

ustanovení . Názor najvyššieho súdu bol taký, že ani obsah dovolacích námietok,

ale ani obsah napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zjavne nesignalizujú ani len

náznak možnosti existencie niektorej z procesných vád vymedzených citovaným

ustanovením, preto najvyšší súd skonštatoval, že existencia niektorej z týchto vád

v posudzovanom konaní zistená nebola.

Skutočnosť, že sťažovateľkami vymedzený dôvod dovolania založený na tvrdení

o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd podrobnejšie

argumentačne nevysvetľoval, ešte nemožno kvalifikovať ako arbitrárnosť jeho rozhodnutia.

Je prirodzené, že sa najvyšší súd obmedzil iba na konštatovanie o neprípustnosti dovolania

z hľadiska ustanovení , keď sa opieral o väčšinový názor rozhodovacej súdnej

praxe, ktorá tento sťažovateľmi prezentovaný dôvod apriori považuje za nesubsumovateľný

pod ustanovenie (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom).

Na tomto mieste považoval ústavný súd za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke

sťažovateliek, podľa ktorej malo dôjsť k zásahu do samotnej podstaty ich základného práva

na súdnu ochranu zaručeného z dôvodu, že voči prvýkrát uloženej

„peňažnej povinnosti“ v podobe náhrady trov konania nemali možnosť brániť sa riadnym

opravným prostriedkom.

Ústavný súd sa s uvedeným tvrdením zásadne nestotožňuje a poukazuje na to, že aj

keď bola „peňažná povinnosť“ sťažovateľkám, tak ako to uvádzajú, uložená prvýkrát až

v odvolacom konaní, dvojinštančnosť konania vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania

zachovaná bola. O trovách konania v prvostupňovom konaní rozhodované bolo

a k preskúmaniu ich správnosti v odvolacom konaní došlo, aj keď na základe iniciatívy

protistrany. To, že v druhom stupni odvolací súd o nich právoplatne rozhodol na rozdiel

od prvostupňového konania v neprospech sťažovateliek, ešte neznamená, že bolo porušené

ich právo na riadny opravný prostriedok. Z hľadiska úspechu účastníkov konania napokon

situácia, ktorá nastala po podaní odvolania v otázke trov konania, je analogická so situáciou,

ktorá nastala po jeho podaní v merite veci.

Pokiaľ ide o časť rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúcu sa otázky náhrady trov

dovolacieho konania, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd jednak ozrejmil, ktoré právne

predpisy v tejto časti rozhodovania aplikoval, a jednak podrobne špecifikoval postup,

ktorým dospel k určeniu konkrétnej sumy priznaných trov.

Ústavný súd zaujal stanovisko aj ku konkrétnym argumentačným námietkam

sťažovateliek na tomto mieste nastoleným. Sťažovateľky sú toho názoru, že právna úprava

obsiahnutá , ktorá sa má v dovolacom konaní primerane aplikovať, nedovoľuje

predkladať podané dovolanie na vyjadrenie druhému účastníkovi konania. Ďalej

sťažovateľky prezentujú názor, že v dovolacom konaní sa právna zástupkyňa odporcu

vyjadrila iba k otázke procesnej prípustnosti dovolania, a nie k obsahovej stránke veci, preto

vynaložené trovy právneho zastúpenia podľa nich nemožno považovať za „hospodárne

a účelné“ a dovolací súd ich z tohto dôvodu vôbec priznať nemal.

Ústavný súd poukazuje na to, že žiadne ustanovenie právnej úpravy dovolacieho

konania v nevylučuje možnosť predložiť podané dovolanie

na vyjadrenie protistrane. Relevantná právna úprava síce odkazuje na primerané použitie

ustanovení (o odvolacom konaní), tieto sa však týkajú otázok iných,

predovšetkým otázky postupu prvostupňového súdu pri odstraňovaní nedostatkov podaného

odvolania pred predložením opravného prostriedku odvolaciemu súdu.

To, či sú účelné trovy, ktoré vznikli odporcovi v súvislosti so spracovaním

vyjadrenia právneho zástupcu, ktorý bol na jeho predloženie súdom vyzvaný a v ktorom sa

vyjadril k procesnej otázke prípustnosti podaného dovolania, je otázkou skutkového

a právneho posúdenia konajúceho súdu v rámci jeho úvahy. Právny záver, ku ktorému na jej

základe konajúci súd dospeje, však nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať

a posudzovať, pretože, ako to už bolo naznačené, nie je opravnou inštanciou v sústave

všeobecných súdov a jeho úloha sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdmi

vykonanej interpretácie a aplikácie právnej úpravy s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne aj ,

, , , ).

Na základe uvedených východísk dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu

svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 29. júna 2010

vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateliek v náležitom rozsahu a jeho

relevantným konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad

dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol

ustálený dôvod na odmietnutie dovolania sťažovateliek, ako aj záver o výške priznaných

trov konania. Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií čl. 46 ods. 1

a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľky namietajú.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateliek podaným prostredníctvom dovolania malo, alebo

nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom

výklade dotknutej právnej úpravy o tiež požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých

záverov.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol v oboch bodoch sťažnosť

sťažovateliek podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011