Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 221/2011
PDF · 340.84 KB
No categories available
III. ÚS 221/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., M. K., N., Ľ. K., B., a A. Š., N., zastúpených
advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/62/2009 zo 14. januára
2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K., M. K., Ľ. K. a A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2010 doručená sťažnosť M. K., N., M. K., N., Ľ. K., B., a A. Š., N. (ďalej len
„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčkami konania
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C/192/2007, a to na strane navrhovateľov. Proti rozsudku
okresného súdu z 11. decembra 2008, ktorým okresný súd návrhu sťažovateliek vyhovel,
podala „Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond“ (ďalej len „odporca“) odvolanie.
Krajský súd na základe podaného odvolania napadnutý rozsudok svojím rozhodnutím
sp. zn. 8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010 zmenil tak, že návrh sťažovateliek zamietol
a súčasne ich zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
v sume 1 935,80 €. Sťažovateľky podali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku
o náhrade trov konania dovolanie, ktoré bolo najvyšším súdom uznesením sp. zn.
1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010 odmietnuté podľa ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení
s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s odôvodnením, že v prípade sťažovateliek
nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z ustanovení § 239, ale ani z ustanovení § 237
OSP.
Podľa vyjadrenia sťažovateliek „Podľa ust. § 238 ods. 1 OSP je proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa dovolanie prípustné a
preto má byť podľa názoru sťažovateliek aj rozhodnutie o náhrade trov konania
odvolacieho súdu predmetom prieskumu dovolacieho súdu, pričom opačným právnym
záverom dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania podaného sťažovateľmi a v dôsledku
tohto jeho odmietnutia ako neprípustného, bolo podľa nášho názoru zasiahnuté do samotnej
podstaty ich práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a právo na opravný
prostriedok a to najmä za stavu, že predmetným rozhodnutím odvolacieho súdu, tak ako
vyplýva z jeho odôvodnenia, im bola uložená prvýkrát peňažná povinnosť spočívajúca
v náhrade trov konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 OSP úspešnému odporcovi
vo výške 1.935,80 eur, pričom proti takémuto rozhodnutiu o trovách konania všeobecný
právny predpis riadny opravný prostriedok nepripúšťa (§ 201 OSP).“.
Sťažovateľky ďalej pokračujú v argumentácii a uvádzajú: „V rozpore s rozhodnutím
dovolacieho súdu sa domnievame, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
bolo postihnuté vadou spočívajúcou v absencii jeho nie riadneho a presvedčivého
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP ) z dôvodov ďalej uvádzaných v tejto sťažnosti, pričom toto
v dovolaní sme aj namietli a preto podľa nášho názoru tu bola rozhodnutím odvolacieho
súdu v častí trov konania odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP.
Rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia v rozsudku odvolacieho súdu, tak
ako sťažovateľky v dovolaní namietali je nielen v rozpore s § 142 ods. 2 OSP, na ktoré sa
odvolací súd odvoláva (toto ustanovenie upravuje otázku náhrady trov konania
pri čiastočnom úspechu vo veci, pričom odporca mal podľa výroku a odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu vo veci plný úspech), ale v tomto prípade nie je možné na trovy právneho
zastúpenia odporcu aplikovať ani § 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že priznanie náhrady trov
právneho zastúpenia odporcovi, čiže štátu, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond
a ktorý sa dal ďalej zastupovať advokátom, považujeme vzhľadom na postavenie
a charakter odporcu a priebeh sporu za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, § 1 OSP, § 3 OSP, ktoré
upravujú právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tvoriace základné
princípy demokratického právneho štátu.“
Podľa právneho názoru sťažovateliek v namietanom konaní krajského súdu nemala
byť náhrada trov právneho zastúpenia odporcovi priznaná, pretože podľa nich zastúpenie
odporcu advokátom v predmetnom spore nemožno považovať za účelne vynaložené náklady.
Toto zastúpenie totiž pri hájení záujmov štátu nebolo nevyhnutné vzhľadom na to, že „štát,
ktorého záujmy zastupoval Slovenský pozemkový fond, bol vybavený príslušnými
organizačnými zložkami finančne i personálne, ktoré chránili záujmy štátu v tomto spore
(príslušný regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu v N.), ktorý zamestnáva
odborného pracovníka s právnickým vzdelaním a s náplňou práce pre agendu, do ktorej
spadal aj tento spor“.
Navyše sťažovateľky poukazujú na „celkom zjavne nesprávnu, resp. chybnú
aplikáciu“ všeobecne záväzných právnych predpisov a v tejto súvislosti argumentujú:
„nie je nám známe, na základe akého právneho predpisu postupoval odvolací súd
pri výpočte tarifnej hodnoty úkonoch právnej pomoci advokátovi, keď uviedol, že vychádzal
2 2
z hodnoty sporu — pozemkov o výmere 11.100 mpo 0,566 eur/1 mpodľa prílohy č. 1
k z. č. 582/2004 Z.z.. Platná vyhláška o odmeňovaní advokátov neobsahuje žiadne
ustanovenie, ktoré by umožňovalo tak, ako to vyhodnotil odvolací súd, vychádzať pri
výpočte tarifnej hodnoty pri úkonoch právnej pomoci advokáta v sporoch o určenie
vlastníckeho práva z Prílohy č. 1 k zákonu č. 582/2004 Z.z. (zákonom o miestnych daniach
sú v zmysle § 1 tohto zákona stanovené miestne dane a miestne poplatky za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady a Príloha č. 1 k tomuto zákonu stanovuje hodnotu ornej
pôdy a trvalých trávnych porastov, pričom z § 7 ods. 1 tohto zákona jasne vyplýva, že táto
príloha sa použije výslovne iba pre účely určenia základu dane z pozemkov v rozsahu
stanovenom týmto zákonom), preto odôvodnenie výpočtu trov právneho zastúpenia
v rozsudku odvolacieho súdu považujeme za nezákonné a v rozpore s § 151 ods. 5 prvá veta
OSP, v rozpore s vyhláškou o odmeňovaní advokátov a v rozpore so zákonom o miestnych
daniach. Okrem toho, v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR napr. rozsudok
NS SR sp. zn. 2 Cdo 65/2008 z 29.9.2009 sa pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta
za poskytovanie právnych služieb v konaniach o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vychádza zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou vecí
(§11 ods. vyhlášky).“
Vo vzťahu k časti odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu týkajúcej sa trov konania
predostierajú sťažovateľky takúto argumentáciu: „Dovolací súd podľa § 243b ods. 5 OSP
veta prvá v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP) priznal odporcovi trovy
dovolacieho konania pozostávajúce z vyjadrenia právnej zástupkyne odporcu k dovolaniu,
ktoré ako neprípustné odmietol. Pre konanie na dovolacom súde sa však v zmysle ust. § 241
ods. 3 OSP použijú primerane ust. § 209 OSP v zmysle ktorého je súd prvého stupňa
povinný dovolanie, ktoré nie je voči rozhodnutiu prípustné predložiť dovolaciemu súdu
na rozhodnutie bez toho, aby dovolanie zasielal druhému účastníkovi na vedomie a už
vôbec nie na vyjadrenie sa. V zmysle § 142 ods. 1 OSP má úspešný účastník v konaní právo
na náhradu iba trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho
súdu vyplýva, že právna zástupkyňa odporcu sa vyjadrila výlučne k jeho procesnej
prípustnosti, resp. neprípustnosti a nie k obsahovej stránke veci, preto vychádzajúc
zo zásady, že súd pozná právo, nemožno podľa názoru sťažovateliek hodnotiť priznané trovy
konania odporcovi ako trovy hospodárne a účelné a preto ich dovolací súd vôbec nemal
priznať.“
Rozsudok krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu, resp. ich odôvodnenie
v časti týkajúcej sa trov konania preto považujú sťažovateľky za nepreskúmateľné
a nepresvedčivé, odporujúce požiadavkám ustanovení § 157 ods. 2 OSP, ako aj princípu
právnej istoty. Takýmto postupom súdov podľa ich názoru došlo k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Z týchto dôvodov
považujú sťažovateľky označený postup najvyššieho súdu, ako aj postup krajského súdu
za porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Odvolávajúc sa na predchádzajúcu argumentáciu poukazujú sťažovateľky navyše
na „porušenie práva na odôvodnenie rozhodnutia“ aj vo vzťahu k časti uznesenia
najvyššieho súdu, v rámci ktorej dovolací súd konštatoval neprípustnosť podaného
dovolania. Sťažovateľky sú toho názoru, že najvyšší súd síce obligatórne skúmal
prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovení § 237 OSP, avšak bez bližšieho odôvodnenia,
keď vo svojom rozhodnutí iba stručne uviedol, že žiadne vady v zmysle citovaného
ustanovenia v postupe odvolacieho súdu zistené neboli.
V závere sťažnosti citujúc judikatúru ústavného súdu preukazujú sťažovateľky
včasnosť podania sťažnosti aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu dôvodiac, že
plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu tu založilo rozhodnutie dovolacieho
súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2010. Sťažovateľky na základe toho
konštatujú, že sťažnosť proti obom rozhodnutiam uplatnili v zákonnej lehote určenej
ustanovením § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V závere sťažnosti preto sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 83/2010
z 29. júna 2010, tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie a aby im priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co/62/2009
zo 14. januára 2010
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateliek uplatnených proti rozhodnutiu krajského súdu napadnutého dovolaním, ktoré
však bolo dovolacím súdom odmietnuté pre jeho neprípustnosť.
Krajský súd v rozsudku, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh
sťažovateliek zamietol, súčasne rozhodol o povinnosti sťažovateliek zaplatiť spoločne
a nerozdielne odporcovi náhradu trov konania v sume 1 935,80 €.
Krajský súd v tejto časti, ktorá je predmetom námietok sťažovateliek vo svojom
odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania úspešnému
odporcovi postupoval podľa ustanovenia § 224 ods. 1 OSP, podľa ktorého ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie, a v nadväznosti
na to podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (v rozsudku krajského súdu došlo
nepochybne k pisárskej chybe, keď číselne namiesto odseku 1 citovaného paragrafu uviedol
krajský súd odsek 2, pretože z obsahu odôvodnenia je nepochybné, že krajský súd aplikoval
ustanovenie § 142 ods. 1 OSP).
Náhradu priznal krajský súd za 6 úkonov právnej pomoci, a to prevzatie veci,
pojednávanie uskutočnené v dňoch 14. októbra 2008, 13. novembra 2008 a 11. decembra
2008, spísanie odvolania a „odvolacie pojednávanie“ konané 14. januára 2009.
Vychádzajúc z ustanovení § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“) za jeden úkon právnej pomoci určil krajský súd základnú sadzbu tarifnej
odmeny 210,81 €. Pri určení tejto sumy vychádzal z hodnoty sporu, a to z hodnoty ornej
2 2
pôdy o výmere 11 100 msuma za 1 mje 0,566 € - vychádzajúc z prílohy č. 1 zákona
č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z. “)
Ďalej prirátal aj DPH vo výške 240,32 € a tiež 5 x režijný paušál vo výške 6,30 €
a 1 x režijný paušál vo výške 6,95 €.
Za vykonané úkony právnej pomoci teda určil celkovú sumu 1 543,63 €.
Krajský súd ďalej odporcovi, resp. jeho právnej zástupkyni priznal náhradu za stratu
času podľa ustanovení § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to za 12 polhodín v roku
2008 (za každú polhodinu po 9,85 €) a za 4 polhodiny v roku 2009 (za každú polhodinu
po 11,58 €). Takto určil celkovú sumu 164,52 €.
Z titulu cestovných náhrad podľa ustanovenia § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004
Z. z. priznal krajský súd náhradu za 3 cesty osobným motorovým vozidlom z B. do N.
a späť uskutočnené v roku 2008, teda celkom za 540 km (po 6,20 Sk za jeden kilometer)
v sume 3 348 Sk (111,13 €). K tomu prirátal náhradu za spotrebu pohonných hmôt
vychádzajúc zo spotreby 0,087 litrov za 1 km a z ceny 41 Sk za jeden liter pohonných hmôt,
teda výpočtom 0,087 l x 540 km x 41 Sk určil celkovú sumu 1 926 Sk (63,93 €).
Za 1 cestu uskutočnenú v roku 2009 z B. do N. a späť určil náhradu za 180 km
(po 0,183 € za 1 kilometer) vo výške 32,94 €. K tomu prirátal náhradu za spotrebu
pohonných hmôt vychádzajúc zo spotreby 0,087 litrov za 1 km a z ceny 1,255 € za jeden
liter, teda výpočtom 0,087 l x 180 km x 1,225 € určil celkovú sumu 19,65 €.
Výsledná suma z titulu cestovných náhrad bola teda určená vo výške 227,65 €.
Úhrn všetkých uvedených súm predstavoval priznanú náhradu trov konania v sume
1 935,80 €.
Ústavný súd po preskúmaní namietanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel k týmto čiastkovým záverom:
Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa
stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov
právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. podrobne stanovujú pásma
určujúce v závislosti od výšky tarifnej hodnoty výšku základnej sadzby tarifnej odmeny.
Podľa ustanovenia 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ak nie je ustanovené inak,
považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,
ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.
Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami, je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna
tretina výpočtového základu.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že nie je úlohou
ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie
rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú
odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet
dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis
I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, II. ÚS 300/09).
Možno konštatovať, že rozhodovacia prax všeobecných súdov je v danej
problematike rozdielna. Niektoré súdy v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vychádzajú z toho, že nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotu
predmetu právnych služieb a na základe toho aplikujú ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Naopak, iné súdy sú toho názoru, že za túto hodnotu treba
považovať hodnotu veci, ktorej sa predmetný právny úkon týka, a preto aplikujú
ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ krajský súd v rámci rozhodovania o trovách
konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, presnejšie
k ornej pôde, rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 OSP, pričom vychádzal z hodnoty veci
v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú určil prostredníctvom
aplikácie prílohy č. 1 k zákonu č. 582/2004 Z. z., učinil spôsobom predvídaným zákonom.
Tomuto záveru svedčí skutočnosť, že aplikácia právnej úpravy obsiahnutej v zákone
č. 582/2004 Z. z., prostredníctvom ktorej určil krajský súd tarifnú hodnotu predmetu
konania (ornej pôdy), nebola okolnosťou nepredvídateľnou (ako to zmieňujú sťažovateľky).
Na jej použitie v analogických okolnostiach odkazuje prostredníctvom ustanovení prílohy
č. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov napríklad aj ustanovenie § 7
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, a to pri určení základu súdneho poplatku pri percentnej
sadzbe, ak je základom poplatku cena nehnuteľností, resp. konkrétne cena ornej pôdy.
Vo vzťahu k námietke sťažovateliek týkajúcej sa argumentácie o neúčelnosti trov
právneho zastúpenia (advokátom), ktoré odporca vynaložil, aj keď ako právnická osoba
zastupujúca záujmy štátu disponoval možnosťou využiť pre hájenie právnych záujmov
svojich zamestnancov s odborným právnickým vzdelaním, ústavný súd konštatuje, že
krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní náhrady trov označeného konania na základe
ustanovenia § 142 ods. 1 OSP ich priznaním v rozsudku uplatnil zákonom poskytovaný
priestor na uváženie účelnosti trov konania, do ktorého ústavný súd nie je zásadne
oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery všeobecného súdu.
Ústavný súd sa v tomto kontexte pri posudzovaní sťažovateľkami predostretej
námietky porušenia vymedzených článkov ústavy a dohovoru obmedzil iba na kontrolu
konformnosti posudzovanej časti rozhodnutia s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru kladúcimi nároky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia.
Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu o priznaní trov právneho zastúpenia
má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil,
ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú
na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo
náležitú špecifikáciu číselného postupu, ktorým najvyšší súd dospel k záveru o výške
priznaných trov.
Na základe uvedeného ústavný súd posúdil predmetnú časť rozhodnutia krajského
súdu ako konformnú s obsahom garancií označených článkov ústavy a dohovoru a sťažnosť
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 83/2010
z 29. júna 2010
Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 83/2010 sú
zlučiteľné s limitmi sťažovateľkami označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie
ktorých namietajú.
Sťažovateľky v dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu namietali jeho
pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pretože podľa ich názoru krajský súd
nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, ktoré sa vzťahuje na prípady, keď má
účastník konania vo veci čiastočný úspech, pričom v prerokúvanej veci mal odporca plný
úspech. Argumentovali tiež názorom, že štátu nemožno priznať náhradu trov právneho
zastúpenia advokátom, ak je finančne a personálne vybavený príslušnými organizačnými
zložkami a zamestnáva odborných pracovníkov, ktorí vypracúvajú písomné stanoviská,
ktoré aj boli použité v predmetnom konaní. Takéto trovy právneho zastúpenia nemožno
podľa ich vyjadrenia považovať za účelne vynaložené. Rozhodnutie odvolacieho súdu
v časti rozhodnutia o trovách konania tak považovali sťažovateľky za postihnuté vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a tiež nesprávne právne posúdenie veci, teda
za dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania v zmysle ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) a c)
OSP. Navyše, sťažovateľky namietali absenciu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu
v súvislosti s otázkou „v zmysle ktorého právneho predpisu sú súdy oprávnené postupovať
pri výpočte tarifnej hodnoty úkonov právnej pomoci advokátom z Prílohy č. 1 k zákonu
o miestnych daniach“. Na základe uvedeného sťažovateľky navrhli, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa trov konania zmenil a zaviazal odporcu
na náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010 o podanom dovolaní
rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218
ods. 1 písm. c) OSP odmietol pre jeho neprípustnosť.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že po posúdení včasnosti podania
dovolania preskúmal, či toto smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Najvyšší súd skonštatoval, že dovolanie sťažovateliek smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, pričom toto rozhodnutie „má
povahu uznesenia, i keď je obsiahnuté v rozsudku“. Vychádzajúc z uvedeného posudzoval
najvyšší súd prípustnosť dovolania „proti takémuto výroku“ podľa ustanovení upravujúcich
podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu.
V nadväznosti na to najvyšší súd citoval dotknutú právnu úpravu obsiahnutú
v ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 OSP, podľa ktorej je dovolanie prípustné jednak proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa, takisto
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej ak ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo ak ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Na tomto mieste poukázal najvyšší súd na nadväzujúce ustanovenia obsiahnuté
v § 239 ods. 3 OSP, podľa ktorých predchádzajúce ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak
ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Najvyšší súd vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy vyvodil záver, že podaným
dovolaním bola napadnutá „taká časť rozhodnutia odvolacieho súdu (trovy konania), ktorá
spadá pod ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.“, a teda proti nej dovolanie z pohľadu ustanovení
S odkazom na ustanovenie § 242 ods. 1 OSP ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť na procesné vady vymedzené ustanoveniami § 237 OSP, a to aj
pre prípad, keď v dovolaní uplatnené neboli, preskúmal najvyšší súd prípustnosť dovolania
podľa ustanovení § 237 OSP, ktoré taxatívne vymedzuje okruh procesných vád
zakladajúcich prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj proti
rozsudku, aj proti uzneseniu). Najvyšší súd citoval znenie dotknutej právnej úpravy, podľa
ktorej takými závažnými procesnými vadami je skutočnosť, že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
a napokon skutočnosť, že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Na tomto mieste skonštatoval najvyšší súd, že
existencia niektorej z tu uvedených procesných vád v namietanom konaní nebola dovolacím
súdom zistená.
V závere teda najvyšší súd zhrnul, že v prípade sťažovateliek nemožno prípustnosť
dovolania vyvodiť ani z ustanovení § 237 OSP, ale ani z ustanovení § 239 OSP, preto ho
ako neprípustné odmietol.
V časti týkajúcej sa otázky trov konania najvyšší súd uviedol:
„V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p.) a preto mu dovolací súd náhradu trov priznal v sume 56,97 €. Trovy
pozostávali z jedného úkonu právnej služby (vyjadrenie sa k dovolaniu), za ktorý prináleží
podľa § 14 ods. 2 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. odmena vo výške jednej
polovice základnej sadzby tarifnej odmeny [1935,80 - 663,88 = 1271,92 / 331,94 = 3,8;
41,49 + (4 x 9,96) = 81,33 / 2 = 40,66 euro + 7,21 RP + 19% DPH = 56,97 euro].“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto
čiastkovým záverom:
Najvyšší súd v prvom rade reflektujúc na ustálenú súdnu prax v analogických
prípadoch (pozri č. R 117/1999) kvalifikoval rozhodnutie o trovách konania ako také, ktoré
má povahu uznesenia.
V nadväznosti na to a vychádzajúc z dôvodov špecifikovaných v podanom dovolaní
§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP pristúpil k interpretácii dotknutej právnej úpravy (§ 239
OSP) týkajúcej sa podmienok prípustnosti dovolania proti uzneseniu, pričom skonštatoval
neprípustnosť dovolania sťažovateliek v danom vymedzenom rámci.
Následne interpretoval najvyšší súd zákonom definované podmienky (prípady)
prípustnosti dovolania podľa ustanovení § 237 OSP vymedzujúcich okruh procesných vád
zakladajúcich prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
V zmysle zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP posúdil
najvyšší súd prípustnosť podaného dovolania sťažovateliek aj z hľadiska všetkých
ustanovení § 237 OSP. Názor najvyššieho súdu bol taký, že ani obsah dovolacích námietok,
ale ani obsah napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zjavne nesignalizujú ani len
náznak možnosti existencie niektorej z procesných vád vymedzených citovaným
ustanovením, preto najvyšší súd skonštatoval, že existencia niektorej z týchto vád
v posudzovanom konaní zistená nebola.
Skutočnosť, že sťažovateľkami vymedzený dôvod dovolania založený na tvrdení
o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd podrobnejšie
argumentačne nevysvetľoval, ešte nemožno kvalifikovať ako arbitrárnosť jeho rozhodnutia.
Je prirodzené, že sa najvyšší súd obmedzil iba na konštatovanie o neprípustnosti dovolania
z hľadiska ustanovení § 237 OSP, keď sa opieral o väčšinový názor rozhodovacej súdnej
praxe, ktorá tento sťažovateľmi prezentovaný dôvod apriori považuje za nesubsumovateľný
pod ustanovenie § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom).
Na tomto mieste považoval ústavný súd za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke
sťažovateliek, podľa ktorej malo dôjsť k zásahu do samotnej podstaty ich základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že voči prvýkrát uloženej
„peňažnej povinnosti“ v podobe náhrady trov konania nemali možnosť brániť sa riadnym
opravným prostriedkom.
Ústavný súd sa s uvedeným tvrdením zásadne nestotožňuje a poukazuje na to, že aj
keď bola „peňažná povinnosť“ sťažovateľkám, tak ako to uvádzajú, uložená prvýkrát až
v odvolacom konaní, dvojinštančnosť konania vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania
zachovaná bola. O trovách konania v prvostupňovom konaní rozhodované bolo
a k preskúmaniu ich správnosti v odvolacom konaní došlo, aj keď na základe iniciatívy
protistrany. To, že v druhom stupni odvolací súd o nich právoplatne rozhodol na rozdiel
od prvostupňového konania v neprospech sťažovateliek, ešte neznamená, že bolo porušené
ich právo na riadny opravný prostriedok. Z hľadiska úspechu účastníkov konania napokon
situácia, ktorá nastala po podaní odvolania v otázke trov konania, je analogická so situáciou,
ktorá nastala po jeho podaní v merite veci.
Pokiaľ ide o časť rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúcu sa otázky náhrady trov
dovolacieho konania, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd jednak ozrejmil, ktoré právne
predpisy v tejto časti rozhodovania aplikoval, a jednak podrobne špecifikoval postup,
ktorým dospel k určeniu konkrétnej sumy priznaných trov.
Ústavný súd zaujal stanovisko aj ku konkrétnym argumentačným námietkam
sťažovateliek na tomto mieste nastoleným. Sťažovateľky sú toho názoru, že právna úprava
obsiahnutá § 209 OSP, ktorá sa má v dovolacom konaní primerane aplikovať, nedovoľuje
predkladať podané dovolanie na vyjadrenie druhému účastníkovi konania. Ďalej
sťažovateľky prezentujú názor, že v dovolacom konaní sa právna zástupkyňa odporcu
vyjadrila iba k otázke procesnej prípustnosti dovolania, a nie k obsahovej stránke veci, preto
vynaložené trovy právneho zastúpenia podľa nich nemožno považovať za „hospodárne
a účelné“ a dovolací súd ich z tohto dôvodu vôbec priznať nemal.
Ústavný súd poukazuje na to, že žiadne ustanovenie právnej úpravy dovolacieho
konania v Občianskom súdnom poriadku nevylučuje možnosť predložiť podané dovolanie
na vyjadrenie protistrane. Relevantná právna úprava síce odkazuje na primerané použitie
ustanovení § 209 OSP (o odvolacom konaní), tieto sa však týkajú otázok iných,
predovšetkým otázky postupu prvostupňového súdu pri odstraňovaní nedostatkov podaného
odvolania pred predložením opravného prostriedku odvolaciemu súdu.
To, či sú účelné trovy, ktoré vznikli odporcovi v súvislosti so spracovaním
vyjadrenia právneho zástupcu, ktorý bol na jeho predloženie súdom vyzvaný a v ktorom sa
vyjadril k procesnej otázke prípustnosti podaného dovolania, je otázkou skutkového
a právneho posúdenia konajúceho súdu v rámci jeho úvahy. Právny záver, ku ktorému na jej
základe konajúci súd dospeje, však nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať
a posudzovať, pretože, ako to už bolo naznačené, nie je opravnou inštanciou v sústave
všeobecných súdov a jeho úloha sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdmi
vykonanej interpretácie a aplikácie právnej úpravy s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Na základe uvedených východísk dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu
svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010
vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateliek v náležitom rozsahu a jeho
relevantným konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad
dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol
ustálený dôvod na odmietnutie dovolania sťažovateliek, ako aj záver o výške priznaných
trov konania. Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľky namietajú.
V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
posudzovať, či námietkam sťažovateliek podaným prostredníctvom dovolania malo, alebo
nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie
o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom
výklade dotknutej právnej úpravy o tiež požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých
záverov.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol v oboch bodoch sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011