Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 245/2011
PDF · 198.52 KB
No categories available
III. ÚS 245/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vedené pod
sp. zn. Rvp 1139/2011, Rvp 1150/2011, Rvp 1201/2011 a Rvp 1203/2011, ktorými namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/132/2010-21 zo 14. júna 2010,
č. k. 16 CoE/96/2011-39 z 23. februára 2011, č. k. 15 CoE/119/2010-30 z 20. júla 2010,
č. k. 13 CoE/56/2011-45 z 1. marca 2011, č. k. 17 CoE/92/2010-27 z 28. mája 2010,
č. k. 16 CoE/95/2011-43 z 24. februára 2011, č. k. 14 CoE/120/2010-94 zo 16. júna 2010
a č. k. 43 CoE/64/2011-109 z 23. februára 2011, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1139/2011, Rvp
1150/2011, Rvp 1201/2011 a Rvp 1203/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1139/2011.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011
a 19. mája 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1139/2011, Rvp 1150/2011, Rvp 1201/2011 a
Rvp 1203/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/132/2010-21 zo
14. júna 2010, č. k. 16 CoE/96/2011-39 z 23. februára 2011, č. k. 15 CoE/119/2010-30 z 20.
júla 2010, č. k. 13 CoE/56/2011-45 z 1. marca 2011, č. k. 17 CoE/92/2010-27 z 28. mája
2010, č. k. 16 CoE/95/2011-43 z 24. februára 2011, č. k. 14 CoE/120/2010-94 zo 16. júna
2010 a č. k. 43 CoE/64/2011-109 z 23. februára 2011.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých 16. decembra 2004, 22. marca 2005, 29. januára
2004 a 3. marca 2003 poskytla fyzickým osobám (dlžníkom) úvery v sumách 298,75 €,
331,94 € a 398,33 €, ktoré boli povinné vrátiť spolu s ďalšími poplatkami v dohodnutých
splátkach. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený,
je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli notárskymi
zápisnicami právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Dňa 17. októbra 2005, 17. januára
2006, 19. novembra 2004 a 12. februára 2003 boli podané návrhy na výkon exekúcií
súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverení udelených Okresným súdom Žiar nad
Hronom (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie.
Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na zmenu súdneho
exekútora.
Okresný súd uzneseniami č. k. 11 Er/2195/2005-13 z 10. februára 2010,
č. k. 15 Er/292/2006-17 z 9. februára 2010, č. k. 11 Er/1592/2004-17 z 28. januára 2010
a č. k. 11 Er/232/2004-81 z 29. januára 2010 vyhlásil exekúcie za neprípustné, pričom
o návrhoch na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval. Na základe odvolania sťažovateľky
krajský súd uzneseniami č. k. 14 CoE/132/2010-21 zo 14. júna 2010,
č. k. 15 CoE/119/2010-30 z 20. júla 2010, č. k. 17 CoE/92/2010-27 z 28. mája 2010
a č. k. 14 CoE/120/2010-94 zo 16. júna 2010 prvostupňové uznesenia potvrdil. Okresný súd
následne uzneseniami č. k. 11 Er/2195/2005-30 z 23. novembra 2010, č. k. 15 Er/292/2006-
35 z 23. novembra 2010, č. k. 11 Er/1592/2004-33 z 15. novembra 2010
a č. k. 11 Er/232/2004-99 z 15. novembra 2010 exekúcie zastavil, čo krajský súd po
odvolaní sťažovateľky uzneseniami č. k. 16 CoE/96/2011-39 z 23. februára 2011,
č. k. 13 CoE/56/2011-45 z 1. marca 2011, č. k. 16 CoE/95/2011-43 z 24. februára 2011
a č. k. 43 CoE/64/2011-109 z 23. februára 2011 potvrdil.
Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa
zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na
vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu
zahájiť konanie na vyhlásenie neprístupnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje
protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu
a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu
a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd
nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za
neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť
zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím
sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napádanými uzneseniami
krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1139/2011, Rvp 1150/2011, Rvp 1201/2011 a Rvp 1203/2011 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení sťažností na spoločné
konanie (bod 1 výroku uznesenia).
2. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napádanými uzneseniami krajského súdu, ktorými v posudzovaných
prípadoch potvrdil prvostupňové uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej
zastavení z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu – splnomocnenia udeleného
priamo v zmluve povinným (dlžníkom) vopred určenému zástupcovi, v dôsledku čoho ani
spísaná notárska zápisnica, na podklade ktorej sa exekučné konanie vedie (resp. viedlo),
nie je vykonateľným exekučným titulom.
2.1 Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,
IV. ÚS 338/08). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zistil, že (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) uznesenie krajského
súdu č. k. 14 CoE/132/2010-21 zo 14. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2010,
uznesenie č. k. 15 CoE/119/2010-30 z 20. júla 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. augusta
2010, uznesenie č. k. 17 CoE/92/2010-27 z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť
12. augusta 2010 a uznesenie č. k. 14 CoE/120/2010-94 zo 16. júna 2010 nadobudlo
právoplatnosť 6. augusta 2010.
Sťažnosti sťažovateľky boli ústavnému súdu doručené 13. mája 2011 a 19. mája
2011 (na pošte podané 10. mája 2011 a 17. mája 2011), teda zjavne po uplynutí
dvojmesačnej lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ich ústavný
súd v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané
oneskorené.
2.2 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Krajský súd uzneseniami č. k. 16 CoE/96/2011-39 z 23. februára 2011,
č. k. 13 CoE/56/2011-45 z 1. marca 2011, č. k. 16 CoE/95/2011-43 z 24. februára 2011
a č. k. 43 CoE/64/2011-109 z 23. februára 2011 potvrdil uznesenia prvostupňového súdu
o zastavení exekúcií z dôvodu, že boli vyhlásené za neprípustné, pričom sa stotožnil
s odôvodnením týchto rozhodnutí.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 416/2010,
III. ÚS 428/2010 a iné) riešil otázku, či všeobecný súd v rámci exekučného konania má
právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu (aj okresného súdu), že ak notárska zápisnica
nie je spôsobilým exekučným titulom, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony
(predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka) podľa ich
obsahu a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj okresného
súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS
139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností (bod 2 výroku uznesenia) ústavný súd o ďalších
nárokoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval a nepovažoval za potrebné
osobitne reagovať na dôvody nepodania dovolania sťažovateľkou najvyššiemu súdu, ako
ich uviedla vo svojich sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011