Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 196/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť D. R., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. A. T., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo D. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť D. R. trovy konania v

sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokátky Mgr. A. T., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. III.

ÚS 196/2011 z 3. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upraveného v (ďalej len „“)

a základného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

K veci sa vyjadril podaniami predseda senátu krajského súdu doručenými ústavnému

súdu 6. apríla 2011 a 20. mája 2011, z ktorých vyplýva, že krajský súd vo veci rozhodol

9. septembra 2010 tak, že sťažovateľa odsúdil pre trestný čin „sprenevery podľa § 248

ods. 1, 5 Tr. k trestu odňatia slobody na 3 roky a 6 mesiacov, a to za

použitia zmierňovacieho ustanovenia Tr. Pre výkon

uloženého trestu zaradil obžalovaného podľa Tr.

do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa Tr. uložil obžalovanému R. aj peňažný trest

vo výmere 5.000,- € a pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený,

ustanovil náhradný trest odňatia slobody na jeden rok.

Ďalší spoluobžalovaný bol spod obžaloby oslobodený.

Proti tomuto rozsudku podali do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie

obžalovaný D. R., a to do výroku o vine a treste a tiež krajský prokurátor do trestu u

obžalovaného R. a do oslobodzujúcej časti týkajúcej sa spoluobžalovaného. Toto odvolanie

prokurátor zobral späť.

Vzhľadom na značnú pracovnú zaťaženosť a samotnú náročnosť veci, som ako

predseda senátu v zmysle č. , požiadal predsedu súdu o

predĺženie lehoty na spracovanie rozsudku do 31. 12. 2010. Tejto mojej žiadosti bolo

vyhovené. Rozsudok bol následne vypracovaný a expedovaný jednotlivým stranám, avšak

doposiaľ nebol doručený všetkým oprávneným, preto sa trestný spis nachádza na Krajskom

súde v Banskej Bystrici. Potom, ako sa podarí doručiť rozsudok všetkým zo zákona určeným

stranám, vec bude neodkladne predložená odvolaciemu súdu k rozhodnutiu.

...na doplnenie uvádzam, že v tejto trestnej veci krajský súd zobral do úvahy určité

prieťahy v konaní, ktoré išli k ťarche sťažovateľa a to pri ukladaní trestu. Z toho dôvodu

aplikoval zmierňovacie ustanovenie a uložil mu trest pod spodnou hranicou zákonom

určenej trestnej sadzby za trestný čin, pre ktorý bol uznaný vinným.

Trestná vec sťažovateľa sa v súčasnosti nachádza na Najvyššom súde SR v rámci

odvolacieho konania.“

K stanovisku krajského súdu sa právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovenej lehote

nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a

zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie v trestnej veci sťažovateľa sa začalo podaním obžaloby Krajskou

prokuratúrou v Banskej Bystrici 19. mája 2003 na sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného

Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“), ktorý 17. septembra 2003

trestnú vec proti obvineným zastavil, lebo trestné stíhanie je neprípustné.

Dňa 19. septembra 2003 Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom (ďalej len „okresná

prokuratúra“) podala proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej 12. novembra 2003

krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť okresného prokurátora zamietol.

Dňa 14. júla 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozsudkom sp. zn. na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej

republiky rozhodol, že právoplatným uznesením krajského súdu bol porušený zákon.

Dňa 8. septembra 2004 okresný súd uznesením vec postúpil na prejednanie

krajskému súdu. Proti tomuto uzneseniu podal 30. septembra 2004 sťažovateľ sťažnosť.

Krajský súd následne 30. novembra 2004 jeho sťažnosť zamietol a 18. marca 2005 krajský

súd vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci konať [

platného v relevantnom čase] a vec postúpil najvyššiemu súdu 9. mája 2005 na rozhodnutie

sporu o príslušnosť.

Dňa 27. októbra 2005 najvyšší súd rozhodol, že podľa § 24 ods. 1 Trestného

poriadku je vo veci príslušný konať krajský súd a 11. novembra 2005 vec vrátil krajskému

súdu.

Dňa 2. novembra 2007 krajský súd podal informáciu o stave konania na krajskú

prokuratúru a 19. marca 2009 zisťoval pobyt sťažovateľa.

Dňa 11. januára 2010 krajský súd oznámil krajskej prokuratúre, že nariadi termín

hlavného pojednávania v prvom štvrťroku. Dňa 7. apríla 2010 bolo hlavné pojednávanie

odročené na 17. máj 2010 pre nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania voči druhému

obžalovanému. Dňa 17. mája 2010 sťažovateľ predniesol návrh nahradiť výšku škody,

ktorú spôsobil, krajský súd vypočul obhajcov a obžalovaných, ako aj svedkov a hlavné

pojednávanie odročil na 9. až 10. september 2010, na ktorom uložil sťažovateľovi trest

odňatia slobody na 3 roky a 6 mesiacov so zaradením do 1. nápravno-výchovnej skupiny,

peňažný trest 5 000 €, a v prípade, že by výkon tohto trestu bol úmyselne zmarený,

náhradný trest odňatia slobody na jeden rok. Druhého obžalovaného spod obžaloby

oslobodil.

Dňa 25. marca 2010 bol vypracovaný rozsudok, ktorý bol sťažovateľovi doručený

31. marca 2011. Dňa 4. mája 2011 krajský súd zaslal spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a

neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prejednaná, je

pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej

prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby

konania... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci

König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (i práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (),

pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne

právoplatným rozhodnutím...“ ().

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného

konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to

vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv

na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta

v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa i práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu

prerokovávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia

je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že súd bol celkovo nečinný

a neuskutočnil vo veci žiadne úkony (napr. m. m. , , a

). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že v ňom

ide práve o takýto prípad, keďže krajský súd vo veci samej neurobil žiaden relevantný úkon,

ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v období od 11. novembra

2005 (keď mu bol spis vrátený z najvyššieho súdu), až do 7. apríla 2010, keď sa uskutočnilo

hlavné pojednávanie. Dňa 9. septembra 2010 vydal síce rozsudok, ale do dňa prijatia

sťažnosti ústavným súdom nepredložil spisový materiál najvyššiemu súdu pre účely

rozhodnutia o tomto odvolaní. Vytknúť krajskému súdu možno i to, že od 8. septembra

2004, keď okresný súd uznesením vec postúpil na prerokovanie krajskému súdu, ten

vyslovil svoju nepríslušnosť v marci 2005 a vec postúpil najvyššiemu súdu 9. mája 2005

na rozhodnutie sporu o príslušnosť. I tento úkon ústavný súd vyhodnotil ako neefektívny,

pretože jeho vecná príslušnosť bola napokon určená najvyšším súdom. Z obsahu spisu

ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.

Ďalej treba uviesť, že hoci krajský súd v septembri 2010 rozhodol, do dňa

prejednania sťažnosti ústavným súdom konanie nebolo právoplatne skončené. Z toho

vyplýva, že krajský súd počas takmer sedemročného obdobia nedokázal organizovať

procesný postup plynulo a efektívne tak, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa.

vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu

ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala s

oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým

ohroziť aj dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí

bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote

(, , ).

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na

krajskom súde pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona

o ústavnom súde krajskému súdu, aby v označenej trestnej veci sťažovateľa konal bez

zbytočných prieťahov aj bez toho, aby sťažovateľ o to v sťažnosti žiadal. Urobil tak aj

napriek tomu, že v čase rozhodovania o sťažnosti sa vec nachádza na najvyššom súde,

pretože krajský súd bude aj po jeho rozhodnutí a vrátení spisu vykonávať ďalšie úkony

podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátkou Mgr. A. T. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume

254,88 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 a režijný paušál je totožná so

sumou vypočítanou ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto mu ju priznal v sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011