Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 196/2011
PDF · 163.76 KB
No categories available
III. ÚS 196/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť D. R., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. A. T., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 5/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo D. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 5/2004 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 5/2004
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť D. R. trovy konania v
sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokátky Mgr. A. T., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. III.
ÚS 196/2011 z 3. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
K veci sa vyjadril podaniami predseda senátu krajského súdu doručenými ústavnému
súdu 6. apríla 2011 a 20. mája 2011, z ktorých vyplýva, že krajský súd vo veci rozhodol
9. septembra 2010 tak, že sťažovateľa odsúdil pre trestný čin „sprenevery podľa § 248
ods. 1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. k trestu odňatia slobody na 3 roky a 6 mesiacov, a to za
použitia zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Pre výkon
uloženého trestu zaradil obžalovaného podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. uložil obžalovanému R. aj peňažný trest
vo výmere 5.000,- € a pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovil náhradný trest odňatia slobody na jeden rok.
Ďalší spoluobžalovaný bol spod obžaloby oslobodený.
Proti tomuto rozsudku podali do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie
obžalovaný D. R., a to do výroku o vine a treste a tiež krajský prokurátor do trestu u
obžalovaného R. a do oslobodzujúcej časti týkajúcej sa spoluobžalovaného. Toto odvolanie
prokurátor zobral späť.
Vzhľadom na značnú pracovnú zaťaženosť a samotnú náročnosť veci, som ako
predseda senátu v zmysle § 129 ods. 2 Tr. por. č. 141/1961 Zb., požiadal predsedu súdu o
predĺženie lehoty na spracovanie rozsudku do 31. 12. 2010. Tejto mojej žiadosti bolo
vyhovené. Rozsudok bol následne vypracovaný a expedovaný jednotlivým stranám, avšak
doposiaľ nebol doručený všetkým oprávneným, preto sa trestný spis nachádza na Krajskom
súde v Banskej Bystrici. Potom, ako sa podarí doručiť rozsudok všetkým zo zákona určeným
stranám, vec bude neodkladne predložená odvolaciemu súdu k rozhodnutiu.
...na doplnenie uvádzam, že v tejto trestnej veci krajský súd zobral do úvahy určité
prieťahy v konaní, ktoré išli k ťarche sťažovateľa a to pri ukladaní trestu. Z toho dôvodu
aplikoval zmierňovacie ustanovenie a uložil mu trest pod spodnou hranicou zákonom
určenej trestnej sadzby za trestný čin, pre ktorý bol uznaný vinným.
Trestná vec sťažovateľa sa v súčasnosti nachádza na Najvyššom súde SR v rámci
odvolacieho konania.“
K stanovisku krajského súdu sa právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovenej lehote
nevyjadrila.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a
zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:
Konanie v trestnej veci sťažovateľa sa začalo podaním obžaloby Krajskou
prokuratúrou v Banskej Bystrici 19. mája 2003 na sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného
Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“), ktorý 17. septembra 2003
trestnú vec proti obvineným zastavil, lebo trestné stíhanie je neprípustné.
Dňa 19. septembra 2003 Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom (ďalej len „okresná
prokuratúra“) podala proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej 12. novembra 2003
krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť okresného prokurátora zamietol.
Dňa 14. júla 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozsudkom sp. zn. 4 Tz 17/04 na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej
republiky rozhodol, že právoplatným uznesením krajského súdu bol porušený zákon.
Dňa 8. septembra 2004 okresný súd uznesením vec postúpil na prejednanie
krajskému súdu. Proti tomuto uzneseniu podal 30. septembra 2004 sťažovateľ sťažnosť.
Krajský súd následne 30. novembra 2004 jeho sťažnosť zamietol a 18. marca 2005 krajský
súd vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci konať [§ 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
platného v relevantnom čase] a vec postúpil najvyššiemu súdu 9. mája 2005 na rozhodnutie
sporu o príslušnosť.
Dňa 27. októbra 2005 najvyšší súd rozhodol, že podľa § 24 ods. 1 Trestného
poriadku je vo veci príslušný konať krajský súd a 11. novembra 2005 vec vrátil krajskému
súdu.
Dňa 2. novembra 2007 krajský súd podal informáciu o stave konania na krajskú
prokuratúru a 19. marca 2009 zisťoval pobyt sťažovateľa.
Dňa 11. januára 2010 krajský súd oznámil krajskej prokuratúre, že nariadi termín
hlavného pojednávania v prvom štvrťroku. Dňa 7. apríla 2010 bolo hlavné pojednávanie
odročené na 17. máj 2010 pre nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania voči druhému
obžalovanému. Dňa 17. mája 2010 sťažovateľ predniesol návrh nahradiť výšku škody,
ktorú spôsobil, krajský súd vypočul obhajcov a obžalovaných, ako aj svedkov a hlavné
pojednávanie odročil na 9. až 10. september 2010, na ktorom uložil sťažovateľovi trest
odňatia slobody na 3 roky a 6 mesiacov so zaradením do 1. nápravno-výchovnej skupiny,
peňažný trest 5 000 €, a v prípade, že by výkon tohto trestu bol úmyselne zmarený,
náhradný trest odňatia slobody na jeden rok. Druhého obžalovaného spod obžaloby
oslobodil.
Dňa 25. marca 2010 bol vypracovaný rozsudok, ktorý bol sťažovateľovi doručený
31. marca 2011. Dňa 4. mája 2011 krajský súd zaslal spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený
právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo
je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý
charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.
Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a
neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prejednaná, je
pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej
prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby
konania... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci
König v. Nemecko z 28. júna 1978).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00),
pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne
právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).
Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného
konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to
vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv
na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta
v. Taliansko z 25. júna 1987)].
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,
III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu
prerokovávanej veci.
Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia
je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že súd bol celkovo nečinný
a neuskutočnil vo veci žiadne úkony (napr. m. m. II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, IV. ÚS 82/04 a
IV. ÚS 246/05). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že v ňom
ide práve o takýto prípad, keďže krajský súd vo veci samej neurobil žiaden relevantný úkon,
ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v období od 11. novembra
2005 (keď mu bol spis vrátený z najvyššieho súdu), až do 7. apríla 2010, keď sa uskutočnilo
hlavné pojednávanie. Dňa 9. septembra 2010 vydal síce rozsudok, ale do dňa prijatia
sťažnosti ústavným súdom nepredložil spisový materiál najvyššiemu súdu pre účely
rozhodnutia o tomto odvolaní. Vytknúť krajskému súdu možno i to, že od 8. septembra
2004, keď okresný súd uznesením vec postúpil na prerokovanie krajskému súdu, ten
vyslovil svoju nepríslušnosť v marci 2005 a vec postúpil najvyššiemu súdu 9. mája 2005
na rozhodnutie sporu o príslušnosť. I tento úkon ústavný súd vyhodnotil ako neefektívny,
pretože jeho vecná príslušnosť bola napokon určená najvyšším súdom. Z obsahu spisu
ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.
Ďalej treba uviesť, že hoci krajský súd v septembri 2010 rozhodol, do dňa
prejednania sťažnosti ústavným súdom konanie nebolo právoplatne skončené. Z toho
vyplýva, že krajský súd počas takmer sedemročného obdobia nedokázal organizovať
procesný postup plynulo a efektívne tak, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa.
Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu
ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala s
oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým
ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí
bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote
(I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, IV. ÚS 26/02).
S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na
krajskom súde pod sp. zn. 5 T 5/2004 bolo porušené základné právo sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde krajskému súdu, aby v označenej trestnej veci sťažovateľa konal bez
zbytočných prieťahov aj bez toho, aby sťažovateľ o to v sťažnosti žiadal. Urobil tak aj
napriek tomu, že v čase rozhodovania o sťažnosti sa vec nachádza na najvyššom súde,
pretože krajský súd bude aj po jeho rozhodnutí a vrátení spisu vykonávať ďalšie úkony
podľa Trestného poriadku.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátkou Mgr. A. T. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume
254,88 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 a režijný paušál je totožná so
sumou vypočítanou ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto mu ju priznal v sume 254,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011