Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5bc/383297.f25f38.pdf
PDF · 119.03 KB
No categories available
3To/11/2011
N a j v y š š í s ú d 3 To 11/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z jeho predsedu
JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Igora Burgera na verejnom
zasadnutí v Bratislave 7. decembra 2011 v trestnej veci obţalovaného D. R. pre trestný čin
sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
(Tr. zák.), o odvolaní, ktoré podal obţalovaný D. R. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo 16. augusta 2011, sp. zn. 5T 5/2004, takto
rozhodol:
Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok krajského súdu
sa z r u š u j e vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. obţalovaný D. R. podľa § 248 ods. 5 Tr. zák.,
s pouţitím § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr zák. sa o d s u dz u j e na trest odňatia slobody
na 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon tohto trestu sa podmienečne o d k l a d á .
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. sa obţalovanému určuje skúšobná doba na 4 (štyri) roky.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu prvého stupňa zo 16. augusta
2011, sp. zn. 5T 5/2004, obţalovaný D. R. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v podstate na tom skutkovom základe, ţe
D. R. ako majiteľ firmy D. R. E. a súčasne spoločník spoločnosti s ručením
obmedzeným (s.r.o.) E. so sídlom v Ţ. na základe leasingových zmlúv z 19. januára 1998
a 22. januára 1998 prevzal od akciovej spoločnosti C. (A.) na základe leasingových zmlúv
z 19. januára 1998 dva ťahače návesu zn. Scania a zmlúv z 22. januára 1998 dva nákladné
valníkové návesy, ktoré v období od 9. do 13. júna 1998 predal nezisteným osobám do Sýrie;
prostredníctvom J. Š. nadviazal kontakt s M. Z., ktorý v domnienke, ţe ide o ťahače a návesy
patriace D. R., zabezpečil prevoz a predaj kamiónov prostredníctvom H. B., J. Š. a O. V.
do Sýrie, pričom D. R. im na tento účel zabezpečil kópie technických preukazov vozidiel,
náhradné kľúče od nich a ďalšie potrebné doklady, ale originály technických preukazov
a kľúčov si ponechal a 3. júna 1998 podal na polícii trestné oznámenie o odcudzení vozidiel
v Ţ.; A. tak spôsobil škodu 9 718 321,20 Sk (322 589,16 €).
Krajský súd za to obţalovanému R. podľa § 248 ods. 5, § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/
Tr. zák. uloţil trest odňatia slobody na tri roky a šesť mesiacov, na jeho výkon tohto podľa
§ 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny; podľa § 53 ods. 1 Tr. zák.
obţalovanému uloţil tieţ peňaţný trest 5 000 € a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. ustanovil
náhradný trest odňatia slobody na jeden rok.
Proti rozsudku krajského súdu podal obţalovaný D. R. odvolanie, ktorým
sa domáhal zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa, aby ju tento
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolateľ namietal skutkové zistenia
súdu najmä v tom, ţe leasingové zmluvy neuzavrel ako ţivnostník (firma D. R. E.),
ale ako spoločník a konateľ s.r.o. E., v čom videl zásadnú rozdielnosť svojho postavenia
a aj zodpovednosti; namietal tieţ, ţe dostatočne nebol preukázaný vývoz vozidiel do Sýrie,
a preto jeho konanie bolo nesprávne právne posúdené ako trestný čin sprenevery.
Odvolateľ alternatívne tieţ navrhol (v prípade uznania jeho viny) nahradenie trestu
odňatia slobody uloţením síce toho istého druhu trestu v primeranej výmere, ale s povolením
podmienečného odkladu jeho výkonu. Obţalovaný tento svoj návrh odôvodnil dlhým
časovým odstupom od spáchania skutku, čo zohľadňuje aj judikatúra; zároveň poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý uznal, ţe bolo porušené jeho
(obţalovaného) ústavné právo na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.
Prokurátor navrhol odvolanie obţalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd ako súd odvolací v intenciách § 564 ods. 4 teraz účinného Trestného
poriadku (zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) nezistil dôvod na rozhodnutie
podľa § 253 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por., a preto v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a správnosť jemu
predchádzajúceho konania, prihliadajúc pritom aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané,
pričom dospel k záveru, ţe výroky napadnutého rozsudku sú legálne; neprimeraným je len
jeho výrok o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Krajský súd uţ vo veci rozhodoval meritórne, a to rozsudkom z 9. septembra 2010,
sp. zn. 5T 5/2004; v konaní o odvolaní rozhodnutím Najvyššieho súdu z 8. júna 2011, sp. zn.
3 To 6/2011, bol uvedený rozsudok súdu prvého stupňa zrušený v jeho časti, v ktorej bol
obţalovaný D. R. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu sprenevery a v tejto časti
bola vec vrátená krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Výrok rozsudku
z 9. septembra 2010, ktorým bol obţalovaný Z. oslobodený spod obţaloby, zostal nedotknutý
a nadobudol právoplatnosť.
Uvedený rozsudok z 9. septembra 2010 bol výsledkom rozsiahleho a vcelku
primeraného a dostatočného dokazovania, z ktorého vyplýva skutkový stav tak, ako je teraz
zistený v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa zo 16. augusta 2011. Dôvodom zrušenia
pôvodného rozsudku z 9. septembra 2010 boli určité rozpory medzi skutkovými zisteniami
a tzv. skutkovou vetou rozsudku, resp. pri rozhodovaní o treste bolo aplikované neprimerané
ustanovenie zákona.
Tieto čiastkové nedostatky, ktoré však nemali zásadný vplyv na meritum veci, boli
v teraz uskutočnenom konaní odstránené, pričom nedošlo k ţiadnym zásadným zmenám
v skutkovom zistení, ţe obţalovaný D. R. konal tak, ako prípad opisuje krajský súd
v napadnutom rozsudku.
Námietky uvedené v odvolaní obţalovaného nie je moţné akceptovať ako relevantné,
pričom ide o jeho obhajobné (ale nepreukázané) tvrdenia, resp. subjektívny pohľad
na hodnotenie jednotlivých dôkazov. Odvolací súd v terajšom konaní o odvolaní (rovnako
ako v konaní predchádzajúcom) nezistil také okolnosti, ktoré by mohli viesť k revízii
rozsudku súdu prvého stupňa, a to pokiaľ ide o zistenia skutkové, ale aj právne (kvalifikácia
skutku ako trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.).
Krajský súd napokon v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku
vyloţil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je zrejmé,
ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo povaţoval dokazovanie za dostatočné a akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení v otázke viny. Túto časť napadnutého rozsudku, ktorá zodpovedá ustanoveniu
§ 125 Tr. por., si osvojuje aj odvolací súd a vo vzťahu k výroku o vine obţalovaného D. R.
na tieto poukazuje.
Pred vyhlásením napadnutého rozsudku prokurátor v prospech obţalovaného
navrhol uloţenie miernejšieho trestu s poukazom na dĺţku konania a skutočnosť, ţe D. R.
pred aj po spáchaní predmetného trestného činu viedol riadny ţivot; samozrejme toto ţiadal
aj obţalovaný. Krajský súd svoje stanovisko nezmenil a obţalovanému D. R. uloţil trest
odňatia slobody ako v predchádzajúcom konaní.
Odvolací súd prihliadol na ustanovenie § 23 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu
a vychádzajúc z účelu Trestného poriadku (jeho ustanovenie § 1 ods. 1) konštatuje,
ţe procesná norma poţaduje, aby hmotnoprávna norma bola aplikované čo najskôr (včasné
odhalenie a postih páchateľa).
Ďalej je potrebné vziať do úvahy, ţe pri určení druhu trestu a jeho výmery (§ 31 ods. 1
Tr. zák.) jedným z dôleţitých znakov je aj stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť
(§ 3 ods. 4 Tr. zák.); znakom je tu posúdenie osoby páchateľa. Jeho profil bol uţ spomenutý
a nebolo zistené, ţe by od trestného činu spáchaného pred skoro štrnástimi rokmi, resp.
ani predtým, bol odsúdený za iný delikt; táto skutočnosť zniţuje stupeň spoločenskej
nebezpečnosti ním spáchaného trestného činu. Je potrebné tieţ zohľadniť aj poľahčujúcu
okolnosť a nezistenie okolností priťaţujúcich. Napokon prichádza do úvahy aj skutočnosť,
ţe prvý meritórny rozsudok bol vydaný aţ dvanásť rokov od spáchania deliktu a jedenásť
rokov od začatia trestného stíhania, pričom zavinenie obţalovaného na tomto nepriaznivom
stave nebolo zistené.
Tento stav odporuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je stanovené
právo občana, aby jeho vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Rovnaké
právo dáva občanovi aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach úpravou,
ţe prerokovanie jeho veci súdom spravodlivo a verejne má byť uskutočnené v primeranej
lehote.
Týmto princípom zodpovedá aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a jej Najvyššieho súdu. Jej základným rysom
je zniţovanie uloţených trestov, čo zodpovedá aj princípu spravodlivosti, lebo vykonávanie
závaţného trestu po dlhom období od spáchania deliktu nemá zásadný vplyv ani na páchateľa
ani neslúţi generálnej prevencii, je skôr aktom formálneho aplikovania zákona, bez vzťahu
k jeho výchovnému aspektu.
Najvyšší súd v tejto súvislosti tieţ pripomína, ţe rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 196/2011, bolo konštatované,
ţe v rozhodovanej veci bolo porušené právo obţalovaného na prejednanie veci v primeranej
lehote, čo však nebolo spôsobené jeho chybou.
Najvyšší súd vzhľadom na uvedené povaţuje trest odňatia slobody uloţený
obţalovanému D. R. krajským súdom za neprimeraný, a preto podľa § 258 ods. 1 písm. e/,
ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho
výkonu. Ide o oddeliteľný výrok rozsudku a keďţe boli splnené aj podmienky stanovené
v § 259 ods. 3 Tr. por., odvolací súd sám vo veci rozhodol.
Z dôvodov prezentovaných krajským súdom v napadnutom rozsudku sú splnené
podmienky na mimoriadne zníţenie trestu odňatia slobody obţalovanému D. R.; odvolací súd
preto aplikujúc ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. (pričom prihliadol
aj limity takého zníţenia podľa § 40 ods. 5 Tr. zák.) tomuto uloţil trest odňatia slobody
na dva roky.
Boli splnené podmienky na povolenie podmienečného odkladu výkonu uloţeného
trestu odňatia slobody (§ 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.) a je potrebné obţalovaného potrestať
trestom bezprostredne nespojeným s obmedzením jeho slobody, odvolací súd aplikoval
uvedené zákonné ustanovenie; zároveň podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu, ktorú
povaţuje za primeranú.
Týmto rezultátom zostali nedotknuté ďalšie výroky napadnutého rozsudku krajského
súdu, a to o uloţení peňaţného trestu obţalovanému a ustanovení náhradného trestu odňatia
slobody; odvolací súd nezistil dôvod na zmenu týchto výrokov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 7. decembra 2011
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová