Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 225/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. M. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa a základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -332 z 21. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2009 doručená faxom (27. augusta 2009 v origináli) a doplnená 17. septembra 2009

sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -332 z 21. októbra 2008 (ďalej

aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že právny predchodca

sťažovateľky sa zúčastnil dražby vykonanej 27. novembra 1997 Daňovým úradom... (ďalej

len „daňový úrad“) s tým, že ako vydražiteľ zaplatil na účet daňového úradu cenu

dosiahnutú vydražením, a to sumu 3 828 800 Sk, a následne po právoplatnosti rozhodnutia

daňového úradu o udelení príklepu nadobudol vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti.

Daňový dlžník, ktorého majetok bol vydražený, podal 10. júna 1998 Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu, ktorej najvyšší súd vyhovel a rozsudkom sp. zn. , ktorý

nadobudol právoplatnosť 11. februára 1999, zrušil rozhodnutie daňového úradu o udelení

príklepu pre jeho nezákonnosť; súčasne mu vrátil vec na ďalšie konanie. Nadväzne na to

podal daňový dlžník proti právnemu predchodcovi sťažovateľky žalobu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (predmetu dražby), na základe ktorej bolo rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -301 z 18. októbra 2004

v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -358 z 20. októbra 2005 určené, že

právny predchodca sťažovateľky nenadobudol k nehnuteľnosti na základe dražby vykonanej

27. novembra 1997 vlastníctvo a vlastníkom predmetu dražby je daňový dlžník

s manželkou.

Následne právny predchodca sťažovateľky vyzval daňový úrad na vrátenie sumy

3 828 800 Sk, ktorú zaplatil, a daňový úrad ju ako cenu dosiahnutú vydražením prijal.

Keďže daňový úrad výzvam právneho predchodcu sťažovateľky nevyhovel, podal tento

okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 3 828 800 Sk s príslušenstvom z titulu

bezdôvodného obohatenia.

Daňový úrad vrátil právnemu predchodcovi sťažovateľky sumu 3 828 800 Sk, čím

došlo k späťvzatiu žaloby v tejto časti a okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 29. mája 2007 konanie o zaplatenie istiny zastavil. Zároveň uložil daňovému úradu

povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi sťažovateľky úrok z omeškania vo výške

17,6 % ročne zo sumy 3 828 800 Sk od 12. februára 1999 do 29. mája 2007 a nahradiť mu

trovy konania.

Právny predchodca sťažovateľky postúpil 18. augusta 2008 pohľadávku vyplývajúcu

mu z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. mája 2007 na sťažovateľku

a krajský súd na jej návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa uznesením

sp. zn. z 30. septembra 2009 pripustil, aby do konania vstúpila namiesto

pôvodného navrhovateľa sťažovateľka. Daňový úrad podal proti označenému rozhodnutiu

okresného súdu odvolanie, vo väzbe na čo krajský súd uznesením č. k. -332

z 21. októbra 2008 zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil, a to na tom základe,

že podľa jeho názoru daňový úrad nie je právnickou osobou podľa § 18 ods. 2 písm. d)

a nemá spôsobilosť byť účastníkom daného konania.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. apríla 2009 odmietol ako neprípustné

bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka cituje relevantné články , dohovoru,

[ďalej aj „OSP“ (podľa ktorého spôsobilosť byť

účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu

ju zákon priznáva)], ako aj o daňových orgánoch

a ktorým sa mení a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení

neskorších predpisov [ďalej len (podľa ktorého daňové úrady majú

spôsobilosť byť účastníkmi súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej

pôsobnosti. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený

zamestnanec.)] vyjadrujúc názor, že «Krajský súd pri posudzovaní spôsobilosti Daňového

úradu byť účastníkom konania mal vychádzať z ustanovenia

Z. z. V nadväznosti na vyššie citované ustanovenie je spôsobilosť

Daňových úradov vymedzená v ustanovení § 1 cit. zákona a § 4 ods. 3 [písm. e), pozn.],

ktorý ustanovuje, že Daňový úrad v rámci svojej právomoci a pôsobnosti „kontroluje

vyberanie poplatkov a vymáha ich podľa osobitného predpisu; 2) vykonáva správu súdnych

poplatkov súvisiacu s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu.“.

V zmysle poznámky pod čiarou týmto predpisom je zákon Slovenskej národnej rady

č. o správne daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov.».

S poukazom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že „Uvedené ustanovenia určujú právny

status daňových úradov a jednoznačne definujú spôsobilosť a pôsobnosť odporcu nielen

vo veciach vymáhania daňových nedoplatkov vrátane daňovej exekúcie predajom

nehnuteľností.“.

Podľa sťažovateľky „Je jednoznačné, že výkon rozhodnutia – daňovú exekúciu

Daňový úrad... organizoval a realizoval v rámci svojej právomoci a pôsobnosti a v tejto

súvislosti i prijal sumu 3.828.800,- Sk. Avšak vzhľadom na skutočnosti, že Daňový úrad

nedodržal v rámci výkonu daňovej exekúcie všetky postupy bolo jeho rozhodnutie o udelení

príklepu č. zo dňa 27. 11. 1997 rozhodnutím Najvyššieho súdu

zo dňa 28. 1. 1997 zrušené. Vzhľadom k uvedenému zrušením právneho

dôvodu, na základe ktorého Daňový úrad... prijal finančné prostriedky v sume 3.828.800,-

Sk, došlo pri výkone jeho právomoci a pôsobnosti k bezdôvodnému obohateniu a mal

uvedené finančné prostriedky vrátiť vydražiteľovi.

K vráteniu finančných prostriedkov napriek viacerým výzvam došlo až pred

vyhlásením rozhodnutia Okresného súdu Žilina, čím vznikol vydražiteľovi a následne

po postúpení pohľadávky sťažovateľ[ke] k vzniku nároku na úroky z omeškania.

Ak Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že Daňový úrad... nie je právnickou osobou

opomína spôsobilosť byť účastníkom konania má aj ten komu ju priznáva zákon v zmysle

ustanovenia § 19 in fine.“.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je sťažovateľka toho názoru, že jej v sťažnosti

označené práva boli porušené „tým, že Krajský súd neaplikoval ustanovenie

a nepriznal Daňovému úradu... v súlade s o daňových

orgánoch v znení neskorších predpisov spôsobilosť byť účastníkom konania odňal tým

možnosť uplatnenia sťažovateľ[kiných] majetkových práv a v záujme generálnej prevencie

nielen z dôvodu tohto individuálneho prípadu...“, a preto žiada, aby ústavný súd o jej

sťažnosti vo veci samej takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn. uznesením

332 zo dňa 21. 10. 2008 porušil základné právo sťažovateľ[ky] E., s. r. o... zaručené

článkom 46 ods. 1 SR a článkom 20ods. 1 SR.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline -332 zo dňa

21. 10. 2008 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.“

Dňa 17. septembra 2009 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky

označené ako „Doplnenie podania zo dňa 24. 08. 2009“, v ktorom sa odvoláva

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Zvolský

a Zvolská proti Českej republike č. 46129/99, v ktorom sa ESĽP zaoberal porušením práv

sťažovateľov až po rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky v dovolacom konaní.

V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť je podaná v dvojmesačnej lehote

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súde”).

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej aktuálnej judikatúry pri súbežnom podaní

mimoriadneho opravného prostriedku a sťažnosti podľa (napr.

, ) považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti

proti namietanému uzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. decembra

2008, za zachovanú, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol

z procesných dôvodov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje bez

prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie

sú dôvody na jej odmietnutie podľa . Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno považovať sťažnosť (návrh)

za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

a ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -332

z 21. októbra 2008

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ), a tiež ak by napadnuté rozhodnutie malo za následok

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“

jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

uznesenia (, ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich v sťažnosti označených práv uznesením

krajského súdu č. k. -332 z 21. októbra 2008 tvrdiac, že krajský súd v jej

právnej veci vykonal ústavne nesúladný výklad aplikovaných právnych noriem,

resp. neaplikoval a nepriznal daňovému úradu v súlade s zákona

č. spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podstatou jej sťažnosti je nesúhlas s právnymi názormi, interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, a to najmä

a .

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu konštatuje, že

v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti jeho

právnych záverov alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Krajský súd uznesením č. k. -332 z 21. októbra 2008, proti ktorému

smeruje sťažnosť sťažovateľky, na základe odvolania daňového úradu (v predmetnom

konaní ako odporcu v 1. rade) zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -267

z 29. mája 2007 v spojení s opravným uznesením č. k. -297 z 30. októbra 2007

vo výroku, ktorým bol odporca v 1. rade zaviazaný zaplatiť sťažovateľke v procesnom

postavení navrhovateľky úrok z omeškania v sume 17,6 % ročne zo sumy 3 828 800 Sk

od 12. februára 1999 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

a konanie zastavil.

Krajský súd ako odvolací súd považoval odvolanie daňového úradu za dôvodné,

pričom v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najskôr citoval

(podľa ktorého spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva). Ďalej poukázal na [podľa

ktorého každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť)

v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba

povinnosti.] a následne citoval aj a [podľa ktorého

spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (ods. 1). Právnickými osobami

sú: a) združenia fyzických alebo právnických osôb, b) účelové združenia majetku,

c) jednotky územnej samosprávy, d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (ods. 2)].

V nadväznosti na to krajský súd konštatoval, že daňový úrad nie je právnickou osobou

podľa .

Napokon krajský súd upriamil pozornosť na

uvádzajúc, že „daňový úrad vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu, v rámci

ktorej najmä eviduje a registruje daňové subjekty, vymáha daňové nedoplatky vrátane

nedoplatkov na zrušených daniach a na odvodoch, vypracúva metodiku daňovej kontroly

a plán daňovej kontroly, riadi pracovisko daňového úradu a kontroluje daňové subjekty“.

Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že „Uvedený zákon v zmysle

citovaných zákonných ustanovení priznáva daňovým úradom spôsobilosť byť účastníkom

súdneho konania, avšak zároveň stanovuje, že daňové úrady majú spôsobilosť byť

účastníkom konania a samostatne pred súdom konať len v rámci svojej pôsobnosti, čo

vyplýva z ust. o daňových orgánoch.“.

Podľa názoru krajského súdu „Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu

jednoznačne vyplynulo, že prvostupňový súd uvedené konanie považoval za občiansko-

právny vzťah, ktorý je potrebné definovať podľa ako

majetkový vzťah medzi právnickou osobou a štátom, t. j. vyplývajúci z noriem súkromného

práva. Konanie o uplatnenom nároku však nebolo konaním v rámci vymáhania

nedoplatkov, ani v súvislosti s vymáhaním daňových nedoplatkov. Predmetom sporu bolo

príslušenstvo pohľadávky.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností krajský súd uzavrel, že v danom konaní

daňový úrad nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a ani procesnú spôsobilosť, lebo

predmet sporu je mimo rozsahu jeho spôsobilosti priznanej mu

Zároveň krajský súd zdôraznil, že uvedený nedostatok je neodstrániteľným nedostatkom

podmienok konania.

Podľa ústavného súdu právny názor krajského súdu je v napadnutom uznesení

zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Zároveň tento názor korešponduje aj s judikatúrou všeobecných súdov

(napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010, v ktorom sa

okrem iného uvádza, že „podľa o daňových orgánoch v znení

neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou

právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou

nedisponujú...).“.

Výsledok interpretácie príslušných ustanovení

a považuje preto ústavný súd za logický a dostatočný majúci

základ v aplikovanej právnej úprave, ktorý v konečnom dôsledku nemôže vyústiť

do spochybnenia právnych záverov namietaného uznesenia, ktoré sú iba odlišné

od právnych argumentov sťažovateľky.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s týmto právnym názorom nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd tiež nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú

presvedčivé, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené a ako také zodpovedajúce obsahu

základného práva na súdnu ochranu zakotveného v a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného

ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným uznesením, námietkami

sťažovateľky a jej v sťažnosti označenými právami. Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu č. k. -332 z 21. októbra 2008

Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením bolo porušené aj jej základné

právo zaručené v .

Keďže ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľkinho

základného práva podľa .

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť v zásade

porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

(napr. ). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s .

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011