Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 225/2011
PDF · 300.7 KB
No categories available
IV. ÚS 225/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. M. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2009 doručená faxom (27. augusta 2009 v origináli) a doplnená 17. septembra 2009
sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008 (ďalej
aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že právny predchodca
sťažovateľky sa zúčastnil dražby vykonanej 27. novembra 1997 Daňovým úradom... (ďalej
len „daňový úrad“) s tým, že ako vydražiteľ zaplatil na účet daňového úradu cenu
dosiahnutú vydražením, a to sumu 3 828 800 Sk, a následne po právoplatnosti rozhodnutia
daňového úradu o udelení príklepu nadobudol vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti.
Daňový dlžník, ktorého majetok bol vydražený, podal 10. júna 1998 Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu, ktorej najvyšší súd vyhovel a rozsudkom sp. zn. 7 Sž 100/1998, ktorý
nadobudol právoplatnosť 11. februára 1999, zrušil rozhodnutie daňového úradu o udelení
príklepu pre jeho nezákonnosť; súčasne mu vrátil vec na ďalšie konanie. Nadväzne na to
podal daňový dlžník proti právnemu predchodcovi sťažovateľky žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (predmetu dražby), na základe ktorej bolo rozsudkom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 153/02-301 z 18. októbra 2004
v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 128/05-358 z 20. októbra 2005 určené, že
právny predchodca sťažovateľky nenadobudol k nehnuteľnosti na základe dražby vykonanej
27. novembra 1997 vlastníctvo a vlastníkom predmetu dražby je daňový dlžník
s manželkou.
Následne právny predchodca sťažovateľky vyzval daňový úrad na vrátenie sumy
3 828 800 Sk, ktorú zaplatil, a daňový úrad ju ako cenu dosiahnutú vydražením prijal.
Keďže daňový úrad výzvam právneho predchodcu sťažovateľky nevyhovel, podal tento
okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 3 828 800 Sk s príslušenstvom z titulu
bezdôvodného obohatenia.
Daňový úrad vrátil právnemu predchodcovi sťažovateľky sumu 3 828 800 Sk, čím
došlo k späťvzatiu žaloby v tejto časti a okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 50/2002
z 29. mája 2007 konanie o zaplatenie istiny zastavil. Zároveň uložil daňovému úradu
povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi sťažovateľky úrok z omeškania vo výške
17,6 % ročne zo sumy 3 828 800 Sk od 12. februára 1999 do 29. mája 2007 a nahradiť mu
trovy konania.
Právny predchodca sťažovateľky postúpil 18. augusta 2008 pohľadávku vyplývajúcu
mu z rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 50/2002 z 29. mája 2007 na sťažovateľku
a krajský súd na jej návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa uznesením
sp. zn. 8 Co 22/2008 z 30. septembra 2009 pripustil, aby do konania vstúpila namiesto
pôvodného navrhovateľa sťažovateľka. Daňový úrad podal proti označenému rozhodnutiu
okresného súdu odvolanie, vo väzbe na čo krajský súd uznesením č. k. 8 Co/22/2008-332
z 21. októbra 2008 zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil, a to na tom základe,
že podľa jeho názoru daňový úrad nie je právnickou osobou podľa § 18 ods. 2 písm. d)
Občianskeho zákonníka a nemá spôsobilosť byť účastníkom daného konania.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 45/2009 z 28. apríla 2009 odmietol ako neprípustné
bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka cituje relevantné články ústavy, dohovoru,
§ 19 Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“ (podľa ktorého spôsobilosť byť
účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu
ju zákon priznáva)], ako aj § 4 ods. 4 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch
a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení
neskorších predpisov [ďalej len zákon č. 150/2001 Z. z. (podľa ktorého daňové úrady majú
spôsobilosť byť účastníkmi súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej
pôsobnosti. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený
zamestnanec.)] vyjadrujúc názor, že «Krajský súd pri posudzovaní spôsobilosti Daňového
úradu byť účastníkom konania mal vychádzať z ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 150/2001
Z. z. V nadväznosti na vyššie citované ustanovenie zákona č. 150/2001 Z. z. je spôsobilosť
Daňových úradov vymedzená v ustanovení § 1 cit. zákona a § 4 ods. 3 [písm. e), pozn.],
ktorý ustanovuje, že Daňový úrad v rámci svojej právomoci a pôsobnosti „kontroluje
vyberanie poplatkov a vymáha ich podľa osobitného predpisu; 2) vykonáva správu súdnych
poplatkov súvisiacu s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu.“.
V zmysle poznámky pod čiarou týmto predpisom je zákon Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správne daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov.».
S poukazom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že „Uvedené ustanovenia určujú právny
status daňových úradov a jednoznačne definujú spôsobilosť a pôsobnosť odporcu nielen
vo veciach vymáhania daňových nedoplatkov vrátane daňovej exekúcie predajom
nehnuteľností.“.
Podľa sťažovateľky „Je jednoznačné, že výkon rozhodnutia – daňovú exekúciu
Daňový úrad... organizoval a realizoval v rámci svojej právomoci a pôsobnosti a v tejto
súvislosti i prijal sumu 3.828.800,- Sk. Avšak vzhľadom na skutočnosti, že Daňový úrad
nedodržal v rámci výkonu daňovej exekúcie všetky postupy bolo jeho rozhodnutie o udelení
príklepu č. 694/320/74158/97 zo dňa 27. 11. 1997 rozhodnutím Najvyššieho súdu
7 Sž 100/1998 zo dňa 28. 1. 1997 zrušené. Vzhľadom k uvedenému zrušením právneho
dôvodu, na základe ktorého Daňový úrad... prijal finančné prostriedky v sume 3.828.800,-
Sk, došlo pri výkone jeho právomoci a pôsobnosti k bezdôvodnému obohateniu a mal
uvedené finančné prostriedky vrátiť vydražiteľovi.
K vráteniu finančných prostriedkov napriek viacerým výzvam došlo až pred
vyhlásením rozhodnutia Okresného súdu Žilina, čím vznikol vydražiteľovi a následne
po postúpení pohľadávky sťažovateľ[ke] k vzniku nároku na úroky z omeškania.
Ak Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že Daňový úrad... nie je právnickou osobou
opomína spôsobilosť byť účastníkom konania má aj ten komu ju priznáva zákon v zmysle
ustanovenia § 19 in fine.“.
Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je sťažovateľka toho názoru, že jej v sťažnosti
označené práva boli porušené „tým, že Krajský súd neaplikoval ustanovenie § 19 O. s. p.
a nepriznal Daňovému úradu... v súlade s § 4 ods. 4 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových
orgánoch v znení neskorších predpisov spôsobilosť byť účastníkom konania odňal tým
možnosť uplatnenia sťažovateľ[kiných] majetkových práv a v záujme generálnej prevencie
nielen z dôvodu tohto individuálneho prípadu...“, a preto žiada, aby ústavný súd o jej
sťažnosti vo veci samej takto rozhodol:
„Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn. 8 Co/22/2008 uznesením 8 Co/22/2008-
332 zo dňa 21. 10. 2008 porušil základné právo sťažovateľ[ky] E., s. r. o... zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 20ods. 1 Ústavy SR.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline 8 Co/22/2008-332 zo dňa
21. 10. 2008 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.“
Dňa 17. septembra 2009 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky
označené ako „Doplnenie podania zo dňa 24. 08. 2009“, v ktorom sa odvoláva
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Zvolský
a Zvolská proti Českej republike č. 46129/99, v ktorom sa ESĽP zaoberal porušením práv
sťažovateľov až po rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky v dovolacom konaní.
V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť je podaná v dvojmesačnej lehote
v súlade s § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde”).
Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej aktuálnej judikatúry pri súbežnom podaní
mimoriadneho opravného prostriedku a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr.
IV. ÚS 58/2011, III. ÚS 192/2011) považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti
proti namietanému uzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. decembra
2008, za zachovanú, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol
z procesných dôvodov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez
prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie
sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno považovať sťažnosť (návrh)
za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04,
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co/22/2008-332
z 21. októbra 2008
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07), a tiež ak by napadnuté rozhodnutie malo za následok
porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 1564/09) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných
právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“
jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
uznesenia ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľka namietala porušenie svojich v sťažnosti označených práv uznesením
krajského súdu č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008 tvrdiac, že krajský súd v jej
právnej veci vykonal ústavne nesúladný výklad aplikovaných právnych noriem,
resp. neaplikoval § 19 OSP a nepriznal daňovému úradu v súlade s § 4 ods. 4 zákona
č. 150/2001 Z. z. spôsobilosť byť účastníkom konania.
Podstatou jej sťažnosti je nesúhlas s právnymi názormi, interpretáciou a aplikáciou
príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, a to najmä zákona č. 150/2001 Z. z.
a Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu konštatuje, že
v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti jeho
právnych záverov alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.
Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008, proti ktorému
smeruje sťažnosť sťažovateľky, na základe odvolania daňového úradu (v predmetnom
konaní ako odporcu v 1. rade) zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C/50/2002-267
z 29. mája 2007 v spojení s opravným uznesením č. k. 13 C/50/2002-297 z 30. októbra 2007
vo výroku, ktorým bol odporca v 1. rade zaviazaný zaplatiť sťažovateľke v procesnom
postavení navrhovateľky úrok z omeškania v sume 17,6 % ročne zo sumy 3 828 800 Sk
od 12. februára 1999 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
a konanie zastavil.
Krajský súd ako odvolací súd považoval odvolanie daňového úradu za dôvodné,
pričom v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najskôr citoval § 19 OSP
(podľa ktorého spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva). Ďalej poukázal na § 20 OSP [podľa
ktorého každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť)
v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba
povinnosti.] a následne citoval aj § 18 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka [podľa ktorého
spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (ods. 1). Právnickými osobami
sú: a) združenia fyzických alebo právnických osôb, b) účelové združenia majetku,
c) jednotky územnej samosprávy, d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (ods. 2)].
V nadväznosti na to krajský súd konštatoval, že daňový úrad nie je právnickou osobou
podľa § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka.
Napokon krajský súd upriamil pozornosť na § 4 ods. 3 zákona č. 150/2001 Z. z.
uvádzajúc, že „daňový úrad vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu, v rámci
ktorej najmä eviduje a registruje daňové subjekty, vymáha daňové nedoplatky vrátane
nedoplatkov na zrušených daniach a na odvodoch, vypracúva metodiku daňovej kontroly
a plán daňovej kontroly, riadi pracovisko daňového úradu a kontroluje daňové subjekty“.
Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že „Uvedený zákon v zmysle
citovaných zákonných ustanovení priznáva daňovým úradom spôsobilosť byť účastníkom
súdneho konania, avšak zároveň stanovuje, že daňové úrady majú spôsobilosť byť
účastníkom konania a samostatne pred súdom konať len v rámci svojej pôsobnosti, čo
vyplýva z ust. § 1 zákona č. 150/2001 o daňových orgánoch.“.
Podľa názoru krajského súdu „Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu
jednoznačne vyplynulo, že prvostupňový súd uvedené konanie považoval za občiansko-
právny vzťah, ktorý je potrebné definovať podľa § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako
majetkový vzťah medzi právnickou osobou a štátom, t. j. vyplývajúci z noriem súkromného
práva. Konanie o uplatnenom nároku však nebolo konaním v rámci vymáhania
nedoplatkov, ani v súvislosti s vymáhaním daňových nedoplatkov. Predmetom sporu bolo
príslušenstvo pohľadávky.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností krajský súd uzavrel, že v danom konaní
daňový úrad nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a ani procesnú spôsobilosť, lebo
predmet sporu je mimo rozsahu jeho spôsobilosti priznanej mu zákonom č. 150/2001 Z. z.
Zároveň krajský súd zdôraznil, že uvedený nedostatok je neodstrániteľným nedostatkom
podmienok konania.
Podľa ústavného súdu právny názor krajského súdu je v napadnutom uznesení
zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Zároveň tento názor korešponduje aj s judikatúrou všeobecných súdov
(napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 101/2010 z 26. októbra 2010, v ktorom sa
okrem iného uvádza, že „podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení
neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou
právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou
nedisponujú...).“.
Výsledok interpretácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a zákona č. 150/2001 Z. z. považuje preto ústavný súd za logický a dostatočný majúci
základ v aplikovanej právnej úprave, ktorý v konečnom dôsledku nemôže vyústiť
do spochybnenia právnych záverov namietaného uznesenia, ktoré sú iba odlišné
od právnych argumentov sťažovateľky.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s týmto právnym názorom nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd tiež nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú
presvedčivé, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené a ako také zodpovedajúce obsahu
základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného
ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným uznesením, námietkami
sťažovateľky a jej v sťažnosti označenými právami. Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008
Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením bolo porušené aj jej základné
právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľkinho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť v zásade
porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011