Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 220/2011
PDF · 337.67 KB
No categories available
IV. ÚS 220/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1144/2011, sp. zn. Rvp 1148/2011 a sp. zn.
Rvp 1211/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010, č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011,
sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1144/2011, sp.
zn. Rvp 1148/2011 a sp. zn. Rvp 1211/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 1144/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011
a 19. mája 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010, č. k. 14 CoE 30/2011-65
z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41
z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 3. októbra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume
265,55 €, na základe zmluvy uzavretej 19. júna 2007 poskytla fyzickej osobe úver v sume
531,10 € a na základe zmluvy uzavretej 6. apríla 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume
232,36 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 16 dvojtýždňových
splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1144/2011), v 12 mesačných splátkach (vec vedená
pod sp. zn. 1148/2011) a v 5 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1211/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa
do omeškania.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1144/2011 bola 3. apríla 2004 spísaná pred
notárom zápisnica a 23. júla 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia,
exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára
2010 vyhlásil za neprípustnú. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla
2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Následne okresný súd uznesením
č. k. 3 Er 1047/2004-50 z 21. októbra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1148/2011 sťažovateľka „zahájila rozhodcovské
konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 15. mája
2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného okresným súdom 1. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd ex offo uznesením č. k. 1 Er 1319/2008-21 z 23. septembra 2010 exekúciu
zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1211/2011 bola 29. januára 2005 spísaná pred
notárom zápisnica a 11. apríla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom
18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo
uznesením č. k. 3 Er 431/2005-18 z 18. mája 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnostiach, okrem iného, uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa
zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor
porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je
vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru
sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,
na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do
vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej
vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de
facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3
podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45
z 29. júla 2010, č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010
z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský
súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania (resp. vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez tohto, aby sa
sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému
zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke
upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1144/2011, Rvp 1148/2011 a sp. zn. Rvp 1211/2011, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010
nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému
súdu doručená 13. mája 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn.
Rvp 1144/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45
z 29. júla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu
č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011
a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesenie č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-50 z 21. októbra 2010 o zastavení konania
(sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 1144/2011), odôvodnil takto:
„Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu –
notárskej zápisnice so zákonom, krajský súd poznamenáva, že táto skutočnosť už bola
predmetom odvolacieho konania a odvolací súd v danej otázke vyjadril svoj právny názor
v uznesení č. k. 17 CoE 152/2010-45 zo dňa 29.07.2010, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 3Er/1047/2004-19 zo dňa 08.01.2010, ktorým prvostupňový súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Odvolací súd preto nepovažuje za nutné opätovne k tejto
odvolacej námietke zaujímať stanovisko; obzvlášť, pokiaľ ide o úplné obsahovo totožné
odvolanie oprávneného, aké už bolo predmetom odvolacieho konania v danej exekučnej
veci. Pokiaľ bolo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er/1047/2004-19 zo
dňa 08.01.2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú odvolacím súdom
potvrdené a nadobudlo právoplatnosť, v nadväznosti na takýto výrok potom zo zákona
vyplýva jediná alternatíva a to následne neprípustnú exekúciu zastaviť (§57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku). Odvolací súd preto uznesenie prvostupňového súdu vo výroku,
ktorým exekúciu vykonávanú pod sp. zn. Ex 2988/2004 zastavil, podľa ustanovenia § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu
vyjadreným v jeho uznesení č. k. 3 Er 1047/2004-50 z 21. októbra 2010, ktorý svoje
rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného
súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví, ak...
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením
č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010 okrem iného
uviedol:
„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi
oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníčkou uzatvorená dňa 3.10.2003. V texte
zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, že povinná (dlžníčka) ako
splnomocniteľ splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice
uznal v jej mene jej záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným exekučným titulom. Dňa 3.4.2004 bola notárkou JUDr. J. K. so sídlom
Notárskeho úradu v Bratislave spísaná notárska zápisnica N 130/2004, NZ 28809/2004
v bode 3, ktorej Mgr. B. Ž. na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2. 1. 2003 v zastúpení
Mgr. T. K. v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške
501,03 Eur (15.094,- Sk). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že
plnomocenstvo udelené Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom
povinnej, preto Mgr. B. Ž. nemohol pred notárkou platne vyhlásiť uznanie záväzku
z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej a to pre
rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri
spísaní notárskej zápisnice zastupovať bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo
znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu povinná na základe svojej vôle nevybrala.
V dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je
neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Ž., ktorého substitučne splnomocnil Mgr. T. K. pred
notárkou JUDr. J. K.
Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného
exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.
Postup okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú bol preto správny. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným úkonom,
ktorý by v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. tvoril prekážku veci rozsúdenej, preto odvolací súd
vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec,
o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku
oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdila notárka JUDr. J. K. pri
spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notárky pri spisovaní
notárskej zápisnice viazaný.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým prvostupňový súd vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď., so
sídlom Exekútorského úradu vo Zvolene pod sp. zn. Ex 2988/04 za neprípustnú podľa
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil.“
Krajský súd v uznesení sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Er 1319/2008 z 23. septembra 2010 o zastavení
exekúcie (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1148/2011), okrem iného uviedol:
„Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že v predmetnej veci je exekučným
titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. 04. 2008, sp. zn. ZN SR 02192/08
zriadeného zriaďovateľom S. a. s. B. Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu pod sp. zn.
SR 02192/08 zo dňa 04. 04. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 05. 2008
a vykonateľnosť 15. 05. 2008 bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
29.120,- Sk, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy od 11. 12. 2007 do
zaplatenia a trovy konania vo výške 6.956,- Sk...
V súlade s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v úverovej zmluve článku 17
všeobecných podmienok poskytnutia úveru Stály rozhodcovský súd Slovenskej
rozhodcovskej a. s. vydal rozsudok – exekučný titul. Právomoc odvodil rozhodcovský súd od
rozhodcovskej doložky do všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu. Podľa názoru
odvolacieho súdu rovnako tak, ako podľa názoru súdu prvého stupňa, dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je
v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska
jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby
pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez, toho, aby podstatným
spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Obsah rozhodcovskej doložky bol v zmluve vopred
pripravený, teda z tohto pohľadu by spotrebiteľ nemal silu dojednanie rozhodcovskej
doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu
prvého stupňa, že stanovenie konkrétneho rozhodcovského súdu v rozhodcovskej doložke
môže mať vplyv aj na rozhodovanie tohto súdu z hľadiska dôvodných obáv o jeho
nezaujatosti, nakoľko zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci
rozhodoval je podnikateľský subjekt – obchodná spoločnosť, ktorá s najväčšou mierou
pravdepodobnosti má záujem prejednávať čo najväčšie množstvo prípadov, za ktoré jej
bude prislúchať odmena.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozhodcovská doložka je vyjadrená veľmi
všeobecne, v dôsledku toho neurčito, keď dohoda o rozhodcovskej zmluve uvažuje
s rozhodovaním všetkých sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, pričom v rozhodcovskej
doložke sa neuvažuje o sporoch, ktoré sú vylúčené z právomoci rozhodcovského konania.
Dojednávanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom
viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu
poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe
uvedeného dospel odvolací súd rovnako, ako aj súd prvého stupňa k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou.
Táto skutočnosť nemá vplyv ani na to, že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, nakoľko nekalá zmluvná podmienka – rozhodcovská doložka
a jej posúdenie v exekučnom konaní bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho
dvora EÚ, ktorý v rozsudku C-40/08 Asturcom judikoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo
dňa 05. 04. 1993 o neprimeranosti podmienok v obchodných zmluvách musí byť vykladaná
tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského nálezu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné
informácie o právnom a skutkovom stave ex offo posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve.“
Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 431/2005-18 z 18. mája 2010, ktorým tento
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.
Rvp 1211/2011), okrem iného uviedol:
«Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj
bez návrhu.
Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku, je
zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého
exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Skúma, či podklad na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého
je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41
Exekučného poriadku a či subjekt, vo či ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia
vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo
k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods.
3 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí.
Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie skúma
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (§44 Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§50)
a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného
poriadku). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (exekúcie) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Samotná skutočnosť, že
v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi,
nezakladá prekážku res iudicata a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania
exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré
obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť
uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,
teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.
záväzkov ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska
zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom,
nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho
a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.
Zmluvné stany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným
zákonníkom.
Podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úprava obsiahnutá v Občianskom
zákonníku. Preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených
ustanovení obsiahnutých v Obchodnom, ako i Občianskom zákonníku.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom
dlhu má také uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom
uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho
nevyhnutými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník
uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase
uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.
Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktorá môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú a ž v budúcnosti.
V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39
OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie
je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení
nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie.
Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. V danej veci je preto
splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom.
Odvolací súd, vychádzajúc z horeuvedeného, dospel rovnako ako súd prvého stupňa,
k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je
i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.»
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
ktoré sú spôsobilé byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára
2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára
2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného
poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Fakultatívne exekučné konanie súd zastaví v súlade s už citovaným § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku aj v prípade, že to vyplýva z iného zákona. Aj bez návrhu súd exekučné konanie
zastaví v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)
z dôvodu, že „rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-50 z 21. októbra 2010 o zastavení
exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 3 Er 1047/2004-19
z 8. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla
2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.
Rvp 1144/2011, pozn.).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval rovnako ústavne súladným
spôsobom, keď uznesením sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 1 Er 1319/2008-21 z 23. septembra 2010 o zastavení exekučného
konania v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že „neprijateľná rozhodcovská doložka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom“ (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 1148/2011, pozn.).
Napokon ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 3 Er 431/2005-18 z 18. mája 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej
zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 1211/2011, pozn.) v súlade s § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára
2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára
2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa
právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade
nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami
krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010
z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 k porušeniu práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný
súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda
možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením
(m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského
súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára
2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto
častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich
odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011