Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 220/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -45 z 29. júla 2010, č. k. -65 z 21. februára 2011,

sp. zn. z 26. januára 2011 a č. k. -41 z 31. januára 2011,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011

a 19. mája 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -45 z 29. júla 2010, č. k. -65

z 21. februára 2011, sp. zn. z 26. januára 2011 a č. k. -41

z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 3. októbra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume

265,55 €, na základe zmluvy uzavretej 19. júna 2007 poskytla fyzickej osobe úver v sume

531,10 € a na základe zmluvy uzavretej 6. apríla 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume

232,36 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 16 dvojtýždňových

splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v 12 mesačných splátkach (vec vedená

pod sp. zn. ) a v 5 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ).

Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa

do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 3. apríla 2004 spísaná pred

notárom zápisnica a 23. júla 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia,

exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. -19 z 8. januára

2010 vyhlásil za neprípustnú. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -45 z 29. júla

2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Následne okresný súd uznesením

č. k. -50 z 21. októbra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -65 z 21. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájila rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 15. mája

2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 1. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex offo uznesením č. k. -21 z 23. septembra 2010 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 26. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 29. januára 2005 spísaná pred

notárom zápisnica a 11. apríla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom

18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo

uznesením č. k. -18 z 18. mája 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -41 z 31. januára 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach, okrem iného, uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je

vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru

sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok

zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,

na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený

zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do

vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej

vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de

facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3

podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný

sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -45

z 29. júla 2010, č. k. -65 z 21. februára 2011, sp. zn.

z 26. januára 2011 a č. k. -41 z 31. januára 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský

súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania (resp. vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez tohto, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému

zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže

v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke

upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -45 z 29. júla 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -45 z 29. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -19 z 8. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -19 z 8. januára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -45 z 29. júla 2010

nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému

súdu doručená 13. mája 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -45

z 29. júla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu

č. k. -65 z 21. februára 2011, sp. zn. z 26. januára 2011

a č. k. -41 z 31. januára 2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -65 z 21. februára 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -50 z 21. októbra 2010 o zastavení konania

(sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. ), odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil

rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu –

notárskej zápisnice so zákonom, krajský súd poznamenáva, že táto skutočnosť už bola

predmetom odvolacieho konania a odvolací súd v danej otázke vyjadril svoj právny názor

v uznesení č. k. -45 zo dňa 29.07.2010, ktorým potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -19 zo dňa 08.01.2010, ktorým prvostupňový súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Odvolací súd preto nepovažuje za nutné opätovne k tejto

odvolacej námietke zaujímať stanovisko; obzvlášť, pokiaľ ide o úplné obsahovo totožné

odvolanie oprávneného, aké už bolo predmetom odvolacieho konania v danej exekučnej

veci. Pokiaľ bolo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -19 zo

dňa 08.01.2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú odvolacím súdom

potvrdené a nadobudlo právoplatnosť, v nadväznosti na takýto výrok potom zo zákona

vyplýva jediná alternatíva a to následne neprípustnú exekúciu zastaviť (§57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku). Odvolací súd preto uznesenie prvostupňového súdu vo výroku,

ktorým exekúciu vykonávanú pod sp. zn. Ex 2988/2004 zastavil, podľa ustanovenia § 219

ods. 1 a 2 ako vecne správne potvrdil.“

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -50 z 21. októbra 2010, ktorý svoje

rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného

súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví, ak...

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením

č. k. -19 z 8. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -45 z 29. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Krajský súd v uznesení č. k. -45 z 29. júla 2010 okrem iného

uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi

oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníčkou uzatvorená dňa 3.10.2003. V texte

zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, že povinná (dlžníčka) ako

splnomocniteľ splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice

uznal v jej mene jej záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným exekučným titulom. Dňa 3.4.2004 bola notárkou JUDr. J. K. so sídlom

Notárskeho úradu v Bratislave spísaná notárska zápisnica N 130/2004, NZ 28809/2004

v bode 3, ktorej Mgr. B. Ž. na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2. 1. 2003 v zastúpení

Mgr. T. K. v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške

501,03 Eur (15.094,- Sk). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že

plnomocenstvo udelené Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom

povinnej, preto Mgr. B. Ž. nemohol pred notárkou platne vyhlásiť uznanie záväzku

z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej a to pre

rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle .

Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri

spísaní notárskej zápisnice zastupovať bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo

znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu povinná na základe svojej vôle nevybrala.

V dôsledku neplatného plnomocenstva podľa je

neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Ž., ktorého substitučne splnomocnil Mgr. T. K. pred

notárkou JUDr. J. K.

Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného

exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.

Postup okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú bol preto správny. Vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným úkonom,

ktorý by v zmysle tvoril prekážku veci rozsúdenej, preto odvolací súd

vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec,

o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku

oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdila notárka JUDr. J. K. pri

spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notárky pri spisovaní

notárskej zápisnice viazaný.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa,

ktorým prvostupňový súd vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď., so

sídlom Exekútorského úradu vo Zvolene pod sp. zn. Ex 2988/04 za neprípustnú podľa

ustanovenia , , potvrdil.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 26. januára 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 23. septembra 2010 o zastavení

exekúcie (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. ), okrem iného uviedol:

„Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že v predmetnej veci je exekučným

titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. 04. 2008, sp. zn. ZN SR 02192/08

zriadeného zriaďovateľom S. a. s. B. Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu pod sp. zn.

SR 02192/08 zo dňa 04. 04. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 05. 2008

a vykonateľnosť 15. 05. 2008 bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

29.120,- Sk, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy od 11. 12. 2007 do

zaplatenia a trovy konania vo výške 6.956,- Sk...

V súlade s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v úverovej zmluve článku 17

všeobecných podmienok poskytnutia úveru Stály rozhodcovský súd Slovenskej

rozhodcovskej a. s. vydal rozsudok – exekučný titul. Právomoc odvodil rozhodcovský súd od

rozhodcovskej doložky do všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Rozhodcovská

doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu. Podľa názoru

odvolacieho súdu rovnako tak, ako podľa názoru súdu prvého stupňa, dojednanie

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je

v zmysle ust. neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že

spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska

jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby

pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez, toho, aby podstatným

spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Obsah rozhodcovskej doložky bol v zmluve vopred

pripravený, teda z tohto pohľadu by spotrebiteľ nemal silu dojednanie rozhodcovskej

doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu

prvého stupňa, že stanovenie konkrétneho rozhodcovského súdu v rozhodcovskej doložke

môže mať vplyv aj na rozhodovanie tohto súdu z hľadiska dôvodných obáv o jeho

nezaujatosti, nakoľko zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci

rozhodoval je podnikateľský subjekt – obchodná spoločnosť, ktorá s najväčšou mierou

pravdepodobnosti má záujem prejednávať čo najväčšie množstvo prípadov, za ktoré jej

bude prislúchať odmena.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozhodcovská doložka je vyjadrená veľmi

všeobecne, v dôsledku toho neurčito, keď dohoda o rozhodcovskej zmluve uvažuje

s rozhodovaním všetkých sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, pričom v rozhodcovskej

doložke sa neuvažuje o sporoch, ktoré sú vylúčené z právomoci rozhodcovského konania.

Dojednávanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom

viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu

poskytujú ust. a nasl. a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe

uvedeného dospel odvolací súd rovnako, ako aj súd prvého stupňa k názoru, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou.

Táto skutočnosť nemá vplyv ani na to, že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, nakoľko nekalá zmluvná podmienka – rozhodcovská doložka

a jej posúdenie v exekučnom konaní bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho

dvora EÚ, ktorý v rozsudku C-40/08 Asturcom judikoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo

dňa 05. 04. 1993 o neprimeranosti podmienok v obchodných zmluvách musí byť vykladaná

tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského nálezu

vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné

informácie o právnom a skutkovom stave ex offo posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej

doložky obsiahnutej v zmluve.“

Krajský súd uznesením č. k. -41 z 31. januára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -18 z 18. mája 2010, ktorým tento

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

), okrem iného uviedol:

«Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,

aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj

bez návrhu.

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku, je

zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého

exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne

i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Skúma, či podklad na základe ktorého

súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého

je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41

Exekučného poriadku a či subjekt, vo či ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia

vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo

k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods.

3 Exekučného poriadku.

Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej

preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí.

Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie skúma

exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie (§44 Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§50)

a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného

poriadku). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania (exekúcie) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti

vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Samotná skutočnosť, že

v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi,

nezakladá prekážku res iudicata a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania

exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.

Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré

obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť

uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,

teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.

záväzkov ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska

zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom,

nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho

a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné stany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným

zákonníkom.

Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,

predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky

nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úprava obsiahnutá v Občianskom

zákonníku. Preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených

ustanovení obsiahnutých v Obchodnom, ako i .

Podľa , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh

určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom

dlhu má také uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho

premlčaní.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom

uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho

nevyhnutými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník

uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase

uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.

Podľa dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,

ktorá môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať

môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú a ž v budúcnosti.

V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto

vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39

. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie

je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení

nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie.

Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. V danej veci je preto

splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom.

Odvolací súd, vychádzajúc z horeuvedeného, dospel rovnako ako súd prvého stupňa,

k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je

i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.»

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,

ktoré sú spôsobilé byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. súdu č. k. -65 z 21. februára

2011, sp. zn. z 26. januára 2011 a č. k. -41 z 31. januára

2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného

poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Fakultatívne exekučné konanie súd zastaví v súlade s už citovaným § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku aj v prípade, že to vyplýva z iného zákona. Aj bez návrhu súd exekučné konanie

zastaví v súlade s a o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)

z dôvodu, že „rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom“.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -65 z 21. februára 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -50 z 21. októbra 2010 o zastavení

exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -19

z 8. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -45 z 29. júla

2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.

, pozn.).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval rovnako ústavne súladným

spôsobom, keď uznesením sp. zn. z 26. januára 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -21 z 23. septembra 2010 o zastavení exekučného

konania v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení

s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že „neprijateľná rozhodcovská doložka sa

prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým

mravom“ (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.).

Napokon ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -41 z 31. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -18 z 18. mája 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej

zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.) v súlade s § 57

ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. -65 z 21. februára

2011, sp. zn. z 26. januára 2011 a č. k. -41 z 31. januára

2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa

právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami

krajského súdu č. k. -65 z 21. februára 2011, sp. zn.

z 26. januára 2011 a č. k. -41 z 31. januára 2011 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný

súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda

možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením

(m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského

súdu č. k. -65 z 21. februára 2011, sp. zn. z 26. januára

2011 a č. k. -41 z 31. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto

častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa o ich

odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011