Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 247/2011
PDF · 214.18 KB
No categories available
III. ÚS 247/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2011 predbežne
prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. D. M., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práv na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 4/2011 a jeho uznesením
z 3. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2011
doručená sťažnosť R. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost
4/2011 a jeho uznesením z 3. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že «Na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn.
PK-1 T/14/2007 je od 27. apríla 2007 vedená trestná vec proti R. O. a spol., obžalovaných
pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. 12.
2005..., v ktorej jedným z obžalovaných je aj sťažovateľ...
Zároveň je... voči sťažovateľovi a spol. vedené trestné konanie pre zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ust. § 295 ods. 1 písm. b/
Trestného zákona na základe uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, Odbor V., ČVS: PPZ-73-BOK-V-2009, zo dňa 4. februára 2010
a za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ust. § 294 ods.
2, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona na základe uznesenia Prezídia Policajného zboru..., zo
dňa 5. mája 2010...
Sťažovateľ bol Uznesením Okresného súdu K., sp. zn. 0 Tp 9/2010, zo dňa
7. februára 2010 podľa § 72 ods. 2 v spojení s ust. § 87 ods. 2 Trestného poriadku, vzatý do
väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku s tým, že väzba začala
plynúť dňom 4. februára 2010 o 8:15 a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby a v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody v K...
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky... dňa 21. júla 2010 príslušnému
sudcovi pre prípravné konanie podľa ust. § 76 ods. 2 Trestného poriadku návrh na
predĺženie lehoty väzby u obvineného, a to o tri mesiace, t. j. do 4. decembra 2010, a to
vzhľadom na to, že základná lehoty trvania väzby sťažovateľa uplynula dňa 4. septembra
2010...
Okresný súd N. uznesením, sp. zn. 3 Tp/104/2010, zo dňa 6. augusta 2010... rozhodol
o ďalšom trvaní väzby, a to tak, že u sťažovateľa predlžuje lehotu trvania väzby v
prípravnom konaní do 4. decembra 2010.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dňa
9. augusta 2010 sťažnosť...
O uvedenej sťažnosti rozhodol Krajský súd v N.... 24. augusta 2010, sp. zn.
7 Tpo/25/2010, tak, že ... sťažnosť sťažovateľa zamietol ako podanú oneskorene...
Sťažovateľ preto predložil... dňa 19. októbra 2010 Ústavnému súdu... proti
porušovateľovi Krajskému súdu v N. na rozhodnutie ústavnú sťažnosť...
Ústavný súd SR, uznesením sp. zn. IV. ÚS 397/2010-27, zo dňa 28. októbra 2010,
rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru... postupom
Krajského súdu v N. v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 25/2010 a jeho uznesením
z 24. augusta 2010, prijíma na ďalšie konanie...
Dňa 25. októbra 2010, Generálna prokuratúra SR..., podala opätovne sudcovi pre
prípravné konanie Okresného súdu N. podľa ust. § 76 ods. 2 Trestného poriadku návrh na
predĺženie lehoty väzby u sťažovateľa, a to o dva mesiace, t. j. do 04. februára 2011...
K tomuto návrhu... podal obhajca sťažovateľa... vyjadrenie adresované príslušnému
sudcovi pre prípravné konanie Okresného súdu N., v ktorom argumentoval neexistenciou
takých relevantných dôvodov, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzobného stíhania
sťažovateľa tak, ako to má na mysli ust. § 76 ods. 3 tretia veta Trestného poriadku; ako aj
tým, že pominuli dôvody väzby, resp. zanikli materiálne podmienky väzby...
Sudca... Okresného súdu N. uznesením, sp. zn. 3Tp/139/2010, zo dňa
12. novembra 2010, rozhodol vo výroku pod bodom I. tak, že... u sťažovateľa predlžuje
lehotu trvania väzby prípravného konania do 4. februára 2011, a to vzhľadom na to, že
podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody
väzby.
Vo výroku pod bodom II. rozhodol, že... návrh obhajcu sťažovateľa na prepustenie z
väzby na slobodu zamieta, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa ust. § 71 ods. 1
písm. c/ Trestného poriadku; ...
Krajský súd v N. o sťažnosti... sťažovateľa... proti uzneseniu sudcu... Okresného súdu
N. zo dňa 12. novembra 2010, sp. zn. 3 Tp/139/2010,... 25. novembra 2010, uznesením, sp.
zn. 5 Tpo 33/2010, rozhodol tak, že... napadnuté uznesenie vo výroku pod bodom I... zrušuje
a... lehotu trvania väzby v prípravnom konaní u sťažovateľa... predlžuje do 04. januára
2010. Súčasne rozhodol, že... sťažnosť sťažovateľa proti výroku uznesenia pod bodom II.
zamieta...
Proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v N., sp. zn. 5 Tpo 33/2010, zo dňa
25. novembra 2010, podala ministerka spravodlivosti..., z dôvodu uvedeného v ust. § 371
ods. 1 Trestného poriadku, dňa 10. decembra 2010 dovolanie...
Na podklade uznesenia Krajského súdu v N., sp. zn. 5 Tpo 33/2010, zo dňa
25. novembra 2010, prokurátorka Generálnej prokuratúry, pracoviska Krajskej
prokuratúry P., sp. zn. XIV Gv 19/10, podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 76
ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku príkazom zo dňa 3. januára 2011, dňa 4. januára 2011
prepustila sťažovateľa z väzby na slobodu, pretože sťažovateľovi uplynula predĺžená lehota
väzby
v prípravnom konaní...
Najvyšší súd SR, uznesením, sp. 2 Tdo/51/2010, zo dňa 20. januára 2011... dovolanie
ministerky spravodlivosti odmietol...
Prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry..., sp. zn VII/2 Gv 49/05-1560, zo dňa
21. decembra 2010, v trestnej veci sťažovateľa... podal podľa § 72 ods. 2 Trestného
poriadku podnet na vzatie do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného
poriadku, „keďže sťažovateľ bude s najväčšou pravdepodobnosťou na slobodu z výkonu
väzby prepustený dňa 04. 01. 2011.“...
Na základe vyššie označeného podnetu..., Špecializovaný trestný súd v Pezinku
uznesením, sp. zn. PK- T/14/2007, zo dňa 4. januára 2011, sťažovateľa..., vzal do väzby z
dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku, teda že sťažovateľ bol
obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby...
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ... sťažnosť... V odôvodnení sťažnosti
uviedol, že „existujú dve samostatné trestné konania, ktoré prebiehajú paralelne, a v rámci
ktorých bola samostatne judikovaná väzba so svojimi samostatnými formálnymi ako aj
materiálnymi podmienkami, tzn. samostatné súdne rozhodnutia, skutkové okolnosti vzatia
do väzby, ako aj zákonné dôvody väzby, ktoré všeobecné súdy (Špecializovaný trestný súd a
Okresný súd K.) aplikovali.
Za týchto okolností mám jednoznačne za to, že Špecializovaný trestný súd si v
napadnutom uznesení zo dňa 04. 01. 2011 nesprávne právne vyložil ust. § 71 ods. 2 písm. e/
Trestného poriadku, keď aplikoval uvedený dôvod väzby vo svojom rozhodnutí.
Je síce pravdou, že som po prepustení z väzby na slobodu bol obvinený za úmyselný
trestný čin, avšak aplikácia ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku by prichádzala do
úvahy len a len vtedy, ak by Okresný súd K. uznesením, sp. zn. 0 Tp 9/2010, zo dňa
07. 02. 2010, nový dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku
nejudikoval, ktorý je nezávislý na dôvode, ktorý pôvodne aplikoval Špecializovaný trestný
súd. Pričom je potrebné zdôrazniť, že obe tieto samostatné dôvody podľa predchádzajúcich
súdnych rozhodnutiach nezanikli, ale naďalej trvajú.
Mám preto jednoznačne za to, že nie je možné tieto trvajúce dôvody väzby spájať,
pretože tieto sú samostatné a na sebe nezávislé so svojim ďalšími vlastnými trestno-
procesnými inštitútmi. Inými slovami, na každý jeden z týchto dôvodov väzby, či už je
judikovaný Špecializovaným trestným súdom alebo Okresným súdom K. /Okresným súdom
N./ je možné pri spáchaní ďalšieho úmyselného trestného činu aplikovať tzv. opätovnú
väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. a/ až e/ Trestného poriadku.
A tento argument je z povahy veci a logického výkladu príslušných trestno-
procesných väzobných ustanovení jasný a nespochybniteľný, a ktorý argumentum e
contrario vyvracia výklad ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku Špecializovaným
trestným súdom v Pezinku a judikovaním nového dôvodu väzby, ktorý je neopodstatnene
extenzívny a neprijateľný a uvalená väzba tak nie je zákonná a ústavne súladná“.
Teda mal za to, že „Špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením a uvalením
opätovnej väzby pochybil a neprípustným spôsobom rozšíril možnosti obmedzenia osobnej
slobody reštriktívnym výkladom viacerých ustanovení Trestného poriadku a porušil tým ust.
§ 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd...“.
Najvyšší súd SR k uvedenej obrane sťažovateľa zaujal, že „otázkou, či v inej trestnej
veci, za trestné činy, ktoré mal obvinený spáchať po prepustení z väzby, sa bude trestné
stíhanie viesť väzobné alebo nie, je vecou iného sudcu pre prípravné konanie, resp. iného
súdu po podaní obžaloby, ktorý je príslušný konať v tejto ďalšej veci. V prípade, že v tejto
ďalšej veci je obvinený vo väzbe, je logické, že vo veci, v ktorej bol obžalovaný vo väzbe
skôr a bol z nej prepustený, nebude potrebné, pokým je obvinený vo väzbe, rozhodovať o
ďalšej väzbe podľa § 71 ods. 2 Tr. por. v skoršej veci. Trestný poriadok však nepodmieňuje,
v prípade, že v neskoršej veci bol obvinený prepustený na slobodu, aby nastala ešte nejaká
iná ďalšia skutočnosť, nad rámec ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por., že by sa
nemuselo vzniesť obvinenie ešte pre nejaký ďalší trestný čin. ktorý mal byť spáchaný po
prepustení obvineného z väzby.
Pokiaľ tomu nebránila celková lehota trvania väzby v danej skoršej veci, ktorá je
možná v zmysle § 76 ods. 6 Tr. por. a pretrvávajú skutočnosti predpokladané v § 71 ods. 2
písm. e/ Tr. por., teda je v platnosti obvinenie pre predpokladaný úmyselný trestný čin,
ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby, potom sú splnené podmienky na opätovné
vzatie obžalovaného do väzby.“
Sťažovateľ má celkom jednoznačne za to, že takýto záver súdu o existencii podmienok
na opätovné vzatie sťažovateľa do väzby je neprijateľný a napadnuté uznesenie Najvyššieho
súdu SR tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý má za následok
nesprávnosť jeho výroku zakladajúceho tzv. opätovnú väzbu tak, ako to má na mysli ust.
§ 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku.
Za týchto okolností má sťažovateľ jednoznačne za to, že Špecializovaný trestný súd a
následne aj Najvyšší sud SR si nesprávne právne vyložil ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného
poriadku, keď aplikoval uvedený dôvod väzby vo svojom rozhodnutí.».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
takto:
„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 4/2011 a uznesením sp. zn.
5 Tost 4/2011, zo dňa 3. februára 2011, porušil základné právo R. N. zaručené v čl. 17 ods.
2 a 5 Ústavy... a v čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru...
2. Uznesenie Najvyššieho súdu..., 5 Tost 4/2011, zo dňa 3. februára 2011, sa zrušuje
a Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby R. N. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. R. N. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
5.000 eur..., ktoré mu je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu R. N. v sume 303,31 €... na účet jeho právneho zástupcu Mgr.
D. M., a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide o
väzobný súd rozhodujúci v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.
ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z
príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Preto v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru len vtedy, ak ho
nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.
Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do
väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného
dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.
Z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva neodmysliteľná súvislosť
medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen
pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je
zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia.
Podľa judikatúry ústavného súdu je v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj v čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na
konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a
nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania (obdobne III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. P-1 T 14/2007 o
vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 a 2 Trestného poriadku počnúc dňom
4. január 2011. Tieto všeobecné súdy podľa sťažovateľa nesprávne právne vyložili
§ 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, keď posúdili existenciu dôvodov zakladajúcich
opätovnú väzbu sťažovateľa podľa tohto ustanovenia. Tvrdí, že aplikácia toho ustanovenia
by mohla prichádzať do úvahy len vtedy „ak by Okresný súd K. uznesením, sp. zn. 0Tp
9/2010, zo dňa 7. februára 2010, nový dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku nejudikoval...“, pričom podľa neho nie je možné „tieto trvajúce dôvody
väzby spájať, pretože tieto sú samostatné a na sebe nezávislé so svojim ďalšími vlastnými
trestno-procesnými inštitútmi...“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Špecializovaný trestný súd a následne aj
Najvyšší súd... napadnutým uznesením neprípustným spôsobom rozšíril možnosti
obmedzenia osobnej slobody extenzívnym výkladom viacerých ustanovení Trestného
poriadku, predovšetkým ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku v spojení s ust. § 71
ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku...
Z uvedeného celkom evidentne vyplýva, že nie je možné stotožniť so Špecializovaným
trestným súdom a následne s Najvyšším súdom..., že vykonanie väzby v inej trestnej veci je
pre súd, ktorý rozhoduje o opakovanej väzbe z dôvodu § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného
poriadku irelevantné - to by platilo len vtedy, ak by Špecializovaný trestný súd judikoval in
concreto inú skutočnosť, resp. iný úmyselný trestný čin viažuci sa na dôvod väzby podľa ust.
§ 72 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku, a teda nie ten istý trestný čin, resp. trestné činy,
ktoré subsumoval Okresný súd K. pod dôvod tzv. preventívnej väzby“.
Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu a konštatuje, že jeho sťažnosť vo vzťahu k označeným právam podľa
ústavy a dohovoru je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd v tejto trestnej veci zistil, že špecializovaný trestný súd zobral
uznesením sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára 2011 sťažovateľa opätovne do väzby podľa
§ 72 ods. 1 a 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. e) Trestného
poriadku.
Podľa tohto ustanovenia ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej
veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný
po prepustení z väzby.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem priebehu trestného konania
všeobecných súdov v jeho trestnej veci od roku 2005, ktoré opísal na s. 2 a 3, uviedol
skutkové okolnosti, prečo ho špecializovaný trestný súd zobral predmetným uznesením do
väzby. Boli to najmä tie skutočnosti, že sťažovateľ mal po prepustení z väzby spáchať
ďalšie dva úmyselné trestné činy 8. decembra 2009 a 4. februára 2010, teda potom, keď bol
prepustený z väzby 22. októbra 2008. Najvyšší súd ďalej vo svojom rozhodnutí opísal jeho
námietky, ktoré podal v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu na s. 4
a 5, a v závere v relevantnej časti uviedol:
„Obžalovaný R. N. je v predmetnej trestnej veci stíhaný pre viaceré trestné činy,
medzi nimi i za trestné činy vraždy a pri kvalifikácii jedného z nich podľa § 219
ods. 1, ods. 2 písm. i/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, možno mu zaň uložiť
výnimočný trest, ktorým sa podľa § 29 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005,
rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak
trest odňatia slobody na doživotie. Čin najprísnejšie trestný je potom rozhodujúci pre
určenie maximálnej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 Tr. por. a eventuálne i § 76a Tr. por.
V tej istej veci, v ktorej už bol vo väzbe a bol z nej prepustený môže byť obvinený,
okrem iných prípadov, podľa § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por. znovu vzatý do väzby, ak je
obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby...
V predmetnej veci po podaní obžaloby doteraz zistené skutočností nie sú tak
jednoznačné, že by vylučovali, že sa stali žalované skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba
na obvineného R. N. Dôkazy skôr nasvedčujú tomu, že sa skutky stali a že majú znaky
trestného činu, je však dôkazmi potrebné buď nepochybne potvrdiť alebo vylúčiť dôvodnosť
podozrenia, že tieto skutky spáchal obžalovaný R. N. Zatiaľ, ako vyplýva z doposiaľ
vykonaného dokazovania, dôvodnosť tohto podozrenia nebola úplne rozptýlená. K záveru o
opodstatnenosti obžaloby sa môže súd dopracovať po zákonnom vykonaní a vyhodnotení
všetkých dostupných dôkazov spôsobom predpokladaným v § 2 ods. 12 Tr. por. Zatiaľ tento
proces ešte nebol ukončený a taký záver, aký urobil obžalovaný v sťažnosti, hodnotiac
dôkazy zo svojho pohľadu, pokiaľ ide o jeho vinu, je predčasný.
Z citovaného ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por. nevyplýva, že by mal súd
skúmať dôvodnosť podozrenia opodstatňujúceho vznesenie obvinenia v inej trestnej veci, za
iné trestné činy, ktoré mal obvinený spáchať po prepustení z väzby. To bolo vecou toho
sudcu a súdu, ktorý v tejto inej veci rozhodoval o väzbe podľa § 71 ods. 1 Tr. por.
V predmetnej veci, v ktorej koná špecializovaný trestný súd, bolo potrebné zistiť, či
zodpovedá skutočnosti, že po prepustení z väzby sa voči osobe prepustenej z väzby začalo
trestné stíhanie a vznieslo obvinenie za ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný
po prepustení z väzby. Tieto skutočnosti mal Špecializovaný trestný súd zistené na základe
uznesení vyšetrovateľa, ktoré neboli zrušené, trestné stíhanie nebolo zastavené a je z nich
zrejmé, že ide o obvinenie za skutky, ktoré majú zakladať úmyselné trestné činy, ktoré sa
mali stať v decembri 2009 až do 4. februára 2010, teda potom ako bol 22. októbra 2008
obžalovaný R. N. prepustený z väzby.
V konaní pred súdom, pokiaľ ide o možnosť opätovného vzatia do väzby obvineného
v tej istej veci, nejde o konanie, ktoré by bolo podmienené návrhom prokurátora. Postačuje
zistenie súdom tých skutočností, ktoré má na mysli ustanovenie § 71 ods. 2 Tr. por. Súd však
musí zachovať postup predpokladaný v § 72 ods. 2 Tr. por., čo sa v danom prípade aj stalo.
Podmienkou, ktorú musel mať súd zároveň na pamäti, bolo, že celková lehota väzby
obžalovaného nesmie podľa § 76 ods. 6 Tr. por. prekročiť štyridsaťosem mesiacov, ked'že je
vedené trestné stíhanie proti obžalovanému R. N. pre obzvlášť závažný zločin a menovaný
obžalovaný bol v predmetnej veci vo väzbe 3 roky a 5 mesiacov a 24 dní...
Otázku, či v inej trestnej veci, za trestné činy, ktoré mal obvinený spáchať po
prepustení z väzby, sa bude trestné stíhanie viesť väzobné alebo nie, je vecou iného sudcu
pre prípravné konanie, resp. iného súdu po podaní obžaloby, ktorý je príslušný konať v tejto
ďalšej veci. V prípade, že v tejto ďalšej veci je obvinený vo väzbe, je logické, že vo veci, v
ktorej bol obžalovaný vo väzbe skôr a bol znej prepustený, nebude potrebné, pokým je
obvinený vo väzbe, rozhodovať o ďalšej väzbe podľa § 71 ods. 2 Tr. por. v skoršej veci.
Trestný poriadok však nepodmieňuje, v prípade, že v neskoršej veci bol obvinený
prepustený na slobodu, aby nastala ešte nejaká iná ďalšia skutočnosť, nad rámec
ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por., že by sa muselo vzniesť obvinenie ešte pre nejaký
ďalší trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení obvineného z väzby.
Pokiaľ tomu nebránila celková lehota trvania väzby v danej skoršej veci, ktorá je
možná v zmysle § 76 ods. 6 Tr. por. a pretrvávajú skutočnosti predpokladané v § 71 ods. 2
písm. e/ Tr. por., teda je v platnosti obvinenie pre predpokladaný úmyselný trestný čin,
ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby, potom sú splnené podmienky na opätovné
vzatie obžalovaného do väzby.
Najvyšší súd... preto sťažnosti obžalovaného R. N. nevyhovel a ako nedôvodnú ju
zamietol.“.
Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte
argumentov sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na štádium trestného
konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov
väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, možno jeho rozhodnutie považovať za
legitímne. Prihliadajúc aj na konkrétne okolnosti daného prípadu ústavný súd dospel
k záveru, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva zjavná neodôvodnenosť,
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a hoci sťažovateľ má na vec iný
právny názor, ústavný súd nie je súdom, ktorý by mal v tejto trestnej veci nahrádzať pri
výklade, resp. aplikácii sporného ustanovenia Trestného poriadku všeobecné súdy.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa v
sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby odpovedal dostatočne a zrozumiteľne, a preto aj
ústavný súd toto uznesenie považuje za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby, a ako
také aj za ústavne konformné.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2011