Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 204/2011
PDF · 283.4 KB
No categories available
I. ÚS 204/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. P. L., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 54 Cb 157/2007 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2009 v spojení postupom
Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 80/2010
a jeho rozsudkom z 2. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti J., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia „práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods.
2 a podľa čl. 47 ods. 3 ústavy“ postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 54 Cb 157/2007 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2009
v spojení postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 80/2010 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2010.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (v citáciách označená aj
„navrhovateľ“, resp. „žalovaný, pozn.) bola „v procesnom postavení žalovaného
účastníkom súdneho konania na Okresnom súde Bratislava II, č. k. 54Cb/157/2007.
Prvostupňový súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6852,92 Eur
ako aj náhradu trov konania vo výške 411,07 Eur, z titulu náhrady škody spôsobenej
neoprávneným odberom plynu.
Proti tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Odvolací súd bez nariadenia
pojednávania rozsudok prvostupňového súdu potvrdil s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil
so zisteným skutkovým stavom aj právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Rozsudok
odvolacieho súdu bol právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený 8. 12. 2010...
Podstatou sporu bolo, že sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej
neoprávneným odberom plynu. Ako neoprávnený odber plynu žalobca označil stav, keď na
plynomeri umiestnenom v prevádzke žalovaného boli plomby na počítadle plynomera, ktoré
boli hladké, pričom podľa tvrdenia žalobcu na nich mala byť vyrazená overovacia značka
D22 a číslo 201. Tento stav potom považoval za poškodenie plomby a teda za poškodenie
zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii podľa § 59 ods. 1 písm. d) zákona č.
656/2004 Z. z. ( účinného od 1. 1. 2005 ).
Podľa názoru navrhovateľa prvostupňový i odvolací súd pochybili v tom, že na
skutkový stav, ktorý vznikol v priebehu rokov 1995 až 1998 v súlade s vtedy platnou
a účinnou právnou úpravou, aplikovali neskôr prijatú a účinnú právnu úpravu. Tým
priznali neskoršej právnej úprave retroaktívne pôsobenie.“.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že „nesprávnou aplikáciou právnych predpisov
v našej právnej veci súdy porušili naše právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, nakoľko jeho súčasťou musí byť aj zákaz retroaktívnej aplikácie právnych
noriem, ktorý vyplýva z článku 1 ods. 1 ústavy podľa ktorého sa Slovenská republika hlási
k princípom právneho štátu.
Ďalšie pochybenie oboch súdov vidíme v tom, že v procese dokazovania (ktoré sa
vykonávalo na prvostupňovom súde) súdy nerešpektovali požiadavku rovnosti účastníkov
pred súdom...
Žalobca žiadnym spôsobom neoznačil dôkazy na preukázanie toho, že by mu bola
vznikla škoda, v tomto smere sa žiadne dokazovanie neviedlo, čo podľa nás malo viesť súdy
k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Avšak súdy uložili žalovanému povinnosť
nahradiť pomocou vzorca vypočítanú škodu, čo znamená že od žalobcu nepožadovali aby
svoje tvrdenie dokazoval a zvýhodnili ho tak oproti žalovanému, ktorý na rozdiel od
žalovaného musel niesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Súdy tak vytvorili
nerovné postavenie medzi žalobcom a žalovaným.
Uvedeným postupom súdy porušili právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3
ústavy.“.
4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Odvolací súd, ktorý vo veci konal rozhodol bez
nariadenia pojednávania, teda v neprítomnosti účastníkov konania. Súčasne sa jeho stručné
rozhodnutie odvoláva na (z hľadiska právnej argumentácie) rovnako stručný rozsudok
prvostupňového súdu a odvolacie námietky žalovaného považoval odvolací súd za právne
irelevantné.
I keď občiansky súdny poriadok umožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2) a tiež umožňuje stotožniť sa vo svojom rozhodnutí
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sme toho názoru, že by tak mal robiť iba
striedmo, v skutkovo i právne jednoduchých a jednoznačných prípadoch a vtedy ak
v odvolaní účastníka sa neobjaví žiadna nová argumentácia, ktorá by neodznela pred
súdom prvého stupňa a s ktorou by sa tento súd nevysporiadal...
Vo svojom odvolaní sme uviedli argumenty zhodne ako v článku II. tohto návrhu
(pozri body 2 a 3, pozn.), týkajúce sa retroaktívnej aplikácie zákonov, no odvolací súd túto
námietku považoval bez bližšieho zdôvodnenia za právne irelevantnú. Rovnako sa žiadny zo
súdov nezaoberal našou námietkou, že žalobca je v konaní povinný dokazovať vznik škody
v tom zmysle že u neho došlo ku zmenšeniu jeho majetku, čo však žalobca v konaní neurobil
a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súdy sa s touto námietkou nijako nevysporiadavali,
neodkázali na žiadny dôkaz, ktorý by našu námietku vyvracal a ani neuviedli žiadne právne
úvahy, ktorými sa pri aplikácii zákonov spravovali. Pritom námietky týkajúce sa neunesenia
dôkazného bremena alebo retroaktivity aplikácie zákona je ťažko možné považovať za
účelové a irelevantné ako uviedli oba súdy. Tieto námietky je možné považovať za
nesprávne, to by však súdy museli s ohľadom na požiadavku presvedčivosti rozsudku
argumentačne podložiť.
V súhrne tak považujeme rozhodnutia súdov za rozhodnutia v rozpore s § 157 ods. 2
O. s. p. čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle č. 46 ods. 1 ústavy...
Sme tiež toho názoru, že odvolací súd prerokovaním veci v našej neprítomnosti za
tejto dôkaznej i právnej situácie porušil naše právo na prerokovanie veci v našej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby „ústavný súd nášmu návrhu (sťažnosti)
vyhovel a vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 54Cb/157/2007 zo dňa
6. 10. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/80/2010 zo dňa 2. 11. 2010
a konaním ktoré im predchádzalo bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2
Tiež navrhujeme, aby ústavný súd právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Cob/80/2010 zo dňa 2. 11. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.
6. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 54 Cb
157/2007 zo 6. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26 Cob 80/2010
z 2. novembra 2010, ako aj postupom menovaných súdov v konaniach predchádzajúcich
vydaniu týchto označených rozhodnutí.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného
súdu v označenej právnej veci
12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
rozsudku okresného súdu sp. zn. 54 Cb 157/2007 zo 6. októbra 2009 podala riadny opravný
prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc
na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky
predmetným rozsudkom okresného súdu.
14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv postupom Krajského
súdu v označenej právnej veci
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc
v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie), a to najmä tým, že sa stotožnil s faktickými zisteniami,
právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, však
podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho
nesprávneho právneho posúdenia (pozri body 3 a 4).
II.B a)
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 290/2010), ako aj konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Cob 80/2010 z 2. novembra 2010 sú
zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení:
a) podstaty rozhodnutia okresného súdu «Okresný súd... napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.852,92 EUR a trovy konania vo
výške 411,07 EUR. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 6.852,92 EUR z titulu náhrady škody spôsobenej neoprávneným odberom
plynu. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako
dodávateľom a žalovaným ako odberateľom bola dňa 15. 08. 2004 uzavretá písomná
zmluva o dodávke plynu pre odberateľov kategórie maloodber č. 103504, predmetom ktorej
bola dodávka a odber plynu v odbernom mieste J., B. Súčasťou zmluvy boli Obchodné
podmienky, preddavkový kalendár a montážny list meradla. Z montážneho listu meradla zo
dňa 18. 05. 2005 podpísaného obidvoma zmluvnými stranami súd zistil, že dňa 18. 05. 2005
bolo v odbernom mieste žalovaného namontované meradlo objemu Rombach, výrobné číslo
3
4045445 so stavom počítadla 3 m, a to výmenou za predchádzajúce demontované meradlo
3
výrobné číslo 3919121 so stavom počítadla 491600 m. Ako dôvod demontáže a montáže je
uvedené „Poškodenie plomby na počítadle odmontovaného plynomeru“. Zo záznamu
z vykonanej kontroly zo dňa 18. 05. 2005 vyplýva, že v odbernom mieste žalovaného bola
3
vykonaná kontrola meradla Rombach výr. č. 3919125, pričom bol zistený stav 491600 m.
Zápis je potvrdený žalovaným.
Zo znaleckého posudku na meradlo č. 145/312.5/05 zo dňa 11. 07. 2005 predloženým
žalobcom a spracovaným subjektom S. B. súd zistil, že v posudku na meradlo výr. č.
3
3919121 je konštatovaný stav počítadla 491600,34 ma je konštatované poškodenie
overovacej značky na počítadle-zásah do mechanizmu počítadla.
Žalobca vyúčtoval žalovanému faktúru č. 90022931 splatnou dňa 07. 10. 2005
titulom neoprávneného odberu s nákladmi zisťovania sumu 206.451,10 Sk. Prílohou
faktúry bol výpočet škody spôsobenej dodávateľovi neoprávneným odberom za obdobie od
01. 05. do 18. 05. 2005.
Súd poukázal na § 373 Obchod. zák., § 59 ods. 1 písm. d/, ods. 2 zák. č. 656/2004
Z. z., § 1 ods. 2, 4, 9 vyhl. MH SR č. 155/2005 Z. z. a konštatoval, že mal jednoznačne za
preukázané, že na strane žalovaného došlo k neoprávnenému odberu plynu, čo jednoznačne
preukazuje odborný posudok a svedecká výpoveď spracovateľa posudku V. L.
Neoprávneným odberom došlo k porušeniu zákonnej povinnosti v zmysle citovaných
zákonných ustanovení, čo zakladá nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle vyhl.
č. 155/2005 Z. z., pričom ide o objektívnu zodpovednosť odberateľa, t. j. žalovaného. Súd
preto žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p...»,
b) odvolacej argumentácie sťažovateľky: „Proti rozsudku podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný. Uviedol, že žalobca ako neoprávnený odber plynu označil, stav, keď na
plynomeri umiestenom v prevádzke žalovaného boli plomby na počítadle, ktoré boli hladké,
pričom podľa tvrdenia žalobcu na nich mala byť vyrazená značka D22 a číslo 201. Tento
stav považoval za poškodenie plomby podľa § 59 ods. 1 písm. d/ zák. č. 655/2004 Z. z..
Žalovaný namietal, že v čase montáže plynomeru vr. 1995 bol pre oblasť meradiel účinný
zák. č. 505/1990 Zb. a vyhláška č. 69/1991 Zb., pričom ani jeden z týchto predpisov
nevyžadoval, aby plomba bola opatrená písmenami alebo číslicami. Preto nie je pravda, že
plomba, ak nemá na sebe číslice a písmená, je poškodená. Žalovaný poukázal i na § 59 zák.
č. 656/2004, ktorý v čase údajného poškodenia plomb na plynomeri dňa 18. 05. 2005
stanovoval, že odberateľ je povinný uhradiť dodávateľovi škodu, len ak vznikla. Žalobca
v celom konaní nepreukazoval, že by mu vznikla akákoľvek škoda, dokonca to ani netvrdil.
Súd ďalej pochybil, keď ako dôkaz o dni posledného odpočtu plynu považoval faktúru
vystavenú žalobcom bez zjavného prepojenia na odpočtový list, ktorá však nie je iba
účtovým dokladom a tiež súd nevzal do úvahy výpoveď svedka P., ktorý nevedel
identifikovať konkrétny deň, kedy robil u žalobcu odpočet a uviedol, že to mohlo byť
kedykoľvek v čase od 15. 04. do 15. 05. 2005. Žalovaný taktiež namietal, že súd iba zhrnul
tvrdenie žalobcu a obsah vykonaných dôkazov, pričom neuviedol, akými úvahami sa pri ich
hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čo je v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p...
Prvostupňové rozhodnutie je preto nepodložené, nepreskúmateľné a nesprávne. Žalovaný
preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alebo ho zmenil a žalobu zamietol.“
c) uviedol argumentáciu krajského súdu: „Krajský súd... ako súd odvolací prejednal
vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p.
apo preskúmaní obsahu spisu a dôvodov odvolania žalovaného dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom aj
s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Odôvodnenie rozsudku považuje za
dostatočné a presvedčivé.
Z listinných dôkazov ako aj svedeckých výpovedí, na ktoré poukázal v rozsudku súd
prvého stupňa, bol i podľa názoru odvolacieho súdu preukázaný vznik škody, spôsobenej
dodávateľovi plynu neoprávneným odberom plynu. V konaní bolo preukázané, že
demontované meradlo malo porušené overovacie značky výrobcu na počítadle zásahom do
mechanizmu počítadla a preto nevyhovovalo technickým a metrologickým požiadavkám.
Uvedená skutočnosť vyplýva jednoznačne zo zápisu zo dňa 18. 05. 2005,
z montážneho listu meradla zo dňa 18. 05. 2005, z výpovede svedka F. B. a najmä
z Posudku na meradlo č. 145/312.5/05 zo dňa 11. 07. 2005 vykonaného S. pracovisko B.
3
Stav počítadla k 01. 05. 2005 bol 488905 mspotrebovaného plynu a k 18. 05. 2005, t. j. k
3
dátumu jeho demontáže, bol stav 491 600 m.
Žalobcovi ako dodávateľovi vznikla teda škoda podľa § 59 ods. 1 písm. d/ a ods. 2
zák. č. 656/2004 Z. z. do výšky určenej podľa vyhl. č. 155/2005 Z. z., tak ako to správne
vyhodnotil súd prvého stupňa.
Dôvody odvolania žalovaného odvolací súd považuje za právne irelevantné,
pretože žalobca škodu, spočívajúcu v neoprávnenom odbere, ktorého cena predstavuje
201.524,11 Sk a v nákladoch na zisťovanie neoprávneného odberu vo výške 4.927,- Sk,
v konaní preukázal.
Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správny potvrdil.“
20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na faktické zistenia
a právny názor okresného súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu a tým aj
okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a
právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 2 Cob 80/2010 z 2. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.B b)
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
24. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva „na rovnosť v konaní
pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy“ a základného práva „na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníkov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ predmetným rozhodnutím krajského
súdu.
25. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd
v konaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania (pozri bod 4) a vo veci konajúce súdy „v procese dokazovania (ktoré sa
vykonávalo na prvostupňovom súde)... nerešpektovali požiadavku rovnosti účastníkov pred
súdom“ (pozri bod 3). Podľa sťažovateľky neboli splnené zákonné podmienky na takýto
postup krajského súdu, týmto postupom jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa k veci
a k záverom okresného súdu v odvolacom konaní a v dôsledku tohto postupu krajského
súdu nedošlo k preskúmaniu jej odvolacích námietok, ktoré „považoval odvolací súd za
právne irelevantné“, a tým „odvolací súd prerokovaním veci v našej neprítomnosti za tejto
dôkaznej i právnej situácie porušil naše právo...“.
26. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako
ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213
ods. 2 ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Podľa
§ 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom
rozsahu opakuje sám. Podľa § 213 ods. 4 OSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie
vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého
stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a. Podľa
§ 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom k 2. novembru 2010) na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 223 OSP odvolací
súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.
27. Novelizácie Občianskeho súdneho poriadku, najmä novelizácia vykonaná
zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci
sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať, alebo doplniť
dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov
konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej
v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred
vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané
súdom prvého stupňa, a „keďže sa v celom rozsahu“ stotožnil s faktickými a právnymi
závermi okresného súdu uvedenými v jeho odôvodnení, „po preskúmaní obsahu spisu
a dôvodov odvolania žalovaného“ dospel krajský súd k záveru, že „odvolaniu nie je možné
vyhovieť“. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol
vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a stotožnil sa
s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a 2 OSP), tak postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
28. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci
ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a stotožnil sa
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto
základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených
základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
29. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
III.
30. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ďalším
návrhom sťažovateľky uvedeným v petite jej sťažnosti (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011