Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 204/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. P. L., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2009 v spojení postupom

Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti J., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia „práva na spravodlivý proces podľa , ods.

2 a podľa “ postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2009

v spojení postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. novembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (v citáciách označená aj

„navrhovateľ“, resp. „žalovaný, pozn.) bola „v procesnom postavení žalovaného

účastníkom súdneho konania na Okresnom súde Bratislava II, č. k. .

Prvostupňový súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6852,92 Eur

ako aj náhradu trov konania vo výške 411,07 Eur, z titulu náhrady škody spôsobenej

neoprávneným odberom plynu.

Proti tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Odvolací súd bez nariadenia

pojednávania rozsudok prvostupňového súdu potvrdil s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil

so zisteným skutkovým stavom aj právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Rozsudok

odvolacieho súdu bol právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený 8. 12. 2010...

Podstatou sporu bolo, že sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej

neoprávneným odberom plynu. Ako neoprávnený odber plynu žalobca označil stav, keď na

plynomeri umiestnenom v prevádzke žalovaného boli plomby na počítadle plynomera, ktoré

boli hladké, pričom podľa tvrdenia žalobcu na nich mala byť vyrazená overovacia značka

D22 a číslo 201. Tento stav potom považoval za poškodenie plomby a teda za poškodenie

zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii podľa § 59 ods. 1 písm. d) zákona č.

( účinného od 1. 1. 2005 ).

Podľa názoru navrhovateľa prvostupňový i odvolací súd pochybili v tom, že na

skutkový stav, ktorý vznikol v priebehu rokov 1995 až 1998 v súlade s vtedy platnou

a účinnou právnou úpravou, aplikovali neskôr prijatú a účinnú právnu úpravu. Tým

priznali neskoršej právnej úprave retroaktívne pôsobenie.“.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že „nesprávnou aplikáciou právnych predpisov

v našej právnej veci súdy porušili naše právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 , nakoľko jeho súčasťou musí byť aj zákaz retroaktívnej aplikácie právnych

noriem, ktorý vyplýva z článku 1 ods. 1 podľa ktorého sa Slovenská republika hlási

k princípom právneho štátu.

Ďalšie pochybenie oboch súdov vidíme v tom, že v procese dokazovania (ktoré sa

vykonávalo na prvostupňovom súde) súdy nerešpektovali požiadavku rovnosti účastníkov

pred súdom...

Žalobca žiadnym spôsobom neoznačil dôkazy na preukázanie toho, že by mu bola

vznikla škoda, v tomto smere sa žiadne dokazovanie neviedlo, čo podľa nás malo viesť súdy

k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Avšak súdy uložili žalovanému povinnosť

nahradiť pomocou vzorca vypočítanú škodu, čo znamená že od žalobcu nepožadovali aby

svoje tvrdenie dokazoval a zvýhodnili ho tak oproti žalovanému, ktorý na rozdiel od

žalovaného musel niesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Súdy tak vytvorili

nerovné postavenie medzi žalobcom a žalovaným.

Uvedeným postupom súdy porušili právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa a právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa

.“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Odvolací súd, ktorý vo veci konal rozhodol bez

nariadenia pojednávania, teda v neprítomnosti účastníkov konania. Súčasne sa jeho stručné

rozhodnutie odvoláva na (z hľadiska právnej argumentácie) rovnako stručný rozsudok

prvostupňového súdu a odvolacie námietky žalovaného považoval odvolací súd za právne

irelevantné.

I keď umožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2) a tiež umožňuje stotožniť sa vo svojom rozhodnutí

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sme toho názoru, že by tak mal robiť iba

striedmo, v skutkovo i právne jednoduchých a jednoznačných prípadoch a vtedy ak

v odvolaní účastníka sa neobjaví žiadna nová argumentácia, ktorá by neodznela pred

súdom prvého stupňa a s ktorou by sa tento súd nevysporiadal...

Vo svojom odvolaní sme uviedli argumenty zhodne ako v článku II. tohto návrhu

(pozri body 2 a 3, pozn.), týkajúce sa retroaktívnej aplikácie zákonov, no odvolací súd túto

námietku považoval bez bližšieho zdôvodnenia za právne irelevantnú. Rovnako sa žiadny zo

súdov nezaoberal našou námietkou, že žalobca je v konaní povinný dokazovať vznik škody

v tom zmysle že u neho došlo ku zmenšeniu jeho majetku, čo však žalobca v konaní neurobil

a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súdy sa s touto námietkou nijako nevysporiadavali,

neodkázali na žiadny dôkaz, ktorý by našu námietku vyvracal a ani neuviedli žiadne právne

úvahy, ktorými sa pri aplikácii zákonov spravovali. Pritom námietky týkajúce sa neunesenia

dôkazného bremena alebo retroaktivity aplikácie zákona je ťažko možné považovať za

účelové a irelevantné ako uviedli oba súdy. Tieto námietky je možné považovať za

nesprávne, to by však súdy museli s ohľadom na požiadavku presvedčivosti rozsudku

argumentačne podložiť.

V súhrne tak považujeme rozhodnutia súdov za rozhodnutia v rozpore s § 157 ods. 2

čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle č. 46 ods. 1 ...

Sme tiež toho názoru, že odvolací súd prerokovaním veci v našej neprítomnosti za

tejto dôkaznej i právnej situácie porušil naše právo na prerokovanie veci v našej

prítomnosti podľa .“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby „ústavný súd nášmu návrhu (sťažnosti)

vyhovel a vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa

6. 10. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 2. 11. 2010

a konaním ktoré im predchádzalo bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny

proces podľa , právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa

, právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

.

Tiež navrhujeme, aby ústavný súd právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. zo dňa 2. 11. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

6. Ústavný súd je podľa (ďalej len

„ústava“) oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.

46 ods. 1, a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 54 Cb

157/2007 zo 6. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 2. novembra 2010, ako aj postupom menovaných súdov v konaniach predchádzajúcich

vydaniu týchto označených rozhodnutí.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného

súdu v označenej právnej veci

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. októbra 2009 podala riadny opravný

prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc

na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky

predmetným rozsudkom okresného súdu.

14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej

časti podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv postupom Krajského

súdu v označenej právnej veci

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc

v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku

konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), a to najmä tým, že sa stotožnil s faktickými zisteniami,

právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, však

podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho

nesprávneho právneho posúdenia (pozri body 3 a 4).

II.B a)

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2010 sú

zlučiteľné s označeným článkom .

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení:

a) podstaty rozhodnutia okresného súdu «Okresný súd... napadnutým rozsudkom

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.852,92 EUR a trovy konania vo

výške 411,07 EUR. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

zaplatenia sumy 6.852,92 EUR z titulu náhrady škody spôsobenej neoprávneným odberom

plynu. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako

dodávateľom a žalovaným ako odberateľom bola dňa 15. 08. 2004 uzavretá písomná

zmluva o dodávke plynu pre odberateľov kategórie maloodber č. 103504, predmetom ktorej

bola dodávka a odber plynu v odbernom mieste J., B. Súčasťou zmluvy boli Obchodné

podmienky, preddavkový kalendár a montážny list meradla. Z montážneho listu meradla zo

dňa 18. 05. 2005 podpísaného obidvoma zmluvnými stranami súd zistil, že dňa 18. 05. 2005

bolo v odbernom mieste žalovaného namontované meradlo objemu Rombach, výrobné číslo

3

4045445 so stavom počítadla 3 m, a to výmenou za predchádzajúce demontované meradlo

3

výrobné číslo 3919121 so stavom počítadla 491600 m. Ako dôvod demontáže a montáže je

uvedené „Poškodenie plomby na počítadle odmontovaného plynomeru“. Zo záznamu

z vykonanej kontroly zo dňa 18. 05. 2005 vyplýva, že v odbernom mieste žalovaného bola

3

vykonaná kontrola meradla Rombach výr. č. 3919125, pričom bol zistený stav 491600 m.

Zápis je potvrdený žalovaným.

Zo znaleckého posudku na meradlo č. 145/312.5/05 zo dňa 11. 07. 2005 predloženým

žalobcom a spracovaným subjektom S. B. súd zistil, že v posudku na meradlo výr. č.

3

3919121 je konštatovaný stav počítadla 491600,34 ma je konštatované poškodenie

overovacej značky na počítadle-zásah do mechanizmu počítadla.

Žalobca vyúčtoval žalovanému faktúru č. 90022931 splatnou dňa 07. 10. 2005

titulom neoprávneného odberu s nákladmi zisťovania sumu 206.451,10 Sk. Prílohou

faktúry bol výpočet škody spôsobenej dodávateľovi neoprávneným odberom za obdobie od

01. 05. do 18. 05. 2005.

Súd poukázal na Obchod. zák., ,

Z. z., , , vyhl. MH SR č. a konštatoval, že mal jednoznačne za

preukázané, že na strane žalovaného došlo k neoprávnenému odberu plynu, čo jednoznačne

preukazuje odborný posudok a svedecká výpoveď spracovateľa posudku V. L.

Neoprávneným odberom došlo k porušeniu zákonnej povinnosti v zmysle citovaných

zákonných ustanovení, čo zakladá nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle vyhl.

č. , pričom ide o objektívnu zodpovednosť odberateľa, t. j. žalovaného. Súd

preto žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ..»,

b) odvolacej argumentácie sťažovateľky: „Proti rozsudku podal v zákonnej lehote

odvolanie žalovaný. Uviedol, že žalobca ako neoprávnený odber plynu označil, stav, keď na

plynomeri umiestenom v prevádzke žalovaného boli plomby na počítadle, ktoré boli hladké,

pričom podľa tvrdenia žalobcu na nich mala byť vyrazená značka D22 a číslo 201. Tento

stav považoval za poškodenie plomby podľa .

Žalovaný namietal, že v čase montáže plynomeru vr. 1995 bol pre oblasť meradiel účinný

a , pričom ani jeden z týchto predpisov

nevyžadoval, aby plomba bola opatrená písmenami alebo číslicami. Preto nie je pravda, že

plomba, ak nemá na sebe číslice a písmená, je poškodená. Žalovaný poukázal i na § 59 zák.

č. 656/2004, ktorý v čase údajného poškodenia plomb na plynomeri dňa 18. 05. 2005

stanovoval, že odberateľ je povinný uhradiť dodávateľovi škodu, len ak vznikla. Žalobca

v celom konaní nepreukazoval, že by mu vznikla akákoľvek škoda, dokonca to ani netvrdil.

Súd ďalej pochybil, keď ako dôkaz o dni posledného odpočtu plynu považoval faktúru

vystavenú žalobcom bez zjavného prepojenia na odpočtový list, ktorá však nie je iba

účtovým dokladom a tiež súd nevzal do úvahy výpoveď svedka P., ktorý nevedel

identifikovať konkrétny deň, kedy robil u žalobcu odpočet a uviedol, že to mohlo byť

kedykoľvek v čase od 15. 04. do 15. 05. 2005. Žalovaný taktiež namietal, že súd iba zhrnul

tvrdenie žalobcu a obsah vykonaných dôkazov, pričom neuviedol, akými úvahami sa pri ich

hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čo je v rozpore s ..

Prvostupňové rozhodnutie je preto nepodložené, nepreskúmateľné a nesprávne. Žalovaný

preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, alebo ho zmenil a žalobu zamietol.“

c) uviedol argumentáciu krajského súdu: „Krajský súd... ako súd odvolací prejednal

vec podľa bez nariadenia pojednávania v zmysle

apo preskúmaní obsahu spisu a dôvodov odvolania žalovaného dospel k záveru, že

odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom aj

s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Odôvodnenie rozsudku považuje za

dostatočné a presvedčivé.

Z listinných dôkazov ako aj svedeckých výpovedí, na ktoré poukázal v rozsudku súd

prvého stupňa, bol i podľa názoru odvolacieho súdu preukázaný vznik škody, spôsobenej

dodávateľovi plynu neoprávneným odberom plynu. V konaní bolo preukázané, že

demontované meradlo malo porušené overovacie značky výrobcu na počítadle zásahom do

mechanizmu počítadla a preto nevyhovovalo technickým a metrologickým požiadavkám.

Uvedená skutočnosť vyplýva jednoznačne zo zápisu zo dňa 18. 05. 2005,

z montážneho listu meradla zo dňa 18. 05. 2005, z výpovede svedka F. B. a najmä

z Posudku na meradlo č. 145/312.5/05 zo dňa 11. 07. 2005 vykonaného S. pracovisko B.

3

Stav počítadla k 01. 05. 2005 bol 488905 mspotrebovaného plynu a k 18. 05. 2005, t. j. k

3

dátumu jeho demontáže, bol stav 491 600 m.

Žalobcovi ako dodávateľovi vznikla teda škoda podľa § 59 ods. 1 písm. d/ a ods. 2

do výšky určenej podľa vyhl. č. , tak ako to správne

vyhodnotil súd prvého stupňa.

Dôvody odvolania žalovaného odvolací súd považuje za právne irelevantné,

pretože žalobca škodu, spočívajúcu v neoprávnenom odbere, ktorého cena predstavuje

201.524,11 Sk a v nákladoch na zisťovanie neoprávneného odberu vo výške 4.927,- Sk,

v konaní preukázal.

Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu podľa , ako

vecne správny potvrdil.“

20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na faktické zistenia

a právny názor okresného súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu a tým aj

okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a

právne skutočnosti (, ).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 2. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.B b)

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

24. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva „na rovnosť v konaní

pred súdom podľa “ a základného práva „na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníkov podľa “ predmetným rozhodnutím krajského

súdu.

25. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd

v konaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania (pozri bod 4) a vo veci konajúce súdy „v procese dokazovania (ktoré sa

vykonávalo na prvostupňovom súde)... nerešpektovali požiadavku rovnosti účastníkov pred

súdom“ (pozri bod 3). Podľa sťažovateľky neboli splnené zákonné podmienky na takýto

postup krajského súdu, týmto postupom jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa k veci

a k záverom okresného súdu v odvolacom konaní a v dôsledku tohto postupu krajského

súdu nedošlo k preskúmaniu jej odvolacích námietok, ktoré „považoval odvolací súd za

právne irelevantné“, a tým „odvolací súd prerokovaním veci v našej neprítomnosti za tejto

dôkaznej i právnej situácie porušil naše právo...“.

26. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako

ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213

ods. 2 ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Podľa

ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom

rozsahu opakuje sám. Podľa odvolací súd môže doplniť dokazovanie

vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého

stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a. Podľa

(v znení účinnom k 2. novembru 2010) na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania. Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa odvolací

súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

27. Novelizácie , najmä novelizácia vykonaná

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci

sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať, alebo doplniť

dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov

konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej

v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred

vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané

súdom prvého stupňa, a „keďže sa v celom rozsahu“ stotožnil s faktickými a právnymi

závermi okresného súdu uvedenými v jeho odôvodnení, „po preskúmaní obsahu spisu

a dôvodov odvolania žalovaného“ dospel krajský súd k záveru, že „odvolaniu nie je možné

vyhovieť“. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol

vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a stotožnil sa

s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia ( a ), tak postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

28. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. ,

). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci

ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a stotožnil sa

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto

základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených

základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

29. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky podľa odmietol.

III.

30. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ďalším

návrhom sťažovateľky uvedeným v petite jej sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011