Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 358/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , v , a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených v čl. 6 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin č. k.

-429 z 26. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla

2012 faxom a 30. apríla 2012 osobne doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namietala porušenie základných práv

zaručených v , a (ďalej

len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených v čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra 2011 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. -429 z 26. mája 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

navrhovateľkou v súdnom spore o zaplatenie 23 560,67 € (pôvodne o zaplatenie

900 000 Sk) s príslušenstvom „titulom zmien na veci – predmete nájmu, na náklady

nájomcu, ku ktorým dal prenajímateľ súhlas“. Okresný súd prvým rozsudkom z 15. mája

2007 návrh zamietol. Odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením z 29. apríla 2008

odmietol ako oneskorene podané. Na základe dovolania sťažovateľky Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 27. januára 2009 uznesenie krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresnému súdu tento vo veci opätovne konal

a ostatným rozsudkom č. k. -429 z 26. mája 2011 návrh „v celom rozsahu“

zamietol. Na odvolanie sťažovateľky z 25. augusta 2011 krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. novembra 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky „závery a postup krajského súdu... zhrnuté

v rozsudku... zo dňa 28. 11. 2011... v spojení s závermi a postupmi zhrnutými v rozsudku

Okresného súdu... zo dňa 26. 05. 2011, sú čo do skutkových zistení a právneho posúdenia

veci nesprávne, neodôvodnené, zjavne svojvoľné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn.: , právoplatným

rozsudkom sp. zn.: -449, zo dňa 28. 11. 2011, v spojení s rozsudkom

Okresného súdu... sp. zn.: -429, zo dňa 26. 05. 2011, odňal sťažovateľovi právo

na spravodlivosť, čo princíp medzinárodného práva zakazuje, porušil základné práva

sťažovateľa zaručené SR, a to , právo na súdnu ochranu, ,

právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 48 ods. 2, právo na verejné prerokovanie veci

a v prítomnosti účastníka, Listinou..., a to čl. 36 ods. 1, právo na súdnu ochranu, čl. 37

ods. 3, právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 38 ods. 2, právo na verejné prerokovanie

veci a v prítomnosti účastníka, Európskym dohovorom..., a to čl. 6 Dohovoru, právo na

spravodlivý súdny proces, právo na spravodlivé súdne konanie, právo na prístup k súdu,

čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných Dohovorom sa musí zabezpečiť bez

diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, a to v spojení s nesprávnymi a

nedôvodnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, zjavne svojvoľnými, ktoré sú z

ústavného hľadiska neakceptovateľné.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn.: -449, zo dňa 28. 11. 2011

zrušuje, a vec vracia Krajskému súdu v Žiline za účelom opätovného prerokovania

a rozhodnutia vo veci s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi

Ústavného súdu SR.“

Súčasne požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia „vo výške 20.000 €“

a úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

10. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa

, a , , ,

listiny a čl. 6 a čl. 14 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -429 z 26. mája

2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2011,

ako aj postupom menovaných súdov v konaniach predchádzajúcich vydaniu týchto

rozhodnutí.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho

ostatným rozsudkom z 26. mája 2011

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

rozsudku okresného súdu č. k. -429 z 26. mája 2011 podala 25. augusta 2011

riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto

nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv

sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej

časti podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom z 28. novembra 2011

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc

v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku

konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa môže každý domáhať

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených

prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny má každý právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd

priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na

akomkoľvek dôvode.

15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti

označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), a to najmä tým, že sa stotožnil s faktickými zisteniami,

právnymi názormi a závermi okresného súdu, ku ktorým, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti,

„dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... Súd... nerozhodol na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných, právne relevantných dôkazov, ignoroval ich,

ignoroval aj skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Súd zjavne svojvoľne

ignoroval plné dôkazy, ktorými sme preukázali skutkové tvrdenia...“ (pozri tiež bod 3).

16. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

, listiny a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2011 sú

zlučiteľné s označenými článkami , listiny a dohovoru.

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na prvostupňové

rozhodnutie: „Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 451, § 663,

, a vykonané dokazovanie, na základe ktorého bolo

preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal základ svojho

nároku a to rozsah zhodnotenia predmetu nájmu. Nájomná zmluva, na ktorú poukazuje

navrhovateľ a z ktorej vychádza, bola uzatvorená 10. 6. 1999 zmluvnými stranami podľa

zák. č. 116/90 Zb. V čl. I. sa uvádza predmet nájmu, v ďalších článkoch je dohodnutá doba

trvania nájmu na dobu neurčitú, technický stav a technické úpravy sú uvedené v ďalšej

časti. Konštatuje sa, že zo strany nájomcu zo súhlasom prenajímateľa boli vykonané také

úpravy, ktoré sú konkretizované, pričom ich výška bola odsúhlasená čiastkou 910.000,- Sk

ku dňu podpisu zmluvy, ďalej zo zmluvy vyplynulo, že prenajímateľ dáva súhlas na také

úpravy, ktoré súvisia s jeho podnikateľskou činnosťou a ktoré úpravy majú slúžiť práve na

zabezpečenie jeho podnikateľskej činnosti. Aký technický stav nehnuteľnosti ku dňu

odovzdania a vzniku nájmu reálne na tejto nehnuteľnosti bol, súdu nebolo preukázané,

pretože príloha B nebola predložená ako súčasť kúpnej zmluvy. Z listu zo dňa 6. 2. 2001

vyplýva, že firma E. ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti komunikoval s právnou

zástupkyňou navrhovateľa, pričom z obsahu tohto listu je zrejmé, že predmetom týchto

rokovaní v súvislosti s nájmom predmetnej nehnuteľnosti aj finančného vyrovnania sa

vychádzalo z nájomnej zmluvy, ktorá bola medzi účastníkmi uzatvorená ešte dňa 4. 2. 1999.

Túto navrhovateľ súdu nepredložil, a preto obsah tejto zmluvy súdu nie je známy a súdu nie

je známy ani obsah listu zo dňa 27. 12. 2000, na ktorý poukazovala firma E. Navrhovateľ

nešpecifikoval rozsah vykonaného zhodnotenia tak, ako to uvádza ust. § 667 Občianskeho

zákonníka, pričom nájomca bol povinný k finančnému vyrovnaniu a usporiadaniu pristúpiť

po tom, čo mu bol oznámený alebo nadobudol vedomosť o tom, že došlo k zmene vlastníka

predmetnej nehnuteľnosti a toto vyrovnanie mal učiniť vo vzťahu k predchádzajúcemu

vlastníkovi - prenajímateľovi. Ani v závere znaleckého posudku znalca Ing. M. nebol

dostačujúcim podkladom na preukázanie tvrdení navrhovateľa, pretože znalecký posudok

nebol jednoznačný. Vzhľadom na námietky, ktoré boli produkované, boli znalcom

akceptované a bol vykonaný doplnok k znaleckému posudku. Ani tento doplnok neodstránil

rozpory v tvrdeniach navrhovateľa a odporcu a záverov k doplnku k znaleckému posudku v

tom smere, že nebol rozsah zhodnotenia na predmete veci preukázaný ani samotným

výsluchom. Samotné znalecké dokazovanie zo strany znalca tak, ako to bolo namietané aj

právnym zástupcom odporcu, pôsobilo ako nedôveryhodné. V znaleckom posudku zo dňa

14. 2. 2005 bolo stanovené zhodnotenie na sumu 2.470.809,- Sk. Voči takémuto zhodnoteniu

boli technické a právne výhrady a na základe týchto námietok a predložených listinných

dôkazov, ktoré znalec akceptoval, bol vyhotovený ďalší doplnok č. 2 zo dňa 27. 12. 2005,

ktorý určil novú sumu zhodnotenia a to vo výške 709.788,79 Sk, zaokrúhlene 709.789,- Sk.

Aj voči tomuto zhodnoteniu boli ďalšie námietky zo strany odporcu, ktorý navrhoval

kontrolné znalecké dokazovanie, avšak po zmene vlastníka nehnuteľnosti, ale najmä po

zásadných zmenách na predmete nájmu, ktoré boli vykonané, kontrolné znalecké

dokazovanie by bolo neefektívne a nedalo by sa od neho očakávať zvrátenie záverov

konštatovaných v znaleckom posudku a jeho doplnkoch č. 1 a 2 Ing. M. pre meritórne

rozhodnutie. Z týchto dôvodov právny zástupca odporcu a odporca upustil od ďalšieho

dokazovania a prejavil aj písomný súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľa,

ktorý ustálil svoj právny nárok za zhodnotenie na predmete nájmu podľa znaleckého

posudku Ing. M. a to na sumu 709.789,- Sk, ktorú bližšie nešpecifikoval. Z listinných

dôkazov, z ktorých súd vychádzal, možno konštatovať, že navrhovateľ podal návrh, ktorý

súdu doručil 30. 5. 2002 na zaplatenie istiny 900.000,- Sk titulom neuhradenej faktúry č.

400151 zo dňa 31. 3. 2000 (pôvodná faktúra č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000 na zaplatenie

2.718.272,- Sk). V liste navrhovateľa zo dňa 5. 3. 2001 v bode 6 uvedeného listu

navrhovateľ žiadal odporcu o zaplatenie 1.651.510,- Sk bez DPH stým, že uviedol, že žiadne

plnenie doteraz od odporcu neobdržal. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 15

Cb/543/0l zo dňa 4. 12. 2001 v konaní o zaplatenie 1.274.541,99 Sk s príslušenstvom bolo

konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Súdu nebol preukázaný súvis

skonaním . V konaní bolo preukázané a odporca to ani nepopieral, že prevzal

z vlastníctvom prenajatej nehnuteľnosti záväzky prenajímateľa spoločnosti K., spol. s r.o.

v M. v konkurze za predpokladu, že nájomný vzťah sa mal riadiť nájomnou zmluvou zo dňa

4. 2. 1999 a jej dodatku z 11. 2. 1999 a nie nájomnou zmluvou zo dňa 10. 6. 1999 s tým, že

tieto skutočnosti navrhovateľom neboli akceptované. Z celkovej tejto chronológie vyplýva,

že navrhovateľ sám nemal jednoznačne ujasnené, v akom rozsahu došlo k zhodnoteniu

predmetu nájmu, z čoho toto zhodnotenie pozostávalo a konečné jeho vyčíslenie, ktoré malo

byť nesporné. Ani po vykonanom dokazovaní, ktoré súd vykonal a v konečnom dôsledku

vyhodnotil, sa tieto rozpory neodstránili, preto súd musel v závere konštatovať, že

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a svoj nárok jednoznačne nepreukázal. Nedôvera v

tvrdeniach navrhovateľa vyplynula aj z uplatňovanej zmeny petitu návrhu, pokiaľ išlo o

výšku samotného nároku, ktorá bola dvakrát menená. Všetky tieto skutočnosti viedli potom

k právnemu záveru po skutkových zisteniach, ktoré súd vyhodnotil aj s poukazom na § 132

Právny zástupca odporcu v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, pričom

súd nepovažoval nárok navrhovateľa za premlčaný z dôvodu, že predmetný nárok

navrhovateľ uplatňoval v súvislosti s predmetom nájmu a jeho zhodnotenia v súvislosti

s nájomnou zmluvou zo dňa 10. 6. 1999 a faktúrou č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000, ktorá bola

splatná 28. 4. 2000. Premlčacia lehota začala plynúť od 29. 4. 2000 a uplynula dňa 29. 4.

2004.“

V ďalšej časti uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a stanovisko odporcu

k nemu: „V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie

navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu, aby

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v zmysle ust. a návrhu

v celom rozsahu vyhovel a odporcu zaviazal k náhrade trov konania a trov právneho

zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že

súd prvého stupňa dospel na základe, vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Závery a postup prvostupňového súdu čo do skutkových zistení a právneho posúdenia

veci sú nesprávne, neodôvodnené, porušujúce základné právo navrhovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Ďalej poukazoval na to, že nájomca mal súhlas prenajímateľa so

zmenou prenajatej veci, prenajímateľ sa nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených.

Rozsah vykonaných prác je zdokumentovaný. Nájomca nemohol požadovať úplnú náhradu

vynaložených nákladov na zmenu prenajatej veci ale to, o čo sa prenajímateľ obohatil, t. j.

zhodnotenie veci. Vyčíslenie zhodnotenia veci je vec dohody, na ktorú odporca nepristúpil

alebo znaleckého dokazovania. Každá zmena žalovanej istiny súvisela so znaleckým

dokazovaním so znaleckým posudkom a jeho zmenami. Návrhom uplatnený nárok nie je

premlčaný napriek vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu. Plynutie premlčacej

doby nemá nič spoločné s faktúrou č. 400151, ktorá nie je právnym titulom v návrhu

uplatneného nároku. Žalovaná suma sa opiera o vykonané znalecké dokazovanie.

K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné

vyjadrenie odporca prostredníctvom právneho zástupcu. Navrhoval napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdiť a súčasne si uplatnil trovy konania a trovy právneho

zastúpenia...“.

Krajský súd formuloval svoju právnu argumentácie takto:

„Krajský súd ako sud odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách

uvedených v ust. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust.

ods. 2 v spojení s ust. rozsudok okresného súdu potvrdil

v súlade s ust. , s tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, v ktorom nenašiel vecné ani procesné

pochybenie... Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, predloženého spisu ako aj všetkých

rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci vznesené, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový

súd dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu

stotožnil... navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal základ svojho nároku -

rozsah zhodnotenia predmetu nájmu.

Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní sporové

konanie, kde proti sebe stoja dve strany, postavenie navrhovateľa a odporcu je ovládané

prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť

tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (t. j. povinnosť

tvrdenia) ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených

skutočností (t. j. dôkazná povinnosť), je záležitosťou účastníkov konania. Splnenie dôkaznej

povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu

dôkazného bremena a teda k priaznivému výsledku sporu. Dôsledkom neunesenia

dôkazného bremena, t. j. nepreukázania tvrdených skutočností je nepriaznivý výsledok

sporu, ktorý postihuje tohto účastníka, na ktorom spočíva dôkazné bremeno a ktorý sa

dostal do dôkaznej núdze, t. j. neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné

prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu, rozhodujúce skutočnosti.

Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v sporovom konaní má za

následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím návrhu. Súd vychádza

predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi. Iné než účastníkmi

navrhnuté dôkazy má možnosť v sporovom konaní vykonať len za splnenia zákonom

stanovených podmienok, v zásade to však nie je jeho povinnosťou.

K námietkam odporcu v podanom odvolaní považuje odvolací súd za potrebné

zdôrazniť, že navrhovateľ i v podanom odvolaní nepredložil dôkazy za účelom preukázania

svojho nároku.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť

argumentácií navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.“

19. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na faktické zistenia

a právny názor okresného súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, a tým aj

okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a

právne skutočnosti (, ).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , listiny a práva podľa

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a a listiny

Sťažovateľka namietala tiež porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a a listiny predmetným rozhodnutím krajského

súdu.

24. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd

v konaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania aj napriek tomu, že odvolanie „podali sme... spolu so žiadosťou, aby na

prejednanie odvolania bolo nariadené pojednávanie, s poukazom na

a článok 6 ods. 1 Dohovoru...“. Bližšiu konkretizáciu dôvodov porušenia označených práv

(okrem poukázania na v sťažnosti citované právne normy) sťažovateľka neuviedla.

25. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako

ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213

ods. 2 ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci

rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia

vyjadrili. Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám. Podľa odvolací súd môže doplniť

dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok

ustanovených v . Podľa (v znení účinnom k 28. novembru 2011) na

prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho

súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania. Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa odvolací

súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

26. Novelizácie , najmä novelizácia vykonaná

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci

sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov

konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej

v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred

vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané

súdom prvého stupňa, a keďže sa „v celom rozsahu“ stotožnil s faktickými a právnymi

závermi okresného súdu uvedenými v jeho odôvodnení, „preskúmaním napadnutého

rozhodnutia, predloženého spisu, ako aj všetkých rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci

vznesené“, dospel krajský súd k záveru, že „rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne

správne potvrdil“. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd

rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a stotožnil sa

s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia ( a ), tak postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

27. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. ,

). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci

ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a stotožnil sa

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto

základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených

základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti (čl. 48 ods. 2

a listiny) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. Keďže sťažovateľka dôvody porušenia práv podľa ,

ods. 3 listiny a čl. 14 dohovoru (pozri tiež bod 14) bližšie nekonkretizovala, považoval

ústavný súd námietky sťažovateľky v tejto jej časti za súčasť jej argumentácie majúcej

preukázať porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces. S prihliadnutím na túto skutočnosť (pozri tiež bod 24), ako aj závery ústavného súdu

prezentované v bodoch 19 až 22, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

29. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky ako celok podľa odmietol.

30. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že dôvody

sťažovateľkou namietaného porušenia , resp. listiny (t. j.

práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania) zakladali prípustnosť

dovolania podľa ) .

III.

31. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012