Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 358/2012
PDF · 307.07 KB
No categories available
I. ÚS 358/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B.,
B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených v čl. 6 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin č. k.
9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla
2012 faxom a 30. apríla 2012 osobne doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namietala porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených v čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola
navrhovateľkou v súdnom spore o zaplatenie 23 560,67 € (pôvodne o zaplatenie
900 000 Sk) s príslušenstvom „titulom zmien na veci – predmete nájmu, na náklady
nájomcu, ku ktorým dal prenajímateľ súhlas“. Okresný súd prvým rozsudkom z 15. mája
2007 návrh zamietol. Odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením z 29. apríla 2008
odmietol ako oneskorene podané. Na základe dovolania sťažovateľky Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 27. januára 2009 uznesenie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresnému súdu tento vo veci opätovne konal
a ostatným rozsudkom č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 návrh „v celom rozsahu“
zamietol. Na odvolanie sťažovateľky z 25. augusta 2011 krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľky „závery a postup krajského súdu... zhrnuté
v rozsudku... zo dňa 28. 11. 2011... v spojení s závermi a postupmi zhrnutými v rozsudku
Okresného súdu... zo dňa 26. 05. 2011, sú čo do skutkových zistení a právneho posúdenia
veci nesprávne, neodôvodnené, zjavne svojvoľné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné...“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Co 368/2011, právoplatným
rozsudkom sp. zn.: 5 Co 368/2011-449, zo dňa 28. 11. 2011, v spojení s rozsudkom
Okresného súdu... sp. zn.: 9 C 182/02-429, zo dňa 26. 05. 2011, odňal sťažovateľovi právo
na spravodlivosť, čo princíp medzinárodného práva zakazuje, porušil základné práva
sťažovateľa zaručené Ústavou SR, a to čl. 46 ods. 1, právo na súdnu ochranu, čl. 47 ods. 3,
právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 48 ods. 2, právo na verejné prerokovanie veci
a v prítomnosti účastníka, Listinou..., a to čl. 36 ods. 1, právo na súdnu ochranu, čl. 37
ods. 3, právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 38 ods. 2, právo na verejné prerokovanie
veci a v prítomnosti účastníka, Európskym dohovorom..., a to čl. 6 Dohovoru, právo na
spravodlivý súdny proces, právo na spravodlivé súdne konanie, právo na prístup k súdu,
čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných Dohovorom sa musí zabezpečiť bez
diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, a to v spojení s nesprávnymi a
nedôvodnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, zjavne svojvoľnými, ktoré sú z
ústavného hľadiska neakceptovateľné.
2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn.: 5 Co 368/2011-449, zo dňa 28. 11. 2011
zrušuje, a vec vracia Krajskému súdu v Žiline za účelom opätovného prerokovania
a rozhodnutia vo veci s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi
Ústavného súdu SR.“
Súčasne požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia „vo výške 20.000 €“
a úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
10. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2
listiny a čl. 6 a čl. 14 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája
2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011,
ako aj postupom menovaných súdov v konaniach predchádzajúcich vydaniu týchto
rozhodnutí.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho
ostatným rozsudkom z 26. mája 2011
11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 podala 25. augusta 2011
riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto
nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv
sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho
rozsudkom z 28. novembra 2011
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc
v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa môže každý domáhať
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených
prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny má každý právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd
priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na
akomkoľvek dôvode.
15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti
označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie), a to najmä tým, že sa stotožnil s faktickými zisteniami,
právnymi názormi a závermi okresného súdu, ku ktorým, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti,
„dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... Súd... nerozhodol na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných, právne relevantných dôkazov, ignoroval ich,
ignoroval aj skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Súd zjavne svojvoľne
ignoroval plné dôkazy, ktorými sme preukázali skutkové tvrdenia...“ (pozri tiež bod 3).
16. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 290/2010), ako aj konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
17. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola
vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 sú
zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na prvostupňové
rozhodnutie: „Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 451, § 663,
§ 667, § 680 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie, na základe ktorého bolo
preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal základ svojho
nároku a to rozsah zhodnotenia predmetu nájmu. Nájomná zmluva, na ktorú poukazuje
navrhovateľ a z ktorej vychádza, bola uzatvorená 10. 6. 1999 zmluvnými stranami podľa
zák. č. 116/90 Zb. V čl. I. sa uvádza predmet nájmu, v ďalších článkoch je dohodnutá doba
trvania nájmu na dobu neurčitú, technický stav a technické úpravy sú uvedené v ďalšej
časti. Konštatuje sa, že zo strany nájomcu zo súhlasom prenajímateľa boli vykonané také
úpravy, ktoré sú konkretizované, pričom ich výška bola odsúhlasená čiastkou 910.000,- Sk
ku dňu podpisu zmluvy, ďalej zo zmluvy vyplynulo, že prenajímateľ dáva súhlas na také
úpravy, ktoré súvisia s jeho podnikateľskou činnosťou a ktoré úpravy majú slúžiť práve na
zabezpečenie jeho podnikateľskej činnosti. Aký technický stav nehnuteľnosti ku dňu
odovzdania a vzniku nájmu reálne na tejto nehnuteľnosti bol, súdu nebolo preukázané,
pretože príloha B nebola predložená ako súčasť kúpnej zmluvy. Z listu zo dňa 6. 2. 2001
vyplýva, že firma E. ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti komunikoval s právnou
zástupkyňou navrhovateľa, pričom z obsahu tohto listu je zrejmé, že predmetom týchto
rokovaní v súvislosti s nájmom predmetnej nehnuteľnosti aj finančného vyrovnania sa
vychádzalo z nájomnej zmluvy, ktorá bola medzi účastníkmi uzatvorená ešte dňa 4. 2. 1999.
Túto navrhovateľ súdu nepredložil, a preto obsah tejto zmluvy súdu nie je známy a súdu nie
je známy ani obsah listu zo dňa 27. 12. 2000, na ktorý poukazovala firma E. Navrhovateľ
nešpecifikoval rozsah vykonaného zhodnotenia tak, ako to uvádza ust. § 667 Občianskeho
zákonníka, pričom nájomca bol povinný k finančnému vyrovnaniu a usporiadaniu pristúpiť
po tom, čo mu bol oznámený alebo nadobudol vedomosť o tom, že došlo k zmene vlastníka
predmetnej nehnuteľnosti a toto vyrovnanie mal učiniť vo vzťahu k predchádzajúcemu
vlastníkovi - prenajímateľovi. Ani v závere znaleckého posudku znalca Ing. M. nebol
dostačujúcim podkladom na preukázanie tvrdení navrhovateľa, pretože znalecký posudok
nebol jednoznačný. Vzhľadom na námietky, ktoré boli produkované, boli znalcom
akceptované a bol vykonaný doplnok k znaleckému posudku. Ani tento doplnok neodstránil
rozpory v tvrdeniach navrhovateľa a odporcu a záverov k doplnku k znaleckému posudku v
tom smere, že nebol rozsah zhodnotenia na predmete veci preukázaný ani samotným
výsluchom. Samotné znalecké dokazovanie zo strany znalca tak, ako to bolo namietané aj
právnym zástupcom odporcu, pôsobilo ako nedôveryhodné. V znaleckom posudku zo dňa
14. 2. 2005 bolo stanovené zhodnotenie na sumu 2.470.809,- Sk. Voči takémuto zhodnoteniu
boli technické a právne výhrady a na základe týchto námietok a predložených listinných
dôkazov, ktoré znalec akceptoval, bol vyhotovený ďalší doplnok č. 2 zo dňa 27. 12. 2005,
ktorý určil novú sumu zhodnotenia a to vo výške 709.788,79 Sk, zaokrúhlene 709.789,- Sk.
Aj voči tomuto zhodnoteniu boli ďalšie námietky zo strany odporcu, ktorý navrhoval
kontrolné znalecké dokazovanie, avšak po zmene vlastníka nehnuteľnosti, ale najmä po
zásadných zmenách na predmete nájmu, ktoré boli vykonané, kontrolné znalecké
dokazovanie by bolo neefektívne a nedalo by sa od neho očakávať zvrátenie záverov
konštatovaných v znaleckom posudku a jeho doplnkoch č. 1 a 2 Ing. M. pre meritórne
rozhodnutie. Z týchto dôvodov právny zástupca odporcu a odporca upustil od ďalšieho
dokazovania a prejavil aj písomný súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľa,
ktorý ustálil svoj právny nárok za zhodnotenie na predmete nájmu podľa znaleckého
posudku Ing. M. a to na sumu 709.789,- Sk, ktorú bližšie nešpecifikoval. Z listinných
dôkazov, z ktorých súd vychádzal, možno konštatovať, že navrhovateľ podal návrh, ktorý
súdu doručil 30. 5. 2002 na zaplatenie istiny 900.000,- Sk titulom neuhradenej faktúry č.
400151 zo dňa 31. 3. 2000 (pôvodná faktúra č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000 na zaplatenie
2.718.272,- Sk). V liste navrhovateľa zo dňa 5. 3. 2001 v bode 6 uvedeného listu
navrhovateľ žiadal odporcu o zaplatenie 1.651.510,- Sk bez DPH stým, že uviedol, že žiadne
plnenie doteraz od odporcu neobdržal. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 15
Cb/543/0l zo dňa 4. 12. 2001 v konaní o zaplatenie 1.274.541,99 Sk s príslušenstvom bolo
konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Súdu nebol preukázaný súvis
skonaním 9 C/182/2002. V konaní bolo preukázané a odporca to ani nepopieral, že prevzal
z vlastníctvom prenajatej nehnuteľnosti záväzky prenajímateľa spoločnosti K., spol. s r.o.
v M. v konkurze za predpokladu, že nájomný vzťah sa mal riadiť nájomnou zmluvou zo dňa
4. 2. 1999 a jej dodatku z 11. 2. 1999 a nie nájomnou zmluvou zo dňa 10. 6. 1999 s tým, že
tieto skutočnosti navrhovateľom neboli akceptované. Z celkovej tejto chronológie vyplýva,
že navrhovateľ sám nemal jednoznačne ujasnené, v akom rozsahu došlo k zhodnoteniu
predmetu nájmu, z čoho toto zhodnotenie pozostávalo a konečné jeho vyčíslenie, ktoré malo
byť nesporné. Ani po vykonanom dokazovaní, ktoré súd vykonal a v konečnom dôsledku
vyhodnotil, sa tieto rozpory neodstránili, preto súd musel v závere konštatovať, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a svoj nárok jednoznačne nepreukázal. Nedôvera v
tvrdeniach navrhovateľa vyplynula aj z uplatňovanej zmeny petitu návrhu, pokiaľ išlo o
výšku samotného nároku, ktorá bola dvakrát menená. Všetky tieto skutočnosti viedli potom
k právnemu záveru po skutkových zisteniach, ktoré súd vyhodnotil aj s poukazom na § 132
O. s. p. Právny zástupca odporcu v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, pričom
súd nepovažoval nárok navrhovateľa za premlčaný z dôvodu, že predmetný nárok
navrhovateľ uplatňoval v súvislosti s predmetom nájmu a jeho zhodnotenia v súvislosti
s nájomnou zmluvou zo dňa 10. 6. 1999 a faktúrou č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000, ktorá bola
splatná 28. 4. 2000. Premlčacia lehota začala plynúť od 29. 4. 2000 a uplynula dňa 29. 4.
2004.“
V ďalšej časti uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a stanovisko odporcu
k nemu: „V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie
navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v zmysle ust. § 220 O. s. p. a návrhu
v celom rozsahu vyhovel a odporcu zaviazal k náhrade trov konania a trov právneho
zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že
súd prvého stupňa dospel na základe, vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Závery a postup prvostupňového súdu čo do skutkových zistení a právneho posúdenia
veci sú nesprávne, neodôvodnené, porušujúce základné právo navrhovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Ďalej poukazoval na to, že nájomca mal súhlas prenajímateľa so
zmenou prenajatej veci, prenajímateľ sa nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených.
Rozsah vykonaných prác je zdokumentovaný. Nájomca nemohol požadovať úplnú náhradu
vynaložených nákladov na zmenu prenajatej veci ale to, o čo sa prenajímateľ obohatil, t. j.
zhodnotenie veci. Vyčíslenie zhodnotenia veci je vec dohody, na ktorú odporca nepristúpil
alebo znaleckého dokazovania. Každá zmena žalovanej istiny súvisela so znaleckým
dokazovaním so znaleckým posudkom a jeho zmenami. Návrhom uplatnený nárok nie je
premlčaný napriek vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu. Plynutie premlčacej
doby nemá nič spoločné s faktúrou č. 400151, ktorá nie je právnym titulom v návrhu
uplatneného nároku. Žalovaná suma sa opiera o vykonané znalecké dokazovanie.
K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné
vyjadrenie odporca prostredníctvom právneho zástupcu. Navrhoval napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdiť a súčasne si uplatnil trovy konania a trovy právneho
zastúpenia...“.
Krajský súd formuloval svoju právnu argumentácie takto:
„Krajský súd ako sud odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách
uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214
ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil
v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, v ktorom nenašiel vecné ani procesné
pochybenie... Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, predloženého spisu ako aj všetkých
rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci vznesené, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový
súd dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožnil... navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal základ svojho nároku -
rozsah zhodnotenia predmetu nájmu.
Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní sporové
konanie, kde proti sebe stoja dve strany, postavenie navrhovateľa a odporcu je ovládané
prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť
tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (t. j. povinnosť
tvrdenia) ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených
skutočností (t. j. dôkazná povinnosť), je záležitosťou účastníkov konania. Splnenie dôkaznej
povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu
dôkazného bremena a teda k priaznivému výsledku sporu. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena, t. j. nepreukázania tvrdených skutočností je nepriaznivý výsledok
sporu, ktorý postihuje tohto účastníka, na ktorom spočíva dôkazné bremeno a ktorý sa
dostal do dôkaznej núdze, t. j. neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné
prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu, rozhodujúce skutočnosti.
Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v sporovom konaní má za
následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím návrhu. Súd vychádza
predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi. Iné než účastníkmi
navrhnuté dôkazy má možnosť v sporovom konaní vykonať len za splnenia zákonom
stanovených podmienok, v zásade to však nie je jeho povinnosťou.
K námietkam odporcu v podanom odvolaní považuje odvolací súd za potrebné
zdôrazniť, že navrhovateľ i v podanom odvolaní nepredložil dôkazy za účelom preukázania
svojho nároku.
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť
argumentácií navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.“
19. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na faktické zistenia
a právny názor okresného súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, a tým aj
okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a
právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 204/2011). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.
5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny
Sťažovateľka namietala tiež porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny predmetným rozhodnutím krajského
súdu.
24. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd
v konaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania aj napriek tomu, že odvolanie „podali sme... spolu so žiadosťou, aby na
prejednanie odvolania bolo nariadené pojednávanie, s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy
a článok 6 ods. 1 Dohovoru...“. Bližšiu konkretizáciu dôvodov porušenia označených práv
(okrem poukázania na v sťažnosti citované právne normy) sťažovateľka neuviedla.
25. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako
ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213
ods. 2 OSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili. Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám. Podľa § 213 ods. 4 OSP odvolací súd môže doplniť
dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich
nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok
ustanovených v § 205a. Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom k 28. novembru 2011) na
prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho
súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 223 OSP odvolací
súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.
26. Novelizácie Občianskeho súdneho poriadku, najmä novelizácia vykonaná
zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci
sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov
konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej
v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred
vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané
súdom prvého stupňa, a keďže sa „v celom rozsahu“ stotožnil s faktickými a právnymi
závermi okresného súdu uvedenými v jeho odôvodnení, „preskúmaním napadnutého
rozhodnutia, predloženého spisu, ako aj všetkých rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci
vznesené“, dospel krajský súd k záveru, že „rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne
správne potvrdil“. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd
rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a stotožnil sa
s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a 2 OSP), tak postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
27. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci
ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a stotožnil sa
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto
základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených
základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti (čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
28. Keďže sťažovateľka dôvody porušenia práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37
ods. 3 listiny a čl. 14 dohovoru (pozri tiež bod 14) bližšie nekonkretizovala, považoval
ústavný súd námietky sťažovateľky v tejto jej časti za súčasť jej argumentácie majúcej
preukázať porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý
proces. S prihliadnutím na túto skutočnosť (pozri tiež bod 24), ako aj závery ústavného súdu
prezentované v bodoch 19 až 22, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
30. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že dôvody
sťažovateľkou namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny (t. j.
práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania) zakladali prípustnosť
dovolania podľa čl. 237 písm. f) OSP.
III.
31. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012