Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 211/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H. a R. H., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , a , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. novembra 2008,

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. januára 2009 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. H. a R. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca

2011 doručená sťažnosť Ľ. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), základných práv podľa , čl.

37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. novembra 2008, postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2009 a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva:

a) „Sťažovatelia sa ako žalobcovia 1. a 2 rade domáhali žalobou podanou na

Krajskom súde v Bratislave dňa 23. 03. 1999 proti žalovanému D., B. určenia, že vylúčenie

žalobkyne v 1. rade z D. na základe uznesenia menovaného družstva zo dňa 24. 03. 1995 je

neplatné a určenia, že účinky prevodu členských práv zo žalobcu 1. a žalobcu 2 ako

prevádzajúcich na žalobcu 3. a žalobcu 4 ako nadobúdateľov nastali dňa 02. februára

1999...

Rozsudkom zo dňa 19. 12. 2001 sp. zn. -102 Krajský súd... žalobu zamietol

a rozhodol o náhrade trov konania. Proti citovanému rozsudku podali žalobcovia

v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.

127 zo dňa 15. 05. 2003 rozhodol o odvolaní žalobcov tak, že napadnutý rozsudok

Krajského súdu... zo dňa 19. 12. 2001 sp. zn. -102 zmenil v časti, ktorou bolo

rozhodnuté o zamietnutí žaloby o určení neplatnosti vylúčenia žalobkyne v. 1. rade, tým, že

určil že vylúčenie žalobkyne v 1. rade z D., B. na základe uznesenia členskej schôdze zo dňa

24. 03. 1995 je neplatné. Vo zvyšnej časti (určenia účinkov prevodu členských práv)

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie Krajskému súdu... Proti

predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 31. 07. 2003 dovolanie o

ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 19 júla 2005 sp. zn. Obdo V 65/2003,

ktorým dovolanie zamietol. Najvyšší súd vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie v

časti petitu žaloby o určenie, že nastali účinky prevodu členských práv zo žalobcov 1, 2 na

žalobcov 3, 4. Od roku 2005 KS v Bratislave vo veci efektívne nekonal.“

b) „Dňa 04. 11. 2008 KS... bez predchádzajúceho upovedomenia a možnosti

vyjadrenia žalobcov konanie zastavil na pojednávaní zo dňa 04. 11. 2008. Svoje

rozhodnutie súd odôvodnil tým, že v priebehu konania došlo k rozhodnutiu o zrušení

žalovaného likvidáciou. Podľa výpisu z obchodného registra OS Bratislava I. v Bratislave

o zápise žalovaného súd zistil, že D. v likvidácií bol dňom 24. 10. 2008 vymazaný z

obchodného registra a neexistencia žalovaného subjektu patrí medzi neodstrániteľné

prekážky konania.

Proti predmetnému uzneseniu podali sťažovatelia v zákonom stanovenej lehote

riadne odôvodnené odvolanie...

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd uznesením sp. zn.

207 zo dňa 29. januára 2009. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil...

Sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktoré riadne odôvodnili.

Prípustnosť dovolania v prejednávanej právnej veci odôvodnili podľa ust. § 237 písm. f)

, podľa ktorého možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ak

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia

namietali, že odôvodnení absentuje vyjadrenie odvolacieho súdu k jednotlivým odvolacím

dôvodom uvedeným v odvolaní, pričom tieto mal odvolací súd skúmať každý osobitne...

Z odôvodnenia Najvyššie súdu nie je vôbec zrejmé, ktoré z navrhovaných dôkazov

vykonal, ako ich hodnotil a ktoré vôbec nevykonal. V tomto smere sťažovatelia poukázali, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné...

O dovolaní sťažovateľov rozhodoval Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 16. decembra

2010. Dovolací súd dovolacie konanie zastavil.“

3. Podľa názoru sťažovateľov „Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal

konkrétnymi dôvodnými dovolania a konanie zastavil. Dovolací súd konanie zastavil

odvolajúc sa na stav zápisov v obchodnom registri, pritom neprihliadol na konkrétne

námietky účastníkov týkajúce sa protiprávnosti uvedeného stavu...“.

4. Sťažovatelia svojou sťažnosťou „namietajú nie len neodôvodnenosť arbitrárnosť

a ústavnú nezlučiteľnosť záverov všeobecných súdov ale aj procesný postup všeobecných

súdov, ktorým boli porušené práva sťažovateľov a nezlučiteľnosť takéhoto postupu

s ochranou práv garantovaných a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že ich základné práva

„... podľa ... podľa ... v spojení s ..., podľa

SR a Listiny..., SR..., podľa

Dohovoru... v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa článku 36 ods. 1 Listiny...,

podľa čl. 38 ods. 2 listiny..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa čl. 47 Charty základných

práv európskej únie... uznesením najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

16. decembra 2010, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. -207 zo dňa

29. januára 2009, uznesením KS Bratislava sp. zn. zo dňa 4. novembra 2008

a ich postupom porušené bolo“. Ďalej navrhli, aby ústavný súd „uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 16 decembra 2010, uznesenie Najvyššieho súdu

sp. zn. -207 zo dňa 29. januára 2009, uznesenie KS Bratislava sp. zn.

zo dňa 4. novembra 2008“ zrušil a vec vrátil „Okresnému súdu Bratislava I.

na ďalšie konanie“. Žiadali priznať „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-

EUR“ pre každého z nich a zaplatiť im trovy konania. Taktiež žiadali odložiť

vykonateľnosť namietaných rozhodnutí všeobecných súdov.

6. Sťažovatelia k sťažnosti pripojili namietané rozhodnutia krajského súdu

(uznesenie č. k. -199 zo 4. novembra 2008), najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho (uznesenie sp. zn. z 29. januára 2009) a rozhodnutie

najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov (uznesenie sp. zn. zo 16.

decembra 2010).

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

8. Sťažovatelia sa domáhali toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

označených základných práv zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom

a chartou uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. novembra 2008, uzneseniami

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009 a sp. zn. V 22/2009

zo 16. decembra 2010, a tiež toho, aby ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie okresnému súdu (bod 5).

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu krajského

súdu č. k. -199 zo 4. novembra 2008 podali riadny opravný prostriedok –

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. januára

2009. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa

namieta porušenie práv sťažovateľov predmetným uznesením krajského súdu.

13. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali aj vyslovenia porušenia označených

základných práv a práv (bod 5), najmä však základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného ( listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (tiež v spojitosti s čl. 47 charty), ako aj

základného práva, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich

prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného čl. 48

ods. 2 ( listiny) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 22/2009

zo 16. decembra 2010, ktorým konanie o dovolaní sťažovateľov zastavil.

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (

listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní. Takýmto

predpisom je v okolnostiach danej veci (ďalej aj „OSP“). .

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , resp. listiny, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za

porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či

dovolania vôbec boli naplnené.

18. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj

v podanom dovolaní (ako aj v odvolaní, pozri bod 6) a ktorými sa dovolací súd zaoberal len

čiastočne (napr. odôvodnením neodstrániteľnej prekážky konania, kvalitou odôvodnenia

odvolacieho rozhodnutia), a to v rámci limitu daného mu procesnými predpismi pri jeho

prerokúvaní. Dovolací súd dovolanie sťažovateľov posúdil ako také, o ktorom nemôže

konať pre neodstrániteľnú procesnú podmienku konania spočívajúcu v nedostatku

spôsobilosti odporcu v spore byť účastníkom konania, pre ktorú všeobecné súdy nemohli

pokračovať v konaní a zaoberať sa vecou samou.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v . V posudzovanom prípade „dovolací súd po preskúmaní veci

dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky dovolacieho konania“. V rámci skúmania

podmienok konania ( ) najvyšší súd zistil existenciu neodstrániteľnej podmienky

konania, a preto dovolacie konanie podľa zastavil.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010, ktorým dovolacie konanie zastavil. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení priebehu

a výsledkov prvostupňového a odvolacieho konania v podstatnom uviedol:

„Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená, spôsobilosť subjektu mať procesné

práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. v

stanovuje, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda odkazuje na hmotné právo.

Procesnoprávna subjektivita, preto splýva zo subjektivitou hmotnoprávnou. Otázku

hmotnoprávnej subjektivity rieši predovšetkým v spojitosti

s . Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby

( ), medzi ktoré patria aj družstvá. Túto spôsobilosť majú

od svojho vzniku (zápisom do obchodného alebo iného zákonom predpísaného registra,

alebo inak podľa osobitného zákona) a zaniká až dňom ich zániku (výmazom z príslušného

registra, alebo spôsobom určeným v osobitnom zákone). Podľa § 254 ods. 1 Obchodného

zákonníka družstvo zaniká výmazom z obchodného registra.

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. 10.

2006 pod č. k. -16 Dr 177/B súd zrušil D. B., s likvidáciou a vymenoval za

likvidátora T. V. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. 11. 2006. Po ukončení

likvidácie ku dňu 24. 10. 2008 došlo k výmazu z Obchodného registra D. v likvidácii, B.,

zapísané v Obchodnom registri oddieli Dr. vo vložke... Týmto dňom žalovaný stratil

spôsobilosť byť účastníkom konania.

Keďže k zániku žalovaného došlo pred začatím dovolacieho konania a nedostatok

spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania,

a pre túto vadu nemôže súd konať vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie

o dovolaní žalobcov 1/ a 2/... zastavil.

K dôvodom, ktoré žalobcovia 1/ a 2/ uviedli v dovolaní Najvyšší súd považuje za

potrebné ešte uviesť, že podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku

uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa

príslušných ustanovení, ktoré použil. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska

práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj

právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností, každej veci. Judikatúra

ESĽP, teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias

c. Grécko 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1988). Z práva na

spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na to, že došlo k zániku žalovaného

výmazom z obchodného registra, čím nastala neodstrániteľná prekážka podmienky konania,

pre ktorú súd nemohol pokračovať v konaní a zaoberať sa vecou samou, súdy postupovali

v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi s a relevantnej judikatúry

ESĽP, ktorou sú pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný.“

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a zastavil konanie

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu neodstrániteľného nedostatku

podmienky konania. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku (ako aj ).

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

(čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by

odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Vzhľadom na tento záver (body 22 a 23) ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť

ani medzi postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu a sťažovateľmi namietaným

porušením základných práv podľa , listiny,

a listiny, práva na verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru a práva na

účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. Keďže najvyšší súd

konal v súlade s príslušnými ustanoveniami , nemohlo tiež

dôjsť jeho postupom k sťažovateľmi namietanému porušeniu ustanovení .

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

25. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie nimi označených práv zaručených

a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom a chartou postupom najvyššieho súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára

2009, ktorým o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2008 odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

26. Najvyšší súd (ako odvolací súd, pozn.) v úvode namietaného uznesenia najskôr

podrobne opísal skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal krajský súd, a oboznámil

odvolaciu argumentáciu sťažovateľov (pozri bod 6). Svoje faktické (skutkové) a právne

závery formuloval takto:

„Najvyšší súd... ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie podľa

bez nariadenia pojednávania podľa a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

Podľa spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť

mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I v oddieli Dr. vložka číslo...

Podľa právnická osoba zapísaná v obchodnom

registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra,

pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Podľa ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd

pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie

zastaví.

Súd prvého stupňa zistil, že žalovaný bol dňom 24. októbra 2008 vymazaný

z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1 bez právneho nástupcu. To znamená,

že žalovaný stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti a spôsobilosť byť účastníkom

konania. Nedostatok právnej spôsobilosti je neodstrániteľnou prekážkou občiansko-súdneho

konania. Súd prvého stupňa nemohol ďalej konať so žalovaným ako účastníkom konania,

ktorý výmazom z obchodného registra už neexistuje. Vecne správne potom podľa prvej vety

konanie zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa podľa potvrdil ako vecne správne.

K odvolacím dôvodom odvolací súd poznamenáva, že zo spisových dokladov

nemožno dospieť k záveru o tom, že je nezhoda medzi zápisom v obchodnom registri

a skutočným stavom. Preto odvolací súd nevyhovel návrhom žalobcov na podanie návrhu

podľa ň 200a Súčasne upozorňuje, že konanie vo veciach obchodného registra môže

registrový súd začať aj bez návrhu ( ).“

27. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vzťahujúceho sa aj na túto

jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s nedostatočne vykonaným

dokazovaním [súdy (teda aj odvolací súd) sa nezaoberali nimi navrhovanými dôkazmi]

a tiež ich nesúhlas s nedostatočne odôvodnenými rozhodnutiami súdov („absentuje

vyjadrenie... k jednotlivým odvolacím dôvodom...“) a s právnym názorom najvyššieho súdu,

teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v ich právnej veci.

Sťažovatelia predovšetkým nesúhlasili so záverom všeobecných súdov o sťažovateľmi

deklarovanej „nezhode medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom“ a z neho

vyplývajúcej aplikácie ustanovení (pozri tiež body 2 a 3).

28. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup

a rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009 boli svojvoľné

a že by zasahovali do práv sťažovateľov podľa ( listiny)

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

29. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ďalej konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (

a ) je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského

súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

( listiny) a práva podľa dohovoru (pričom poukazuje aj na

svoje právne názory a závery uvedené v bodoch 22 a 23). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu

ku krajskému súdu odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

30. K sťažovateľmi namietanému porušeniu ďalších základných práv zaručených

a listinou a práv zaručených dohovorom a chartou (bod 5) postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto

časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľmi

namietané porušenie týchto práv v dovolacom konaní (bod 24) poukazujúc, že nezistil

prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu,

prípadne ich revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu

(, ), ktorá by bola popretím ich

podstaty a zmyslu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej neopodstatnenosti.

31. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011