Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 211/2011
PDF · 262.36 KB
No categories available
I. ÚS 211/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H. a R. H., obaja bytom B., zastúpených advokátom
JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 27/99 a jeho uznesením zo 4. novembra 2008,
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Obo 172/2008 a jeho uznesením z 29. januára 2009 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 a jeho uznesením
zo 16. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. H. a R. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca
2011 doručená sťažnosť Ľ. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl.
37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 34 Cb 27/99 a jeho uznesením zo 4. novembra 2008, postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Obo 172/2008 a jeho uznesením z 29. januára 2009 a postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010.
2. Zo sťažnosti vyplýva:
a) „Sťažovatelia sa ako žalobcovia 1. a 2 rade domáhali žalobou podanou na
Krajskom súde v Bratislave dňa 23. 03. 1999 proti žalovanému D., B. určenia, že vylúčenie
žalobkyne v 1. rade z D. na základe uznesenia menovaného družstva zo dňa 24. 03. 1995 je
neplatné a určenia, že účinky prevodu členských práv zo žalobcu 1. a žalobcu 2 ako
prevádzajúcich na žalobcu 3. a žalobcu 4 ako nadobúdateľov nastali dňa 02. februára
1999...
Rozsudkom zo dňa 19. 12. 2001 sp. zn. 34 27/99-102 Krajský súd... žalobu zamietol
a rozhodol o náhrade trov konania. Proti citovanému rozsudku podali žalobcovia
v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 7 Obo 54/02-
127 zo dňa 15. 05. 2003 rozhodol o odvolaní žalobcov tak, že napadnutý rozsudok
Krajského súdu... zo dňa 19. 12. 2001 sp. zn. 34 27/99-102 zmenil v časti, ktorou bolo
rozhodnuté o zamietnutí žaloby o určení neplatnosti vylúčenia žalobkyne v. 1. rade, tým, že
určil že vylúčenie žalobkyne v 1. rade z D., B. na základe uznesenia členskej schôdze zo dňa
24. 03. 1995 je neplatné. Vo zvyšnej časti (určenia účinkov prevodu členských práv)
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie Krajskému súdu... Proti
predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 31. 07. 2003 dovolanie o
ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 19 júla 2005 sp. zn. Obdo V 65/2003,
ktorým dovolanie zamietol. Najvyšší súd vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie v
časti petitu žaloby o určenie, že nastali účinky prevodu členských práv zo žalobcov 1, 2 na
žalobcov 3, 4. Od roku 2005 KS v Bratislave vo veci efektívne nekonal.“
b) „Dňa 04. 11. 2008 KS... bez predchádzajúceho upovedomenia a možnosti
vyjadrenia žalobcov konanie zastavil na pojednávaní zo dňa 04. 11. 2008. Svoje
rozhodnutie súd odôvodnil tým, že v priebehu konania došlo k rozhodnutiu o zrušení
žalovaného likvidáciou. Podľa výpisu z obchodného registra OS Bratislava I. v Bratislave
o zápise žalovaného súd zistil, že D. v likvidácií bol dňom 24. 10. 2008 vymazaný z
obchodného registra a neexistencia žalovaného subjektu patrí medzi neodstrániteľné
prekážky konania.
Proti predmetnému uzneseniu podali sťažovatelia v zákonom stanovenej lehote
riadne odôvodnené odvolanie...
O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo/172/2008-
207 zo dňa 29. januára 2009. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil...
Sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktoré riadne odôvodnili.
Prípustnosť dovolania v prejednávanej právnej veci odôvodnili podľa ust. § 237 písm. f)
O. s. p., podľa ktorého možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia
namietali, že odôvodnení absentuje vyjadrenie odvolacieho súdu k jednotlivým odvolacím
dôvodom uvedeným v odvolaní, pričom tieto mal odvolací súd skúmať každý osobitne...
Z odôvodnenia Najvyššie súdu nie je vôbec zrejmé, ktoré z navrhovaných dôkazov
vykonal, ako ich hodnotil a ktoré vôbec nevykonal. V tomto smere sťažovatelia poukázali, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné...
O dovolaní sťažovateľov rozhodoval Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 16. decembra
2010. Dovolací súd dovolacie konanie zastavil.“
3. Podľa názoru sťažovateľov „Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal
konkrétnymi dôvodnými dovolania a konanie zastavil. Dovolací súd konanie zastavil
odvolajúc sa na stav zápisov v obchodnom registri, pritom neprihliadol na konkrétne
námietky účastníkov týkajúce sa protiprávnosti uvedeného stavu...“.
4. Sťažovatelia svojou sťažnosťou „namietajú nie len neodôvodnenosť arbitrárnosť
a ústavnú nezlučiteľnosť záverov všeobecných súdov ale aj procesný postup všeobecných
súdov, ktorým boli porušené práva sťažovateľov a nezlučiteľnosť takéhoto postupu
s ochranou práv garantovaných ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že ich základné práva
„... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... v spojení s čl. 1 ústavy..., podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny..., čl. 48 ods. 2 ústavy SR..., podľa čl. 14
Dohovoru... v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa článku 36 ods. 1 Listiny...,
podľa čl. 38 ods. 2 listiny..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa čl. 47 Charty základných
práv európskej únie... uznesením najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo dňa
16. decembra 2010, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/172/2008-207 zo dňa
29. januára 2009, uznesením KS Bratislava sp. zn. 34 Cb 27/99 zo dňa 4. novembra 2008
a ich postupom porušené bolo“. Ďalej navrhli, aby ústavný súd „uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 ObdoV22/2009 zo dňa 16 decembra 2010, uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo/172/2008-207 zo dňa 29. januára 2009, uznesenie KS Bratislava sp. zn.
34 Cb 27/99 zo dňa 4. novembra 2008“ zrušil a vec vrátil „Okresnému súdu Bratislava I.
na ďalšie konanie“. Žiadali priznať „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-
EUR“ pre každého z nich a zaplatiť im trovy konania. Taktiež žiadali odložiť
vykonateľnosť namietaných rozhodnutí všeobecných súdov.
6. Sťažovatelia k sťažnosti pripojili namietané rozhodnutia krajského súdu
(uznesenie č. k. 34 Cb 27/99-199 zo 4. novembra 2008), najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho (uznesenie sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára 2009) a rozhodnutie
najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov (uznesenie sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo 16.
decembra 2010).
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Sťažovatelia sa domáhali toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom
a chartou uznesením krajského súdu sp. zn. 34 Cb 27/99 zo 4. novembra 2008, uzneseniami
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára 2009 a sp. zn. 1 Obdo V 22/2009
zo 16. decembra 2010, a tiež toho, aby ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie okresnému súdu (bod 5).
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu krajského
súdu č. k. 34 Cb 27/99-199 zo 4. novembra 2008 podali riadny opravný prostriedok –
odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára
2009. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa
namieta porušenie práv sťažovateľov predmetným uznesením krajského súdu.
13. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali aj vyslovenia porušenia označených
základných práv a práv (bod 5), najmä však základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (tiež v spojitosti s čl. 47 charty), ako aj
základného práva, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich
prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 22/2009
zo 16. decembra 2010, ktorým konanie o dovolaní sťažovateľov zastavil.
14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1
listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní. Takýmto
predpisom je v okolnostiach danej veci Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“). .
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za
porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či
dovolania vôbec boli naplnené.
18. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených práv predmetným uznesením
najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj
v podanom dovolaní (ako aj v odvolaní, pozri bod 6) a ktorými sa dovolací súd zaoberal len
čiastočne (napr. odôvodnením neodstrániteľnej prekážky konania, kvalitou odôvodnenia
odvolacieho rozhodnutia), a to v rámci limitu daného mu procesnými predpismi pri jeho
prerokúvaní. Dovolací súd dovolanie sťažovateľov posúdil ako také, o ktorom nemôže
konať pre neodstrániteľnú procesnú podmienku konania spočívajúcu v nedostatku
spôsobilosti odporcu v spore byť účastníkom konania, pre ktorú všeobecné súdy nemohli
pokračovať v konaní a zaoberať sa vecou samou.
19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
20. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade „dovolací súd po preskúmaní veci
dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky dovolacieho konania“. V rámci skúmania
podmienok konania (§ 103 OSP) najvyšší súd zistil existenciu neodstrániteľnej podmienky
konania, a preto dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 OSP zastavil.
21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010, ktorým dovolacie konanie zastavil. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení priebehu
a výsledkov prvostupňového a odvolacieho konania v podstatnom uviedol:
„Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená, spôsobilosť subjektu mať procesné
práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny poriadok v § 19
stanovuje, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda odkazuje na hmotné právo.
Procesnoprávna subjektivita, preto splýva zo subjektivitou hmotnoprávnou. Otázku
hmotnoprávnej subjektivity rieši predovšetkým Občiansky zákonník v spojitosti
s Obchodným zákonníkom. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby
(§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), medzi ktoré patria aj družstvá. Túto spôsobilosť majú
od svojho vzniku (zápisom do obchodného alebo iného zákonom predpísaného registra,
alebo inak podľa osobitného zákona) a zaniká až dňom ich zániku (výmazom z príslušného
registra, alebo spôsobom určeným v osobitnom zákone). Podľa § 254 ods. 1 Obchodného
zákonníka družstvo zaniká výmazom z obchodného registra.
Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. 10.
2006 pod č. k. 33 Exre 354/2006-16 Dr 177/B súd zrušil D. B., s likvidáciou a vymenoval za
likvidátora T. V. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. 11. 2006. Po ukončení
likvidácie ku dňu 24. 10. 2008 došlo k výmazu z Obchodného registra D. v likvidácii, B.,
zapísané v Obchodnom registri oddieli Dr. vo vložke... Týmto dňom žalovaný stratil
spôsobilosť byť účastníkom konania.
Keďže k zániku žalovaného došlo pred začatím dovolacieho konania a nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania,
a pre túto vadu nemôže súd konať vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie
o dovolaní žalobcov 1/ a 2/... zastavil.
K dôvodom, ktoré žalobcovia 1/ a 2/ uviedli v dovolaní Najvyšší súd považuje za
potrebné ešte uviesť, že podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku
uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa
príslušných ustanovení, ktoré použil. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj
právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností, každej veci. Judikatúra
ESĽP, teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias
c. Grécko 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1988). Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na to, že došlo k zániku žalovaného
výmazom z obchodného registra, čím nastala neodstrániteľná prekážka podmienky konania,
pre ktorú súd nemohol pokračovať v konaní a zaoberať sa vecou samou, súdy postupovali
v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi s § 157 ods. 2 O. s. p. a relevantnej judikatúry
ESĽP, ktorou sú pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný.“
22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a zastavil konanie
o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde
o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku (ako aj Obchodného zákonníka).
23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by
odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Vzhľadom na tento záver (body 22 a 23) ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť
ani medzi postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu a sťažovateľmi namietaným
porušením základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru a práva na
účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. Keďže najvyšší súd
konal v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, nemohlo tiež
dôjsť jeho postupom k sťažovateľmi namietanému porušeniu ustanovení čl. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
25. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie nimi označených práv zaručených ústavou
a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom a chartou postupom najvyššieho súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 172/2008 a jeho uznesením z 29. januára
2009, ktorým o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 34 Cb 27/99
zo 4. novembra 2008 odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.
26. Najvyšší súd (ako odvolací súd, pozn.) v úvode namietaného uznesenia najskôr
podrobne opísal skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal krajský súd, a oboznámil
odvolaciu argumentáciu sťažovateľov (pozri bod 6). Svoje faktické (skutkové) a právne
závery formuloval takto:
„Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.
Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť
mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I v oddieli Dr. vložka číslo...
Podľa § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba zapísaná v obchodnom
registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra,
pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.
Podľa § 107 ods.4 O. s. p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd
pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.
Súd prvého stupňa zistil, že žalovaný bol dňom 24. októbra 2008 vymazaný
z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1 bez právneho nástupcu. To znamená,
že žalovaný stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti a spôsobilosť byť účastníkom
konania. Nedostatok právnej spôsobilosti je neodstrániteľnou prekážkou občiansko-súdneho
konania. Súd prvého stupňa nemohol ďalej konať so žalovaným ako účastníkom konania,
ktorý výmazom z obchodného registra už neexistuje. Vecne správne potom podľa prvej vety
§ 104 ods. 1 O. s. p. konanie zastavil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.
K odvolacím dôvodom odvolací súd poznamenáva, že zo spisových dokladov
nemožno dospieť k záveru o tom, že je nezhoda medzi zápisom v obchodnom registri
a skutočným stavom. Preto odvolací súd nevyhovel návrhom žalobcov na podanie návrhu
podľa ň 200a O. s. p. Súčasne upozorňuje, že konanie vo veciach obchodného registra môže
registrový súd začať aj bez návrhu (§ 200a ods. 2 O. s. p.).“
27. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vzťahujúceho sa aj na túto
jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s nedostatočne vykonaným
dokazovaním [súdy (teda aj odvolací súd) sa nezaoberali nimi navrhovanými dôkazmi]
a tiež ich nesúhlas s nedostatočne odôvodnenými rozhodnutiami súdov („absentuje
vyjadrenie... k jednotlivým odvolacím dôvodom...“) a s právnym názorom najvyššieho súdu,
teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v ich právnej veci.
Sťažovatelia predovšetkým nesúhlasili so záverom všeobecných súdov o sťažovateľmi
deklarovanej „nezhode medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom“ a z neho
vyplývajúcej aplikácie ustanovení § 104 OSP (pozri tiež body 2 a 3).
28. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup
a rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára 2009 boli svojvoľné
a že by zasahovali do práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny)
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
29. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ďalej konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku
a Občianskeho zákonníka) je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.
Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského
súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pričom poukazuje aj na
svoje právne názory a závery uvedené v bodoch 22 a 23). Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu
ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
30. K sťažovateľmi namietanému porušeniu ďalších základných práv zaručených
ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a chartou (bod 5) postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto
časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľmi
namietané porušenie týchto práv v dovolacom konaní (bod 24) poukazujúc, že nezistil
prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu,
prípadne ich revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku, Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.
31. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011