Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 171/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. G., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. októbra

2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. Ľ. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 7. októbra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. októbra 2010

z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Základné právo Mgr. Ľ. K. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena podľa rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. októbra 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 19. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. októbra 2010.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd podaním

sp. zn. Spr. 3245/2011 z 12. mája 2011, v ktorom uviedol:

„K sťažnosti Mgr. Ľ. K., doručenej na ÚS SR dňa 22. 02. 2011, uvádzam, že dôvody,

pre ktoré odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, sú uvedené v

odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu č. k. -181 zo dňa 07, 10. 2010, ktorý je

súčasťou zberného spisu.

Predmetný rozsudok odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle ustanovenia

, keď je v ňom uvedené aj to, prečo nepovažoval za potrebné, doplniť

dokazovania v zmysle návrhu sťažovateľa.

Viac k veci nemám čo uviesť.“

K vyjadreniu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa podaním zo 17. mája

2011, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s týmto vyjadrením, pričom „zdôvodnenie tohto

nesúhlasu je obsahom v tejto sťažnosti“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť [ a (ďalej aj „OSP“), m. m.

].

Všeobecný súd musí súčasne poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní

upravuje . Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané

procesne ustanoveným postupom hodnotili podľa svojej úvahy jednotlivo, ako aj vo

vzájomnej súvislosti ( ) a aby rozhodli vo veci na základe zisteného skutkového

stavu ( ). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu,

resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich

bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o neodôvodnenosti namietaného

rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. apríla 2009, na základe ktorého mu bol

zamietnutý návrh na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v konaní o ochrane osobnosti.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o jeho

žalobe ani na prvom stupni (okresný súd), ani na druhom stupni (krajský súd) nevypočuli

odporcu (predsedu predstavenstva spoločnosti P., a. s. ) napriek tomu, že jeho výpoveď

mohla prispieť k objasneniu niektorých skutkových okolností potrebných na rozhodnutie vo

veci samej.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa domáhal aj na základe uznesenia okresného súdu

z 10. júna 2008, aby v konaní bol vypočutý aj odporca (predseda predstavenstva vydavateľa

týždenníka spoločnosti P., a. s.). Okresný súd prijal k tomu aj uznesenie, predvolal na

pojednávania odporcu až dvakrát v ďalšom priebehu konania, ale napokon rozhodol bez

toho, aby odporcu aj osobne vypočul.

Okresný súd v rozsudku z 30. apríla 2009 na strane 3 k tomu iba uviedol, že

„Súd nevykonal dokazovanie výsluchom A. F. predsedu predstavenstva P. a návrh na

zadováženie právoplatných rozsudkov v ukončených súdnych sporoch o o ochranu

osobnosti..., napr. vo veci navrhovateľa JUDr. Š. H..., ktoré dokazovanie navrhol

navrhovateľ z dôvodu, že takéto dokazovanie je z hľadiska predmetu sporu irelevantné a s

prejednávanou vecou nesúvisí“.

Následne aj krajský súd v rozsudku uviedol, že „nepovažoval za potrebné

dokazovanie vo veci doplniť“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pristupoval k danej námietke sťažovateľa

príliš formalisticky a bolo povinnosťou všeobecných súdov vykonať dokazovanie na účely

dôsledného zistenia veci, teda vypočuť aj samotného odporcu. Dôvody, prečo prerokovali

vec bez osobného vypočutia odporcu ku skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom v konaní

pred prvostupňovým súdom, sú iba všeobecné, nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd (a tiež okresný súd) teda rozhodli rozsudkami bez toho, aby sa k veci

na pojednávaní vyjadril aj štatutárny zástupca odporcu, proti ktorému smerovala žaloba

o ochranu osobnosti, a ktorého zodpovednosť za vydanie článku a obsah uverejnených

informácií mala byť predovšetkým v tomto konaní posudzovaná.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. októbra 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (bod 1 výroku nálezu) (obdobne m. m.

).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ktorý

zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu

priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal aj

s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti

v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia základného práva na

zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19

ods. 1 , nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom.

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľa bolo preto potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj

vrátiť vec na ďalšie konanie.

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa bude

jeho úlohou riadne vykonať navrhovaný dôkaz (vypočuť odporcu ako účastníka konania)

v tejto veci a následne doplniť odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011