Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 171/2011
PDF · 150.41 KB
No categories available
III. ÚS 171/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. G., T., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co/178/2009 zo 7. októbra
2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. Ľ. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 12 Co/178/2009 zo 7. októbra 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co/178/2009 zo 7. októbra 2010
z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Základné právo Mgr. Ľ. K. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co/178/2009 zo 7. októbra 2010 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 171/2011-11 z 19. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co/178/2009
zo 7. októbra 2010.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd podaním
sp. zn. Spr. 3245/2011 z 12. mája 2011, v ktorom uviedol:
„K sťažnosti Mgr. Ľ. K., doručenej na ÚS SR dňa 22. 02. 2011, uvádzam, že dôvody,
pre ktoré odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, sú uvedené v
odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu č. k. 12 Co 178/09-181 zo dňa 07, 10. 2010, ktorý je
súčasťou zberného spisu.
Predmetný rozsudok odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle ustanovenia
§ 157 O. s. p., keď je v ňom uvedené aj to, prečo nepovažoval za potrebné, doplniť
dokazovania v zmysle návrhu sťažovateľa.
Viac k veci nemám čo uviesť.“
K vyjadreniu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa podaním zo 17. mája
2011, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s týmto vyjadrením, pričom „zdôvodnenie tohto
nesúhlasu je obsahom v tejto sťažnosti“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj
povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m.
Všeobecný súd musí súčasne poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,
§ 30).
Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní
upravuje Občiansky súdny poriadok. Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané
procesne ustanoveným postupom hodnotili podľa svojej úvahy jednotlivo, ako aj vo
vzájomnej súvislosti (§ 132 OSP) a aby rozhodli vo veci na základe zisteného skutkového
stavu (§ 153 ods. 1 OSP). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu,
resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich
bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o neodôvodnenosti namietaného
rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 108/2007 z 30. apríla 2009, na základe ktorého mu bol
zamietnutý návrh na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v konaní o ochrane osobnosti.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o jeho
žalobe ani na prvom stupni (okresný súd), ani na druhom stupni (krajský súd) nevypočuli
odporcu (predsedu predstavenstva spoločnosti P., a. s. ) napriek tomu, že jeho výpoveď
mohla prispieť k objasneniu niektorých skutkových okolností potrebných na rozhodnutie vo
veci samej.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa domáhal aj na základe uznesenia okresného súdu
z 10. júna 2008, aby v konaní bol vypočutý aj odporca (predseda predstavenstva vydavateľa
týždenníka spoločnosti P., a. s.). Okresný súd prijal k tomu aj uznesenie, predvolal na
pojednávania odporcu až dvakrát v ďalšom priebehu konania, ale napokon rozhodol bez
toho, aby odporcu aj osobne vypočul.
Okresný súd v rozsudku z 30. apríla 2009 na strane 3 k tomu iba uviedol, že
„Súd nevykonal dokazovanie výsluchom A. F. predsedu predstavenstva P. a návrh na
zadováženie právoplatných rozsudkov v ukončených súdnych sporoch o o ochranu
osobnosti..., napr. vo veci navrhovateľa JUDr. Š. H..., ktoré dokazovanie navrhol
navrhovateľ z dôvodu, že takéto dokazovanie je z hľadiska predmetu sporu irelevantné a s
prejednávanou vecou nesúvisí“.
Následne aj krajský súd v rozsudku uviedol, že „nepovažoval za potrebné
dokazovanie vo veci doplniť“.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pristupoval k danej námietke sťažovateľa
príliš formalisticky a bolo povinnosťou všeobecných súdov vykonať dokazovanie na účely
dôsledného zistenia veci, teda vypočuť aj samotného odporcu. Dôvody, prečo prerokovali
vec bez osobného vypočutia odporcu ku skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom v konaní
pred prvostupňovým súdom, sú iba všeobecné, nedostatočné a nepresvedčivé.
Krajský súd (a tiež okresný súd) teda rozhodli rozsudkami bez toho, aby sa k veci
na pojednávaní vyjadril aj štatutárny zástupca odporcu, proti ktorému smerovala žaloba
o ochranu osobnosti, a ktorého zodpovednosť za vydanie článku a obsah uverejnených
informácií mala byť predovšetkým v tomto konaní posudzovaná.
Z uvedených dôvodov preto ústavný súd vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn.
12 Co/178/2009 zo 7. októbra 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu) (obdobne m. m.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý
zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu
priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal aj
s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti
v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia základného práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19
ods. 1 ústavy, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu
subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným
súdom.
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľa bolo preto potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj
vrátiť vec na ďalšie konanie.
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa bude
jeho úlohou riadne vykonať navrhovaný dôkaz (vypočuť odporcu ako účastníka konania)
v tejto veci a následne doplniť odôvodnenie svojho rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011