Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 267/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. M. Ň., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MVDr. M. Ň. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011

doručená sťažnosť MVDr. M. Ň. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa

účastníkom konania o zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorú mal určenú voči svojmu

synovi–odporcovi M. Ň. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-147 z 9. septembra 2010 vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči odporcovi

zrušil od 1. júla 2010 do budúcna. V odvolacom konaní krajský súd rozsudkom č. k.

-190 z 23. februára 2011 zmenil rozsudok okresného súdu vo veci samej

tak, že návrh zamietol. V okolnostiach prípadu je však podľa sťažovateľa podstatné, že ten

istý senát krajského súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku,

uznesením sp. zn. z 26. februára 2010 zrušil skoršie meritórne rozhodnutie

okresného súdu vydané v sťažovateľovej veci, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vec mu

vrátil na nové konanie, pričom vo veci vyslovil záväzný právny názor. Vydaním

napadnutého rozsudku však krajský súd „svoj vlastný právny záver, svoje vlastné právne

stanovisko, ktorým právnym stanoviskom sa súd prvého stupňa riadil, úplne nepochopiteľne

a diametrálne zmenil... Právne závery, ku ktorým mal súd prvého stupňa dospieť, stanovil

vo svojom prvom zrušovacom rozhodnutí ten istý súd, ktorý sa od týchto svojich záverov

úplne a bezprecedentne dištancoval.“.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za „nepredvídateľné súdne

rozhodnutie, na základe ktorého sa navrhovateľ ocitol v nevýhodnej pozícii, voči nastoleniu

ktorej nemal možnosť sa brániť, keďže mu bola rozhodnutím vo veci bez pojednávania

odňatá možnosť konať pred súdom, odňatá možnosť byť oboznámený s odlišným právnym

názorom odvolacieho súdu ako aj možnosť sa k tomuto názoru vyjadriť...“. Súčasne namieta

porušenie princípu dvojinštančnosti, keď krajský súd vo veci nevydal „kasačné

rozhodnutie“, ale rozsudok okresného súdu zmenil, a tiež porušenie zásady verejnosti

konania, ktoré vidí v tom, že napadnutý rozsudok vydal krajský súd bez nariadenia

pojednávania. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, sťažovateľ krajskému súdu

vyčíta, že vo veci neboli žiadnym spôsobom zisťované dôvody hodné osobitného zreteľa,

a tvrdenie krajského súdu, že na strane navrhovateľa niet prečo aplikovať ustanovenie § 150

(ďalej len „OSP“), označuje za nepravdivé. Napadnutý

rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárny a neodôvodnený, a tým aj

v zmysle už opísaných dôvodov za porušujúci jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

právo MVDr. M. Ň. podľa , ako i podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. zo dňa 23. 2. 2011 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v

Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd si pri príprave predbežného prerokovania veci vyžiadal spis vedený

okresným súdom v sťažovateľovej veci, z ktorého zistil, že po nadobudnutí právoplatnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu (28. marca 2011) sťažovateľ podaním doručeným

okresnému súdu 26. apríla 2011 podal proti doručenému rozsudku krajského súdu

dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté a ktoré zatiaľ nebolo ani predložené

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie.

V dovolaní sťažovateľ uviedol obdobné dôvody nezákonnosti a neústavnosti napadnutého

rozsudku, ktoré uviedol aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Dovolacie dôvody vidí

sťažovateľ predovšetkým v postupe odvolacieho súdu, ktorým mu mala byť odňatá

možnosť konať pred súdom [ v spojení s ]. Aj

keď sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bolo

z jeho iniciatívy začaté aj dovolacie konanie voči napadnutému rozsudku, ústavný súd

musel na túto skutočnosť prihliadnuť.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju ustálenú judikatúru konštatuje, že právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd

ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m.

, , , ). Tento právny názor

vyplýva z princípu subsidiarity, zakotveného v , podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba

tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v

občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky proti rozsudku krajského

súdu č. k. -190 z 23. februára 2011 uplatnil aj v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte nebolo dovolacie konanie skončené, bolo namieste sťažnosť odmietnuť

ako predčasne podanú, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Preto až po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná sťažnosť

podaná ústavnému súdu za prípustnú (podobne napr. , ). Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd súčasne majúc na zreteli zmysel a účel základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

č. k. -190 z 23. februára 2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, a to za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011