Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 267/2011
PDF · 136.11 KB
No categories available
III. ÚS 267/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. M. Ň., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/332/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MVDr. M. Ň. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011
doručená sťažnosť MVDr. M. Ň. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP/332/2010 a jeho rozsudkom z 23. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa
účastníkom konania o zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorú mal určenú voči svojmu
synovi–odporcovi M. Ň. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.
31 C 62/2009-147 z 9. septembra 2010 vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči odporcovi
zrušil od 1. júla 2010 do budúcna. V odvolacom konaní krajský súd rozsudkom č. k.
8 CoP/332/2010-190 z 23. februára 2011 zmenil rozsudok okresného súdu vo veci samej
tak, že návrh zamietol. V okolnostiach prípadu je však podľa sťažovateľa podstatné, že ten
istý senát krajského súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku,
uznesením sp. zn. 8 CoP/349/2009 z 26. februára 2010 zrušil skoršie meritórne rozhodnutie
okresného súdu vydané v sťažovateľovej veci, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vec mu
vrátil na nové konanie, pričom vo veci vyslovil záväzný právny názor. Vydaním
napadnutého rozsudku však krajský súd „svoj vlastný právny záver, svoje vlastné právne
stanovisko, ktorým právnym stanoviskom sa súd prvého stupňa riadil, úplne nepochopiteľne
a diametrálne zmenil... Právne závery, ku ktorým mal súd prvého stupňa dospieť, stanovil
vo svojom prvom zrušovacom rozhodnutí ten istý súd, ktorý sa od týchto svojich záverov
úplne a bezprecedentne dištancoval.“.
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za „nepredvídateľné súdne
rozhodnutie, na základe ktorého sa navrhovateľ ocitol v nevýhodnej pozícii, voči nastoleniu
ktorej nemal možnosť sa brániť, keďže mu bola rozhodnutím vo veci bez pojednávania
odňatá možnosť konať pred súdom, odňatá možnosť byť oboznámený s odlišným právnym
názorom odvolacieho súdu ako aj možnosť sa k tomuto názoru vyjadriť...“. Súčasne namieta
porušenie princípu dvojinštančnosti, keď krajský súd vo veci nevydal „kasačné
rozhodnutie“, ale rozsudok okresného súdu zmenil, a tiež porušenie zásady verejnosti
konania, ktoré vidí v tom, že napadnutý rozsudok vydal krajský súd bez nariadenia
pojednávania. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, sťažovateľ krajskému súdu
vyčíta, že vo veci neboli žiadnym spôsobom zisťované dôvody hodné osobitného zreteľa,
a tvrdenie krajského súdu, že na strane navrhovateľa niet prečo aplikovať ustanovenie § 150
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), označuje za nepravdivé. Napadnutý
rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárny a neodôvodnený, a tým aj
v zmysle už opísaných dôvodov za porušujúci jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie:
„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/332/2010 porušil
právo MVDr. M. Ň. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/332/2010 zo dňa 23. 2. 2011 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v
Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd si pri príprave predbežného prerokovania veci vyžiadal spis vedený
okresným súdom v sťažovateľovej veci, z ktorého zistil, že po nadobudnutí právoplatnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu (28. marca 2011) sťažovateľ podaním doručeným
okresnému súdu 26. apríla 2011 podal proti doručenému rozsudku krajského súdu
dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté a ktoré zatiaľ nebolo ani predložené
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie.
V dovolaní sťažovateľ uviedol obdobné dôvody nezákonnosti a neústavnosti napadnutého
rozsudku, ktoré uviedol aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Dovolacie dôvody vidí
sťažovateľ predovšetkým v postupe odvolacieho súdu, ktorým mu mala byť odňatá
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP]. Aj
keď sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bolo
z jeho iniciatívy začaté aj dovolacie konanie voči napadnutému rozsudku, ústavný súd
musel na túto skutočnosť prihliadnuť.
Ústavný súd zohľadňujúc svoju ustálenú judikatúru konštatuje, že právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd
ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m.
III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010). Tento právny názor
vyplýva z princípu subsidiarity, zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže
ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba
tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v
občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky proti rozsudku krajského
súdu č. k. 8 CoP/332/2010-190 z 23. februára 2011 uplatnil aj v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte nebolo dovolacie konanie skončené, bolo namieste sťažnosť odmietnuť
ako predčasne podanú, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Preto až po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná sťažnosť
podaná ústavnému súdu za prípustnú (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010). Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd súčasne majúc na zreteli zmysel a účel základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
č. k. 8 CoP/332/2010-190 z 23. februára 2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, a to za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011