Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 260/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Obvodného úradu Košice, zastúpeného advokátom JUDr. V.

V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011 a vo

veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2011 a tiež porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Obvodného úradu Košice o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011

doručená sťažnosť Obvodného úradu Košice (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011 a vo veci

vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2011 a tiež porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2007 zaviazal sťažovateľa ako

žalovaného v 6. rade, aby obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“), zaplatil

zmluvnú pokutu v sume 220 000 000 Sk s príslušenstvom. Okresný súd označeným

rozsudkom zároveň žalobu proti žalovaným v 1. až 5. rade [Slovenská republika (ďalej len

„SR“) – Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, SR – Krajský školský úrad v

Košiciach, SR – Krajský úrad v Košiciach, SR – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

SR – Ministerstvo financií Slovenskej republiky)] zamietol.

Podľa sťažovateľa okresný súd vychádzal zo zistenia, že „žalobca ako víťaz

Obchodnej verejnej súťaže na zriadenie distribučných centier s dodávkou tovaru na výrobu

jedál pre zariadenia školského stravovania na Slovensku vyhlásenej Ministerstvom školstva

SR dňa 5. júna 1998 podľa v postavení dodávateľa uzavrel dňa 06.

10. 1998 s pôvodne žalovanými Okresnými úradmi Košice I, Košice II, Košice III, Košice

IV, Košice-okolie, Michalovce, Trebišov, Sobrance, Gelnica, Spišská Nová Ves a Rožňava

ako odberateľmi samostatne s každým zmluvu o kúpe a predaji potravín pre výrobu jedál vo

všetkých zariadeniach školského stravovania žiakov základných škôl a predškolských

zariadení v okrese (ďalej len Zmluva). Predmetom týchto zmlúv bola kúpa a predaj potravín

pre výrobu jedál a to vo forme dodávok potravín podľa požiadaviek a výberu potravín

odberateľom v dohodnutých termínoch a odbery odberateľom prostredníctvom všetkých ním

riadených zariadení za odplatu. V článku 13 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že

v prípade, ak odberateľ bez predchádzajúceho písomného súhlasu dodávateľa poverí iného

dodávkami potravín do ním riadených zariadení školského stravovania pre výrobu jedál

žiakom základných škôl a predškolských zariadení školského stravovania, zaplatí

dodávateľovi (žalobcovi) okrem náhrady škody aj zmluvnú pokutu vo výške 20.000.000,- Sk.

Keďže pôvodne žalované okresné úrady prostredníctvom svojich zamestnancov bez

predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu nakupovali potraviny od rôznych predajcov

s využitím miestnych predajných kapacít formou dennej alebo týždennej objednávky

písomne alebo telefonicky, súd prvého stupňa dospel k záveru, že porušili povinnosť

vyplývajúcu z citovaného článku 13 zmluvy. V súvislosti so zánikom pôvodne žalovaných

okresných úradov v zmysle právneho názoru Krajského súdu v Košiciach vysloveného

v zrušujúcom uznesení z 29. septembra 2006 sp. zn. súd prvého stupňa

rozhodol, že práva a povinnosti okresných úradov z majetkoprávneho vzťahu, akým je aj

dohodnutá zmluvná pokuta za zavinené nesplnenie povinností zo zmlúv o kúpe a predaji

potravín, prešli na Krajský úrad v Košiciach v súlade s ustanovením § 8 ods. 9 zákona

č. , ktorého zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 220.000.000,- Sk

titulom 11-tich zmluvných pokút s prísl. Žalobu preto proti žalovanému štátu (žalovaný 1/

až 5/) pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie zamietol. Súd prvého stupňa návrhu

žalovaného 6/ na vykonanie dôkazov v konaní, najmä dôkazu výsluchom všetkých bývalých

prednostov okresných úradov na preukázanie rozhodujúcich skutočností, nevyhovel.“.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) po tom, ako najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 14. júla 2009 zrušil jeho rozsudok sp. zn.

zo 7. júla 2008, rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2010

opätovne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o vyhovení žalobe

voči sťažovateľovi (žalovanému v 6. rade).

Sťažovateľ na základe listu Ministerstva školstva Slovenskej republiky

z 22. decembra 1998 v konaní namietal, že «žalobca ako víťaz Obchodnej verejnej súťaže

uzatvoril jedenásť zmlúv dňa 06. 10. 1998 s pôvodne žalovanými okresnými úradmi

v rozpore so zák. č. 263/93 Z. z. Porušenie podmienok verejnej súťaže v danom prípade

potvrdilo Ministerstvo školstva SR listom zo dňa 22. 12. 1998, č. 4789/98-4, v ktorom štátny

tajomník ministerstva uvádza nasledovné: „na základe výsledkov šetrenia previerkovej

komisie Ministerstva školstva SR a potrebných expertíz sa zistilo, že víťazom verejnej súťaže

vyhlásenej Ministerstvom školstva SR dňa 05. 06. 1998 na zriadenie distribučných centier

sa stali všetci traja uchádzači F., s. r. o., Š., s. r. o. a Z., a. s. Takéto vyhlásenie víťazov je v

rozpore so o verejnom obstarávaní. Podľa tohto zákona

Ministerstvo školstva SR ako obstarávateľ nebolo oprávnené vyhlásiť súťaž, pretože

obstarávateľom podľa zákona mala byť právnická osoba s právnou subjektivitou, ktorá

stravovanie objednáva, napr. okresný úrad, krajský úrad, škola. Na základe uvedených

skutočností musíme konštatovať, že v predmetnej veci bol porušený zákon o verejnom

obstarávaní“ koniec citátu. List podpísal štátny tajomník L. S.».

Sťažovateľ v konaní namietal aj neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty

z nepreukázaného tvrdenia žalobcu o predpokladanom ušlom zisku v sume 3 Sk na jedného

stravníka, ktorý by podľa žalobcu dosiahol po dobu piatich rokov trvania zmluvných

vzťahov súhrnnú sumu 285 000 000 Sk až 300 000 000 Sk. Nepresvedčivý podľa

sťažovateľa je záver súdu prvého a druhého stupňa, že „uplatňovaná zmluvná pokuta

zohľadňuje hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti a nahradzuje aj čiastočne škodu

(ušlý zisk), ktorá žalobcovi vznikla, pričom škodu (ušlý zisk) žalobca nevedel preukázať.

Súdy v základnom konaní návrhu žalovaného 6/ na vykonanie znaleckého dokazovania na

žalobcom tvrdené skutočnosti o ušlom zisku 3,- Sk na jedného stravníka nevyhoveli.

Zjavne nedôvodnú a svojvoľnú úvahu súdov v základnom konaní k otázke

primeranosti zmluvnej pokuty bez objektívneho zohľadnenia výšky pravdepodobného zisku

znaleckým posudkom namietali v konaní pôvodne žalovaní a žalovaný 6/ z dôvodu, že nárok

na zaplatenie zmluvnej pokuty v súhrnnej výške 7.302.662,15 Eur s prísl. je v rozpore

s dobrými mravmi podľa .“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

založil na tvrdení, že „odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v zrušujúcom uznesení zo 14. júla 2009 sp. zn. (§ 238 ods. 2

) a že odvolací súd mu nesprávnym postupom odňal možnosť konať pred súdom

( )“.

Sťažovateľ odôvodnil svoje dovolanie dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2

písm. a), b) a c) (ďalej aj „OSP“). K prvému dôvodu

prípustnosti dovolania sťažovateľ uviedol, že „odvolací súd nevykonal dôkaz výsluchom

všetkých bývalých prednostov okresných úradov napriek tomu, že predtým dovolací súd vo

svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. vyslovil názor, že nevykonanie tohto

dôkazu je porušením práva účastníka konania na spravodlivý proces garantovaný článkom

46 ods. 1 a článkom 6 ods. 1 Dohovoru“.

K dovolaciemu dôvodu podľa sťažovateľ uviedol, že

„odvolací súd na strane 25 rozsudku, keď odôvodňuje neopodstatnenosť námietky

žalovaného 6/, že súd prvého stupňa prejudiciálne neskúmal neplatnosť zmlúv zo dňa

06. 10. 1998 v spojitosti s ust. dospel k záveru, že pôvodne

žalovaní splnomocnili Ministerstvo školstva SR na organizovanie verejnej súťaže ohľadom

dodávok potravín pre výrobu jedál dňa 28. 04. 1998, lebo opak nevyplynul ani z výpovede

svedkov bývalých prednostov okresných úradov. K tomuto záveru došiel bez toho, aby ich

vypočul, pričom jednotliví prednostovia mali splnomocniť Ministerstvo školstva SR

samostatnými právnymi úkonmi, ktoré boli v doterajšom konaní spochybňované a bez

výsluchu všetkých bývalých prednostov doterajších úradov je konštatovanie odvolacieho

súdu aj predčasné.

Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s námietkou žalovaného 6/

o absolútnej neplatnosti zmlúv v zmysle o verejnom

obstarávaní, keď uvádza, že ani pôvodne žalovaní v 1. až 11. rade ani súčasne žalovaný 6/

neuniesli povinnosť tvrdenia, k porušeniu ktorého ustanovenia zákona o verejnom

obstarávaní malo dôjsť.“.

Dovolací dôvod podľa sťažovateľ odôvodnil tým, že „sa

nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu, pokiaľ ide o ním namietaný jeho nedostatok

pasívnej legitimácie.

Tým, že rozhodnutiami súdov oboch stupňov bol zaviazaný na náhradu 7.302.662,15

Eur s prísl. dovolateľ (žalovaný 6/, Obvodný úrad Košice), ktorý v tomto konaní nebol

pasívne legitimovaný, súdy v základnom konaní nesprávne právne posúdili vec, čím došlo

k porušeniu zákona. V nadväznosti na uvedené pasívne legitimovaným subjektom,

účastníkom konania v danej veci môže byť len Slovenská republika, v mene ktorej zo zákona

koná Ministerstvo školstva SR, na ktoré prešli tieto záväzky podľa § 8 ods. 14 zákona

č. o krajských a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých

a “.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2010 dovolanie ako

neprípustné odmietol.

Sťažovateľ považuje označené rozhodnutie dovolacieho súdu za „zjavne nedôvodné

a arbitrárne... ak tvrdí, že v konaní nedošlo k vadám podľa odňatím

možnosti účastníkovi (sťažovateľovi) konať pred súdom nevyhovením jeho návrhu na

vykonanie dôkazu vypočutím všetkých bývalých prednostov okresných úradov“.

Nevykonanie navrhovaného dôkazu v základnom konaní nezakladá podľa názoru

sťažovateľa «iba inú vadu podľa , t. j. iná vada, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale zakladá predovšetkým vadu konania podľa

spočívajúcu v porušení princípu „rovnosti zbraní“ podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru, článku 46 ods. 1 v spojitosti s ust.

Sťažovateľ uplatnil svoje práva podľa veta prvá a veta prvá

, keď navrhol vykonať dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré v konaní majú

rozhodujúci význam pre objasnenie všetkých otázok týkajúcich sa uzatvárania zmlúv o kúpe

a predaji zo dňa 06. 10. 1998, spôsobe a vôle zmluvných strán ich plniť ako aj prejavu

skutočnej vôle nielen dodávateľa ale aj odberateľov v súvislosti s interpretáciou článku 13

zmluvy „nepoveriť iného dodávateľa“, podľa ktorého žalobca uplatnil nárok na zaplatenie

sumy 11 x 20 mil. Sk titulom zmluvnej pokuty. Podľa presvedčenia sťažovateľa, bez nápravy

porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces vykonaním ním

navrhovaných relevantných dôkazov sú závery súdov v základnom konaní, dovolacom

konaní a postupom Generálnej prokuratúry SR predčasné a týmito rozhodnutiami boli

porušené práva sťažovateľa na spravodlivý proces.».

Dňa 9. novembra 2010 sťažovateľ podal generálnej prokuratúre podnet na podanie

mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. januára

2010.

Generálna prokuratúra prípisom č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2011 podnetu

sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku krajského

súdu nevyhovela.

Sťažovateľ následne 17. januára 2011 podal generálnej prokuratúre opakovaný

podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. januára 2010.

Generálna prokuratúra doručila sťažovateľovi 1. marca 2011 [potom, keď skončila

jednoročná lehota generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania] prípis č. k. -9

z 22. februára 2011, v ktorom mu oznámila, že v predmetnej veci nezistila dôvody na

podanie mimoriadneho dovolania, a preto jeho opakovaný podnet odkladá.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že postupom generálnej prokuratúry súvisiacim

s vybavovaním jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a jej prípisom

č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2011, ako aj jej postupom súvisiacim s vybavovaním

jeho opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a prípisom

č. k. VI/2 Pz 22/11-9 z 22. februára 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na inú

právnu ochranu podľa tým, že „napriek splneniu zákonných podmienok

podľa a z dôvodu podľa nepodal mimoriadne

dovolanie v lehote 1 roka od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. proti tomuto rozsudku a tak svojím postupom podľa § 31 ods. 2 zák.

č. porušil práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, čím zmaril právo

sťažovateľa na spravodlivý proces. Poukazujeme na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. zo dňa 26. 01. 2010 str. 20 odsek 2, str. 21 odsek 3,

z ktorého vyplýva, že do konania pred odvolacím súdom vstúpil podľa § 35 ods. 2 písm. i)

krajský prokurátor v Košiciach, ktorý žiadal vykonať dokazovanie vo veci verejného

obstarávania podľa a ktorý sa plne stotožnil s odvolaním sťažovateľa

vo veci a navrhol žalobu zamietnuť... Ak sa generálny prokurátor napriek splneniu všetkých

zákonných podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. -1151 zo dňa 26. 01. 2010 rozhodol nepodať mimoriadne

dovolanie, rozhodol vo veci arbitrárne, čím porušil ust. § 31 ods. 2 zák. č. 15312001 Z. z.

a tým právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Obvodného úradu Košice na inú právnu ochranu

zakotvenú v článku 46 ods. 1 postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky podľa oznámenia č. VI/1 Pz 840/10-6 zo dňa 05. 01. 2011

a oznámenia č. VI/2 Pz 22/11-9 zo dňa 22. 02. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa Obvodného úradu Košice na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 28. 09. 2010 porušené

bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

28. 09. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

1151 zo dňa 26. 01. 2010 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Košice 1 sp. zn.

-864 zo dňa 19. 06. 2007 do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o sťažnosti sťažovateľa Obvodného úradu Košice.

5. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi Obvodnému úradu Košice všetky

trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

inú právnu ochranu podľa postupom generálnej prokuratúry vo veci

vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011, ako aj jej postupom vo

veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2011. Zároveň sa

sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , , ).

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal

porušenie svojich a dohovorom garantovaných práv označeným uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, nebola podaná oneskorene, považoval ústavný súd

za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie

mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (podľa až )

nepovažuje za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je

predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa ,

a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu nemožno prihliadať (m. m. , , ,

a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v

tejto časti podaná pred uplynutím lehoty ustanovenej v ,

relevantný termín nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu sp. zn. z 28. septembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 2. novembra

2010.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola v tejto časti ústavnému súdu

doručená (11. marca 2011) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd preto rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu a svoju

ustálenú judikatúru v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa

postupom generálnej prokuratúry súvisiacim s vybavovaním

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania vo veci vedenej pod sp. zn.

VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011 a jej postupom súvisiacim

s vybavovaním opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania vo veci

vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2010

Z citovaného textu vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, m. m. , , , ,

).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že základné

právo „na inú právnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 1

postupom generálnej prokuratúry podľa oznámenia č. VI/1 Pz 840/10-6 zo dňa 05. 01. 2011

a oznámenia č. VI/2 Pz 22/11-9 zo dňa 22. 02. 2011 porušené bolo“. Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho garantovaného základného práva

z dôvodu, že generálna prokuratúra nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania a opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, pričom vyjadruje

svoj nesúhlas s právnym posúdením veci generálnou prokuratúrou.

Ústavný súd zistil, že generálna prokuratúra na základe podnetu sťažovateľa na

podanie mimoriadneho dovolania preskúmala vecnú správnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 26. januára 2010, ako aj napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo

z hľadiska možnosti podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa § 243e

ods. 4 .

Generálna prokuratúra dospela k záveru, že nie sú dané dôvody na podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom a v tejto súvislosti v prípise

č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2001, ktorý bol sťažovateľovi doručený 12. januára

2011, uviedla:

«Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa ods. l mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní.

Proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu môže byť z dôvodov vád konania

uvedených v prípustné dovolanie, ako aj mimoriadne dovolanie. V danom

prípade je však otázku potrebné vymedziť tak, či je mimoriadne dovolanie z dôvodu vád

konania uvedených v prípustné aj vtedy, ak najvyšší súd v už skončenom konaní

o dovolaní vyslovil, že rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadami podľa § 237

a z toho dôvodu dovolanie ako neprípustné odmietol. Interpretáciu uvedenej otázky je

potrebné vykonať s prihliadnutím na ustanovenie , ako aj

s prihliadnutím na obsah základného práva na spravodlivý proces garantovaného

Slovenskej republiky. Zákonodarca expressis verbis vyjadril, že mimoriadne dovolanie proti

rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustné. Podanie mimoriadneho dovolania proti

takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré už z identických dôvodov preskúmal najvyšší

súd v konaní o dovolaní, je de facto žiadať, aby najvyšší súd v konaní o mimoriadnom

dovolaní prehodnotil svoj názor už vyjadrený v rozhodnutí o dovolaní. Mimoriadne

dovolanie by sa takto stalo „nepriamym“ opravným prostriedkom proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu. Išlo by o vytvorenie akejsi „štvrtej inštancie“, ktorá materiálnemu

poňatiu práva na spravodlivý proces nie je vlastná.

V danom prípade, najvyšší súd uznesením z 28. septembra 2010 č. k. ,

tým, že dovolanie odmietol, vyslovil, že predmetné právoplatné rozhodnutia nie sú zaťažené

vadami podľa . Tento záver je potrebné interpretovať všeobecne, teda týka sa

akýchkoľvek vád uvedených v , bez ohľadu na to, či boli v dovolaní tvrdené alebo

nie. Dovolací súd bol totiž pri svojej prieskumnej činnosti k otázke prípustnosti dovolania

povinný prihliadať na vady konania podľa ex offo, teda aj na také vady, ktoré

dovolateľ nenamietal ( ).

Z uvedeného vyplýva, že ak by aj generálny prokurátor dospel k názoru, že konanie

je zaťažené vadou podľa , a to hoci aj vadou, na ktorú žalovaný v 6. rade vo

svojom dovolaní nepoukázal, nemohol by iba na základe tohto dôvodu podať mimoriadne

dovolanie proti označeným rozhodnutiam.

Považujem preto za bezpredmetné hodnotiť tie Vaše námietky uvedené v podnete na

podanie mimoriadneho dovolania, ktoré poukazujú na výskyt vád uvedených v .

Niektoré Vaše tvrdenia o nezákonnosti rozhodnutí, ktoré v podnete na podanie

mimoriadneho dovolania klasifikujete ako dôvody podľa a ,

v skutočnosti tiež poukazujú na výskyt vady podľa (účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať). Odňatím možnosti konať pred súdom je aj postup

odvolacieho súdu, ktorý vychádza z iného skutkového stavu, ako súd súdu prvého stupňa,

bez toho, aby dokazovanie v potrebnom rozsahu doplnil alebo zopakoval na verejnom

pojednávaní. Odňatím možnosti konať pred súdom je nevykonanie takých navrhnutých

dôkazov, ktoré sú potrebné pre zistenie skutkového stavu v spravodlivom súdnom konaní.

Napokon, odňatím možnosti konať pred súdom je aj taký postup súdu, ktorý tvrdenia

žalovaného o obrane proti žalovanému nároku (tvrdenia o porušení zákona o verejnom

obstarávaní) vôbec skutkovo nevyhodnotí, pretože (nesprávne) uvedie, že žalovaný

relevantné skutkové tvrdenia vôbec nevzniesol (rozsudok odvolacieho súdu, strana 25,

odsek 3) a že dôkazy navrhnuté žalovaným nebolo objektívne možné vykonať. Takýto postup

súdu nie je možné hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie veci (aplikácia nesprávnej

právnej normy na zistený skutkový stav), ale ako postup, kedy sa súd sa odmietol zaoberať

obranou žalovaného proti žalovanému nároku. Ide teda odňatie možnosti konať pred

súdom. Ako už bolo uvedené vyššie, mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov (vady uvedené

v ) za daných okolností, z dôvodu existujúceho rozhodnutia o dovolaní, nie je

prípustné.

Zostáva preto posúdiť, či sú dané ostatné dôvody na podanie mimoriadneho

dovolania, t. j. dôvody uvedené v a .

V podnete na podanie mimoriadneho dovolania tvrdíte, že interpretácia obsahu slov

„nepoveriť iného nákupom potravín“, ktorú si súd osvojil, je nesprávna, pretože nemôže byť

vážny taký prejav vôle, ktorý by znamenal, že porušením zmluvnej povinnosti je každý aj

drobný nákup potravín bez súhlasu žalobcu. Túto Vašu námietku pokladám za irelevantnú.

Úlohou súdu je interpretácia obsahu zmluvy a interpretácia právneho predpisu za účelom

aplikácie na zistený skutkový stav. Úlohou súdu však nie je interpretácia textu za účelom

aplikácie na také skutkové podstaty, ktoré nie sú predmetom sporu, respektíve, ktoré vôbec

nenastali alebo môžu iba potenciálne existovať. Medzi stranami sporu nenastala skutková

situácia, že by žalovaný v 6. rade (jeho právni predchodcovia) vykonali drobný nákup

potravín bez súhlasu žalobcu. Žaloba bola postavená na skutkovom základe, že žiadny

nákup potravín nebol vykonaný prostredníctvom žalobcu. Pre posúdenie takéhoto

skutkovému stavu je interpretácia zmluvy vykonaná konajúcimi súdmi správna

a presvedčivá. Nemala by predsa žiadny význam taká dohoda o zmluvnej pokute (a zmluva

s takým obsahom), kedy by síce žalovaný (jeho právni predchodcovia) tretiu osobu

nákupom potravín poveriť nemohol, avšak sám by mohol vykonať nákup všetkých potravín a

tým úplne znemožniť zmluvné plnenie zo strany žalobcu.

Ďalej v podnete tvrdíte, že súdy nesprávne právne posúdili pasívnu legitimitu

žalovaného v 6. rade. Namietate nesprávnu aplikáciu zákonného ustanovenia, súdy mali

podľa Vás aplikovať ustanovenie § 8 ods. 14, namiesto ustanovenia § 8 ods. 9 zákona

č. (de facto tvrdíte, že žalovaný záväzok neprešiel z okresných úradov na

krajský úrad, a teda ani na žalovaného v 6. rade, ale že prešiel na príslušný ústredný orgán

štátnej správy). Nejasnosť v interpretácii o tom, ktoré ustanovenie citovaného zákona sa

malo aplikovať, nemôže byť v tomto konkrétnom prípade na ťarchu žalobcu. Žalobca podal

žalobu zo zmluvy voči zmluvným stranám, teda voči všetkých pasívne legitimovaným

bývalým okresným úradom. Niet pochýb, že pasívna legitimácia štátu bola v čase podania

žaloby vymedzená správne. Žalobca mal po podaní žaloby právo zakotvené v článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby Slovenská

republika zabezpečila vykonanie spravodlivého súdneho procesu. Žalobcove právne

postavenie po podaní žaloby, sa nemôže zhoršiť iba preto, že štát (v postavení zákonodarcu)

zákonom zmenil štátny orgán spravujúci záväzok štátu voči žalobcovi a že iný štátny orgán

(súd) nie je schopný správne interpretovať, ktorý štátny orgán záväzok štátu po legislatívnej

zmene skutočne spravuje. V prípade podania mimoriadneho dovolania (iba pre tento

dôvod) by nastala neprípustná situácia: žalobcovi, ktorý žaloval správny štátny orgán, by

iba v dôsledku nesprávneho postupu súdu (t. j. v zmysle citovaného dohovoru v dôsledku

postupu štátu) jeho nárok voči štátu nebol priznaný. Za takýto postup by v konečnom

dôsledku zodpovedala voči žalobcovi Slovenská republika.»

Na základe uvedeného generálna prokuratúra podnet sťažovateľa odložila.

Opakovaný podnet sťažovateľa generálna prokuratúra vybavila namietaným prípisom

č. k. VI/2 Pz 22/11-9 z 22. februára 2011, ktorým ho odložila, t. j. nevyhovela ani jeho

opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. V prípise okrem iného uviedla:

„1. Dôvody zakotvené v ustanovení :

Mimoriadne dovolanie je v zásade prípustné z dôvodu výskytu závažných procesných

vád uvedených v ustanovení . V konkrétnom prípade je však pre posúdenie

prípustnosti mimoriadneho dovolania významná skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu

v Košiciach z 26. januára 2010 č. k. -1151 už bol preskúmaný Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, ako súdom dovolacím, na základe Vami podaného dovolania.

Dovolanie je vždy prípustné pre vady uvedené v . Dovolací súd prihliada na

výskyt vád uvedených v bez ohľadu na to, či sú tieto vady tvrdené dovolateľom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. septembra 2010 č. k.

Vaše dovolanie odmietol ako neprípustné, teda vyslovil, že súdne konanie nie je postihnuté

vadou uvedenou v , že Vám ako žalovanému v 6. rade nebola postupom súdov

odňatá možnosť konať pred súdom.

Za týchto okolností generálny prokurátor nemôže podať mimoriadne dovolanie

dôvodiac tým, že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom

konať. Je neprípustné, aby najvyšší súd skúmal totožnú otázku raz v konaní o dovolaní

a potom opätovne v konaní o mimoriadnom dovolaní. Záver dovolacieho súdu je v tomto

ohľade konečný a prokuratúra nemá oprávnenie žiadať opätovne ho prehodnotiť. Na tom

nič nemení skutočnosť, že jeden člen dovolacieho senátu vyjadril nesúhlasné stanovisko

s rozhodnutím väčšiny (JUDr. R. Č.). Rozhodnutie dovolacieho súdu je potrebné

rešpektovať. V opačnom prípade by išlo o zjavný zásah do a medzinárodnými

dohovormi zaručeného práva na spravodlivý proces. Mimoriadne dovolanie nie je

opravným prostriedkom proti rozhodnutiu dovolacieho súdu ( ).

Preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu v tej istej otázke dvakrát najvyšším súdom, by

znamenalo porušenie uvedeného ustanovenia. Mimoriadne dovolanie by de facto

predstavovalo požiadavku na prehodnotenie rozhodnutia dovolacieho súdu.

Z uvedeného dôvodu generálny prokurátor nemôže odôvodniť mimoriadne dovolanie

tými Vašimi tvrdeniami uvádzanými v opakovanom podnete na podanie mimoriadneho

dovolania, ktoré predstavujú námietky, že postupom odvolacieho súdu a postupom súdu

prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti žalovaného v 6. rade konať pred súdom. Predmetné

námietky možno sumarizovať takto:

- tvrdíte, že súdy nevykonali všetky navrhnuté dôkazy, čím porušili zásadu rovnosti

zbraní,

- tvrdíte, že súdy rozsudky nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnili,

- tvrdíte, že odvolací súd založil rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré z dokazovania

pred súdom prvého stupňa nevyšli najavo, teda, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na

skutkovom základe, ktorý vyšiel najavo až v odvolacom konaní a ku ktorému ste sa nemali

kvalifikovaným spôsobom možnosť vyjadriť, pričom odvolací súd tento skutkový základ

ustálil bez toho, aby dokazovanie v potrebnom rozsahu doplnil a zopakoval.

Nezostáva však iné ako zopakovať, že mimoriadne dovolanie nie je vzhľadom na už

existujúce rozhodnutie dovolacieho súdu prípustné pre také tvrdené procesné vady, ktorými

došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom.“

K namietaným dôvodom podľa generálna prokuratúra

uviedla:

«V opakovanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania poukazujete na to, že

konanie je zaťažené tzv. inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie veci.

V skutočnosti však Váš podnet, respektíve opakovaný podnet, neobsahuje žiadne tvrdenie,

z ktorého by výskyt takejto inej procesnej vady vyplýval. V časti Vášho opakovaného

podnetu označenej „ad b“ (strana 5 až 7), v ktorej namietate výskyt „inej vady majúcej za

následok nesprávne právne posúdenie veci“ uvádzate:

- tvrdenia o nemožnosti žalovaného vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, tvrdenia

o odklone odvolacieho súdu od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a tvrdenia

nevykonaní určitých dôkazov. Tieto tvrdenia však poukazujú na vadu v zmysle § 237 písm. f)

, teda na vadu, ktorej neexistencia v konaní už bola deklarovaná rozhodnutím

dovolacieho súdu.

- námietku, že súdy neaplikovali ustanovenia a 39 .

V danom prípade ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, teda nejde o vadu

podľa ustanovenia .

- námietku, že súdy neodstránili rozpory medzi niektorými tvrdeniami žalobcu

a žalovaného v 6. rade, prípadne medzi niektorými tvrdeniami bývalých prednostov

bývalých okresných úradov. Táto námietka smeruje k nesúhlasu s hodnotením dôkazov

konajúcimi súdmi. Opäť nejde o vadu podľa ustanovenia .

K námietke neodstránenia rozporov v tvrdeniach účastníkov a svedkov, teda

k námietke, že súdy z vykonaného dokazovania nesprávne vyvodili skutkové závery,

považujem za potrebné uviesť, že mimoriadne dovolanie nie je prípustné za účelom

preskúmania postupu súdu pri hodnotení dôkazov. Mimoriadne dovolanie je prípustné iba

z dôvodu určitých procesných vád alebo z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci...

Za nesprávne posúdenie veci... nemožno považovať hodnotiaci záver súdu o urobených

skutkových zisteniach, hoci práve tento záver je rozhodujúci pre aplikáciu hmotnoprávneho

ustanovenia.»

K namietaným dôvodom podľa generálna prokuratúra

uviedla:

„V opakovanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania namietate ako

nesprávne právne posúdenie veci to, že súdy

- neaplikovali ustanovenie o verejnom obstarávaní

tovarov, služieb a verejných prác (zákon o verejnom obstarávaní),

- neaplikovali ustanovenie ,

- neaplikovali ustanovenie ,

- nesprávne aplikovali ustanovenie o krajských

úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ustanovenie zákona o verejnom obstarávaní

sankcionuje neplatnosťou zmluvy uzavreté v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní.

Odvolací súd vyložil toto ustanovenie tak, že ide o neplatnosť absolútnu, k neplatnosti však

nemôže viesť akékoľvek porušenie zákona o verejnom obstarávaní, ale len kvalifikované

porušenie, ktoré mohlo mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania (strana 25,

odsek 2, rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd toto ustanovenie nevyložil v rozpore so

zákonom. Interpretáciou zistenú právnu normu však odvolací súd neaplikoval na skutkový

stav, z ktorého vychádzal, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, mal za to, že žalovaní neuniesli

povinnosť tvrdenia, k porušeniu ktorého ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní malo

dôjsť. Po druhé preto, že dokumentácia k verejnej súťaži neexistovala a hodnotenie

nemohol vykonať z listín v spise. Inými slovami, súdy v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili

ako pravdivé žiadne také skutočnosti, ktoré by predstavovali porušenie určitého

ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. Nemožno preto hovoriť o nesprávnej aplikácii

právnej normy na zistený skutkový stav (o nesprávnom právnom posúdení veci). Ide o

postup súdu, pri ktorom súd tvrdenie žalovaného o obrane proti žalovanému nároku

(tvrdenia o porušení zákona o verejnom obstarávaní) vôbec skutkovo nevyhodnotil, pretože

mal za to, že žalovaný relevantné skutkové tvrdenia vôbec nevzniesol (rozsudok odvolacieho

súdu, strana 25, odsek 3) a že dôkazy navrhnuté žalovaným nebolo objektívne možné

vykonať. Takýto postup súdu nie je možné hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie veci

(aplikácia nesprávnej právnej normy na zistený skutkový stav), ale ako postup, kedy sa súd

odmietol zaoberať obranou žalovaného proti žalovanému nároku. Ide teda o odňatie

možnosti konať pred súdom. Ako už bolo uvedené vyššie, mimoriadne dovolanie z týchto

dôvodov (vady uvedené v ) za daných okolností, z dôvodu existujúceho

rozhodnutia o dovolaní, nie je prípustné.

Namietate, že súdy mali aplikovať ustanovenie

a v súlade s týmto ustanovením vyhodnotiť dohody o zmluvnej pokute ako neurčité a preto

neplatné. Dohody o zmluvnej pokute považujete za neurčité preto, že neurčitosť spočíva

v slovnom vymedzení „nepoveriť iného nákupom potravín“. Odvolací súd však správne

poukazuje na to, že neurčitý je iba taký právny úkon, ktorého obsah nie je možné zistiť ani

výkladom prejavu vôle. V danom prípade sa javí správnou interpretácia textu zmlúv, že

žalobca mal byť výhradným generálnym dodávateľom a že odberatelia zmluvy porušili tým,

že nákup potravín vykonali inak ako prostredníctvom žalobcu.

Namietate, že súdy mali aplikovať ustanovenie , teda že

mali dohody o zmluvnej pokute posúdiť ako neplatné, pretože dohodnutá výška zmluvnej

pokuty je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa námietkou rozporu s dobrými

mravmi zaoberal a správne uviedol, že pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty

je potrebné prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti (strana 29, odsek 4

rozsudku odvolacieho súdu). Súdy vychádzali zo skutkového stavu, že žalobca by dosiahol

zisk vo výške 139 440 000,- Sk (strana 30, odsek 4 rozsudku odvolacieho súdu). Pri takto

zistenom skutkovom stave (ktorého správnosť nie je prípustné preskúmať v konaní

o mimoriadnom dovolaní) nemožno namietať, že zmluvná pokuta vo výške 220 000 000,- Sk

je vo vzťahu k výške očakávaného zisku neprimerane vysoká a teda neplatne dohodnutá pre

rozpor s dobrými mravmi.“

K námietke pasívnej legitimácie sťažovateľa v označenom konaní generálna

prokuratúra uviedla, že sa pridržiava stanoviska, ktoré bolo sťažovateľovi oznámené pri

vybavení jeho prvého podnetu.

Na základe citovaného generálna prokuratúra aj opakovaný podnet sťažovateľa

odložila.

Podstatou tejto časti sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s právnymi závermi,

ku ktorým generálna prokuratúra v napadnutých prípisoch dospela. Ústavný súd v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade

s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho

garantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti poukazuje

predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

sú upravené v a nasl. . Z označených ustanovení

jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako

procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho

rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá. To zároveň znamená, že

sťažovateľ nemá garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol

„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podania

mimoriadneho dovolania.

Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa

ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie

mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,

nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu

podľa možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom

sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Je však na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho

dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(, , , atď.).

Uvedenému právnemu záveru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

garantujúceho spravodlivé súdne konanie nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní

(m. m. , ). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritéria

vyplývajúce z judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom

aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho

prokurátora podať vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie (odložením podnetu

sťažovateľa prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2011

a odložením opakovaného podnetu sťažovateľa prípisom č. k. -9

z 22. februára 2011) nie je v priamej príčinnej súvislosti so žiadnym garantovaným

právom, a preto namietaným postupom ani namietanými prípismi generálnej prokuratúry

nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

. Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že postup generálnej

prokuratúry pri vybavovaní podnetu a opakovaného podnetu bol v súlade so zákonom

o prokuratúre, keďže generálna prokuratúra sa nimi riadne zaoberala a v zákonom

ustanovenej lehote k nim zaujala stanovisko v namietaných prípisoch, ktoré sú primeraným

spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. Zvlášť v tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na právny názor generálnej prokuratúry vyjadrený v oboch

namietaných prípisoch, podľa ktorého je neprípustné, aby najvyšší súd skúmal totožnú (tú

istú) otázku raz v konaní o dovolaní a potom opätovne v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Záver dovolacieho súdu je v tomto ohľade konečný a generálny prokurátor nemá

oprávnenie žiadať opätovne o jeho prehodnotenie. Proti tomuto právnemu názoru nemožno

z ústavného hľadiska formulovať žiadny relevantný protiargument, ktorým by sa tento názor

mohol spochybniť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

postupom generálnej prokuratúry súvisiacim s vybavovaním jeho

podnetu a opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a jej prípismi

č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2011 a č. k. -9 z 22. februára 2011,

odmietol podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011