Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c13/365957.5ea340.pdf
PDF · 199.17 KB
No categories available
6Cdo/94/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 94/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š., s.r.o., so sídlom v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. S., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
v K., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvu školstva Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová č. 11, 2/ Slovenskej republike - Krajskému
školskému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach Komenského č. 52, 3/ Slovenskej
republike - Krajskému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, 4/
Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, 5/ Slovenskej republike - Ministerstvu financií Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 5, 6/ Obvodnému úradu v Košiciach, so sídlom
v Košiciach, Komenského č. 52, zastúpenému JUDr. A. T., advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom v K., za účasti krajského prokurátora v Košiciach, o zaplatenie
7 302 662,15 € (220 000 000,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I
pod sp.zn. 14 C 204/2002, v konaní o dovolaní ţalovaného 6/ proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 26. januára 2010 sp.zn. 3 Co 331/2009 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie ţalovaného 6/ o d m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 19. júna 2007 č.k. 14 C 204/2002-864 uloţil
ţalovanému 6/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 220 000 000,-- Sk s úrokom z omeškania
vo výške 17,6% z dlţnej sumy ročne, od 13.5.1999 do 19.6.2007 v sume 315 064 110,-- Sk
a od 20.6.2007 so 17,6% úrokom z omeškania ročne z dlţnej sumy aţ do zaplatenia, do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Proti ţalovaným 1/ aţ 5/ ţalobu zamietol. Ţalovanému 6/
uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume 15 750 448,-- Sk na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. V. S. do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodol
o povinnosti ţalobcu nahradiť trovy ţalovanému 1/ a ţalovaným 3/ aţ 5/ a ţalovanému 2/
náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobca ako jeden z víťazov
verejnej súťaţe na zriadenie distribučných centier s dodávkou tovarov na výrobu jedál pre
zariadenia školského stravovania na Slovensku vyhlásenej Ministerstvom školstva SR 5. júna
1998 v postavení dodávateľa uzavrel 6.10.1998 s pôvodne ţalovanými Okresnými úradmi
Košice I, Košice II, Košice III, Košice IV, Košice – okolie, Michalovce, Trebišov, Sobrance,
Gelnica, Spišská Nová Ves a Roţňava ako odberateľmi samostatne s kaţdým obsahovo
totoţné zmluvy o kúpe a predaji potravín pre výrobu jedál vo všetkých zariadeniach
školského stravovania ţiakov základných škôl a predškolských zariadení v okrese (ďalej len
zmluva). Predmetom týchto zmlúv bola kúpa a predaj potravín pre výrobu jedál a to vo forme
dodávok potravín podľa poţiadaviek a výberu potravín odberateľom v dohodnutých
termínoch a odbery odberateľom prostredníctvom všetkých ním riadených zariadení za
odplatu. V Čl. 13 sa zmluvné strany dohodli, ţe v prípade, ak odberateľ bez predchádzajúceho
písomného súhlasu dodávateľa poverí iného dodávkami potravín do ním riadených zariadení
školského stravovania pre výrobu jedál ţiakom základných škôl a predškolských zariadení,
zaplatí dodávateľovi, okrem náhrady škody aj zmluvnú pokutu vo výške 20 000 000,-- Sk.
Keďţe okresné úrady porušili povinnosť vyplývajúcu z citovaného článku zmluvy, ţalobca
uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 20 000 000,-- Sk voči jednotlivým
okresným úradom. V súvislosti so zánikom pôvodne ţalovaných okresných úradov, okresný
súd riešil otázku právneho nástupníctva. V zmysle právneho názoru Krajského súdu
v Košiciach vysloveného v zrušujúcom uznesení z 29. septembra 2006 sp.zn. 5 Co 463/2005
dospel k záveru, ţe práva a povinnosti okresných úradov z majetkoprávneho vzťahu, akým je
aj dohodnutá zmluvná pokuta za zavinené nesplnenie povinností zo zmlúv o kúpe a predaji
potravín, prešli na Krajský úrad v Košiciach v súlade s ustanovením § 8 ods. 9 zákona
č. 515/2003 Z.z. Ţalobu preto proti ţalovanému štátu (ţalovaný 1/ aţ 5/) pre nedostatok jeho
pasívnej legitimácie zamietol. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal
preukázané, ţe zo strany všetkých prednostov ţalovaných okresných úradov bola skutočná
vôľa zmluvu uzavrieť a aj ju realizovať. Právne úkony nimi uzavreté preto netrpia ani vadami
vôle a ani vadami prejavu vôle a boli teda uzavreté v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 OZ.
V súvislosti s porušením Čl. 13 zmluvy vzal za základ svojho rozhodnutia zistenie, ţe
pôvodne ţalovaní (odberatelia) si zabezpečovali po podpísaní zmlúv nákup potravín na
výrobu jedál v školských a predškolských zariadeniach sami, prostredníctvom vedúcich
školských jedální od rôznych dodávateľov s vyuţitím miestnych predajných kapacít. Takýto
nákup tovaru, bez predchádzajúceho písomného súhlasu ţalobcu, povaţoval za porušenie
povinnosti uvedenej v Čl. 13 zmluvy. Keďţe všetci pôvodne ţalovaní porušili zmluvnú
povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou a dohoda o zmluvnej pokute bola
urobená v písomnej forme s určením jej výšky, dospel k právnemu názoru, ţe ţalobcovi
vzniklo právo na jej zaplatenie (§ 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka - ďalej len OZ). Pri
posudzovaní primeranosti jej rozsahu vychádzal z tvrdenia ţalobcu o predpokladanom ušlom
zisku, ktorý by ţalobca dosiahol po dobu piatich rokov trvania zmluvných vzťahov (ţalobca
vyčíslil predpokladaný zisk sumou 285 000 000,-- Sk aţ 300 000 000,-- Sk). Dospel k
záveru, ţe ak ţalobca od ţalovaných ţiadnu náhradu škody nepoţaduje, uplatňovaná zmluvná
pokuta zohľadňuje hodnotu aj význam zabezpečovanej povinnosti a nahradzuje aj čiastočne
škodu (ušlý zisk), ktorá ţalobcovi vznikla. Nezistil ţiaden dôvod, ktorý by zakladal
neplatnosť niektorej zo zmlúv v zmysle ustanovenia § 39 OZ, lebo zmluvy neodporujú
ţiadnemu ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ani inému zákonu. Rovnako nezistil ani
rozpor zmlúv s dobrými mravmi. Ţalobe preto v celom rozsahu vo vzťahu k ţalovanému 6/
vyhovel. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil s poukazom na ustanovenie §
517 ods. 1 a 2 OZ. Vzhľadom na plný úspech v konaní priznal ţalobcovi voči neúspešnému
ţalovanému 6/ a rovnako ţalovanému 1/ a ţalovaným 3/ aţ 5/ voči ţalobcovi náhradu trov
konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnému ţalovanému 2/ trovy nepriznal, lebo mu ţiadne
nevznikli.
Krajský súd v Košiciach potom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
uznesením zo 14. júla 2009 sp.zn. 4 Cdo 254/2008 jeho rozsudok zo 7. júla 2008 sp.zn.
3 Co 309/2007, rozsudkom z 26. januára 2010 sp.zn. 3 Co 311/2009 znovu potvrdil rozsudok
okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku o povinnosti ţalovaného
6/ zaplatiť ţalobcovi 220 000 000,-- Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % z dlţnej sumy
ročne, od 13. mája 1999 do 19. júna 2007 v sume 315 064 110,-- Sk a od 20. júna 2007
so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlţnej sumy aţ do zaplatenia. Rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil vo výroku o trovách konania vo vzťahu ţalobcu a ţalovaného 6/ a vec mu vrátil
v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
K námietke odvolateľa spočívajúcej v tom, ţe okresný súd nevykonal ním navrhnutý
dôkaz výsluchom všetkých prednostov pôvodných ţalovaných, čím mu odňal moţnosť konať
pred súdom uviedol, ţe nevykonanie navrhovaného dôkazu by bolo moţné podradiť
pod ustanovenie § 221 ods. l písm. a/ O.s.p. len v takom prípade, ak by súd prvého stupňa
nevykonal ţiadny z odvolateľom navrhovaných dôkazov a tak zaloţil vadu odňatia moţnosti
konať pred súdom. O takýto prípad však v danej veci nejde, lebo okresný súd vypočul troch
prednostov, oboznámil sa s písomnými prejavmi ďalších dvoch a s obsahom písomných
zmlúv. Z týchto dôkazov nevyplynuli ţiadne pochybnosti o relevancii vôle pôvodných
ţalovaných z hľadiska jej danosti, váţnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Podľa odvolacieho
súdu, vykonanie týchto dôkazov bolo postačujúce pre záver, ţe ide o právne úkony uzavreté
v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 OZ. Okresný súd preto nevykonaním všetkých
navrhnutých dôkazov, neodňal ţalovanému 6/ moţnosť konať pred súdom. Nevykonanie
dôkazu výsluchom ďalších bývalých prednostov okresných úradov v odvolacom konaní
odôvodnil tým, ţe ich výsluch by nebol spôsobilý preukázať absenciu slobodnej vôle pôvodne
ţalovaných. Zo strany ţalovaného 6/ neboli ani tvrdené právne významné skutočnosti
odôvodňujúce nedostatok slobodnej vôle (ţalovaný 6/ odôvodňoval nedostatok z hľadiska
pohnútok, ktoré viedli pôvodne ţalovaných k uzavretiu zmlúv). Keďţe dospel k záveru, ţe
v kúpnych zmluvách je povinnosť, ktorej porušenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou,
stanovená jednoznačne, ani z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti právnych úkonov
nepovaţoval výsluch ďalších bývalých prednostov za nevyhnutný.
V otázke vecnej legitimácie na strane ţalovaného sa stotoţnil s právnym názorom
súdu prvého stupňa, ktorý uţ predtým vyslovil v svojom zrušujúcom uznesení z 29. septembra
2006 sp.zn. 5 Co 463/2005, ţe právnym nástupcom zrušených okresných úradov sa stal
Krajský úrad Košice a nie štát.
V súvislosti s povinnosťou uvedenou v Čl. 13 zmluvy, ktorej nesplnenie bolo
zabezpečené zmluvnou pokutou uviedol, ţe záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti
právneho úkonu predpokladá, ţe ani jeho výkladom nemoţno dospieť k nepochybnému
poznaniu, čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu vyjadriť. V danej veci dospel
k záveru, ţe v kúpnych zmluvách bola v dohode o zmluvnej pokute jednoznačne
špecifikovaná povinnosť, za porušenie ktorej bola dohodnutá zmluvná pokuta. Jej zaplatenie
v sume 20 000 000,-- korún sa vzťahovalo na akýkoľvek prípad nákupu potravín pre výrobu
jedál odberateľmi u iného predajcu neţ ţalobcu bez jeho predchádzajúceho písomného
súhlasu. Ani gramatickým a logickým výkladom právneho úkonu nebolo moţné dospieť
k záveru, ţe pod pojmom poveriť iného dodávkami potravín je treba rozumieť uzavretie
kúpnej zmluvy bez súhlasu ţalobcu s iným dodávateľom na základe výberového konania.
Právny úkon v časti dohody o zmluvnej pokute preto nie je z dôvodu jeho neurčitosti
v zmysle § 37 ods. 1 OZ neplatný. Za správny povaţoval aj záver súdu prvého stupňa, ţe ani
rozsah dojednanej zmluvnej pokuty nie je v rozpore s dobrými mravmi a preto toto
dojednanie nie je v zmysle § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi neplatné. K tomuto záveru
uviedol, ţe pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty súd vychádza z hodnoty
a významu zabezpečovanej povinnosti, ako aj z ďalších právne významných okolností.
Prihliadnuc na to, ţe ţalobca mal byť po dobu piatich rokov výhradným dodávateľom
potravín pre školské stravovanie ţiakov základných škôl a predškolských zariadení celého
Košického kraja, ţe jeho predpokladaný zisk mal za 5 rokov dosiahnuť aţ 300 000 000,-- Sk
a ţe nepoţadoval od odberateľov náhradu škody, povaţoval rozsah dohodnutej zmluvnej
pokuty za akceptovateľný. K nevykonaniu znaleckého dokazovania na vyčíslenie výšky
ušlého zisku uviedol, ţe tento dôkaz nie je spôsobilý dokázať, ţe zmluvy v časti dohody
o zmluvnej pokute sú pre ich neprimeranosť neplatné. Samotný ţalovaný 6/ totiţ uznal, ţe
ţalobca by za predpokladu plnenia zmluvy po dobu 5 rokov dosiahol zisk 139 440 000,-- Sk.
Výška dohodnutej zmluvnej pokuty ani podľa výpočtu odvolateľa neprevyšuje mnohonásobne
právo, ktoré zabezpečuje.
Pokiaľ ţalovaný 6/ namietal, ţe súd prvého stupňa prejudiciálne neskúmal neplatnosť
zmlúv zo dňa 6.10.1998 v spojitosti s ustanovením § 24a zákona č. 263/1993 Z.z. o verejnom
obstarávaní uviedol, ţe z listín nachádzajúcich sa v spise tak ani nemohol urobiť
(Ministerstvo školstva SR mu oznámilo, ţe príslušná dokumentácia sa na ministerstve
nenachádza). Navyše, pôvodní ţalovaní neuniesli povinnosť tvrdenia, lebo neuviedli
konkrétne, k porušeniu ktorého ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní malo dôjsť.
Za nedôvodnú povaţoval aj obranu ţalovaného 6/, ţe pôvodní ţalovaní porušenie
zabezpečovanej povinnosti nezavinili. Z výsledkov vykonaného dokazovania totiţ vyplýva, ţe
po voľbách noví prednostovia okresných úradov zmluvy odmietli akceptovať povaţujúc ich
za neplatné. Pôvodní ţalovaní nepreukázali nemoţnosť plniť zmluvy od novembra 1998
pre existenciu platných zmlúv s inými dodávateľmi a nepreukázali ani to, ţe ţalobca
neposkytol potrebnú súčinnosť vo forme spracovania metodiky pre prevádzku nového
školského stravovania, vo forme zaškolenia zamestnancov pôvodných ţalovaných a ţe neboli
zriadené distribučné centrá. V danej veci neprichádza preto do úvahy aplikácia ustanovenia
Rozhodnutie o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania
vo vzťahu ţalobcu a ţalovaného 6/ odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie v rozsahu, v ktorom
odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti ţalovaného 6/ zaplatiť
ţalobcovi ţalovanú istinu s príslušenstvom, ţalovaný 6/ (ďalej len dovolateľ). Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, ţe odvolací súd sa odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení zo 14. júla 2009
sp.zn. 4 Cdo 254/2008 (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a ţe odvolací súd mu nesprávnym postupom
odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K prvému dôvodu prípustnosti
uviedol, ţe odvolací súd nevykonal dôkaz výsluchom všetkých bývalých prednostov
okresných úradov napriek tomu, ţe dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení upozornil,
ţe nevykonanie tohto dôkazu by mohlo byť povaţované za porušenie práva účastníka konania
na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o vadu odňatia moţnosti konať pred súdom, nesúhlasil
s názorom odvolacieho súdu, ţe v danej veci nevykonanie dôkazu nie je takouto vadou. Podľa
jeho názoru výsluch všetkých bývalých prednostov okresných úradov bol nevyhnutný
z dôvodu moţného preukázania relevancie vôle pôvodných ţalovaných z hľadiska jej danosti,
váţnosti, určitosti a zrozumiteľnosti a z dôvodu preukázania okamihu, kedy sa kaţdý
z pôvodne ţalovaných mal dopustiť porušenia zmluvnej povinnosti (túto skutočnosť
v súčasnosti uţ nebolo moţné dokázať predloţením písomných zmlúv). Dovolanie odôvodnil
tieţ tým, ţe konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne právne posúdenie veci a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe jeho dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Keďţe odvolací súd dovolanie proti
tomuto rozsudku nepripustil, dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je prípustné a nie je
prípustné ani podľa § 237 O.s.p. K tvrdeniu dovolateľa, ţe súdy niţších stupňov zasiahli
do jeho procesných práv tým, ţe nevykonali ním navrhnuté dôkazy uviedol, ţe podľa
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu aj Ústavného súdu Slovenskej republiky,
nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal
účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Ak preto odvolací súd (okresný súd) nevykonal
niektorý z dovolateľom navrhnutých dôkazov, lebo jeho vykonanie nepovaţoval z hľadiska
dôleţitosti pre vec za významné, neodňal tým dovolateľovi moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedené navrhol, dovolanie ako neprípustné
odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p., osobou oprávnenou na tento
procesný úkon skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktoré moţno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie podľa § 238
ods. 1 O.s.p. preto nie je prípustné. Nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 28. februára 2010).
Napokon nejde ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), lebo dovolací súd
v svojom zrušujúcom uznesení nevyslovil ţiaden právny názor na otázku dôvodnosti resp.
nedôvodnosti ţaloby, ktorý by bol pre odvolací súd záväzný. Dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil len z dôvodu, ţe bol pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný.
V rozhodnutí nevydal ani ţiaden procesný pokyn, ktorým by uloţil odvolaciemu súdu
povinnosť doplniť dokazovanie výsluchom svedkov. V odôvodnení rozhodnutia len naznačil
moţné porušenie práva na spravodlivý proces nevyhovením návrhu ţalovaného 6/
na doplnenie dokazovania. Rozhodnutie, či odvolací súd v ďalšom konaní dokazovanie
doplní, však ponechal na jeho úvahu. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, ţe v danej
veci z hľadiska prípustnosti dovolania ide o prípad v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v tomto zákonnom ustanovení, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Osobitne sa
zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.
Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým,
ţe nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe
takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
aj vyuţil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,
ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie
ţiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.
V posudzovanej veci nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd (súd prvého stupňa)
nevykonal ţiaden účastníkmi navrhnutý dôkaz. Pokiaľ ide o význam označených dôkazov
pre rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal s tým,
prečo nepovaţoval výsluch ďalších bývalých prednostov za nevyhnutný a teda z akých
dôvodov tento dôkaz napokon nevykonal. Dovolanie preto podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné nie je.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ d/, e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie
v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovaného 6/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali
z odmeny jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich nepovaţoval,
vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142
ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010
sp.zn. 6 Cdo 94/2010.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté dovolanie ţalovaného 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. januára
2010 sp.zn. 3 Co 331/2009. Zastávam názor, ţe konanie pred krajským súdom ako odvolacím
súdom bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. odňatím
moţnosti ţalovanému 6/ konať pred súdom. Táto vada je daná skutočnosťou, ţe odvolací súd
nevykonal dôkazy navrhnuté ţalovaným 6/, hoci mohli mať pre rozhodnutie podstatný
význam, resp. ţe pri rozhodovaní o tom, ktoré s navrhovaných dôkazov vykoná,
nerešpektoval princíp „rovnosti zbraní“, a ţe jeho rozhodnutie je aj čiastočne
nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa objasnenia niektorých dôleţitých
skutkových okolností a s tým súvisiacich právnych záverov. Svoj právny názor odôvodňujem
takto:
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou
so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“.
Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie.
„Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa
prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania
a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“
z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov
konania navrhovať dôkazy. Moţnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného
bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaţe na schopnosť predloţiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka
konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd
podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu
oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je
poţiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov
nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom
v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge
c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov
vykoná a ktoré nie, to teda znamená, ţe účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím
znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môţe byť porušením základného
práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady
„rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010
sp.zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, ţe nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol
mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemoţno
bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe súd prvého stupňa vyhovel návrhu
ţalobcu na vykonanie dôkazu výsluchom jeho štatutárneho zástupcu Mgr. Zoltána Heistera,
ktorý sa ako jeho splnomocnený zástupca v čase uzatvorenia zmlúv s pôvodnými ţalovanými
(jedenástimi okresnými úradmi) mal zúčastniť rokovaní s ich štatutárnymi zástupcami
(prednostami okresných úradov), a ktorý podrobne vypovedal o okolnostiach uzavretia zmlúv,
ich obsahu a najmä obsahu povinnosti, z porušenia ktorej ţalobca odvodzoval uplatnený
nárok. Pokiaľ súd prvého stupňa vyhovel návrhu ţalobcu a vypočul ním navrhnutú kľúčovú
osobu na preukázanie jeho tvrdení, no na druhej strane nevyhovel návrhu druhej strany sporu
na vypočutie všetkých štatutárnych zástupcov pôvodných ţalovaných (ďalej len „okresných
úradov“), hoci voči kaţdému z týchto pôvodných ţalovaných bol uplatnený samostatný nárok
na zaplatenie zmluvnej pokuty zo samostatne uzavretej zmluvy s kaţdým z nich, a pokiaľ
odvolací súd z tohto nesprávneho postupu prvostupňového súdu nevyvodil ţiaden procesný
dôsledok, bola tým porušená zásada „rovnosti zbraní“ a tým aj právo ţalovanej strany
na spravodlivé súdne konanie. Konanie pred súdmi v základnom konaní tak bolo ako celok
postihnuté vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti ţalovanému 6/ konať pred súdom. Uţ len
z tohto dôvodu bolo dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné a súčasne dôvodné.
Povahu odňatia moţnosti ţalovanému 6/ konať pred súdom má aj čiastočne
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd (zhodne so súdom
prvého stupňa stotoţňujúceho sa s interpretáciou ţalobcu) povaţoval za správnu takú
interpretáciu dohodnutej povinnosti okresných úradov „bez písomného súhlasu ţalobcu
nepoveriť iného dodávkami potravín do nimi riadených zariadení školského stravovania
pre výrobu jedál ţiakom základných škôl a predškolských zariadení“ (teda povinnosti
okresných úradov vyţiadať si predchádzajúci písomný súhlas ţalobcu, ak by sa rozhodli
poveriť iného dodávkami potravín pre výrobu jedál), podľa ktorej porušenie tejto povinnosti
s následkom vzniku povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 20 000 000,-- Sk sa
vzťahovalo na akýkoľvek prípad nákupu potravín pre výroku jedál okresnými úradmi u iného
predajcu neţ ţalobcu bez jeho písomného súhlasu. Pri takejto interpretácii poţiadavka
na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu podľa môjho názoru vyţadovala,
aby z neho bolo zrejmé, kedy, teda v ktorom okamihu, a akým konkrétnym spôsobom kaţdý
z okresných úradov porušil uvedenú povinnosť, a teda kedy ţalobcovi vzniklo subjektívne
právo (z ktorého vyplývajúci nárok bol predmetom sporu) na zaplatenie zmluvnej pokuty.
Bez doplnenia odôvodnenia v tomto smere by totiţ za porušenie tejto povinnosti v zmysle
interpretácie odvolacieho súdu (akýkoľvek nákup) musel byť povaţovaný uţ prvý nákup
uskutočnený niektorým zo zamestnancov okresných úradov (napr. zamestnankyňou
zastávajúcou pracovnú pozíciu vedúcej školskej jedálne v zariadení školského stravovania),
ktorý by spočíval napr. v nákupe kilogramu chleba, či soli, resp. v nákupe v hodnote 1,-- Sk.
Akceptujúc aj takúto situáciu však odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za presvedčivé. Skutkový a aj právny záver odvolacieho súdu by sa javil ako
absurdný, odporujúci zdravému rozumu a teda neudrţateľný. Ak by takáto interpretácia
zodpovedala skutočnej vôli zmluvných strán (takéto skutkové zistenie však zo spisu
nevyplýva), išlo by v tejto časti zmluvy o právny úkon odporujúci dobrým mravom, a tým aj
základným všeobecným predstavám o spravodlivosti.
Za nepresvedčivé povaţujem aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v časti,
v ktorej interpretoval samotný obsah slov „nepoveriť iného“. Odvolací súd totiţ v rozpore
s obsahom uzavretých zmlúv, v ktorých ţalobca vystupoval ako dodávateľ a kaţdý
z okresných úradov ako odberateľ, a v kontexte ktorých sa pod slovom „iný“, (vychádzajúc
i z gramatického významu tohto slova), mal rozumieť tretí subjekt (teda iný subjekt ako
ţalobca a okresné úrady), za „poverenie iného“ povaţoval aj nákup realizovaný samotnými
okresnými úradmi, teda nie iným (tretím) subjektom. Za „poverenie iného“ tak povaţoval aj
priamy nákup potravín okresnými úradmi u predajcov. To znamená, ţe o týchto predajcoch,
v rozpore s ich skutočným postavením, uvaţoval ako o poverených dodávateľoch
(nákupcoch). Zo zistených skutočností vyplývajúcich z dokazovania vykonaného súdmi
v základnom konaní je pritom zrejmé, ţe uzavretím zmlúv o kúpe a predaji potravín
na výrobu jedál v zariadeniach školského stravovania vo forme ich dodávok (kúpa, resp.
nákup potravín ţalobcom = dodávka) a odberu (predaj potravín ţalobcom okresným úradom =
odber) sa mal nahradiť dovtedajší spôsob zabezpečovania týchto potravín, spočívajúci v ich
priamom nákupe okresnými úradmi (prostredníctvom zamestnancov pracovne zaradených
v zariadeniach školského stravovania), tak, ţe ich nákup bude zabezpečovať ţalobca. Ak by
okresné úrady chceli poveriť iného rovnakou činnosťou, na akú sa zaviazal ţalobca, t.j.
nákupom potravín na výrobu jedál, mohli tak urobiť len s predchádzajúcim písomným
súhlasom ţalobcu, pričom pre prípad porušenia tejto povinnosti bola dohodnutá zmluvná
pokuta. Zastávam preto názor, ţe priamy nákup potravín okresnými úradmi u predajcov, teda
pokračovanie v dovtedajšom spôsobe ich zabezpečovania, nemoţno v ţiadnych súvislostiach
povaţovať za „poverenie iného“ ich nákupom (predajcov nemoţno povaţovať za dodávateľov
poverených nákupom). Pri inom výklade, z ktorého vychádzal odvolací súd, s prihliadnutím
na všeobecne známu skutočnosť, ţe niektoré potraviny pre výrobu jedál musia byť
zabezpečované prakticky denne, poţiadavka na vyţiadanie si písomného súhlasu ţalobcu
na akýkoľvek aj drobný (bagateľný) nákup, realizovaný vedúcou niektorej školskej jedálne
s následkom vzniku povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 20 000 000,-- Sk pre prípad
nesplnenia tejto povinnosti, by nemohla byť myslená váţne. Bez jasnej odpovede na tieto
dôsledky, ktoré pripúšťa výklad odvolacieho súdu, odôvodnenie jeho rozsudku nespĺňa
poţiadavku presvedčivosti.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
s u d c a
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová