Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 147/2012
PDF · 274.85 KB
No categories available
IV. ÚS 147/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10 C 152/2008
z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 56/2010
z 15. decembra 2010 a prípisom Krajskej prokuratúry v Nitre č. k. Kc 77/11-10
zo 17. augusta 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., B. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka
ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010 a prípisom
Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 77/11-10
zo 17. augusta 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mgr. V. D., N. (ďalej len „žalobca“), sa na
okresnom súde domáhal proti A. H., K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a proti
sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom práva z 26. februára 2008 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade a
sťažovateľkou.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„... Predmetom súdneho konania bol návrh navrhovateľa, na určenie neplatnosti
a síce zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, uzatvorenej dňa 26. 02. 2008 medzi
odporcom v 1. Rade A. H., ako dlžníkom a odporcom v 2. rade - sťažovateľom ako
veriteľom vo forme notárskej zápisnice č. N67/2008, NZ7999/2008, NCR1s7936/2008,
v znení dodatkov. Uvedená zmluva má akcesorický charakter a bola odporcami uzatvorená
za účelom zabezpečenia primárneho záväzku dlžníka, ktorému veriteľ v zmysle zmlúv
o pôžičke poskytol dočasne peňažné prostriedky a to v celkovej výške 53 110,27 €
(1 600 000,- Sk).
Jednalo sa o rad zmlúv o pôžičke a zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorými
sťažovateľ, spoločnosť S., s. r. o. poskytol dočasne peňažné prostriedky dlžníkovi A. H.
Sťažovateľ, S., s. r. o. s odporcom v 1. Rade uzatvorili dňa 26. 02. 2008 Zmluvu o pôžičke a
zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, formou notárskej zápisnice
prostredníctvom Notárskeho úradu v N. pred notárom JUDr. P. Š. Predmetom danej zmluvy
bola pôžička, ktorú sťažovateľ S., s. r. o. ako veriteľ poskytol vo výške 3 153,42 € (95 000,-
Sk) odporcovi v 1. rade ako dlžníkovi a ten sa zaviazal na jej úplné a jednorazové splatenie
najneskôr do 31. 03. 2008.
Ako spôsob zabezpečenia pôžičky zvolili zmluvné strany zabezpečovací prevod práva
v zmysle § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetom zabezpečovacieho prevodu
práva boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. 8234, okres N., obec N., kat. ú. N. a síce: byt č.
74 na 13. poschodí na ul..., nachádzajúci sa v bytovom dome súpisného čísla 4241, na
2
parcele č. 8613 o výmere 540 m- zastavané plochy a nádvoria a tiež spoluvlastnícky podiel
k priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku na kt. je
postavený bytový dom o veľkosti 6100/475839. ...
V zmysle uzatvorenej zmluvy, ako aj zákonných ustanovení ohľadne
zabezpečovacieho prevodu práva, sťažovateľ, S., s. r. o. sa stal dočasným vlastníkom
uvedených nehnuteľností a to až do doby úplného splatenia pohľadávky dlžníkom a pre
prípad nezaplatenia dohodnutej pôžičky, ako veriteľ mal mať právo uspokojiť svoju
pohľadávku speňažením nehnuteľnosti, či už priamym predajom alebo prostredníctvom
dobrovoľnej dražby. Uvedená zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom
práva, bola podnetom na základe ktorého príslušná správa katastra na návrh účastníkov,
zapísala sťažovateľa ako dočasného výlučného vlastníka.
Následne, dňa 06. 03. 2008 sťažovateľ a odporca v 1. Rade realizovali pôvodný
zámer ich zmluvného vzťahu a spísali na totožnom Notárskom úrade, Dodatok č. 1 k zmluve
o pôžičke uvedenej vyššie, na základe ktorého sťažovateľ poskytol odporcovi v 1. rade
navýšenie pôvodnej pôžičky a to o novú sumu 7 966,54 € (240 000,- Sk). Týmto dodatkom
bol čl. č. 1 pôvodnej zmluvy o pôžičke a o zabezpečovacom prevode práva, zmenený avšak
len v rozsahu výšky pôžičky a to na sumu 11 119,96 € (335 000,- Sk), pričom splatnosť aj
ostatné zmluvné podmienky a záväzky zmluvných strán ostali nezmenené...
Dňa 11. 03. 2008 účastníci zmluvy spísali ďalší, v poradí druhý dodatok k pôvodnej
zmluve o pôžičke a zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva, taktiež formou notárskej
zápisnice, prostredníctvom toho istého Notárskeho úradu. Predmetom Dodatku č. 2, bolo
opätovné navýšenie predmetu pôžičky a síce o sumu 28 712,74 € ( 865 000,- Sk). Ostatné
zmluvné podmienky, vrátane termínu splatnosti pôžičky v jej celosti do 31. 03. 2008, ako aj
zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti na L V č. 8234, ostali bezo zmeny...
Pohľadávka sťažovateľa voči odporcovi v 1. rade z titulu hore uvedených zmlúv
o pôžičke je 39 832,70 € a táto bola navýšená o ďalšiu sumu vo výške 13 277,57 €
(400 000, Sk), pôžičkou uzatvorenou zmluvnými stranami ústne. O celkovej výške
pohľadávky svedčí čestné vyhlásenie zo dňa 23. 04. 2008, na základe ktorého dlžník, A. H.
vyhlásil, že celková pohľadávka sťažovateľa, SYMPATHIA, s. r. o. činí 53 110,27 €
(1 600 000,- Sk).
Na základe uvedeného je nesporné, že sťažovateľ poskytol odporcovi v 1. rade
pôžičku v celkovej výške 53 110,27 € (1 600 000,- Sk), ktorú zmluvné strany zabezpečili
nehnuteľnosťou na LV č. 8234, a ktorá bola zmluvnými stranami ocenená ako predmet
zábezpeky na sumu 39 832,70 € (l 200 000,- Sk) v zmysle znenia článku č. II., bod 6. Zmluvy
o pôžičke a o zabezpečení záväzku prevodom práva.
Úmyslom zmluvných strán bolo od začiatku poskytnutie pôžičky vo vyššej čiastke,
o čom svedčia aj krátke intervaly spisovania dodatkov, ako aj čestné vyhlásenie.
K zabezpečeniu pohľadávky dočasným prevodom vlastníctva k nehnuteľnosti došlo už pri
prvej pôžičke a síce z dôvodu, že sťažovateľ ako veriteľ sa logicky chcel vyhnúť riskantnému
postaveniu v prípade otáľania so zabezpečením svojej pohľadávky až pri poslednom
navýšení. Pre doplnenie sťažovateľ uvádza, zhodne ako aj uviedol vo svojej výpovedi
v súdnom konaní, že pôžičku poskytol odporcovi v 1. rade výhradne na jeho podnet, bol to
odporca v 1. rade ktorý ho sám kontaktoval a požiadal o pôžičku, pričom išlo o jednorazovú
finančnú výpomoc a účastník nevykonáva túto činnosť ako predmet podnikania.
Sťažovateľovi nie je jasné z akého dôvodu považoval súd za zásadné skúmať okolnosti či má
sťažovateľ ako veriteľ v predmete činnosti poskytovanie finančných prostriedkov a na
druhej strane sa nezaoberal inými podstatnými okolnosťami prípadu. V konaní sťažovateľ
svoje tvrdenie podložil judikatúrou, ktorá je spomenutá nižšie, avšak súd tieto pri
rozhodovaní nezohľadnil.“
Vo vzťahu k namietanému súdnemu konaniu sťažovateľka v sťažnosti okrem iného
uvádza:
«Navrhovateľ sa v súdnom konaní svojím návrhom domáhal určenia neplatnosti
zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a dôvodom jeho žaloby bola skutočnosť, že
dňa 15. 02. 2008 (t. j. ešte predtým ako bola uzatvorená zmluva o pôžičke a zabezpečení
záväzku prevodom práva), uzatvoril s odporcom v 1. rade, A. H., kúpnu zmluvu, ktorej
predmetom hol prevod vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti, ktorú odporca v 1. rade
poskytol ako zábezpeku sťažovateľovi k zmluve o pôžičke. Nastala teda situácia kedy
odporca v 1. rade jednak previedol vlastnícke právo na navrhovateľa a na druhej strane tú
istú nehnuteľnosť poskytol ako zábezpeku sťažovateľovi odporcovi v 2. rade, ktorý sa stal
jej dočasným vlastníkom. Konanie odporcu v 1. rade bolo od počiatku nedobromyseľné a
smerovalo výhradne k jeho vlastnému obohateniu, kedy získal peňažné prostriedky, ako z
predaja nehnuteľnosti, tak aj z pôžičky zabezpečenej tou istou nehnuteľnosťou. O tejto
skutočnosti svedčí aj trestné konanie, ktoré bolo voči jeho osobe vedené na základe
trestného oznámenia navrhovateľa a ktoré v odôvodnení uvádza aj napadnuté rozhodnutie.
Navrhovateľ napadol zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, nakoľko síce s
odporcom v 1. rade uzatvoril kúpnu zmluvu, avšak nikdy nedošlo k prevodu vlastníckeho
práva a síce z dôvodu že nebol podaný návrh príslušnej správe katastra na vklad
vlastníckeho práva. Navrhovateľ ako kupujúci z kúpnej zmluvy otáľal s podaním návrhu na
zápis svojho vlastníckeho práva správe katastra a odporca v 1. rade medzičasom uzatvoril
so sťažovateľom zmluvu o pôžičke a aj napadnutú zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom
práva. Výsledkom konania odporcu v 1. rade bolo, že správa katastra zapísala sťažovateľa
ako dočasného výlučného vlastníka, ktorým v zmysle práva aj je, zatiaľ čo navrhovateľ ostal
bez nehnuteľnosti, aj keď s uzatvorenou kúpnou zmluvou.
Na základe uvedeného navrhovateľ napadol na príslušnom súde prvého stupňa
platnosť predmetnej zmluvy, pričom dôvod absolútnej neplatnosti videl v tom, že obaja
účastníci dotknutej zmluvy vedeli o predošlej kúpnej zmluve a preto ich konanie bolo „za
hranicou základných etických a mravných zásad“. K uvedenému sťažovateľ uviedol počas
konania, že konal dobromyseľne, nemal žiadnu vedomosť o kúpnej zmluve medzi
navrhovateľom a odporcom v 1. rade a jeho konanie smerovalo výhradne k poskytnutiu
pôžičky na žiadosť odporcu v 1. rade, ktorú si logicky chcel primerane zabezpečiť. Počas
konania, ako na prvom stupni, tak aj v odvolacom postupe nebolo nijakým spôsobom
preukázané, že by sťažovateľ svojím konaním mienil a vedome chcel poškodiť navrhovateľa.
Podvodný úmysel bol preukázaný výhradne u odporcu v 1. rade, ako v trestnom konaní, tak
aj v civilnom. Sťažovateľ svojím konaním mienil výhradne poskytnúť pôžičku odporcovi
v 1. rade a je logické, že keby mal vedomosť, respektíve čo i len podozrenie o predošlej
kúpnej zmluve medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade, za žiadnych okolností by takúto
nehnuteľnosť neprijal ako zábezpeku na svoju pohľadávku, pretože jeho postavenie by bolo
prinajmenšom neisté. Uvedenú skutočnosť, ktorá sa nijako neprieči ľudskej logike, sa
sťažovateľ snažil prezentovať v súdnom konaní, avšak bezvýsledne. Súd v prvom aj druhom
stupni poskytol právnu ochranu výhradne navrhovateľovi, ktorý bol len jedným z dvoch
poškodených veriteľov odporcu v 1. rade ako dlžníka.»
O návrhu žalobcu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 152/2008
z 3. februára 2010, ktorým určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
uzavretá 26. februára 2008 medzi žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a sťažovateľkou
(žalovanou v 2. rade) ako veriteľom vo forme notárskej zápisnice č. N 67/2008,
NZ 7999/2008, NCR1s7936/2008 spísanej notárom JUDr. P. Š., N., v znení doložky o
oprave spísanej 21. mája 2008 vo forme notárskej zápisnice č. N 67/2008, NZ 7999/2008,
NCR1s7936/2008 je neplatná.
Sťažovateľka poukazuje na to, že „okresný súd videl dôvod absolútnej neplatnosti
v tom, že hodnota zabezpečovaného záväzku bola vo výraznom nepomere s predmetom
zabezpečenia. Dotknutú zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú podľa § 39 OZ pre rozpor
s dobrými mravmi a síce konkrétne porovnal výšku pohľadávky pri uzatvorení prvej zmluvy
- 3 153,42 € (95 000,- Sk) s hodnotou jej zabezpečenia - nehnuteľnosť ocenená zmluvnými
stranami na sumu – 39 832,70 € (1 200 000,- Sk).“.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15.
decembra 2010, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny.
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že jej „v konaní nebola poskytnutá právna
ochrana, ako dobromyseľnému veriteľovi a nadobúdateľovi vlastníckeho. práva, kedy súd
pri rozhodovaní nevzal do úvahy všetky okolnosti prítomné pri uzatvorení spornej zmluvy.
V otázke primeranosti a hranice kedy sa považuje pohľadávka a jej prislúchajúca
zábezpeka ešte v súlade s dobrými mravmi, súd mal za rozhodujúcu hodnotu maximálne
140 % krytia (ako pomer hodnoty pohľadávky a zábezpeky). Sťažovateľovi nie je zrejmé
akým spôsobom súd zistil túto hodnotu. Ako uviedol vo svojej výpovedi, informoval sa
u rôznych podnikateľských subjektov aj bánk, ktorí poskytujú pôžičky v rámci svojej
podnikateľskej činnosti spotrebiteľom a hranicu údajných 140 % nepovažovali za
smerodajnú (uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu). Na porovnanie, v zmysle
odbornej literatúry a judikatúry okolitých krajín sa v poslednom čase ustálilo, že za rozpor
s dobrými mravmi pri nepomere hodnoty pohľadávky a zábezpeky sa považuje prekročenie
nad 150 %.“.
Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne
názory iných okresných súdov (Okresného súdu Banská Bystrica vo veci sp. zn.
8 C 75/2007 a Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 39/2004) a tiež
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vec vedená pod sp. zn. 8 Sžo 17/2007) vyjadrené
v obdobných veciach (v otázke dobrých mravov).
Sťažovateľka 18. júla 2011 podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti
namietanému rozsudku krajského súdu. Generálny prokurátor podanie sťažovateľky
prostredníctvom krajskej prokuratúry odložil prípisom č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta
2011.
Podľa tvrdenia sťažovateľky „rozhodnutie Krajskej prokuratúry ktoré touto
sťažnosťou napáda zhodne so súdnymi rozhodnutiami porušuje jeho právo na súdnu a inú
právnu ochranu. Všetky napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nevyhodnotili všetky
dôkazy ktoré vyšli najavo počas konania a táto skutočnosť spôsobila, že boli porušené
práva sťažovateľa.“.
Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 56/2010
z 15. decembra 2010 potvrdzujúcim rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 152/2008
z 3. februára 2010, ako aj postupom krajskej prokuratúry a jej prípisom č. k. Kc 77/11-10
zo 17. augusta 2011 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože „nebrali ako orgány verejnej moci v úvahu tvrdenia sťažovateľa,
avšak pri rozhodovaní zohľadnili výhradne právne postavenie a ochranu práv
navrhovateľa. Ani jeden u zvedených orgánov sa na daný právny spor nepozeral očami
ochrany práv sťažovateľa a nevzal napríklad v úvahu listinný dôkaz predložený
sťažovateľom, v ktorom odporca v 1. rade ako dlžník dobrovoľne uvádza a uznáva celkovú
výšku svojho dlhu voči sťažovateľovi, ako ani nevzali do úvahy celkovú pôžičku ktorú
poskytol sťažovateľ odporcovi v 1. rade. Ak by sa orgán verejnej moci pozeral na právny
spor komplexne a spravodlivo, usúdil by, že celková výška finančných prostriedkov ktoré
poskytol sťažovateľ dlžníkovi ďaleko prevyšovala hodnotu nehnuteľnosti ako zábezpeky
a nemohol by odoprieť právnu ochranu sťažovateľovi.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Podľa § 25 ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z. z., po predbežnom prerokovaní tento
návrh prijal na konanie.
2. Konal a rozhodol v zmysle čl. 127 ods. (1) a (2) Ú stavy Slovenskej republiky
3. Podľa § 52 ods. (2) Zákona č. 38/1993 Z. z., vydal dočasné opatrenie o odklade
vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia
4. V zmysle § 56 ods. (2) spolu s ods. (3) písm. b) a (6) Zákona č. 38/1993 Z. z.
rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia ktorým boli porušené uvedené ústavné práva
a zaviazal orgán, ktorý rozhodnutie vydal na opätovné konanie vo veci s rešpektovaním
názoru ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom krajského
súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010, ako aj prípisom
krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011, ktorým odložila jej podnet na
podanie mimoriadneho dovolania.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 152/2008
z 3. februára 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra
2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).
V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných práv označeným
rozsudkom prvostupňového okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola
podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu
prokurátorovi [podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]
nepovažuje za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je
predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
a preto na jej podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu
nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010
a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná
pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný deň
nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.
10 C 152/2008 z 3. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010 nadobudol právoplatnosť 19. januára 2011.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky bola v tejto časti ústavnému súdu
doručená (9. septembra 2011) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu na podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svoju ustálenú judikatúru v tejto časti sťažnosť po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10
zo 17. augusta 2011 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
Z už citovaného textu § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, m. m. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že krajská
prokuratúra z poverenia generálneho prokurátora nevyhovela jej podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania, pričom vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci
krajskou prokuratúrou.
Ústavný súd zistil, že krajská prokuratúra z poverenia generálneho prokurátora na
základe podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania preskúmala vecnú
správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010
v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 25 Co 56/2010
z 15. decembra 2010, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z hľadiska možnosti
podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa § 243e ods. 1 OSP.
Krajská prokuratúra dospela k záveru, že nie sú dané dôvody na podanie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, a v tejto súvislosti v prípise
č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011 uviedla:
„Podaný podnet odôvodňujete tým, že rozhodnutia súdov oboch stupňov spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f odsek 1 písmeno c/ Občianskeho
súdneho poriadku, keď zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretú dňa 26. 02.
2008 medzi odporcom v 1. rade ako dlžníkom a odporcom v 2. rade ako veriteľom, vo forme
notárskej zápisnice, posúdili ako neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Za
pochybenie označujete posúdenie zmluvného vzťahu spoločnosti S., s. r. o., N. ako veriteľa a
odporcu v 1. rade ako dlžníka, keď bola do úvahy vzatá výhradne výška pohľadávky z prvej
poskytnutej pôžičky a nie obnos pohľadávky ako celok, ktorý vo svojej finálnej výške
výrazne prevyšoval hodnotu predmetu zabezpečenia. Namietate výšku súdom vyčísleného
pomeru hodnoty pohľadávky a zábezpeky vo výške 140 % krytia a súčasne poskytnutie
zvýšenej právnej ochrany dlžníkovi v danom právnom vzťahu z pohľadu spotrebiteľských
zmlúv s tým, že v prípade poskytnutých pôžičiek malo ísť len o jednorazovú finančnú
výpomoc, keďže poskytovanie pôžičiek nie je predmetom podnikania spoločnosti S., s. r. o.,
N.
Som toho názoru, že súdy oboch stupňov v danej veci správne aplikovali právo na
zistený skutkový stav.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa, ktoré vzal za základ svojho rozhodnutia aj
odvolací súd, preukazujú skutočnosť, že na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 26. 02.
2008 podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi odporcom v 1. rade ako dlžníkom
a spoločnosťou S., s. r. o., N. ako veriteľom bola odporcovi v 1. rade požičaná suma
3.153,42 Eur (95.000,- Sk). Pre zabezpečenie splnenia záväzku vzniknutého z tejto zmluvy o
pôžičke, spísanej formou notárskej zápisnice, jej účastníci súčasne uzatvorili zmluvu o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 553 Občianskeho
zákonníka, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu v 1. rade, ktorých
hodnota bola ich vzájomnou dohodou určená sumou 1.200.000,- Sk.
Súdy z uvedeného skutkového stavu vyvodili správny právny záver o absolútnej
neplatnosti tejto zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor s dobrými
mravmi vzhľadom na jednoznačne hrubý nepomer hodnoty predmetu zabezpečenia
k zabezpečovanej pohľadávke, odôvodňujúci rozhodnutie o jej neplatnosti.
Pre rozhodnutie v danej právnej veci bolo podstatné posúdenie oboch právnych
úkonov (zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva), tvoriacich
obsah notárskej zápisnice zo dňa 26. 02. 2008, predstavujúcich hlavný a vedľajší záväzok,
a to v kontexte ich vzájomnej súvislosti z hľadiska účelu, aký nimi mienili strany zmluvy
dosiahnuť. Týmto bolo nielen zabezpečenie návratnosti poskytnutej pôžičky veriteľovi, ale
aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho nehnuteľnému majetku v prospech veriteľa,
v danom prípade v niekoľkonásobne väčšej hodnote ako výška zabezpečovanej pohľadávky,
čo výrazne zasahuje do práv odporcu v 1. rade vo výkone práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov, a vedie preto k záveru o rozpore tohto úkonu s dobrými
mravmi. Výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva by totiž v takomto prípade
neprimerane sťažil postavenie dlžníka, pretože by poprel jeho oprávnený záujem na čo
najvýhodnejšie speňaženie vecí, ako na to nepriamo poukázal v odôvodnení svojho
rozhodnutia aj odvolací súd. Poukazujem pritom na zmysel a účel zabezpečovacieho
prevodu práva, ktorým Je zabezpečenie uspokojenia pohľadávky, ktorého uhradzovacia
funkcia môže byť naplnená len jeho primeraným výkonom.“
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v tvrdení o úmysle zmluvných strán
zabezpečiť zmluvou o zabezpečení záväzku v budúcnosti vzniknuté pohľadávky
sťažovateľky voči žalovanému v 1. rade krajská prokuratúra vo svojom prípise uviedla, že
„pre posúdenie platnosti zmluvy bol rozhodujúci prejav vôle strán v okamihu jej uzavretia.
Tento však, ako to z jej obsahu vyplýva, nezahrňoval Vami uvádzanú vôľu. Navyše
dojednanie takéhoto druhu zabezpečenia by bolo právnym úkonom absolútne neplatným,
minimálne pre rozpor jeho obsahu so zákonom pri akcesorickom charaktere zmluvy
o zabezpečení záväzku, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom viažucim sa na vznik
hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Ďalšie zmluvy o pôžičke vo forme dodatkov k zmluve
o pôžičke zo dňa 26. 02. 2008 uzavreté dňa 06. 03. 2008, 11. 03. 2008 a ústna dohoda zo
dňa 23. 04. 2008, preto nemôžu napĺňať atribúty zmluvy, záväzok z ktorej by bol
zabezpečený zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva tvoriacej obsahovú súčasť
notárskej zápisnice zo dňa 26. 02. 2008.“.
Za irelevantné z hľadiska odôvodnenia podnetu sťažovateľky považovala krajská
prokuratúra aj jej námietky vzťahujúce sa na súdmi (okresným súdom a krajským súdom)
konštatovanú hodnotu maximálne 140 % krytia, „keďže nepomer hodnoty už uvedeného
nehnuteľného majetku odporcu v 1. rade a hodnoty zabezpečovanej pohľadávky v danej veci
výrazne prekračuje aj Vami uvádzaných 150 %“.
V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa zvýšenej právnej ochrany
poskytovanej dlžníkovi krajská prokuratúra uviedla, že «platnosť tejto zmluvy bola súdmi
posudzovaná podľa kritéria absolútneho: z hľadiska dobrých mravov, ktoré sú prostriedkom
ochrany predovšetkým spoločenského a morálneho poriadku spoločnosti, nielen strán
zmluvy, na čo osobitne poukázal odvolací súd.
Na doplnenie Vami uvádzanej judikatúry citujem celé znenie konštatovania
Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 17/2001, zo dňa 12. 12. 2007, na
ktorého časť bez ďalších súvislostí s jeho obsahom poukazujete, ktoré ako celok neodporuje
záverom Vami namietaných súdnych rozhodnutí: „Najvyšší súd Slovenskej republiky
konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma zabezpečenia úveru zabezpečovacím
prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s doložkou, že v prípade, ak úver
nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ „úplné“ vlastnícke právo
k nehnuteľnosti. Treba uviesť, že dojednanie prevodu práva, ako obligačného
zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu
uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka
k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod
vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojím účelom a obsahom, podľa
názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.».
Na základe uvedeného krajská prokuratúra konajúca vo veci z poverenia
generálneho prokurátora [§ 16 zákona č. 153/2011 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)] podnet sťažovateľky prípisom zo 17. augusta
2011 odložila.
Podstatou tejto časti sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s právnymi závermi, ku
ktorým krajská prokuratúra v napadnutom prípise dospela. Ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami
sťažovateľky, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej ústavou garantovaného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti poukazuje
predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania
sú upravené v § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako
procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho
rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá. To zároveň znamená, že
sťažovateľka nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohla
„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jej podnetu, ktorým sa domáhala podania
mimoriadneho dovolania.
Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa
ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie
mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,
nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá
povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom
sťažovateľky zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na
voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, IV. ÚS 260/2011 atď.).
Uvedenému právnemu záveru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru
garantujúceho spravodlivé súdne konanie nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní
(m. m. IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritéria
vyplývajúce z judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom
aspekte) aplikovateľný na toto konanie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho
prokurátora podať vo veci sťažovateľky mimoriadne dovolanie (odložením podnetu
sťažovateľky prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011) nie je
v priamej príčinnej súvislosti so žiadnym ústavou garantovaným právom, a preto
namietaným postupom ani namietaným prípisom krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že
postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky bol v súlade so zákonom
o prokuratúre, keďže krajská prokuratúra sa ním riadne zaoberala a v zákonom ustanovenej
lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom prípise, ktorý je primeraným spôsobom
odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry súvisiacim
s vybavovaním jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a jej prípisom
č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2012