Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 147/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. decembra 2010 a prípisom Krajskej prokuratúry v Nitre č. k. Kc 77/11-10

zo 17. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., B. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka

ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. decembra 2010 a prípisom

Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 77/11-10

zo 17. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mgr. V. D., N. (ďalej len „žalobca“), sa na

okresnom súde domáhal proti A. H., K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a proti

sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom práva z 26. februára 2008 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade a

sťažovateľkou.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„... Predmetom súdneho konania bol návrh navrhovateľa, na určenie neplatnosti

a síce zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, uzatvorenej dňa 26. 02. 2008 medzi

odporcom v 1. Rade A. H., ako dlžníkom a odporcom v 2. rade - sťažovateľom ako

veriteľom vo forme notárskej zápisnice č. N67/2008, NZ7999/2008, NCR1s7936/2008,

v znení dodatkov. Uvedená zmluva má akcesorický charakter a bola odporcami uzatvorená

za účelom zabezpečenia primárneho záväzku dlžníka, ktorému veriteľ v zmysle zmlúv

o pôžičke poskytol dočasne peňažné prostriedky a to v celkovej výške 53 110,27 €

(1 600 000,- Sk).

Jednalo sa o rad zmlúv o pôžičke a zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorými

sťažovateľ, spoločnosť S., s. r. o. poskytol dočasne peňažné prostriedky dlžníkovi A. H.

Sťažovateľ, S., s. r. o. s odporcom v 1. Rade uzatvorili dňa 26. 02. 2008 Zmluvu o pôžičke a

zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, formou notárskej zápisnice

prostredníctvom Notárskeho úradu v N. pred notárom JUDr. P. Š. Predmetom danej zmluvy

bola pôžička, ktorú sťažovateľ S., s. r. o. ako veriteľ poskytol vo výške 3 153,42 € (95 000,-

Sk) odporcovi v 1. rade ako dlžníkovi a ten sa zaviazal na jej úplné a jednorazové splatenie

najneskôr do 31. 03. 2008.

Ako spôsob zabezpečenia pôžičky zvolili zmluvné strany zabezpečovací prevod práva

v zmysle a nasl. . Predmetom zabezpečovacieho prevodu

práva boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. 8234, okres N., obec N., kat. ú. N. a síce: byt č.

74 na 13. poschodí na ul..., nachádzajúci sa v bytovom dome súpisného čísla 4241, na

2

parcele č. 8613 o výmere 540 m- zastavané plochy a nádvoria a tiež spoluvlastnícky podiel

k priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku na kt. je

postavený bytový dom o veľkosti 6100/475839. ...

V zmysle uzatvorenej zmluvy, ako aj zákonných ustanovení ohľadne

zabezpečovacieho prevodu práva, sťažovateľ, S., s. r. o. sa stal dočasným vlastníkom

uvedených nehnuteľností a to až do doby úplného splatenia pohľadávky dlžníkom a pre

prípad nezaplatenia dohodnutej pôžičky, ako veriteľ mal mať právo uspokojiť svoju

pohľadávku speňažením nehnuteľnosti, či už priamym predajom alebo prostredníctvom

dobrovoľnej dražby. Uvedená zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom

práva, bola podnetom na základe ktorého príslušná správa katastra na návrh účastníkov,

zapísala sťažovateľa ako dočasného výlučného vlastníka.

Následne, dňa 06. 03. 2008 sťažovateľ a odporca v 1. Rade realizovali pôvodný

zámer ich zmluvného vzťahu a spísali na totožnom Notárskom úrade, Dodatok č. 1 k zmluve

o pôžičke uvedenej vyššie, na základe ktorého sťažovateľ poskytol odporcovi v 1. rade

navýšenie pôvodnej pôžičky a to o novú sumu 7 966,54 € (240 000,- Sk). Týmto dodatkom

bol čl. č. 1 pôvodnej zmluvy o pôžičke a o zabezpečovacom prevode práva, zmenený avšak

len v rozsahu výšky pôžičky a to na sumu 11 119,96 € (335 000,- Sk), pričom splatnosť aj

ostatné zmluvné podmienky a záväzky zmluvných strán ostali nezmenené...

Dňa 11. 03. 2008 účastníci zmluvy spísali ďalší, v poradí druhý dodatok k pôvodnej

zmluve o pôžičke a zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva, taktiež formou notárskej

zápisnice, prostredníctvom toho istého Notárskeho úradu. Predmetom Dodatku č. 2, bolo

opätovné navýšenie predmetu pôžičky a síce o sumu 28 712,74 € ( 865 000,- Sk). Ostatné

zmluvné podmienky, vrátane termínu splatnosti pôžičky v jej celosti do 31. 03. 2008, ako aj

zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti na L V č. 8234, ostali bezo zmeny...

Pohľadávka sťažovateľa voči odporcovi v 1. rade z titulu hore uvedených zmlúv

o pôžičke je 39 832,70 € a táto bola navýšená o ďalšiu sumu vo výške 13 277,57 €

(400 000, Sk), pôžičkou uzatvorenou zmluvnými stranami ústne. O celkovej výške

pohľadávky svedčí čestné vyhlásenie zo dňa 23. 04. 2008, na základe ktorého dlžník, A. H.

vyhlásil, že celková pohľadávka sťažovateľa, SYMPATHIA, s. r. o. činí 53 110,27 €

(1 600 000,- Sk).

Na základe uvedeného je nesporné, že sťažovateľ poskytol odporcovi v 1. rade

pôžičku v celkovej výške 53 110,27 € (1 600 000,- Sk), ktorú zmluvné strany zabezpečili

nehnuteľnosťou na LV č. 8234, a ktorá bola zmluvnými stranami ocenená ako predmet

zábezpeky na sumu 39 832,70 € (l 200 000,- Sk) v zmysle znenia článku č. II., bod 6. Zmluvy

o pôžičke a o zabezpečení záväzku prevodom práva.

Úmyslom zmluvných strán bolo od začiatku poskytnutie pôžičky vo vyššej čiastke,

o čom svedčia aj krátke intervaly spisovania dodatkov, ako aj čestné vyhlásenie.

K zabezpečeniu pohľadávky dočasným prevodom vlastníctva k nehnuteľnosti došlo už pri

prvej pôžičke a síce z dôvodu, že sťažovateľ ako veriteľ sa logicky chcel vyhnúť riskantnému

postaveniu v prípade otáľania so zabezpečením svojej pohľadávky až pri poslednom

navýšení. Pre doplnenie sťažovateľ uvádza, zhodne ako aj uviedol vo svojej výpovedi

v súdnom konaní, že pôžičku poskytol odporcovi v 1. rade výhradne na jeho podnet, bol to

odporca v 1. rade ktorý ho sám kontaktoval a požiadal o pôžičku, pričom išlo o jednorazovú

finančnú výpomoc a účastník nevykonáva túto činnosť ako predmet podnikania.

Sťažovateľovi nie je jasné z akého dôvodu považoval súd za zásadné skúmať okolnosti či má

sťažovateľ ako veriteľ v predmete činnosti poskytovanie finančných prostriedkov a na

druhej strane sa nezaoberal inými podstatnými okolnosťami prípadu. V konaní sťažovateľ

svoje tvrdenie podložil judikatúrou, ktorá je spomenutá nižšie, avšak súd tieto pri

rozhodovaní nezohľadnil.“

Vo vzťahu k namietanému súdnemu konaniu sťažovateľka v sťažnosti okrem iného

uvádza:

«Navrhovateľ sa v súdnom konaní svojím návrhom domáhal určenia neplatnosti

zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a dôvodom jeho žaloby bola skutočnosť, že

dňa 15. 02. 2008 (t. j. ešte predtým ako bola uzatvorená zmluva o pôžičke a zabezpečení

záväzku prevodom práva), uzatvoril s odporcom v 1. rade, A. H., kúpnu zmluvu, ktorej

predmetom hol prevod vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti, ktorú odporca v 1. rade

poskytol ako zábezpeku sťažovateľovi k zmluve o pôžičke. Nastala teda situácia kedy

odporca v 1. rade jednak previedol vlastnícke právo na navrhovateľa a na druhej strane tú

istú nehnuteľnosť poskytol ako zábezpeku sťažovateľovi odporcovi v 2. rade, ktorý sa stal

jej dočasným vlastníkom. Konanie odporcu v 1. rade bolo od počiatku nedobromyseľné a

smerovalo výhradne k jeho vlastnému obohateniu, kedy získal peňažné prostriedky, ako z

predaja nehnuteľnosti, tak aj z pôžičky zabezpečenej tou istou nehnuteľnosťou. O tejto

skutočnosti svedčí aj trestné konanie, ktoré bolo voči jeho osobe vedené na základe

trestného oznámenia navrhovateľa a ktoré v odôvodnení uvádza aj napadnuté rozhodnutie.

Navrhovateľ napadol zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, nakoľko síce s

odporcom v 1. rade uzatvoril kúpnu zmluvu, avšak nikdy nedošlo k prevodu vlastníckeho

práva a síce z dôvodu že nebol podaný návrh príslušnej správe katastra na vklad

vlastníckeho práva. Navrhovateľ ako kupujúci z kúpnej zmluvy otáľal s podaním návrhu na

zápis svojho vlastníckeho práva správe katastra a odporca v 1. rade medzičasom uzatvoril

so sťažovateľom zmluvu o pôžičke a aj napadnutú zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom

práva. Výsledkom konania odporcu v 1. rade bolo, že správa katastra zapísala sťažovateľa

ako dočasného výlučného vlastníka, ktorým v zmysle práva aj je, zatiaľ čo navrhovateľ ostal

bez nehnuteľnosti, aj keď s uzatvorenou kúpnou zmluvou.

Na základe uvedeného navrhovateľ napadol na príslušnom súde prvého stupňa

platnosť predmetnej zmluvy, pričom dôvod absolútnej neplatnosti videl v tom, že obaja

účastníci dotknutej zmluvy vedeli o predošlej kúpnej zmluve a preto ich konanie bolo „za

hranicou základných etických a mravných zásad“. K uvedenému sťažovateľ uviedol počas

konania, že konal dobromyseľne, nemal žiadnu vedomosť o kúpnej zmluve medzi

navrhovateľom a odporcom v 1. rade a jeho konanie smerovalo výhradne k poskytnutiu

pôžičky na žiadosť odporcu v 1. rade, ktorú si logicky chcel primerane zabezpečiť. Počas

konania, ako na prvom stupni, tak aj v odvolacom postupe nebolo nijakým spôsobom

preukázané, že by sťažovateľ svojím konaním mienil a vedome chcel poškodiť navrhovateľa.

Podvodný úmysel bol preukázaný výhradne u odporcu v 1. rade, ako v trestnom konaní, tak

aj v civilnom. Sťažovateľ svojím konaním mienil výhradne poskytnúť pôžičku odporcovi

v 1. rade a je logické, že keby mal vedomosť, respektíve čo i len podozrenie o predošlej

kúpnej zmluve medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade, za žiadnych okolností by takúto

nehnuteľnosť neprijal ako zábezpeku na svoju pohľadávku, pretože jeho postavenie by bolo

prinajmenšom neisté. Uvedenú skutočnosť, ktorá sa nijako neprieči ľudskej logike, sa

sťažovateľ snažil prezentovať v súdnom konaní, avšak bezvýsledne. Súd v prvom aj druhom

stupni poskytol právnu ochranu výhradne navrhovateľovi, ktorý bol len jedným z dvoch

poškodených veriteľov odporcu v 1. rade ako dlžníka.»

O návrhu žalobcu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 3. februára 2010, ktorým určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva

uzavretá 26. februára 2008 medzi žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a sťažovateľkou

(žalovanou v 2. rade) ako veriteľom vo forme notárskej zápisnice č. N 67/2008,

NZ 7999/2008, NCR1s7936/2008 spísanej notárom JUDr. P. Š., N., v znení doložky o

oprave spísanej 21. mája 2008 vo forme notárskej zápisnice č. N 67/2008, ,

NCR1s7936/2008 je neplatná.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „okresný súd videl dôvod absolútnej neplatnosti

v tom, že hodnota zabezpečovaného záväzku bola vo výraznom nepomere s predmetom

zabezpečenia. Dotknutú zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú podľa pre rozpor

s dobrými mravmi a síce konkrétne porovnal výšku pohľadávky pri uzatvorení prvej zmluvy

- 3 153,42 € (95 000,- Sk) s hodnotou jej zabezpečenia - nehnuteľnosť ocenená zmluvnými

stranami na sumu – 39 832,70 € (1 200 000,- Sk).“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. z 15.

decembra 2010, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že jej „v konaní nebola poskytnutá právna

ochrana, ako dobromyseľnému veriteľovi a nadobúdateľovi vlastníckeho. práva, kedy súd

pri rozhodovaní nevzal do úvahy všetky okolnosti prítomné pri uzatvorení spornej zmluvy.

V otázke primeranosti a hranice kedy sa považuje pohľadávka a jej prislúchajúca

zábezpeka ešte v súlade s dobrými mravmi, súd mal za rozhodujúcu hodnotu maximálne

140 % krytia (ako pomer hodnoty pohľadávky a zábezpeky). Sťažovateľovi nie je zrejmé

akým spôsobom súd zistil túto hodnotu. Ako uviedol vo svojej výpovedi, informoval sa

u rôznych podnikateľských subjektov aj bánk, ktorí poskytujú pôžičky v rámci svojej

podnikateľskej činnosti spotrebiteľom a hranicu údajných 140 % nepovažovali za

smerodajnú (uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu). Na porovnanie, v zmysle

odbornej literatúry a judikatúry okolitých krajín sa v poslednom čase ustálilo, že za rozpor

s dobrými mravmi pri nepomere hodnoty pohľadávky a zábezpeky sa považuje prekročenie

nad 150 %.“.

Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne

názory iných okresných súdov (Okresného súdu Banská Bystrica vo veci sp. zn.

a Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. ) a tiež

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vec vedená pod sp. zn. ) vyjadrené

v obdobných veciach (v otázke dobrých mravov).

Sťažovateľka 18. júla 2011 podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti

namietanému rozsudku krajského súdu. Generálny prokurátor podanie sťažovateľky

prostredníctvom krajskej prokuratúry odložil prípisom č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta

2011.

Podľa tvrdenia sťažovateľky „rozhodnutie Krajskej prokuratúry ktoré touto

sťažnosťou napáda zhodne so súdnymi rozhodnutiami porušuje jeho právo na súdnu a inú

právnu ochranu. Všetky napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nevyhodnotili všetky

dôkazy ktoré vyšli najavo počas konania a táto skutočnosť spôsobila, že boli porušené

práva sťažovateľa.“.

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 potvrdzujúcim rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 3. februára 2010, ako aj postupom krajskej prokuratúry a jej prípisom č. k. Kc 77/11-10

zo 17. augusta 2011 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, pretože „nebrali ako orgány verejnej moci v úvahu tvrdenia sťažovateľa,

avšak pri rozhodovaní zohľadnili výhradne právne postavenie a ochranu práv

navrhovateľa. Ani jeden u zvedených orgánov sa na daný právny spor nepozeral očami

ochrany práv sťažovateľa a nevzal napríklad v úvahu listinný dôkaz predložený

sťažovateľom, v ktorom odporca v 1. rade ako dlžník dobrovoľne uvádza a uznáva celkovú

výšku svojho dlhu voči sťažovateľovi, ako ani nevzali do úvahy celkovú pôžičku ktorú

poskytol sťažovateľ odporcovi v 1. rade. Ak by sa orgán verejnej moci pozeral na právny

spor komplexne a spravodlivo, usúdil by, že celková výška finančných prostriedkov ktoré

poskytol sťažovateľ dlžníkovi ďaleko prevyšovala hodnotu nehnuteľnosti ako zábezpeky

a nemohol by odoprieť právnu ochranu sťažovateľovi.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Podľa , po predbežnom prerokovaní tento

návrh prijal na konanie.

2. Konal a rozhodol v zmysle čl. 127 ods. (1) a (2) Ú stavy Slovenskej republiky

3. Podľa ods. (2) , vydal dočasné opatrenie o odklade

vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia

4. V zmysle ods. (2) spolu s ods. (3) písm. b) a (6)

rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia ktorým boli porušené uvedené ústavné práva

a zaviazal orgán, ktorý rozhodnutie vydal na opätovné konanie vo veci s rešpektovaním

názoru ústavného súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2010, rozsudkom krajského

súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 15. decembra 2010, ako aj prípisom

krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011, ktorým odložila jej podnet na

podanie mimoriadneho dovolania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 3. februára 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. decembra

2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie svojich a dohovorom garantovaných práv označeným

rozsudkom prvostupňového okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola

podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu

prokurátorovi [podľa až (ďalej aj „OSP“)]

nepovažuje za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je

predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa ,

a preto na jej podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu

nemožno prihliadať (m. m. , , ,

a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná

pred uplynutím lehoty ustanovenej v , relevantný deň

nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 3. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 nadobudol právoplatnosť 19. januára 2011.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky bola v tejto časti ústavnému súdu

doručená (9. septembra 2011) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu na podanie sťažnosti

podľa a svoju ustálenú judikatúru v tejto časti sťažnosť po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10

zo 17. augusta 2011 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

Z už citovaného textu vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, m. m. , , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru z dôvodu, že krajská

prokuratúra z poverenia generálneho prokurátora nevyhovela jej podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania, pričom vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci

krajskou prokuratúrou.

Ústavný súd zistil, že krajská prokuratúra z poverenia generálneho prokurátora na

základe podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania preskúmala vecnú

správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2010

v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z hľadiska možnosti

podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa .

Krajská prokuratúra dospela k záveru, že nie sú dané dôvody na podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, a v tejto súvislosti v prípise

č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011 uviedla:

„Podaný podnet odôvodňujete tým, že rozhodnutia súdov oboch stupňov spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f odsek 1 písmeno c/ Občianskeho

súdneho poriadku, keď zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretú dňa 26. 02.

2008 medzi odporcom v 1. rade ako dlžníkom a odporcom v 2. rade ako veriteľom, vo forme

notárskej zápisnice, posúdili ako neplatnú podľa . Za

pochybenie označujete posúdenie zmluvného vzťahu spoločnosti S., s. r. o., N. ako veriteľa a

odporcu v 1. rade ako dlžníka, keď bola do úvahy vzatá výhradne výška pohľadávky z prvej

poskytnutej pôžičky a nie obnos pohľadávky ako celok, ktorý vo svojej finálnej výške

výrazne prevyšoval hodnotu predmetu zabezpečenia. Namietate výšku súdom vyčísleného

pomeru hodnoty pohľadávky a zábezpeky vo výške 140 % krytia a súčasne poskytnutie

zvýšenej právnej ochrany dlžníkovi v danom právnom vzťahu z pohľadu spotrebiteľských

zmlúv s tým, že v prípade poskytnutých pôžičiek malo ísť len o jednorazovú finančnú

výpomoc, keďže poskytovanie pôžičiek nie je predmetom podnikania spoločnosti S., s. r. o.,

N.

Som toho názoru, že súdy oboch stupňov v danej veci správne aplikovali právo na

zistený skutkový stav.

Skutkové zistenia súdu prvého stupňa, ktoré vzal za základ svojho rozhodnutia aj

odvolací súd, preukazujú skutočnosť, že na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 26. 02.

2008 podľa a nasl. medzi odporcom v 1. rade ako dlžníkom

a spoločnosťou S., s. r. o., N. ako veriteľom bola odporcovi v 1. rade požičaná suma

3.153,42 Eur (95.000,- Sk). Pre zabezpečenie splnenia záväzku vzniknutého z tejto zmluvy o

pôžičke, spísanej formou notárskej zápisnice, jej účastníci súčasne uzatvorili zmluvu o

zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 553 Občianskeho

zákonníka, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu v 1. rade, ktorých

hodnota bola ich vzájomnou dohodou určená sumou 1.200.000,- Sk.

Súdy z uvedeného skutkového stavu vyvodili správny právny záver o absolútnej

neplatnosti tejto zmluvy podľa pre jej rozpor s dobrými

mravmi vzhľadom na jednoznačne hrubý nepomer hodnoty predmetu zabezpečenia

k zabezpečovanej pohľadávke, odôvodňujúci rozhodnutie o jej neplatnosti.

Pre rozhodnutie v danej právnej veci bolo podstatné posúdenie oboch právnych

úkonov (zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva), tvoriacich

obsah notárskej zápisnice zo dňa 26. 02. 2008, predstavujúcich hlavný a vedľajší záväzok,

a to v kontexte ich vzájomnej súvislosti z hľadiska účelu, aký nimi mienili strany zmluvy

dosiahnuť. Týmto bolo nielen zabezpečenie návratnosti poskytnutej pôžičky veriteľovi, ale

aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho nehnuteľnému majetku v prospech veriteľa,

v danom prípade v niekoľkonásobne väčšej hodnote ako výška zabezpečovanej pohľadávky,

čo výrazne zasahuje do práv odporcu v 1. rade vo výkone práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov, a vedie preto k záveru o rozpore tohto úkonu s dobrými

mravmi. Výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva by totiž v takomto prípade

neprimerane sťažil postavenie dlžníka, pretože by poprel jeho oprávnený záujem na čo

najvýhodnejšie speňaženie vecí, ako na to nepriamo poukázal v odôvodnení svojho

rozhodnutia aj odvolací súd. Poukazujem pritom na zmysel a účel zabezpečovacieho

prevodu práva, ktorým Je zabezpečenie uspokojenia pohľadávky, ktorého uhradzovacia

funkcia môže byť naplnená len jeho primeraným výkonom.“

K námietke sťažovateľky spočívajúcej v tvrdení o úmysle zmluvných strán

zabezpečiť zmluvou o zabezpečení záväzku v budúcnosti vzniknuté pohľadávky

sťažovateľky voči žalovanému v 1. rade krajská prokuratúra vo svojom prípise uviedla, že

„pre posúdenie platnosti zmluvy bol rozhodujúci prejav vôle strán v okamihu jej uzavretia.

Tento však, ako to z jej obsahu vyplýva, nezahrňoval Vami uvádzanú vôľu. Navyše

dojednanie takéhoto druhu zabezpečenia by bolo právnym úkonom absolútne neplatným,

minimálne pre rozpor jeho obsahu so zákonom pri akcesorickom charaktere zmluvy

o zabezpečení záväzku, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom viažucim sa na vznik

hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Ďalšie zmluvy o pôžičke vo forme dodatkov k zmluve

o pôžičke zo dňa 26. 02. 2008 uzavreté dňa 06. 03. 2008, 11. 03. 2008 a ústna dohoda zo

dňa 23. 04. 2008, preto nemôžu napĺňať atribúty zmluvy, záväzok z ktorej by bol

zabezpečený zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva tvoriacej obsahovú súčasť

notárskej zápisnice zo dňa 26. 02. 2008.“.

Za irelevantné z hľadiska odôvodnenia podnetu sťažovateľky považovala krajská

prokuratúra aj jej námietky vzťahujúce sa na súdmi (okresným súdom a krajským súdom)

konštatovanú hodnotu maximálne 140 % krytia, „keďže nepomer hodnoty už uvedeného

nehnuteľného majetku odporcu v 1. rade a hodnoty zabezpečovanej pohľadávky v danej veci

výrazne prekračuje aj Vami uvádzaných 150 %“.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa zvýšenej právnej ochrany

poskytovanej dlžníkovi krajská prokuratúra uviedla, že «platnosť tejto zmluvy bola súdmi

posudzovaná podľa kritéria absolútneho: z hľadiska dobrých mravov, ktoré sú prostriedkom

ochrany predovšetkým spoločenského a morálneho poriadku spoločnosti, nielen strán

zmluvy, na čo osobitne poukázal odvolací súd.

Na doplnenie Vami uvádzanej judikatúry citujem celé znenie konštatovania

Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí sp. zn. , zo dňa 12. 12. 2007, na

ktorého časť bez ďalších súvislostí s jeho obsahom poukazujete, ktoré ako celok neodporuje

záverom Vami namietaných súdnych rozhodnutí: „Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma zabezpečenia úveru zabezpečovacím

prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s doložkou, že v prípade, ak úver

nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ „úplné“ vlastnícke právo

k nehnuteľnosti. Treba uviesť, že dojednanie prevodu práva, ako obligačného

zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu

uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka

k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod

vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojím účelom a obsahom, podľa

názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle

neplatné.».

Na základe uvedeného krajská prokuratúra konajúca vo veci z poverenia

generálneho prokurátora [ o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)] podnet sťažovateľky prípisom zo 17. augusta

2011 odložila.

Podstatou tejto časti sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s právnymi závermi, ku

ktorým krajská prokuratúra v napadnutom prípise dospela. Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami

sťažovateľky, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej garantovaného

základného práva podľa a ani práva podľa dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti poukazuje

predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

sú upravené v a nasl. . Z označených ustanovení

jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako

procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho

rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá. To zároveň znamená, že

sťažovateľka nemá garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohla

„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jej podnetu, ktorým sa domáhala podania

mimoriadneho dovolania.

Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa

ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie

mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,

nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu

podľa možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom

sťažovateľky zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na

voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , atď.).

Uvedenému právnemu záveru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

garantujúceho spravodlivé súdne konanie nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní

(m. m. , ). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritéria

vyplývajúce z judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom

aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho

prokurátora podať vo veci sťažovateľky mimoriadne dovolanie (odložením podnetu

sťažovateľky prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011) nie je

v priamej príčinnej súvislosti so žiadnym garantovaným právom, a preto

namietaným postupom ani namietaným prípisom krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že

postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky bol v súlade so zákonom

o prokuratúre, keďže krajská prokuratúra sa ním riadne zaoberala a v zákonom ustanovenej

lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom prípise, ktorý je primeraným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajskej prokuratúry súvisiacim

s vybavovaním jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a jej prípisom

č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011, odmietol podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012