Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 226/2011
PDF · 263.53 KB
No categories available
I. ÚS 226/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 predbežne
prerokoval sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M., obaja bytom P., zastúpených
advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 86/2010, 2 Cob 87/2010, 2 Cob 21/2011
z 23. februára 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 21 Cb 207/2004
zo 16. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011
doručená sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M., obaja bytom P. (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 86/2010, 2 Cob 87/2010,
2 Cob 21/2011 z 23. februára 2011 (ďalej len „rozsudok z 23. februára 2011“ alebo
„namietaný rozsudok“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 21 Cb 207/2004 zo 16. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok zo 16. decembra
2008“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Cob/86/2010-358, 2Cob 87/2010,
2 Cob 21/2011 Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16.
12. 2008, č. k. 21Cb 207/2004-290 v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. 06. 2009, č.
k. 21Cb 207/2004-308 v napadnutej časti vo výroku o zamietnutí žaloby, potvrdil uznesenie
zo dňa 15. 07. 2010, č. k. 21Cb 207/204-341 o povinnosti nahradiť štátu trovy vo výške 20,-
eur, zmenil uznesenie zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 21Cb 207/2004-306 tak, že žalobcovia sú
povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne…
trovy prvostupňového konania vo výške 3.213,66 eur… a zaviazal žalobcov spoločne
a nerozdielne nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne… trovy odvolacieho
konania vo výške 1.291,26 eur…
V danom prípade si sťažovatelia uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, zaplatenie nemajetkovej ujmy a ušlého zisku, a to s poukazom na porušenie
autorských práv sťažovateľov žalovaným, Ing. arch. V. L., ktorý porušil ich autorské právo
pri projektovaní Domu smútku v L., keď skopíroval ich projekt Domu smútku v M., pričom
zhoda oboch projektov je 99 %.
Oba súdy zhodne konštatovali, že v danom prípade došlo k premlčaniu nárokov
sťažovateľov, pretože vzťah medzi sťažovateľmi a žalovaným je potrebné posudzovať podľa
ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka…
Závery oboch súdov vo vzťahu k premlčaniu nároku, resp. k posudzovaniu uvedeného
nároku podľa Občianskeho zákonníka, hoci išlo o vzťah dvoch podnikateľských subjektov,
nemožno považovať za ústavne konformný, keďže súdy v danom prípade použili nesprávnu
právnu normu, v dôsledku čoho je ich rozhodnutie arbitrárne.
Predmetom premlčania v zmysle § 387 ods. 2 Obch. zákonníka sú všetky práva
vyplývajúce z obchodných záväzkových vzťahov. Medzi obchodné záväzkové vzťahy treba
zahrnúť aj právo na náhradu škody, a to aj vtedy, ak toto právo vzniklo v dôsledku
porušenia mimozáväzkovej povinnosti. Náhrada škody sa totiž vždy realizuje vo forme
záväzkového vzťahu, t. j. záväzku, ktorý smeruje k náhrade škody.
Jedným z nárokov, ktoré si žalobcovia uplatnili bol aj nárok na náhradu škody, išlo
pritom o nárok vyplývajúci z mimozáväzkového vzťahu, ktorý však, s poukazom na
skutočnosť, že ide o vzťah dvoch podnikateľov, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti, je
potrebné posudzovať podľa obchodného zákonníka. Keďže Obchodný zákonník má celistvú
úpravu premlčania, je použitie Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o premlčanie, v danom
prípade vylúčená.
Podobnú argumentáciu je možné použiť aj vo vzťahu k nároku sťažovateľov na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Na riešenie vzťahu Občianskeho a Obchodného
zákonníka je potrebné použiť interpretačné pravidlo, vymedzené § v § 1 Obch. zák.
východiskovou otázkou je, že záväzok z titulu bezdôvodného obohatenia, ak ide o vzťah
medzi podnikateľmi a vznikol v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, je
obchodnoprávnym vzťahom, a to aj napriek tomu, že sa naň v dôsledku absencie právnej
úpravy v Obchodnom zákonníku bude aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka.
Hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje Občiansky zákonník a aplikuje sa
aj na obchodné vzťahy, na tieto vzťahy, na tieto vzťahy nemožno aplikovať aj právnu úpravu
premlčania, t.j. osobitnú dvojročnú premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného
obohatenia, a to aj napriek tomu, že Obchodný zákonník pre vydanie bezdôvodného
obohatenia neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu odlišnú od všeobecnej štvorročnej
premlčacej doby. To znamená, že osobitne treba pristupovať k právnej úprave
bezdôvodného obohatenia a osobitne k inštitútu premlčania, upravenom v Obchodnom
zákonníku.
Tento názor zastáva i NS ČR, ktorý vychádza vlastne z toho istého Obchodného
zákonníka, ktorý je platný a účinný v SR a následne i Ústavný súd v ČR vo svojom náleze
z 8. júla 1999 sp. zn. III US 140/99, kde US uzavrel, že rozhodujúce pre riešenie otázky,
ktorý právny predpis treba použiť pri posudzovania premlčania nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia je podstata spoločenského vzťahu v ktorom podnikateľ
vystupoval.
Okrem toho i NS SR v rozsudku z 23. 10. 2001 sp. zn. M Obdo V 2/2002 a v ďalších
veciach rozhodol obdobne o aplikácii obch. zákonníka na posudzovanie otázky premlčania
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v nepublikovanom rozsudku sp. zn.
4 Obo 57/03 zo dňa 26. 2. 2004 došiel k záveru, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré vzniklo plnením z neplatnej zmluvy sa premlčuje v 4-ročnej lehote podľa
§ 397 Obch. zákonníka. Tento rozsudok potvrdil i US SR rozsudkom sp. zn. IV. US 214/04
z 13. 12. 2005, kde konštatoval, že obch. zákonník obsahuje úpravu odlišnú od OZ
(špeciálnu úpravu) práve v otázke premlčania. Dĺžka premlčacej lehoty je v obchodných
vzťahoch zásadne odlišná – do úvahy prichádza iba (všeobecná) 4-ročná premlčacia doba.
Posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa teda bude riadiť OZ ale premlčanie práv podľa
tohto bezdôvodného obohatenia budú podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia
v režime OZ. To isté konštatoval aj NS SR i v ďalšom svojom rozsudku sp. zn.
5 Obo 86/2005 zo 6. 10. 2005.
Súd mal za preukázané, že premlčacia doba začala žalobcom plynúť dňom 16.
11. 2001. Pri aplikácii správnej právnej normy, t. j. Obchodného zákonníka, by premlčacia
doba uplynula dňom 16. 11. 2005, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 21. 11. 2003, čo
znamená, že nárok žalobcov bol podaný riadne a včas a vznesená námietka premlčania nie
je dôvodná...
Z doložených dôkazov a výpovedí žalobcov je zrejmé, že žalobcovia sa o tom, že daný
dom smútku projektoval Ing. arch. L. dozvedeli s určitosťou až pri predložení dokumentácie
k tejto stavbe súdu. To je až v roku 2006/2007 pri vypracovaní znaleckého posudku.
Následne zo znaleckého posudku č. 25/2007, znalca Ing. arch. I. B., sa žalobcovia dozvedeli
o tom, ako boli ich domy smútku upravené, a to či už po stránke architektonickej, ale i
stavebno-technickej. To znamená, že až od tejto doby začala plynúť subjektívna premlčacia
lehota.
Napriek vyššie uvedenej právnej praxi, ktorá akceptuje posudzovanie premlčania vo
vzťahoch medzi podnikateľmi podľa ustanovení Obchodného zákonníka, konajúce súdy
aplikovali Občiansky zákonník a nárok posúdili ako premlčaný. Pritom postup všeobecného
súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore
s konštantnou rozhodovacou praxou je potrebné považovať za postup arbitrárny, ktorý je
zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
Ak by sme aj pripustili tento postup súdu, k premlčaniu nemohlo dôjsť, pokiaľ ide
o nárok na nemajetkovú ujmu, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej
lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát. Premlčacia
lehota v danom prípade uplynula až 16. 11. 2004, preto nie je zrejmé, ako súdy dospeli
k záveru, že aj tento nárok žalobcov je premlčaný. V tejto časti preto považujeme napadnuté
rozsudky za nepreskúmateľné.
Poukazujeme tiež na to, že právne posúdenie uplatneného nároku je výlučne vec
súdu. Posúdenie právnej kvalifikácie patrí výlučne súdu a navrhovateľ vôbec nie je povinný
svoj nárok aj právne kvalifikovať. Z tohto dôvodu sme toho názoru, že už v rámci
prvostupňového konania mal súd posudzovať oba nároky súčasne, a to odo dňa uplatnenia
nároku, a teda že tieto nároky nemôžu byť ani premlčané.
Dôkaz: Rozsudok Najvyššieho súdu č. 5CdoS8/99 publikovaný v ZSR č. 6/2000 pod
číslom 61, strana 122-123
Podľa § 44 ods. 1 383/97 Z. z. v znení noviel, autor, ktorého právo bolo porušené
môže sa domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakazovalo, následky
porušenia odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením
práva autorovi závažná ujma nemajetkovej povahy má autor právo na zadosťučinenie
v peňažnej sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce, výšku
peňažného zadosťučinia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj
na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. V danom prípade žalobcom ako autorom
domu smútku v M. vznikla odkopírovaním ich domu smútku žalovaným v P., L. a pod. veľká
nemajetková ujma, nakoľko zásahy žalovaného do projektu žalobcov znížili hodnotu
pôvodného diela, nakoľko boli vykonané tak, že celkovo zhoršili kvalitu architektonického
diela novovytvoreného a z dôvodu, že každý sa domnieval, že išlo o projekt žalobcov
poškodili tým ich dobré meno nekvalitnou kopiráciou bez ich vedomia.
Z vykonaného dokazovania mali súdy preukázané, že dom smútku v P. bol
odkopírovaný, čo uviedol vo svojom znaleckom posudku č. 25/2007 zo dňa 28. 11. 2007 aj
súdny znalec Ing. arch. B. Ivan, ktorý v závere uvádza, že pri vyhodnotení všetkých aspektov
a kritérií porovnania prevládajúcich a rozhodujúcich základných prvkov domu smútku v
obci P. a v obci M. sú totožné, pokiaľ ide o pôdorysné riešenie stavby a vonkajší tvar
stavby. Znalec taktiež konštatoval, že v danom prípade boli zhodné dispozičné a
dispozičnoprevádzkové riešenia domov smútku žalobcov v M. a domov smútku v P. V závere
svojho znaleckého posudku znalec konštatuje, že žalobcom vznikla nesporná ujma
neoprávneným použitím ich architektonického návrhu, resp. použitím ich projektu domu
smútku v obci M. pre účely výstavby domu smútku v obci P. Ing. arch. B. na pojednávaní
dňa 23. 09. 2008 uviedol, že nestretol, nepozná a nemôže sa to stať, aby sa dve stavby od
rôznych autorov navzájom zhodovali tak, ako to je v danom prípade. Už samotná táto
výpoveď preukázala, že znalec – odborník, architekt svojou výpoveďou dokázal kopiráciu
domu smútku L. žalovaným od diela žalobcov, ktoré realizovali v M. Ak súdy túto závažnú
svedeckú výpoveď prehliadli, konali tak účelovo v neprospech žalobcov. Závery súdov sú v
tomto smere značne nekoherentné, postrádajú racionalitu, sú v rozpore s popísaným
vyjadrením znalca, a preto máme za to, že ide o rozhodnutia rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2Cob/86/2010-358, 2Cob 87/2010, 2 Cob 21/2011 zo dňa 23. 02. 2011, doručenom dňa 25.
03. 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 21Cb 207/2004 zo dňa
16. 12. 2008 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Cob/86/2010-358, 2Cob 87/2010,
2 Cob 21/2011 zo dňa 23. 02. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktorú je Krajský súd
Prešov povinný vyplatiť sťažovateľovi do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 86,18 € na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, P., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia sa v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 207/2004 domáhali proti žalovanému peňažných
nárokov z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, náhrady škody a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a svoje nároky odvíjali od nimi tvrdeného porušenia ich autorských práv
žalovaným.
Okresný súd rozsudkom zo 16. decembra 2008 zamietol žalobu sťažovateľov
a krajský súd rozsudkom z 23. februára 2011 potvrdil odvolaním sťažovateľov napadnutý
rozsudok okresného súdu zo 16. decembra 2008. Okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli
jednak k záveru, že nebolo preukázané porušenie autorských práv sťažovateľov, a aj
k záveru o premlčanosti sťažovateľmi uplatnených nárokov.
Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných a iných práv
v nesprávnych záveroch v rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 v spojení
s rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008, a to najmä v podľa nich nesprávnej
aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka pri posudzovaní premlčanosti ich nárokov
(namiesto ustanovení Obchodného zákonníka), ako aj v nesprávnych záveroch o tom, že
nebolo preukázané porušenie ich autorských práv.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom
okresného súdu zo 16. decembra 2008
Vzhľadom na to, že sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie nimi
označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu z 23. februára 2011
v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008, aj keď ako porušovateľa
označených práv neoznačili okresný súd, ústavný súd ustálil, že ich sťažnosť smeruje aj
proti rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008. Ústavný súd preto vo vzťahu
k preskúmaniu rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008 konštatuje, že postup
okresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmateľné na základe dostupného opravného
prostriedku – odvolania, ktorý sťažovatelia aj využili, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom
krajského súdu z 23. februára 2011
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu z 23. februára
2011.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 v spojení
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu
zo 16. decembra 2008 ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery boli v takom
rozpore s vykonaným dokazovaním, s právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na
zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak ako
to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 23. februára 2011 sa náležite
vysporiadal s otázkou premlčanosti nárokov sťažovateľov, keď uviedol:
„Žalobcovia v konaní uplatňujú proti žalovanému nároky z tvrdeného porušenia ich
autorských práv súvisiacich s tým, že žalovaný odkopíroval ich projekt na stavbu domu
smútku a použil túto kópiu pre Dom smútku v Obci L. Žiadajú v konaní v číselnom vyjadrení
zaplatenie sumy 395.400,- Sk (13.124,88 eur) so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od 21.
10. 2004 do zaplatenia. Aj keď sa v konečnom súčte uplatňovaných nárokov ich procesné
vyjadrenia rozchádzajú (podľa úpravy žaloby je to 395.400,- Sk, inokedy tvrdia aj 400.000,-
Sk), podľa ich písomného podania zo 14. 10. 2004, doručeného súdu 22. 10. 2004, súd
prvého stupňa pripustil zmenu žaloby tak, že žalobcovia uplatňujú 395.400,- Sk so 17,6 %
úrokmi z omeškania ročne od 21. 10. 2004 do zaplatenia. Na odvolacom pojednávaní 13. 5.
2010 ich zástupca potvrdil, že v slovenských korunách uplatňujú sumu 395.400,- Sk. Táto
suma pozostáva z 28.000,- Sk titulom vydania bezdôvodného obohatenia, t. j. toho, čo
žalovaný prijal od Obce L. za dodanú projektovú dokumentáciu, či štúdiu, zo sumy 50.000,-
Sk, čo by oni účtovali za dodanie projektovej dokumentácie (ušlý zisk) a zostatok
uplatňovaného nárokuje náhradou nemajetkovej ujmy. Zástupca žalobcov poukázal na to,
že ak v iných podaniach, či vyjadreniach uviedli aj sumu 400.000,- Sk, išlo len o mylné
prezentovanie ich požiadaviek, ktoré uplatňujú v konaní a neišlo o rozšírenie žalobného
návrhu.
Žalobcovia žalobu o zaplatenie uvedených nárokov proti žalovanému podali na súde
prvého stupňa 21. 11. 2003 (č. l. 14 spisu). Túto žalobu následne upresňovali žalobcovia už
vyššie uvedeným podaním zo 14. 10. 2004 doručeným súdu 22. 10. 2004 (č. l. 53 spisu).
Z obsahu spisu vyplýva aj to, že žalobcovia už listom zo 16. 11. 2001 oznamujú
žalovanému, že včera s prekvapením zistili, že Dom smútku v L. je nepodarenou kópiou ich
Domu smútku v M. Upozorňujú adresáta, že jeho konaním došlo k porušeniu ich autorských
práv a že podniknú všetky kroky k náprave. Tento ich list bol doručený doporučene
žalovanému s tým, že on túto zásielku prevzal 19. 11. 2001.
Zo spisu vyplýva aj to, že súd prvého stupňa správne a zodpovedajúco zmluve o dielo
uzavretej žalovaným s Obcou L. dňa 25. 10. 1999 uzavrel, že projektová dokumentácia na
Dom smútku v L. bola obci odovzdávaná v decembri 1999 a cenu za túto vo výške 20.000,-
Sk zaplatila obec 28. 1. 2000. Predtým ešte zodpovedajúco uzavretej zmluve z 25. 10. 1999
obec zaplatila žalovanému aj za štúdiu k územnému konaniu pre stavbu domu smútku sumu
8.000,- Sk.
Uvedené dátumy sú relevantnými v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania
žalovaným v konaní.
Tak ako je už uvedené vyššie, žalobca uplatňuje nároky súvisiace s tvrdeným
porušením jeho autorských práv, ku ktorému malo dôjsť ešte v rokoch 1999, či 2000.
Počnúc dňom 1. 1. 2004 je účinný zák. č. 618/2003 Z. z. o ochrane autorských práv. Z ust.
§ 87 ods. 2 označeného zákona vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov,
ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však
posudzujú podľa doterajších predpisov.
Citované ustanovenie je prechodným (intertemporálnym) ustanovením, ktorým je
určená zásada tzv. nepravej spätnej retroaktivity. Nová zákonná úprava autorských práv
realizovaná zák. č. 618/2003 Z. z. sa použije odo dňa účinnosti tohto zákona aj na právne
vzťahy vzniknuté pred 1. 1. 2004. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov. Do 31. 12. 2003 platil pre ochranu autorských práv zák. č. 383/1997 Z. z.. Ak
nároky, ktoré uplatňujú žalobcovia v konaní mali vzniknúť ešte za účinnosti zák. č.
383/1997 Z. z., preto sa musí aj táto norma aplikovať na nároky uplatňované žalobcami v
konaní.
Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z. autor, ktorého právo bolo porušené, môže sa
domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakázalo, následky porušenia
odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva
autorovi závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na zadosťučinenie v peňažnej
sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce; výšku peňažného
zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.
Podľa § 44 ods. 2 cit. zák. na nárok autora na náhradu škody, ktorá vznikla
porušením jeho práv, sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z § 1 Obč. zák. do systému občianskeho práva sa zaraďuje aj právo
nehmotných statkov a v rámci neho autorské právo, právo príbuzné s autorským právom
a práva súvisiace s autorským právom. Autorský zákon je zároveň prameň občianskeho
práva a doplňuje občianskoprávnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, tak ako to
vyplýva z § 1 ods. 3 Obč. zák., ktorý upravuje, že právne vzťahy vznikajúce z výsledkov
duševnej tvorivej činnosti upravujú osobitné zákony. Tak ako je to aj výslovne uvedené
v citovanom ust. § 44 ods. 2 zák. č. 383/1997 Z. z. na nárok autora na náhradu škody, ktorá
vznikla porušením jeho práv sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ak
žalobcovia tvrdili v konaní v podanom odvolaní, že na posudzovanie námietky premlčania,
či premlčacej doby treba aplikovať Obchodný zákonník, táto ich argumentácia je
z uvedených dôvodov nedôvodná, nemožno ju preto akceptovať.
Ak sa má na nárok na náhradu škody aplikovať Obč. zák., tak potom ten, kto poruší
autorské práva, zodpovedá autorovi za spôsobenú škodu podľa ustanovení § 420 a § 420a
Obč. zák., ktoré upravujú prípady všeobecnej zodpovednosti za škodu. Ide o subjektívnu
zodpovednosť, t. j. vyžaduje sa zavinenie na rozdiel od objektívnej zodpovednosti za
porušenie (ohrozenie) práva, kedy škodca zodpovedá bez ohľadu na zavinenie. Právo na
náhradu škody sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej lehote, teda za 2 roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na
náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo
dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (§ 106 Obč. zák.). Ak ide o rozsah náhrady
škody spôsobenej na majetkových právach autora, môže sa uplatniť a škodcom nahradiť
skutočná škoda a ušlý zisk. Nie je vylúčené ani to, aby sa autor domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v súlade s ust. § 451 a nasl. Obč. zák.. Zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie je objektívnou zodpovednosťou a ten, kto sa bezdôvodne obohatí,
zodpovedá autorovi bez ohľadu na zavinenie. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa toto právo premlčí
za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu
došlo (§ 107 Obč. zák.). Výšku bezdôvodného obohatenia u toho, kto neoprávnene nakladal
s dielom by mohlo predstavovať aj to, že by zodpovedala odmene, ktorú by za získanie diela
bol autor získal v čase neoprávneného nakladania s dielom.
Ak už 16. 11. 2001 žalobcovia mali (podľa ich listu adresovaného žalovanému)
vedomosť o tom, že žalovaný zasiahol do ich autorských práv, už týmto dňom začala plynúť
pre nich subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nárokov na vydanie bezdôvodného
obohatenia, či na zaplatenie náhrady škody. Ak žaloba, ktorá by uplatňovala tieto nároky
proti žalovanému, bola podaná až 21. 11. 2003, bola pokiaľ sa týka týchto nárokov
uplatnená po dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote.
Ďalším z nárokov, ktorý autorovi pri porušení jeho autorských práv prináleží, je
právo na zadosťučinenie v peňažnej sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako
postačujúce. Právo na zadosťučinenie v peňažnej sume je jedným z relatívne samostatných
prostriedkov ochrany autora, ktorého vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o právo
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101
Obč. zák.).
Ust. § 101 Obč. zák. upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí
vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou, či
dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba je stanovená v dĺžke 3 rokov.
Plynie odo dňa, keď sa právo mohlo – objektívne posudzované – vykonať (uplatniť) po prvý
raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním
návrhu (žaloby) na súde, teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce, z akého dôvodu,
t. j. či zo subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil. Ak sa má
posúdiť predmetný vzťah podľa predpisov občianskeho práva, tak je dôvodným aj záver o
tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, či zaplatenie zadosťučinenia v peňažnej sume
bol uplatnený po tejto trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.
Ak sa žalobcovia domáhajú posudzovania premlčania podľa Obchodného zákonníka,
v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť to, že predmetom premlčania v zmysle § 387 ods. 2
Obch. zák. sú všetky práva vyplývajúce z obchodných záväzkových vzťahov, t. j. všetky
záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom. V ostatných vzťahoch
(záväzkových alebo mimozáväzkových) sa premlčanie spravuje právnou úpravou Obč. zák.
a to aj vtedy, ak na strane oprávneného a povinného vystupujú podnikateľské subjekty. Aj
na otázku odvolacieho súdu žalobcovia zastúpení splnomocneným zástupcom odpovedali na
odvolacom pojednávaní, že medzi účastníkmi tohto konania nejde o žiaden obchodnoprávny
vzťah, t.j. v tom zmysle, že neexistuje medzi nimi zmluvný vzťah. Aj bez tohto ich vyjadrenia
však treba zdôrazniť, že nejde vo veci o záväzkový vzťah na základe tých ustanovení
Obchodného zákonníka, ktoré sú upravené v tretej časti Obch. zák..
Podľa § 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák., ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov vo vzťahu k záverom okresného súdu, že
v konaní nebolo preukázané ani porušenie ich autorských práv, ústavný súd preskúmavanie
záverov o porušení či neporušení autorských práv sťažovateľov považuje za bezpredmetné.
Keďže týmito závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008, ktorý
bol potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu, objektívne nemohlo dôjsť
k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov za stavu, keď dôvodom
zamietnutia žaloby sťažovateľov bolo premlčanie ich nárokov, ktoré odvíjali od tvrdeného
porušenia ich autorských práv, ako to konštatoval aj krajský súd, keď v napadnutom
rozsudku uviedol: „Pretože námietka premlčania bola vznesená žalovaným dôvodne, už
toto bolo základom pre zamietnutie žaloby žalobcov proti žalovanému...“
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011