Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 226/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M., obaja bytom P., zastúpených

advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , ,

z 23. februára 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo 16. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011

doručená sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M., obaja bytom P. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , ,

z 23. februára 2011 (ďalej len „rozsudok z 23. februára 2011“ alebo

„namietaný rozsudok“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok zo 16. decembra

2008“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -358, ,

Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16.

12. 2008, č. k. -290 v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. 06. 2009, č.

k. -308 v napadnutej časti vo výroku o zamietnutí žaloby, potvrdil uznesenie

zo dňa 15. 07. 2010, č. k. -341 o povinnosti nahradiť štátu trovy vo výške 20,-

eur, zmenil uznesenie zo dňa 29. 06. 2009, č. k. -306 tak, že žalobcovia sú

povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne…

trovy prvostupňového konania vo výške 3.213,66 eur… a zaviazal žalobcov spoločne

a nerozdielne nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne… trovy odvolacieho

konania vo výške 1.291,26 eur…

V danom prípade si sťažovatelia uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, zaplatenie nemajetkovej ujmy a ušlého zisku, a to s poukazom na porušenie

autorských práv sťažovateľov žalovaným, Ing. arch. V. L., ktorý porušil ich autorské právo

pri projektovaní Domu smútku v L., keď skopíroval ich projekt Domu smútku v M., pričom

zhoda oboch projektov je 99 %.

Oba súdy zhodne konštatovali, že v danom prípade došlo k premlčaniu nárokov

sťažovateľov, pretože vzťah medzi sťažovateľmi a žalovaným je potrebné posudzovať podľa

ustanovenia a nie …

Závery oboch súdov vo vzťahu k premlčaniu nároku, resp. k posudzovaniu uvedeného

nároku podľa , hoci išlo o vzťah dvoch podnikateľských subjektov,

nemožno považovať za ústavne konformný, keďže súdy v danom prípade použili nesprávnu

právnu normu, v dôsledku čoho je ich rozhodnutie arbitrárne.

Predmetom premlčania v zmysle § 387 ods. 2 Obch. zákonníka sú všetky práva

vyplývajúce z obchodných záväzkových vzťahov. Medzi obchodné záväzkové vzťahy treba

zahrnúť aj právo na náhradu škody, a to aj vtedy, ak toto právo vzniklo v dôsledku

porušenia mimozáväzkovej povinnosti. Náhrada škody sa totiž vždy realizuje vo forme

záväzkového vzťahu, t. j. záväzku, ktorý smeruje k náhrade škody.

Jedným z nárokov, ktoré si žalobcovia uplatnili bol aj nárok na náhradu škody, išlo

pritom o nárok vyplývajúci z mimozáväzkového vzťahu, ktorý však, s poukazom na

skutočnosť, že ide o vzťah dvoch podnikateľov, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti, je

potrebné posudzovať podľa . Keďže má celistvú

úpravu premlčania, je použitie , pokiaľ ide o premlčanie, v danom

prípade vylúčená.

Podobnú argumentáciu je možné použiť aj vo vzťahu k nároku sťažovateľov na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Na riešenie vzťahu Občianskeho a Obchodného

zákonníka je potrebné použiť interpretačné pravidlo, vymedzené § v § 1 Obch. zák.

východiskovou otázkou je, že záväzok z titulu bezdôvodného obohatenia, ak ide o vzťah

medzi podnikateľmi a vznikol v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, je

obchodnoprávnym vzťahom, a to aj napriek tomu, že sa naň v dôsledku absencie právnej

úpravy v bude aplikovať právna úprava .

Hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje a aplikuje sa

aj na obchodné vzťahy, na tieto vzťahy, na tieto vzťahy nemožno aplikovať aj právnu úpravu

premlčania, t.j. osobitnú dvojročnú premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného

obohatenia, a to aj napriek tomu, že pre vydanie bezdôvodného

obohatenia neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu odlišnú od všeobecnej štvorročnej

premlčacej doby. To znamená, že osobitne treba pristupovať k právnej úprave

bezdôvodného obohatenia a osobitne k inštitútu premlčania, upravenom v Obchodnom

zákonníku.

Tento názor zastáva i NS ČR, ktorý vychádza vlastne z toho istého Obchodného

zákonníka, ktorý je platný a účinný v SR a následne i Ústavný súd v ČR vo svojom náleze

z 8. júla 1999 sp. zn. , kde US uzavrel, že rozhodujúce pre riešenie otázky,

ktorý právny predpis treba použiť pri posudzovania premlčania nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia je podstata spoločenského vzťahu v ktorom podnikateľ

vystupoval.

Okrem toho i NS SR v rozsudku z 23. 10. 2001 sp. zn. M Obdo V 2/2002 a v ďalších

veciach rozhodol obdobne o aplikácii obch. zákonníka na posudzovanie otázky premlčania

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v nepublikovanom rozsudku sp. zn.

zo dňa 26. 2. 2004 došiel k záveru, že nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktoré vzniklo plnením z neplatnej zmluvy sa premlčuje v 4-ročnej lehote podľa

§ 397 Obch. zákonníka. Tento rozsudok potvrdil i US SR rozsudkom sp. zn.

z 13. 12. 2005, kde konštatoval, že obch. zákonník obsahuje úpravu odlišnú od

(špeciálnu úpravu) práve v otázke premlčania. Dĺžka premlčacej lehoty je v obchodných

vzťahoch zásadne odlišná – do úvahy prichádza iba (všeobecná) 4-ročná premlčacia doba.

Posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa teda bude riadiť ale premlčanie práv podľa

tohto bezdôvodného obohatenia budú podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia

v režime . To isté konštatoval aj NS SR i v ďalšom svojom rozsudku sp. zn.

zo 6. 10. 2005.

Súd mal za preukázané, že premlčacia doba začala žalobcom plynúť dňom 16.

11. 2001. Pri aplikácii správnej právnej normy, t. j. , by premlčacia

doba uplynula dňom 16. 11. 2005, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 21. 11. 2003, čo

znamená, že nárok žalobcov bol podaný riadne a včas a vznesená námietka premlčania nie

je dôvodná...

Z doložených dôkazov a výpovedí žalobcov je zrejmé, že žalobcovia sa o tom, že daný

dom smútku projektoval Ing. arch. L. dozvedeli s určitosťou až pri predložení dokumentácie

k tejto stavbe súdu. To je až v roku 2006/2007 pri vypracovaní znaleckého posudku.

Následne zo znaleckého posudku č. 25/2007, znalca Ing. arch. I. B., sa žalobcovia dozvedeli

o tom, ako boli ich domy smútku upravené, a to či už po stránke architektonickej, ale i

stavebno-technickej. To znamená, že až od tejto doby začala plynúť subjektívna premlčacia

lehota.

Napriek vyššie uvedenej právnej praxi, ktorá akceptuje posudzovanie premlčania vo

vzťahoch medzi podnikateľmi podľa ustanovení , konajúce súdy

aplikovali a nárok posúdili ako premlčaný. Pritom postup všeobecného

súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore

s konštantnou rozhodovacou praxou je potrebné považovať za postup arbitrárny, ktorý je

zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

()

Ak by sme aj pripustili tento postup súdu, k premlčaniu nemohlo dôjsť, pokiaľ ide

o nárok na nemajetkovú ujmu, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej

lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát. Premlčacia

lehota v danom prípade uplynula až 16. 11. 2004, preto nie je zrejmé, ako súdy dospeli

k záveru, že aj tento nárok žalobcov je premlčaný. V tejto časti preto považujeme napadnuté

rozsudky za nepreskúmateľné.

Poukazujeme tiež na to, že právne posúdenie uplatneného nároku je výlučne vec

súdu. Posúdenie právnej kvalifikácie patrí výlučne súdu a navrhovateľ vôbec nie je povinný

svoj nárok aj právne kvalifikovať. Z tohto dôvodu sme toho názoru, že už v rámci

prvostupňového konania mal súd posudzovať oba nároky súčasne, a to odo dňa uplatnenia

nároku, a teda že tieto nároky nemôžu byť ani premlčané.

Dôkaz: Rozsudok Najvyššieho súdu č. 5CdoS8/99 publikovaný v ZSR č. 6/2000 pod

číslom 61, strana 122-123

Podľa § 44 ods. 1 383/97 Z. z. v znení noviel, autor, ktorého právo bolo porušené

môže sa domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakazovalo, následky

porušenia odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením

práva autorovi závažná ujma nemajetkovej povahy má autor právo na zadosťučinenie

v peňažnej sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce, výšku

peňažného zadosťučinia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj

na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. V danom prípade žalobcom ako autorom

domu smútku v M. vznikla odkopírovaním ich domu smútku žalovaným v P., L. a pod. veľká

nemajetková ujma, nakoľko zásahy žalovaného do projektu žalobcov znížili hodnotu

pôvodného diela, nakoľko boli vykonané tak, že celkovo zhoršili kvalitu architektonického

diela novovytvoreného a z dôvodu, že každý sa domnieval, že išlo o projekt žalobcov

poškodili tým ich dobré meno nekvalitnou kopiráciou bez ich vedomia.

Z vykonaného dokazovania mali súdy preukázané, že dom smútku v P. bol

odkopírovaný, čo uviedol vo svojom znaleckom posudku č. 25/2007 zo dňa 28. 11. 2007 aj

súdny znalec Ing. arch. B. Ivan, ktorý v závere uvádza, že pri vyhodnotení všetkých aspektov

a kritérií porovnania prevládajúcich a rozhodujúcich základných prvkov domu smútku v

obci P. a v obci M. sú totožné, pokiaľ ide o pôdorysné riešenie stavby a vonkajší tvar

stavby. Znalec taktiež konštatoval, že v danom prípade boli zhodné dispozičné a

dispozičnoprevádzkové riešenia domov smútku žalobcov v M. a domov smútku v P. V závere

svojho znaleckého posudku znalec konštatuje, že žalobcom vznikla nesporná ujma

neoprávneným použitím ich architektonického návrhu, resp. použitím ich projektu domu

smútku v obci M. pre účely výstavby domu smútku v obci P. Ing. arch. B. na pojednávaní

dňa 23. 09. 2008 uviedol, že nestretol, nepozná a nemôže sa to stať, aby sa dve stavby od

rôznych autorov navzájom zhodovali tak, ako to je v danom prípade. Už samotná táto

výpoveď preukázala, že znalec – odborník, architekt svojou výpoveďou dokázal kopiráciu

domu smútku L. žalovaným od diela žalobcov, ktoré realizovali v M. Ak súdy túto závažnú

svedeckú výpoveď prehliadli, konali tak účelovo v neprospech žalobcov. Závery súdov sú v

tomto smere značne nekoherentné, postrádajú racionalitu, sú v rozpore s popísaným

vyjadrením znalca, a preto máme za to, že ide o rozhodnutia rozporné s

i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

SR, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-358, , zo dňa 23. 02. 2011, doručenom dňa 25.

03. 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

16. 12. 2008 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -358, ,

zo dňa 23. 02. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktorú je Krajský súd

Prešov povinný vyplatiť sťažovateľovi do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo

výške 86,18 € na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, P., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia sa v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. domáhali proti žalovanému peňažných

nárokov z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, náhrady škody a náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch a svoje nároky odvíjali od nimi tvrdeného porušenia ich autorských práv

žalovaným.

Okresný súd rozsudkom zo 16. decembra 2008 zamietol žalobu sťažovateľov

a krajský súd rozsudkom z 23. februára 2011 potvrdil odvolaním sťažovateľov napadnutý

rozsudok okresného súdu zo 16. decembra 2008. Okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli

jednak k záveru, že nebolo preukázané porušenie autorských práv sťažovateľov, a aj

k záveru o premlčanosti sťažovateľmi uplatnených nárokov.

Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných a iných práv

v nesprávnych záveroch v rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 v spojení

s rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008, a to najmä v podľa nich nesprávnej

aplikácii ustanovení pri posudzovaní premlčanosti ich nárokov

(namiesto ustanovení ), ako aj v nesprávnych záveroch o tom, že

nebolo preukázané porušenie ich autorských práv.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu zo 16. decembra 2008

Vzhľadom na to, že sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie nimi

označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu z 23. februára 2011

v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008, aj keď ako porušovateľa

označených práv neoznačili okresný súd, ústavný súd ustálil, že ich sťažnosť smeruje aj

proti rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008. Ústavný súd preto vo vzťahu

k preskúmaniu rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008 konštatuje, že postup

okresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmateľné na základe dostupného opravného

prostriedku – odvolania, ktorý sťažovatelia aj využili, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom

krajského súdu z 23. februára 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu z 23. februára

2011.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 v spojení

so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu

zo 16. decembra 2008 ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery boli v takom

rozpore s vykonaným dokazovaním, s právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na

zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, ide o právne závery, ktoré sú

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak ako

to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa a aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 23. februára 2011 sa náležite

vysporiadal s otázkou premlčanosti nárokov sťažovateľov, keď uviedol:

„Žalobcovia v konaní uplatňujú proti žalovanému nároky z tvrdeného porušenia ich

autorských práv súvisiacich s tým, že žalovaný odkopíroval ich projekt na stavbu domu

smútku a použil túto kópiu pre Dom smútku v Obci L. Žiadajú v konaní v číselnom vyjadrení

zaplatenie sumy 395.400,- Sk (13.124,88 eur) so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od 21.

10. 2004 do zaplatenia. Aj keď sa v konečnom súčte uplatňovaných nárokov ich procesné

vyjadrenia rozchádzajú (podľa úpravy žaloby je to 395.400,- Sk, inokedy tvrdia aj 400.000,-

Sk), podľa ich písomného podania zo 14. 10. 2004, doručeného súdu 22. 10. 2004, súd

prvého stupňa pripustil zmenu žaloby tak, že žalobcovia uplatňujú 395.400,- Sk so 17,6 %

úrokmi z omeškania ročne od 21. 10. 2004 do zaplatenia. Na odvolacom pojednávaní 13. 5.

2010 ich zástupca potvrdil, že v slovenských korunách uplatňujú sumu 395.400,- Sk. Táto

suma pozostáva z 28.000,- Sk titulom vydania bezdôvodného obohatenia, t. j. toho, čo

žalovaný prijal od Obce L. za dodanú projektovú dokumentáciu, či štúdiu, zo sumy 50.000,-

Sk, čo by oni účtovali za dodanie projektovej dokumentácie (ušlý zisk) a zostatok

uplatňovaného nárokuje náhradou nemajetkovej ujmy. Zástupca žalobcov poukázal na to,

že ak v iných podaniach, či vyjadreniach uviedli aj sumu 400.000,- Sk, išlo len o mylné

prezentovanie ich požiadaviek, ktoré uplatňujú v konaní a neišlo o rozšírenie žalobného

návrhu.

Žalobcovia žalobu o zaplatenie uvedených nárokov proti žalovanému podali na súde

prvého stupňa 21. 11. 2003 (č. l. 14 spisu). Túto žalobu následne upresňovali žalobcovia už

vyššie uvedeným podaním zo 14. 10. 2004 doručeným súdu 22. 10. 2004 (č. l. 53 spisu).

Z obsahu spisu vyplýva aj to, že žalobcovia už listom zo 16. 11. 2001 oznamujú

žalovanému, že včera s prekvapením zistili, že Dom smútku v L. je nepodarenou kópiou ich

Domu smútku v M. Upozorňujú adresáta, že jeho konaním došlo k porušeniu ich autorských

práv a že podniknú všetky kroky k náprave. Tento ich list bol doručený doporučene

žalovanému s tým, že on túto zásielku prevzal 19. 11. 2001.

Zo spisu vyplýva aj to, že súd prvého stupňa správne a zodpovedajúco zmluve o dielo

uzavretej žalovaným s Obcou L. dňa 25. 10. 1999 uzavrel, že projektová dokumentácia na

Dom smútku v L. bola obci odovzdávaná v decembri 1999 a cenu za túto vo výške 20.000,-

Sk zaplatila obec 28. 1. 2000. Predtým ešte zodpovedajúco uzavretej zmluve z 25. 10. 1999

obec zaplatila žalovanému aj za štúdiu k územnému konaniu pre stavbu domu smútku sumu

8.000,- Sk.

Uvedené dátumy sú relevantnými v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania

žalovaným v konaní.

Tak ako je už uvedené vyššie, žalobca uplatňuje nároky súvisiace s tvrdeným

porušením jeho autorských práv, ku ktorému malo dôjsť ešte v rokoch 1999, či 2000.

Počnúc dňom 1. 1. 2004 je účinný o ochrane autorských práv. Z ust.

§ 87 ods. 2 označeného zákona vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj

právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov,

ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však

posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je prechodným (intertemporálnym) ustanovením, ktorým je

určená zásada tzv. nepravej spätnej retroaktivity. Nová zákonná úprava autorských práv

realizovaná sa použije odo dňa účinnosti tohto zákona aj na právne

vzťahy vzniknuté pred 1. 1. 2004. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich

vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších

predpisov. Do 31. 12. 2003 platil pre ochranu autorských práv . Ak

nároky, ktoré uplatňujú žalobcovia v konaní mali vzniknúť ešte za účinnosti zák. č.

, preto sa musí aj táto norma aplikovať na nároky uplatňované žalobcami v

konaní.

Podľa autor, ktorého právo bolo porušené, môže sa

domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakázalo, následky porušenia

odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva

autorovi závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na zadosťučinenie v peňažnej

sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce; výšku peňažného

zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na

okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.

Podľa § 44 ods. 2 cit. zák. na nárok autora na náhradu škody, ktorá vznikla

porušením jeho práv, sa vzťahujú ustanovenia .

Vychádzajúc z § 1 Obč. zák. do systému občianskeho práva sa zaraďuje aj právo

nehmotných statkov a v rámci neho autorské právo, právo príbuzné s autorským právom

a práva súvisiace s autorským právom. Autorský zákon je zároveň prameň občianskeho

práva a doplňuje občianskoprávnu úpravu obsiahnutú v , tak ako to

vyplýva z § 1 ods. 3 Obč. zák., ktorý upravuje, že právne vzťahy vznikajúce z výsledkov

duševnej tvorivej činnosti upravujú osobitné zákony. Tak ako je to aj výslovne uvedené

v citovanom ust. na nárok autora na náhradu škody, ktorá

vznikla porušením jeho práv sa vzťahujú ustanovenia . Ak

žalobcovia tvrdili v konaní v podanom odvolaní, že na posudzovanie námietky premlčania,

či premlčacej doby treba aplikovať , táto ich argumentácia je

z uvedených dôvodov nedôvodná, nemožno ju preto akceptovať.

Ak sa má na nárok na náhradu škody aplikovať Obč. zák., tak potom ten, kto poruší

autorské práva, zodpovedá autorovi za spôsobenú škodu podľa ustanovení § 420 a § 420a

Obč. zák., ktoré upravujú prípady všeobecnej zodpovednosti za škodu. Ide o subjektívnu

zodpovednosť, t. j. vyžaduje sa zavinenie na rozdiel od objektívnej zodpovednosti za

porušenie (ohrozenie) práva, kedy škodca zodpovedá bez ohľadu na zavinenie. Právo na

náhradu škody sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej lehote, teda za 2 roky odo dňa, keď

sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na

náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo

dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (§ 106 Obč. zák.). Ak ide o rozsah náhrady

škody spôsobenej na majetkových právach autora, môže sa uplatniť a škodcom nahradiť

skutočná škoda a ušlý zisk. Nie je vylúčené ani to, aby sa autor domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia v súlade s ust. § 451 a nasl. Obč. zák.. Zodpovednosť za

bezdôvodné obohatenie je objektívnou zodpovednosťou a ten, kto sa bezdôvodne obohatí,

zodpovedá autorovi bez ohľadu na zavinenie. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa toto právo premlčí

za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu

došlo (§ 107 Obč. zák.). Výšku bezdôvodného obohatenia u toho, kto neoprávnene nakladal

s dielom by mohlo predstavovať aj to, že by zodpovedala odmene, ktorú by za získanie diela

bol autor získal v čase neoprávneného nakladania s dielom.

Ak už 16. 11. 2001 žalobcovia mali (podľa ich listu adresovaného žalovanému)

vedomosť o tom, že žalovaný zasiahol do ich autorských práv, už týmto dňom začala plynúť

pre nich subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nárokov na vydanie bezdôvodného

obohatenia, či na zaplatenie náhrady škody. Ak žaloba, ktorá by uplatňovala tieto nároky

proti žalovanému, bola podaná až 21. 11. 2003, bola pokiaľ sa týka týchto nárokov

uplatnená po dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote.

Ďalším z nárokov, ktorý autorovi pri porušení jeho autorských práv prináleží, je

právo na zadosťučinenie v peňažnej sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako

postačujúce. Právo na zadosťučinenie v peňažnej sume je jedným z relatívne samostatných

prostriedkov ochrany autora, ktorého vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o právo

majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101

Obč. zák.).

Ust. § 101 Obč. zák. upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí

vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou, či

dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba je stanovená v dĺžke 3 rokov.

Plynie odo dňa, keď sa právo mohlo – objektívne posudzované – vykonať (uplatniť) po prvý

raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním

návrhu (žaloby) na súde, teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce, z akého dôvodu,

t. j. či zo subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil. Ak sa má

posúdiť predmetný vzťah podľa predpisov občianskeho práva, tak je dôvodným aj záver o

tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, či zaplatenie zadosťučinenia v peňažnej sume

bol uplatnený po tejto trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

Ak sa žalobcovia domáhajú posudzovania premlčania podľa ,

v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť to, že predmetom premlčania v zmysle § 387 ods. 2

Obch. zák. sú všetky práva vyplývajúce z obchodných záväzkových vzťahov, t. j. všetky

záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú . V ostatných vzťahoch

(záväzkových alebo mimozáväzkových) sa premlčanie spravuje právnou úpravou Obč. zák.

a to aj vtedy, ak na strane oprávneného a povinného vystupujú podnikateľské subjekty. Aj

na otázku odvolacieho súdu žalobcovia zastúpení splnomocneným zástupcom odpovedali na

odvolacom pojednávaní, že medzi účastníkmi tohto konania nejde o žiaden obchodnoprávny

vzťah, t.j. v tom zmysle, že neexistuje medzi nimi zmluvný vzťah. Aj bez tohto ich vyjadrenia

však treba zdôrazniť, že nejde vo veci o záväzkový vzťah na základe tých ustanovení

, ktoré sú upravené v tretej časti Obch. zák..

Podľa § 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák., ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov vo vzťahu k záverom okresného súdu, že

v konaní nebolo preukázané ani porušenie ich autorských práv, ústavný súd preskúmavanie

záverov o porušení či neporušení autorských práv sťažovateľov považuje za bezpredmetné.

Keďže týmito závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008, ktorý

bol potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu, objektívne nemohlo dôjsť

k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov za stavu, keď dôvodom

zamietnutia žaloby sťažovateľov bolo premlčanie ich nárokov, ktoré odvíjali od tvrdeného

porušenia ich autorských práv, ako to konštatoval aj krajský súd, keď v napadnutom

rozsudku uviedol: „Pretože námietka premlčania bola vznesená žalovaným dôvodne, už

toto bolo základom pre zamietnutie žaloby žalobcov proti žalovanému...“

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011