Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 290/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. L., M., právne zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., M.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 v spojení s a

Slovenskej republiky a s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. z 11. marca 2010

a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2011 doručená sťažnosť J. L., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) v spojení s a a s Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáha voči žalovanému

(D. Ď.) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Z dôvodu, že v priebehu

konania sa pobyt žalovaného stal neznámy, okresný súd mu uznesením zo 4. novembra

2008 ustanovil kolízneho opatrovníka na zastupovanie v konaní, ktorým sa stal brat

žalovaného (P. Ď.), ktorý v predmetnom konaní spolu s matkou žalovaného vystupujú aj

ako vedľajší účastníci na strane žalovaného. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2009 zrušil predmetné uznesenie okresného

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu, že podľa názoru

krajského súdu okresný súd okrem výsluchu vedľajších účastníkov inak nezisťoval, resp.

neoveroval pobyt žalovaného. Po vrátení veci okresnému súdu okresný súd napádaným

uznesením sp. zn. z 11. marca 2010 opätovne ustanovil žalovanému kolízneho

opatrovníka, a to opäť jeho brata, ktorý v konaní vystupuje aj ako vedľajší účastník na

strane žalovaného. Na základe opätovného odvolania sťažovateľa krajský súd napádaným

uznesením sp. zn. z 27. októbra 2010 rozhodnutie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že tak okresný súd, ako aj

krajský súd v danej veci viacnásobne pochybili, a to tým, že nebol dostatočne zisťovaný

pobyt, resp. miesto pobytu žalovaného na to, aby bolo možné uzavrieť, že jeho pobyt nie je

známy, a teda že boli splnené požiadavky stanovené na

ustanovenie mu kolízneho opatrovníka, pričom podľa sťažovateľa tieto súdy vôbec v tomto

smere neoverovali tvrdenia brata žalovaného uvedené na pojednávaní 27. marca 2008, že

žalovaný pracuje v Českej republike, a tiež v tomto smere nebola dopytovaná Sociálna

poisťovňa ani napr. zdravotné poisťovne, prostredníctvom ktorých by podľa sťažovateľa

bolo možné pobyt žalovaného zistiť. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že okresný súd

v súvislosti so zisťovaním miesta pobytu žalovaného síce dopytoval ústrednú evidenciu

väzňov, avšak iba v tom zmysle, či žalovaný nie je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, avšak okresný súd už nepožadoval informáciu, či žalovaný aj v minulosti nebol

v týchto zariadeniach a „... prípadne akým spôsobom bol takýto výkon žalovaným ukončený

(napr. mohol odísť do ústavu na výkon liečby rôzneho druhu)... Žalobca v tejto súvislosti

uvádza, že náhodne obdržal informáciu o tom, že žalovaný skutočne bol vo výkone trestu

odňatia slobody, avšak bez bližšieho určenia časového obdobia a miesta a spôsobu jeho

ukončenia.“. Okrem toho podľa sťažovateľa napádané súdy vôbec nezohľadnili

nepravdivosť tvrdení brata žalovaného, ktorý mu bol napokon ustanovený za kolízneho

opatrovníka a podľa tvrdenia ktorého sa žalovaný už viac ako tri roky, t. j. od roku 2005

v mieste svojho bydliska nezdržiava, pričom podľa sťažovateľa, už aj zo súdneho spisu

vyplýva, že ešte v roku 2006 si žalovaný v mieste svojho bydliska osobne preberal poštové

zásielky.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti uviedol, že potom, ako prvé rozhodnutie okresného súdu

v tejto veci bolo zrušené krajským súdom z dôvodu nedostatočného zisťovania pobytu

žalovaného s pokynom krajského súdu, na doplnenie dokazovania v tomto smere, napr. aj

opätovným vypočutím vedľajšej účastníčky na strane žalovaného (jeho matky), okresný súd

opätovne vo veci rozhodol uznesením, v odôvodnení ktorého síce uviedol, že postupoval

v súlade s uvedenými pokynmi krajského súdu, avšak v skutočnosti podľa sťažovateľa

zo spisu nevyplýva, že by okresný súd po vrátení veci v tomto smere skutočne aj ním

deklarované ďalšie dokazovanie vykonal. Tento nedostatok okresného súdu podľa

sťažovateľa nenapravil ani krajský súd, ktorý okresnému súdu tento nedostatok nevytkol

a dokonca ho akceptoval. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Pri nahliadnutí do spisu dňa 08. 04. 2010, vykonané právnym

zástupcom sťažovateľa, nebolo v spise nájdené, súdom deklarované, vykonanie opätovného

výsluchu vedľajšej účastníčky na strane žalovaného - Ing. V. Ď. (!), ako sa uvádza v

citovanom odôvodnení UZNESENIA Okresného súdu Martin -179 z dňa 11. 03.

2010, ktoré už malo byť v súlade s predošlým zrušovacím Uznesením Krajského súdu v

Žiline z dňa 30. októbra 2009. ...

Pokiaľ má podľa znenia ust. účastník konania povinnosť v návrhu

pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, mala by byť úplnou samozrejmosťou takáto

povinnosť (t. j. povinnosť pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti) aj na strane súdu pri

vydávaní jeho rozhodnutí. ...)

Tvrdenia prvostupňového súdu o obšírnom (?) vykonaní zisťovania sú len účelové,

avšak bez skutkového základu vo vykonanom zisťovaní.“

Podľa sťažovateľa rozhodnutia obidvoch sťažnosťou napádaných súdov sú arbitrárne

aj z dôvodu, že žalovanému bola za kolízneho opatrovníka ustanovená osoba, ktorá v tom

istom súdnom konaní, pre účely ktorého bola ustanovená žalovanému za opatrovníka, už

vystupovala a aj vystupuje aj v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného, čo je podľa sťažovateľa právne sporné, pretože úlohou kolízneho opatrovníka

je síce chrániť záujmy účastníka konania, ktorému bol za opatrovníka ustanovený (v danom

prípade žalovanému), avšak ak je takouto osobou súčasne osoba, ktorá je tiež osobne

zainteresovaná v tomto konaní, napr. ako vedľajší účastník konania, môže nastať situácia, že

záujmy vedľajšieho účastníka konania sa dostanú do kolízie so záujmami účastníka konania,

ktorému bol vedľajší účastník konania súčasne ustanovený za kolízneho opatrovníka.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„K osobe P. Ď., ako možného opatrovníka žalovaného, okrem toho, že medzi P. Ď.,

ako vedľajším účastníkom konania na strane žalovaného, a D. D., ako žalovaným, by mohla

byt' kolízia uvádzam ďalej aj to, že ak by úkony P. Ď., ako vedľajšieho účastníka,

odporovali úkonom žalovaného, má súd povinnosť ich posúdiť po uvážení všetkých

okolností - ust. , čo by potom bolo objektívne nerealizovateľné, ak nie

priamo v rozpore so zákonom.“

Skutočnosť, že okresný súd v súvislosti s pobytom žalovaného nedostatočne zisťoval

naplnenie zákonných podmienok na ustanovenie mu kolízneho opatrovníka, ako aj to, že

krajský súd tento stav akceptoval, nemôže byť podľa sťažovateľa kladená na jeho ťarchu,

tak ako to učinil krajský súd, keď vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „Žalobca nevie

označiť miesto pobytu žalovaného, napriek tomu spochybňuje potrebu ustanoviť

žalovanému opatrovníka“, pretože sťažovateľ pri podaní žaloby správne označil miesto

pobytu žalovaného, pričom adresa tohto pobytu bola potvrdená aj výpisom z ústrednej

evidencie obyvateľov a napokon na tejto sťažovateľom uvedenej adrese si žalovaný určitú

dobu aj osobne preberal zásielky, takže miesto jeho pobytu sa stalo neznámym až

v priebehu súdneho konania. Vzhľadom na uvedené je teda podľa sťažovateľa nepravdivým

tvrdenie krajského súdu, že je vinou sťažovateľa, keď nevie označiť správne miesto pobytu

žalovaného.

Napokon sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že osoba, ktorá

bola žalovanému z dôvodu jeho neznámeho pobytu ustanovená za kolízneho opatrovníka,

sama nie je v Slovenskej republike prihlásená na trvalý pobyt. V tejto súvislosti sťažovateľ

v sťažnosti uviedol:

„... sťažovateľ poukazuje na to, že v čase rozhodnutia súdu o jeho ustanovení do

funkcie opatrovníka ani on sám nebol riadne prihlásený k trvalému pobytu v Slovenskej

republike.

Jeho posledný trvalý pobyt bol zrušený dňa 04. 12. 2009 o čom žalobca predložil

listinný dôkaz - príloha č. 2 odvolania žalobcu proti UZNESENIU Okresného súdu Martin

-179 z dňa 08. 04. 2010, a v súčasnosti je evidovaný len na adrese: T. (mesto

T., ako také), nakoľko sám neprejavil ochotu a záujem prihlásiť sa k riadnemu trvalému

pobytu a preto jeho posledný riadny trvalý pobyt na adrese... mu bol zrušený, kde sa v

skutočnosti predtým fyzicky nezdržiaval už od roku 2002, t. i. cca spolu 7 rokov. Odvtedy

teda, ako miesto trvalého pobytu, má P. Ď. len takéto: T., čo zo strany odvolacieho súdu

zostalo taktiež bez povšimnutia.“

Všetky uvedené námietky vedú sťažovateľa k záveru, že okresný súd uznesením

sp. zn. z 11. marca 2010, ako aj krajský súd uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2010 porušili ním označené práva, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ

v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy (podľa

znenia ustanovenia ), musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané

všetky podmienky pre takýto postup, či nie je namieste iné opatrenie. Účastníkovi, ktorý sa

zdržuje v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka len vtedy, ak boli vyčerpané všetky

možnosti na zistenie miesta pobytu účastníka. Účastníkovi občianskeho súdneho konania,

ktorý sa zdržiava v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2 O.

s. p., len vtedy, keď opatrenia urobené na zistenie adresy zostali bezvýsledné.

Sud má pred ustanovením opatrovníka žalovaným - z dôvodu ich neznámeho pobytu,

vyčerpať všetky možnosti zistenia, či ich pobyt je skutočne neznámy, t. i. podľa judikátu V

30/1974 má všetky možnosti zistenia, ohľadne neznámeho pobytu žalovaného, vyčerpať súd.

...

Ústavný súd SR pravidelne judikuje, že rozhodnutie všeobecného súdu možno

považovať za protiústavné, pokiaľ by boli právne závery výsledkom takej interpretácie a

aplikácie právnych predpisov, ktoré sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami, ktoré vybočujú z medzí ústavnosti, sú prejavom svojvoľnej interpretácie

príslušného ustanovenia právneho predpisu alebo interpretácie, ktorá je v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, keď krajský súd

pri posudzovaní hore uvedeného arbitrárne nahradil podmienky stanovené v zákone, v § 29

ods. 2 iným, svojim vlastným právnym názorom. Takéto skutkové a právne závery

krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné a zároveň mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. , zo dňa

27. októbra 2010 a Uznesením Okresného súdu Martin, sp. zn. -179, zo dňa

11. marca 2010, základné právo J. L. na súdnu ochranu podľa SR v

spojení s SR, Listiny základných práv a slobôd a na

spravodlivé súdne konanie podľa SR a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. , zo dňa 27. októbra

2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi J. L. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume, ako bude

vyčíslené, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. D. G.,

M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

a a s listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s

uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2010, ako aj v príčinnej súvislosti

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2010.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s namietaným rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

z 11. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity

(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného , môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie, ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2010 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva

aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský

súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu poukazuje

v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú

vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých

protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými

prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (

v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 27. októbra 2010 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (3. februára

2011) podal dovolanie (3. januára 2011), o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) koná pod sp. zn. a ku dňu podania ústavnej sťažnosti,

ako ani ku dňu rozhodnutia ústavného súdi o tomto dovolaní ešte nerozhodol. Nezávisle na

sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ v dovolacom konaní uplatnil proti

rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, ako aj v konaní pred ústavným súdom. V

okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci (m. m. , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m.

, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa po

rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011