Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 253/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť A. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 24. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011

doručená sťažnosť A. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. Š.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola zamestnankyňou

spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „odporca“), s „dohodnutým druhom

práce ekonóm – obchodný referent – špecialista s miestom výkonu práce B.“. V januári

2009 bola sťažovateľke jej zamestnávateľom doručená výpoveď z pracovného pomeru z

dôvodu podľa zo 7. januára 2009, t. j. výpoveď z

dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny (ďalej len „výpoveď“). Sťažovateľka sa

návrhom na začatie konania podaným 29. mája 2009 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) domáhala voči svojmu zamestnávateľovi ako odporcovi určenia

neplatnosti výpovede a náhrady mzdy.

Okresný súd rozsudkom č. k. -146 z 28. septembra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol. Na odvolanie sťažovateľky

krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv v nesprávnych

skutkových a právnych záveroch v rozsudku krajského súdu (ktorý sa stotožnil so závermi

okresného súdu) a v nesprávnom a nedostatočnom hodnotení dôkazov a nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku.

Sťažovateľka k porušeniu ňou označených základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu v sťažnosti uviedla:

«Z napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave nevyplýva, akými úvahami

sa súd pri hodnotení dôkazov spravoval a čo ho viedlo k skutkovým zisteniam, ktoré sú

v rozpore s vykonanými dôkazmi (výpoveďami svedkov) a viedli, preto k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci. Hodnotenie dôkazov zo strany Krajského súdu v Bratislave je

v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, uplatňujúcou v občianskom súdnom

konaní, pretože zistenie skutkového stavu veci a jeho následné právne posúdenie je

v rozpore s pravidlami logického myslenia...

Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku nesprávne vyhodnotil výpovede

svedkov I. V. a Ing. A. L., rovnako ako ich nesprávne vyhodnotil prvostupňový súd…,

pretože vo výpovedí menovaných svedkov nikdy nevyplynulo, že som si deliacu priečku

objednala...

Výsluchom svedkov… pána I. V. a pána Ing. A. L. , ako aj e-mailom zo dňa 04. 11.

2008, ktorý som elektronicky doručila pánovi A. L., bolo v konaní jednoznačne preukázané,

že som si „deliacu priečku“ neobjednala. Vykonala som iba internú požiadavku na „deliacu

priečku“, v súlade s internými predpismi žalovaného, k predmetnej objednávke zo strany

žalovaného však nedošlo. Výpovede týchto svedkov súčasne vyvrátili tvrdenie žalovaného,

vyjadrené v predloženom listinnom dôkaze zo strany žalovaného v „Správe o zisteniach

vnútornej kontroly na pracovisku G. s. r. o.“, že pri údajnej mojej objednávke „deliacej

priečky“ absentovala cenová ponuka zo strany pána Vlčeka, čo nesporne len potvrdzuje

skutočnosť, že výpoveď žalovaného mojej osobe zo dňa 07. 01. 2009 bola právne

neopodstatnená a iba účelová.

Pán V. na pojednávaní dňa 29. 04. 2010… povedal, že „deliacu priečku“ objednal

pán L. na môj pokyn s tým, že išlo o spoločný záujem všetkých zamestnancov kancelárie, v

ktorej som pracovala. Podľa jeho tvrdenia som konala v ich mene – vybrala (navrhla) som

napr. materiál „deliacej priečky“, ktorý potom odsúhlasoval (schvaľoval) objednávateľ pán

L., ktorý bol jediný kompetentný konať v týchto veciach v mene žalovaného, t. j. v

predmetnej veci sa postupovalo štandardne ako pri iných objednávkach nad rámec

uzavretej zmluvy medzí žalovaným a pánom V., ktorých objednávateľom bol tiež (vždy) pán

Ing. L.

Podľa výsluchu svedka pána Ing. L. na pojednávaní dňa 27. 05. 2010 som

postupovala v súlade s internými predpismi žalovaného. E-mailom zo dňa 04. 11. 2008 som

mu elektronicky zaslala a doručila požiadavku – návrh „deliacej priečky“, ktorý však nebol

zo strany žalovaného (dvoma nadriadenými) písomne schválený a preto k objednaniu

„deliacej priečky“ zo strany žalovaného (z dôvodu absencie podpisov dvoch nadriadených

na mojej žiadanke) nedošlo.

Krajský súd v Bratislave pri odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a čo ho viedlo k skutkovým zisteniam, ktoré sú

v zjavnom rozpore s výpoveďami svedkov…

K mnou vznesenej námietke preklúzie na podanie výpovede zo strany žalovaného

mojej osobe z dôvodu uplynutia dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty Krajský súd

v Bratislave konštatuje, že:

„Taktiež neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že v danom prípade došlo k preklúzii

a v dôsledku tejto skutočnosti boh výpoveď daná po lehote. Odporca sa o tomto skutku

dozvedel dňa 13. 11. 2008, preto výpoveď zo dňa 7. 1. 2009 je daná v zákonom stanovenej

lehote. Ing. L. nie je osobou, ktorá by bola (správne „mohla“) v pracovnoprávnych

vzťahoch konať za odporcu (viď , ).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

súd konštatuje, že pán Ing. L. nie je osobou oprávnenou za odporcu konať, čo je v zjavnom

rozpore s inou časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej Krajský súd

v Bratislave konštatoval, že: „Je nesporné, že navrhovateľka Ing. L. dala požiadavku... Z

uvedeného vyššie mal aj odvolací súd preukázané, že navrhovateľka konala nad rámec

svojich povinností a objednala deliacu priečku v rozpore s predpismi odporcu a bez súhlasu

nadriadeného.“ Z tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku Krajského súdu v

Bratislave vyplýva, že pán Ing. L. bol osobou oprávnenou konať za odporcu, a preto ak

Krajský súd v Bratislave vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že som pánovi Ing. L.

doručila požiadavku na deliacu priečku dňa 4. 11. 2008 a výpoveď zo strany žalovaného mi

bola daná až dňa 7. 1. 2009, výpoveď mi bola daná žalovaným až po uplynutí zákonom

stanovenej prekluzívnej lehoty. Ak. by sme naopak pripustili právne posúdenie Krajského

súdu v Bratislave konštatované v inej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že pán

Ing. L. nebol osobou oprávnenou konať v mene odporcu, doručenie mojej požiadavky na

deliacu priečku pánovi Ing. L. by nebolo možné považovať za porušenie pracovnej

disciplíny, pretože nedošlo k vykonaniu predmetnej objednávky, t. j. k objednaniu „deliacej

priečky“...

Krajský súd v Bratislave účelovo rozdielne právne posúdil právo svedka Ing. L.

konať v mene odporcu pri posudzovaní otázky objednania deliacej priečky a rozdielne

v otázke vznesenej námietky preklúzie...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „prijal toto dočasné opatrenie“:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 24. 2. 2011, spis. zn.: až do právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej.“

a vo veci samej rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave svojim rozhodnutím zo dňa 24. 2. 2011, spis. zn.:

porušil právo A. M. na súdnu ochranu garantované

Slovenskej republiky ako aj pravo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 2. 2011, spis. zn.: sa

zrušuje a súd vracia vec Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podstatou sťažnosti je spochybňovanie správnosti skutkových a právnych záverov

v rozsudku krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a jeho nedostatočné

odôvodnenie. Podľa sťažovateľky sú nesprávne najmä závery krajského súdu vo vzťahu

k jednému zo skutkových dôvodov výpovede – objednaniu deliacej priečky sťažovateľkou

v rozpore s jej pracovnými oprávneniami a povinnosťami. Pričom v súvislosti s týmito

závermi krajský súd podľa sťažovateľky nevyhodnotil svedecké výpovede v súlade s ich

skutočným obsahom. Ďalej sťažovateľka namietala aj rozpornosť záverov krajského súdu

o oprávnenosti zamestnanca odporcu L. „konať v mene odporcu pri posudzovaní otázky

objednania deliacej priečky a rozdielne v otázke vznesenej námietky preklúzie“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj podľa listiny a dohovoru) sa

možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich

účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu aj v spojení

s rozsudkom okresného súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„... navrhovateľke bola... doručená výpoveď z pracovného pomeru... Vo výpovedi sú

skutkové dôvody výpovede vymedzené tak, že bez schválenia objednávky kompetentným

vedúcim zabezpečovala nákup tovaru pre organizačné útvary odporcu..., ďalej tovar

objednávaný pre iné organizačné útvary neodovzdala zamestnancovi takéhoto útvaru a bol

ponechaný na pracovisku navrhovateľky..., napriek tomuto náklady za tovar kontovala na

ťarchu nákladov iného organizačného útvaru... Ďalej jej bola výpoveď daná z dôvodu, že

bez výberového konania a bez súhlasu a vedomia nadriadenej objednala u spoločnosti M.,

s. r. o. deliacu priečku do kancelárie a taktiež, že na stredisku G., kde navrhovateľka

pracovala nebolo pri komisionálnom prehľadaní uskladneného materiálu nájdené...

Z výpovede svedkov I. V. a A. L. a nepriamo i z výpovede samotnej navrhovateľky

vyplynulo, že táto u Ivana Vlečka z firmy M., s. r. o. ústne objednala deliacu priečku do

kancelárie približne v novembri 2008, pričom objednanie priečky nebolo schválené

nadriadenou, o čom svedka Vlečka ako ani svedka L. ako správcu budovy neinformovala,

čím mohla spoločnosť odporcu, prípadne firmu M., s. r. o. vystaviť vzniku škody. Tvrdenie

navrhovateľky, že jednania s p. Vlčekom boli len v rovine prvotných ústnych informácií sa

javia súdu ako účelové, lebo v takomto prípade by sa objednávka nedostala do štádia tesne

pred realizáciou, čo vyplynulo z jeho výpovede a protirečí tomuto i fakt, že o objednávke bol

informovaný i správca budovy. Svedok Vlček taktiež predložil i náčrt, a výber materiálu

a ostatné dojednania vo forme konceptu vyprodukované na základe ústnej objednávky

navrhovateľky.

Súd má taktiež za to, že i pokiaľ ide o neštandardné objednanie tovarov

špecifikovaných vo výpovedi z pracovného pomeru, jeho ponechanie na útvare G., avšak

kontovanie na iné útvary odporcu, ako i absenciu kancelárskych potrieb uvedených v bode

a) výpovede, navrhovateľka nepreukázala, že by sa takto vymedzených konaní nedopustila.

Jej vysvetlenie, že softwer objednanie tovaru bez schválenia neumožňoval, je len v rovine

tvrdenia bez unesenia dôkazného bremena...

Pokiaľ ide o posúdenie, či konanie navrhovateľky špecifikované vo výpovedi danej

jej odporcom možno kvalifikovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, súd vychádzal

z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky (R 25/1971), t. j. mal na zreteli dĺžku

časového úseku (1 rok), počas ktorého dochádzalo u navrhovateľky ku konaniu, ktorého sa

výpoveď týka, t. j. že nejde o jeden prípad neštandardného postupu pri objednávaní tovaru,

ale o pravidelné opakovanie takejto situácie, ďalej mal na zreteli druh práce vykonávaný

navrhovateľkou podľa pracovnej zmluvy, t. j. že ako ekonóm – obchodný referent –

špecialista – vykonávala objednávky dennodenne, išlo o podstatnú časť náplne jej práce,

preto postup pri objednávaní a schvaľovanie objednávok bol jej prvoradou pracovnou

činnosťou, z čoho možno usúdiť, že tento poznala (mala poznať) dokonale, a preto

porušenie interných smerníc podpisovania, ako i smernice Centrálny nákupu a písomnosti

s limitmi hodnôt možno u jej osoby hodnotiť minimálne v rovine zavinenia z nedbanlivosti.

Keďže jej hlavnou pracovnou činnosťou bol nákup a z tohto vychádzajúc hospodárenie

s hmotným majetkom odporcu, súd má za to, že porušenie ust. § 81 písm. e) Zákonníka

práce možno práve pri jej pracovnom zaradení hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej

disciplíny, navyše ak za tejto situácie došlo na jej pracovisku k absencii kancelárskych

pomôcok Špecifikovaných vo výpovedi a k neštandardnému postupu pri objednávkach

deliacej priečky do kancelárie, čo vo vzájomnej súvislosti korešponduje s konaním

navrhovateľky, ktoré nesie spolu znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny.“

Krajský súd v spojení s rozsudkom okresného súdu, so závermi ktorého sa stotožnil,

sa náležite vysporiadal so sťažovateľkou namietanými skutočnosťami v jej odvolaní, keď

v odôvodnení uviedol: „Súd prvého stupňa sa vyššie uvedenými kritériami dôsledne riadil.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že tým, že

navrhovateľka závažne porušila pracovnú disciplínu. Taktiež pokiaľ ide o splnenie § 63

ods. 3 išlo o porušenia za obdobie od februára 2008 do novembra 2008

o ktorých porušeniach sa odporca dozvedel dňa 5. 12. 2008 po prešetrení nálezu internej

kontroly a v prípade objednávky deliacej priečky sa odporca dozvedel 13. 11. 2008 od

konateľa spoločnosti M. s. r. o. p. V. Teda výpoveď bola daná v zákonnej lehote dvoch

mesiacov a to za porušenia pracovnej disciplíny od obdobia 27. 2. 2008.

Vzhľadom na funkciu, druh práce, ktorý navrhovateľka na základe pracovnej zmluvy

vykonávala, súd prvého stupňa správne konštatoval, že u navrhovateľky dochádzalo ku

konaniam, ktoré skutky sú obsiahnuté výpovedi, že nešlo o jeden prípad neštandardného

postupu pri objednávaní tovaru.

Presné a prísne dodržiavanie vnútorných predpisov nariadení zamestnávateľa je

nepochybne významným kritériom pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny,

nemôže sa však jednať o hľadisko jediné. Preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď

prihliadol pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny k situácií, za ktorej

k porušeniu pracovnej disciplíny prišlo, k spôsobu a intenzite porušenia pracovnej

povinnosti, ako aj k tomu, že svojim konaním nespôsobila navrhovateľka škodu ani

bezdôvodné obohatenie na jej strane.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil

skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa

neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa

zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého

stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania

pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený

právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné

právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním

napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa ho potvrdil.“

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa

zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu ústavný súd

nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu boli v takom rozpore s vykonaným

dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a podľa listiny

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011