Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 261/2011
PDF · 221.68 KB
No categories available
I. ÚS 261/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vedené pod sp. zn. Rvp 979/2011, Rvp 992/2011, Rvp 1321/2011, Rvp
1322/2011, Rvp 1327/2011, Rvp 1363/2011 a sp. zn. Rvp 1367/2011, vo veci namietaného
porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE
306/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE 341/2010 z 30. novembra 2010, sp.
zn. 13 CoE 24/2011 zo 14. februára 2011, sp. zn. 16 CoE 28/2011 z 24. februára
2011, sp. zn. 13 CoE 23/2011 zo 14. februára 2011, sp. zn. 1 CoE 102/2011
z 15. marca 2011 a sp. zn. 41 CoE 22/2011 z 8. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 979/2011,
Rvp 992/2011, Rvp 1321/2011, Rvp 1322/2011, Rvp 1327/2011, Rvp 1363/2011 a sp.
zn. Rvp 1367/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
979/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla
2011, 1. júna 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 306/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE
341/2010 z 30. novembra 2010, sp. zn. 13 CoE 24/2011 zo 14. februára 2011, sp. zn. 16
CoE 28/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 13 CoE 23/2011 zo 14. februára 2011, sp. zn. 1
CoE 102/2011 z 15. marca 2011 a sp. zn. 41 CoE 22/2011 z 8. marca 2011 (ďalej len
„napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od januára 2003 až do januára 2004 poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery vo výške od 331,94 € a 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 3 až 13 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie
úveru bolo priamo v zmluve o úvere dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka
– v zmluve konkrétne určená osoba, je oprávnený v prípade, ak dlžník nesplní svoje
povinnosti, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať za dlžníka notársku zápisnicu
o uznaní dlhu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do
omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite
splatným. Následne boli v období od júla 2003 do augusta 2004 spísané notárske zápisnice,
ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený zástupca.
2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 979/2011 bol 8. novembra 2003 podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Banská Bystrica 10. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu. Sťažovateľka podala 2. októbra 2007 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý
bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd Banská Bystrica uznesením
z 26. novembra 2007 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 2 Er 1883/2003
zo 16. júla 2010 však Okresný súd Banská Bystrica vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 306/2010 z 21. decembra 2010 tak, že
potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica ako vecne a právne správne.
2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 992/2011 bol 26. mája 2004 podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Banská Bystrica 16. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý
bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd Banská Bystrica uznesením
z 22. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 2 Er 783/2004
z 19. júla 2010 však Okresný súd Banská Bystrica vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 341/2010 z 30. novembra 2010 tak, že
potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica ako vecne a právne správne.
2.3 Vo veci pod sp. zn. Rvp 1321/2011 bol 16. februára 2004 podaný návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia,
t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora,
ktorý bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 8. decembra 2009
pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 131/2004 z 20. októbra 2010
však okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto
uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
13 CoE 24/2011 zo 14. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
2.4 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1322/2011 bol 13. októbra 2004 podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
okresným súdom 26. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol
poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením zo 4. decembra 2009 pripustil
zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 970/2004 z 20. októbra 2010 však
okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
16 CoE 28/2011 z 24. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
2.5 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1327/2011 bol 17. septembra 2004 podaný
návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
okresným súdom 22. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol
poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 3. decembra 2009 pripustil
zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 895/2004 z 20. októbra 2010 však
okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
13 CoE 23/2011 zo 14. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
2.6 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1363/2011 bol 13. februára 2004 podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
okresným súdom 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol
poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 23. februára 2010 pripustil
zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 1024/2005 z 23. novembra 2010 však
okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
1 CoE 102/2011 z 15. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
2.7 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1367/2011 bol 23. apríla 2004 podaný návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 26. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala
28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie
exekúcie. Okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora.
Uznesením sp. zn. 13 Er 454/2004 z 20. októbra 2010 však okresný súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE 22/2011 z 8. marca 2011 tak, že
potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli
porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia
prvostupňových súdov o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia
nemôže byť vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Súdy prvého stupňa
dospeli k záveru, že dohody o splnomocnení uzavreté medzi dlžníkmi sťažovateľky
a zástupcom (konkrétne určeným), ktoré boli súčasťou zmlúv o úvere, sú absolútne
neplatné. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený
zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého
stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné
tituly (notárske zápisnice). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj
legitímne očakávanie vykonania exekúcie a tým ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa
však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali
konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytli možnosť
účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto
postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala
vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný
priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.
Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a ústavného súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Spoločné prerokovanie veci
5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 979/2011, Rvp 992/2011, Rvp 1321/2011, Rvp 1322/2011, Rvp 1327/2011,
Rvp 1363/2011 a sp. zn. Rvp 1367/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje spôsobilý exekučný titul (v posudzovaných prípadoch
notárska zápisnica), exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej
fáze exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými
v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch
rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza
do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú
ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov
prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, potvrdil.
Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
9. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj
okresných súdov), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie jej práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho
charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
12. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia
napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi
došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade
predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej
judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti
sťažnosti tak, ako to je uvedené.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011