Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 261/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vedené pod sp. zn. , , , Rvp

1322/2011, , a sp. zn. , vo veci namietaného

porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE

306/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. z 30. novembra 2010, sp.

zn. zo 14. februára 2011, sp. zn. z 24. februára

2011, sp. zn. zo 14. februára 2011, sp. zn.

z 15. marca 2011 a sp. zn. z 8. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

, , , , a sp.

zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

979/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla

2011, 1. júna 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE

341/2010 z 30. novembra 2010, sp. zn. zo 14. februára 2011, sp. zn. 16

CoE 28/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. zo 14. februára 2011, sp. zn. 1

CoE 102/2011 z 15. marca 2011 a sp. zn. z 8. marca 2011 (ďalej len

„napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od januára 2003 až do januára 2004 poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery vo výške od 331,94 € a 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 3 až 13 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie

úveru bolo priamo v zmluve o úvere dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka

– v zmluve konkrétne určená osoba, je oprávnený v prípade, ak dlžník nesplní svoje

povinnosti, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať za dlžníka notársku zápisnicu

o uznaní dlhu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do

omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite

splatným. Následne boli v období od júla 2003 do augusta 2004 spísané notárske zápisnice,

ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený zástupca.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 8. novembra 2003 podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Banská Bystrica 10. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu. Sťažovateľka podala 2. októbra 2007 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý

bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd Banská Bystrica uznesením

z 26. novembra 2007 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn.

zo 16. júla 2010 však Okresný súd Banská Bystrica vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. decembra 2010 tak, že

potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 26. mája 2004 podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Banská Bystrica 16. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý

bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd Banská Bystrica uznesením

z 22. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn.

z 19. júla 2010 však Okresný súd Banská Bystrica vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2010 tak, že

potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica ako vecne a právne správne.

2.3 Vo veci pod sp. zn. bol 16. februára 2004 podaný návrh na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia,

t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora,

ktorý bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 8. decembra 2009

pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. z 20. októbra 2010

však okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto

uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne.

2.4 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 13. októbra 2004 podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

okresným súdom 26. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol

poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením zo 4. decembra 2009 pripustil

zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. z 20. októbra 2010 však

okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 24. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne.

2.5 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 17. septembra 2004 podaný

návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

okresným súdom 22. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol

poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 3. decembra 2009 pripustil

zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. z 20. októbra 2010 však

okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne.

2.6 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 13. februára 2004 podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

okresným súdom 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol

poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 23. februára 2010 pripustil

zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. z 23. novembra 2010 však

okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne.

2.7 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 23. apríla 2004 podaný návrh na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 26. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala

28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie

exekúcie. Okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora.

Uznesením sp. zn. z 20. októbra 2010 však okresný súd vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 8. marca 2011 tak, že

potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli

porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia

prvostupňových súdov o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia

nemôže byť vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Súdy prvého stupňa

dospeli k záveru, že dohody o splnomocnení uzavreté medzi dlžníkmi sťažovateľky

a zástupcom (konkrétne určeným), ktoré boli súčasťou zmlúv o úvere, sú absolútne

neplatné. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený

zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého

stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné

tituly (notárske zápisnice). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj

legitímne očakávanie vykonania exekúcie a tým ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa

však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali

konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytli možnosť

účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto

postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný

priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu a poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Spoločné prerokovanie veci

5. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 1363/2011 a sp. zn. , a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje spôsobilý exekučný titul (v posudzovaných prípadoch

notárska zápisnica), exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného

konania. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej

fáze exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými

v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch

rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza

do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú

ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov

prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného

poriadku, potvrdil.

Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

9. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj

okresných súdov), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie jej práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho

charakteru) odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

12. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia

napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi

došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade

predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej

judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti

sťažnosti tak, ako to je uvedené.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011