Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 314/2011
PDF · 189.28 KB
No categories available
III. ÚS 314/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M.
K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 21 Cob/6/2011-141 z 12. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vydaným pod č. k.
21 Cob/6/2011-141 z 12. apríla 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd „v konaní sp. zn.:
21 Cob/6/2011 porušil moje základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,
nakoľko riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211
O. s. p., takto boli porušené moje subjektívne práva, bolo povinnosťou odvolacieho súdu
svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti v citovaných ustanoveniach, čo sa
nestalo a rozhodnutie je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať. V
zmysle citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom porušovateľ KS Trnava v
napadnutom rozhodnutí neodôvodnil vecné argumenty zásadného významu...“.
Sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom a na
právny vzťah medzi účastníkmi konania považovala za správne aplikovať ustanovenia § 601
až § 609 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „obchodný zákonník“) o zasielateľskej zmluve namiesto všeobecnými súdmi
aplikovaného ustanovenia o prepravnej zmluve. V podrobnostiach poukazovala
predovšetkým na skutkové okolnosti, ktoré majú vyplývať z vyjadrení obsiahnutých v
zápisniciach z pojednávaní vykonaných Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)
ako súdom prvého stupňa. Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd „vôbec
nezdôvodnil ... vecne argumenty deklarované v ... sťažnosti, a ďalej nezdôvodnil, ktoré
dôkazy považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré vykonal a ktoré nevykonal a prečo ich
nevykonal...
Porušovateľ nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 132-136 v spojení s
ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p...
Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná,
ale na druhej strane je povinný o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na
vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí
uviesť, z akých dôvodov uvedené argumenty nevykonal.
Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods.
1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. ...
Zásah do mojich subjektívnych základných práv a slobôd bol nesmierne intenzívny a
nepriaznivý zo strany porušovateľa.
Z uvedených dôvodov považujeme právne závery Krajského súdu BA argumentujúce
v danej veci za unáhlené a predčasné.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na
súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS Trnava 21 Cob/6/2011 -
zo dňa 12. 4. 2011 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje
rozsudok KS Trnava 21 Cob/6/2011 zo dňa 12. 4. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre
JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať
spoločne.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV.
ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02)
do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Podstatou sťažovateľkiných námietok sú jej tvrdenia o nedostatočnosti odôvodnenia
a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, o nesprávnych skutkových
záveroch, ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci.
V súvislosti s uvedenými námietkami ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
sťažovateľka ich formulovala veľmi nekonzistentne, vo všeobecnej podobe a bez ich
vzájomnej väzby na napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 21 Cob 6/2011-141
z 12. apríla 2011. Ústavný súd sa preto sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať
namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný v kontexte námietok, ktoré
sťažovateľka proti nemu uplatnila v sťažnosti predloženej ústavnému súdu.
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 21 Cob/6/2011-141 z 12. apríla 2011 ako súd
odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 25 Cb/44/2009-101 z 5. októbra 2010.
Dokazovanie vykonané okresným súdom považoval krajský súd za dostatočné a vyvodené
dôkazy za správne a jednoznačne vyhodnotené. Súčasne potvrdil aj správnosť právneho
záveru okresného súdu, ktorého právne posúdenie veci v prvej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia formuloval takto:
„V rámci vykonaného dokazovania žalobca súdu nepredložil objednávku na
vykonanie prepravy ani žiadnu inú zmluvu, ktorá by preukázala, že žalobca prepravu
vykonal na základe nákladného listu CMR č... teda nepreukázal existenciu záväzkového
zmluvného vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej by bol
žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi za vykonanú prepravu vzhľadom na vykonanú trasu.
Súd poukázal na čl. 6 ods. 1 vyhl. č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v
medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), podľa ktorého nákladný list musí
obsahovať miesto a dátum vystavenia, meno a adresu odosielateľa, meno a adresu
dopravcu, miesto a dátum prevzatia zásielky a miesto jej určenia, meno a adresu príjemcu
atď. a tiež na čl. 7 a 9.
Žalobca ako dôkaz, ktorým odôvodňoval opodstatnenosť žaloby predložil CMR
č..., z ktorého vyplývalo, že prepravná zmluva bola uzatvorená medzi odosielateľom
L. a žalobcom ako dopravcom, obsahom ktorej bola preprava tovaru pre príjemcu
W. Žalobca v konaní nepreukázal opak, pričom zo spisu Okresného súdu Bratislava III spis.
zn. 28Cb/20/07 vyplynulo, že prepravu nerobili na základe objednávky žalovaného, ale o
prepravu ich požiadal zasielateľ v Poľsku. Žalobca však mal za to, že žalovaný sa
bezdôvodne obohatil tým, že prevzal platbu od spoločnosti W. za prepravu, ktorú vykonal
žalobca na základe prepravnej dispozície CMR. Z faktúry predloženej žalovaným č... zo dňa
23. 1. 2006, prílohou ktorej bol CMR 2310460 a dodací list vyplynulo, že žalovaný
zabezpečoval prepravu objednaného tovaru pre W. z miesta nakládky P. do B., ale žalobca
tento tovar bezdôvodne dopravil do Bratislavy, pričom žalovaný musel zabezpečiť jeho
prepravu na správne miesto určenia t. j. do Bardejova, ktorú aj vykonal dopravca I. S.,
ktorému žalovaný za prepravu zaplatil. Súd v závere poukázal na to, že žalobca nepredložil
súdu dôkaz, na základe ktorého by mal žalovaný povinnosť zaplatiť mu žalovanú sumu ani
sumu v zmysle zmeneného návrhu pretože nepreukázal platné uzatvorenie prepravnej
zmluvy so žalovaným na vykonanie prepravy, ktorú vykonal podľa CMR 2310460, žalovaný
platbu od W. za prepravu, ktorú vykonal žalobca neprevzal, preto súd nemal preukázané
skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na priznanie žalobcom požadovanej pohľadávky voči
žalovanému, keď podporne aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod spis. zn.
28 Cb/20/07 preukázalo, že CMR potvrdzuje vznik vzťahu medzi odosielateľom a
dopravcom, ktorým je práve zmluva o preprave, preto pre priznanie nároku na zaplatenie
prepravného nie je žalovaný pasívne legitimovaný.
K námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v súvislosti s lehotou premlčania súd
poukázal na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, vzal do úvahy, že ide o dva
podnikateľské subjekty, predmet sporu vyplýva z ich podnikateľskej činnosti a vtedy sa na
tieto nároky vzťahuje všeobecná 4-ročná premlčacia doba, ktorá do podania návrhu od
vykonania prepravy neuplynula a nie je možné, aby bola premlčacia lehota určená dĺžkou
premlčacích lehôt, ktoré vyplývajú z Občianskeho zákonníka.
Nárok na náhradu škody, ktorú si uplatňoval žalobca z dôvodu neúspešného konania,
ktoré viedol voči pasívne nelegitímnemu účastníkovi pred Okresným súdom Bratislava III
vedenom pod spis. zn. 28 Cb/20/07 a za ktorú žalobca považuje náklady vynaložené na
trovy konania sa môže priznať iba v prípade, ak sú splnené podmienky pre takýto nárok a
tými sú vznik škody, porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a zavinené konanie škodcu. Žalobcovi
škoda vznikla vo výške trov konania na základe porušenia povinností advokáta ako právne
vzdelanej osoby, ktorý má poskytovať kvalifikované právne služby, súd preto nezistil, že by
zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti, ktorá by zakladala pre žalobcu nárok na
priznanie náhrady škody, preto i v tejto časti žalobu zamietol.“
Keďže krajský súd sa s opísanými právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil,
s poukazom na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
okresného súdu poukázal na to, že „žalobcovi, pokiaľ sa zaviazal zásielku prepraviť, vzniká
nárok na plnenie zo zmluvy o preprave, ktoré nemožno považovať a zamieňať s nárokom na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Ide o rozdielne posúdenie tak z hľadiska skutkového ako
i právneho. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy, že ak žalobca žiada, aby mu bolo
uhradené plnenie za prepravu, musí sa ho domáhať voči subjektu, ktorý sa k takejto úhrade
zo záväzkového vzťahu zaviazal. Ak žalovaný získal plnenie od tretieho subjektu za plnenie,
ktoré vykonal, nemôže sa jeho vydania domáhať žalobca titulom nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, pretože sa domnieva, že predmetné plnenie malo byť poskytnuté
jemu.
V súvislosti s nárokom na náhradu škody odvolací súd uvádza, že nie je prípustné,
aby si žalobca, ako neúspešný účastník súdneho konania svoj neúspech voči tretej osobe,
proti ktorej žalobu podal, uplatňoval voči žalovanému, ktorého mal pôvodne žalovať.
Žalovaný nezavinil a ani objektívne nezodpovedá za to, že žalobca viedol súdny spor voči
nesprávnemu účastníkovi.“.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané
rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože
krajský súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú obdobné s tými,
ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde.
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným odôvodnením rozsudku krajského súdu
ústavný súd pripomína svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že postup
a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúce z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej
úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). V nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu
k sťažovateľke potvrdil. Náležite pritom vysvetlil posúdenie právneho vzťahu založeného
medzi účastníkmi konania a vysporiadal sa s aj otázkou dôvodnosti nárokov žalovaných
sťažovateľkou. Skutočnosť, že sa sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského
súdu takéto nedostatky nevykazuje.
V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu v nadväznosti na rozsudok
okresného súdu č. k. 25 Cb/44/2009-101 z 5. októbra 2010 podľa názoru ústavného súdu
znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných
záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite
(m. m. II. ÚS 63/06), a nesignalizuje porušenie označených základných práv a slobôd, čo by
odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2011