Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 314/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M.

K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Trnave č. k. -141 z 12. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vydaným pod č. k.

-141 z 12. apríla 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd „v konaní sp. zn.:

porušil moje základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,

nakoľko riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211

, takto boli porušené moje subjektívne práva, bolo povinnosťou odvolacieho súdu

svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti v citovaných ustanoveniach, čo sa

nestalo a rozhodnutie je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať. V

zmysle citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom porušovateľ KS Trnava v

napadnutom rozhodnutí neodôvodnil vecné argumenty zásadného významu...“.

Sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom a na

právny vzťah medzi účastníkmi konania považovala za správne aplikovať ustanovenia § 601

až v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) o zasielateľskej zmluve namiesto všeobecnými súdmi

aplikovaného ustanovenia o prepravnej zmluve. V podrobnostiach poukazovala

predovšetkým na skutkové okolnosti, ktoré majú vyplývať z vyjadrení obsiahnutých v

zápisniciach z pojednávaní vykonaných Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)

ako súdom prvého stupňa. Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd „vôbec

nezdôvodnil ... vecne argumenty deklarované v ... sťažnosti, a ďalej nezdôvodnil, ktoré

dôkazy považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré vykonal a ktoré nevykonal a prečo ich

nevykonal...

Porušovateľ nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 132-136 v spojení s

ustanovením ..

Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná,

ale na druhej strane je povinný o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na

vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí

uviesť, z akých dôvodov uvedené argumenty nevykonal.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods.

1 a dohovoru. ...

Zásah do mojich subjektívnych základných práv a slobôd bol nesmierne intenzívny a

nepriaznivý zo strany porušovateľa.

Z uvedených dôvodov považujeme právne závery Krajského súdu BA argumentujúce

v danej veci za unáhlené a predčasné.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

1. Základné práva sťažovateľky podľa ) na

súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS Trnava -

zo dňa 12. 4. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle a zrušuje

rozsudok KS Trnava zo dňa 12. 4. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre

JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a dohovoru

niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, IV.

ÚS 115/03, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. )

do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Podstatou sťažovateľkiných námietok sú jej tvrdenia o nedostatočnosti odôvodnenia

a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, o nesprávnych skutkových

záveroch, ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci.

V súvislosti s uvedenými námietkami ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že

sťažovateľka ich formulovala veľmi nekonzistentne, vo všeobecnej podobe a bez ich

vzájomnej väzby na napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -141

z 12. apríla 2011. Ústavný súd sa preto sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať

namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný v kontexte námietok, ktoré

sťažovateľka proti nemu uplatnila v sťažnosti predloženej ústavnému súdu.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -141 z 12. apríla 2011 ako súd

odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -101 z 5. októbra 2010.

Dokazovanie vykonané okresným súdom považoval krajský súd za dostatočné a vyvodené

dôkazy za správne a jednoznačne vyhodnotené. Súčasne potvrdil aj správnosť právneho

záveru okresného súdu, ktorého právne posúdenie veci v prvej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia formuloval takto:

„V rámci vykonaného dokazovania žalobca súdu nepredložil objednávku na

vykonanie prepravy ani žiadnu inú zmluvu, ktorá by preukázala, že žalobca prepravu

vykonal na základe nákladného listu CMR č... teda nepreukázal existenciu záväzkového

zmluvného vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej by bol

žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi za vykonanú prepravu vzhľadom na vykonanú trasu.

Súd poukázal na vyhl. č. o Dohovore o prepravnej zmluve v

medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), podľa ktorého nákladný list musí

obsahovať miesto a dátum vystavenia, meno a adresu odosielateľa, meno a adresu

dopravcu, miesto a dátum prevzatia zásielky a miesto jej určenia, meno a adresu príjemcu

atď. a tiež na čl. 7 a 9.

Žalobca ako dôkaz, ktorým odôvodňoval opodstatnenosť žaloby predložil CMR

č..., z ktorého vyplývalo, že prepravná zmluva bola uzatvorená medzi odosielateľom

L. a žalobcom ako dopravcom, obsahom ktorej bola preprava tovaru pre príjemcu

W. Žalobca v konaní nepreukázal opak, pričom zo spisu Okresného súdu Bratislava III spis.

zn. vyplynulo, že prepravu nerobili na základe objednávky žalovaného, ale o

prepravu ich požiadal zasielateľ v Poľsku. Žalobca však mal za to, že žalovaný sa

bezdôvodne obohatil tým, že prevzal platbu od spoločnosti W. za prepravu, ktorú vykonal

žalobca na základe prepravnej dispozície CMR. Z faktúry predloženej žalovaným č... zo dňa

23. 1. 2006, prílohou ktorej bol CMR 2310460 a dodací list vyplynulo, že žalovaný

zabezpečoval prepravu objednaného tovaru pre W. z miesta nakládky P. do B., ale žalobca

tento tovar bezdôvodne dopravil do Bratislavy, pričom žalovaný musel zabezpečiť jeho

prepravu na správne miesto určenia t. j. do Bardejova, ktorú aj vykonal dopravca I. S.,

ktorému žalovaný za prepravu zaplatil. Súd v závere poukázal na to, že žalobca nepredložil

súdu dôkaz, na základe ktorého by mal žalovaný povinnosť zaplatiť mu žalovanú sumu ani

sumu v zmysle zmeneného návrhu pretože nepreukázal platné uzatvorenie prepravnej

zmluvy so žalovaným na vykonanie prepravy, ktorú vykonal podľa CMR 2310460, žalovaný

platbu od W. za prepravu, ktorú vykonal žalobca neprevzal, preto súd nemal preukázané

skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na priznanie žalobcom požadovanej pohľadávky voči

žalovanému, keď podporne aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod spis. zn.

preukázalo, že CMR potvrdzuje vznik vzťahu medzi odosielateľom a

dopravcom, ktorým je práve zmluva o preprave, preto pre priznanie nároku na zaplatenie

prepravného nie je žalovaný pasívne legitimovaný.

K námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v súvislosti s lehotou premlčania súd

poukázal na príslušné ustanovenia , vzal do úvahy, že ide o dva

podnikateľské subjekty, predmet sporu vyplýva z ich podnikateľskej činnosti a vtedy sa na

tieto nároky vzťahuje všeobecná 4-ročná premlčacia doba, ktorá do podania návrhu od

vykonania prepravy neuplynula a nie je možné, aby bola premlčacia lehota určená dĺžkou

premlčacích lehôt, ktoré vyplývajú z .

Nárok na náhradu škody, ktorú si uplatňoval žalobca z dôvodu neúspešného konania,

ktoré viedol voči pasívne nelegitímnemu účastníkovi pred Okresným súdom Bratislava III

vedenom pod spis. zn. a za ktorú žalobca považuje náklady vynaložené na

trovy konania sa môže priznať iba v prípade, ak sú splnené podmienky pre takýto nárok a

tými sú vznik škody, porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), príčinná súvislosť

medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a zavinené konanie škodcu. Žalobcovi

škoda vznikla vo výške trov konania na základe porušenia povinností advokáta ako právne

vzdelanej osoby, ktorý má poskytovať kvalifikované právne služby, súd preto nezistil, že by

zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti, ktorá by zakladala pre žalobcu nárok na

priznanie náhrady škody, preto i v tejto časti žalobu zamietol.“

Keďže krajský súd sa s opísanými právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil,

s poukazom na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

okresného súdu poukázal na to, že „žalobcovi, pokiaľ sa zaviazal zásielku prepraviť, vzniká

nárok na plnenie zo zmluvy o preprave, ktoré nemožno považovať a zamieňať s nárokom na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Ide o rozdielne posúdenie tak z hľadiska skutkového ako

i právneho. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy, že ak žalobca žiada, aby mu bolo

uhradené plnenie za prepravu, musí sa ho domáhať voči subjektu, ktorý sa k takejto úhrade

zo záväzkového vzťahu zaviazal. Ak žalovaný získal plnenie od tretieho subjektu za plnenie,

ktoré vykonal, nemôže sa jeho vydania domáhať žalobca titulom nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, pretože sa domnieva, že predmetné plnenie malo byť poskytnuté

jemu.

V súvislosti s nárokom na náhradu škody odvolací súd uvádza, že nie je prípustné,

aby si žalobca, ako neúspešný účastník súdneho konania svoj neúspech voči tretej osobe,

proti ktorej žalobu podal, uplatňoval voči žalovanému, ktorého mal pôvodne žalovať.

Žalovaný nezavinil a ani objektívne nezodpovedá za to, že žalobca viedol súdny spor voči

nesprávnemu účastníkovi.“.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané

rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože

krajský súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú obdobné s tými,

ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným odôvodnením rozsudku krajského súdu

ústavný súd pripomína svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že postup

a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúce z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej

úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

, ). V nadväznosti na ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu

k sťažovateľke potvrdil. Náležite pritom vysvetlil posúdenie právneho vzťahu založeného

medzi účastníkmi konania a vysporiadal sa s aj otázkou dôvodnosti nárokov žalovaných

sťažovateľkou. Skutočnosť, že sa sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského

súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu v nadväznosti na rozsudok

okresného súdu č. k. -101 z 5. októbra 2010 podľa názoru ústavného súdu

znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných

záruk základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite

(m. m. ), a nesignalizuje porušenie označených základných práv a slobôd, čo by

odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa .

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011