Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 321/2011
PDF · 146.67 KB
No categories available
IV. ÚS 321/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť L. V. a J. V., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr.
M. Ch., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Co 170/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. V. a J. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011
doručená sťažnosť L. V. a J. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 170/2010 (ďalej len „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že Okresným súdom Trnava
(ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 15 C 100/2001 vedené občianskoprávne konanie
v právnej veci žalobcu T., s. r. o., proti sťažovateľom o zaplatenie sumy 636,23 €
s príslušenstvom. Konanie pred súdom sa začalo podaním návrhu žalobcom 29. januára
2001. Okresný súd v merite veci rozhodol rozsudkom 11. februára 2010. Proti rozhodnutiu
okresného súdu podal v zákonom ustanovenej lehote (22. marca 2010) odvolanie sťažovateľ
L. Vadovič, a následne 30. marca 2010 odvolanie podal aj navrhovateľ. Spis okresného
súdu bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 12. mája 2010, pričom v
čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu krajský súd o odvolaniach ešte nerozhodol.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd: «... vo veci nekoná a do dnešného
dňa, t. j. viac ako rok od začatia odvolacieho konania o tomto odvolaní nerozhodol.
Na základe uvedených skutočností tvrdíme, že týmto konaním, respektíve nekonaním
Krajského súdu Trnava ako súdu odvolacieho došlo k porušeniu nášho práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb., podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom.“
Rovnako bolo a stále je nekonaním tohto odvolacieho súdu porušované naše právo
garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“»
Podľa názoru sťažovateľov: „Spomínaným spôsobom Krajský súd Trnava (štátny
orgán s právomocou a vecnou a miestnou príslušnosťou na rozhodnutie veci) porušil naše
základné ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne
i základné ľudské právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Tým, že súd
o podanom odvolaní nerozhodol od marca 2010 až dodnes, t.j. po dobu viac ako jedného
roka, nám fakticky uprel a stále upiera tieto naše základné práva garantované ústavou ako
právnym predpisom najvyššej právnej sily a medzinárodnou zmluvou, ktorá má v zmysle
Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi.“
Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný
súd o nej takto rozhodol:
„1. Základné právo L. V. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 170/2010
porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Trnave sa v predmetnej veci prikazuje konať bez zbytočných
prieťahov.
3. L. V. a J. V. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 700 eur (slovom
sedemsto eur), ktorú sumuje povinný vyplatiť im Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy ich právneho
zastúpenia vo výške 385,32 eura, a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. M.
Ch. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. Vychádzal pritom najmä z toho, že zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto
základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska
jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch
(napr. IV. ÚS 147/04).
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal
príslušný súdny spis, z ktorého zistil, že krajskému súdu bol spis okresného súdu sp. zn.
15 C 100/2001 pre účely rozhodnutia o odvolaniach účastníkov konania doručený 12. mája
2010 a zaevidovaný pod sp. zn. 10 Co 170/2010. Po rozbore obsahu spisu predsedníčka
senátu nariadila 10. mája 2011 termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na 31. máj 2011
(termín bol oznámený v súlade so zákonom na úradnej tabuli), pričom v tento deň bolo
rozhodnutie aj skutočne vyhlásené (krajský súd ním potvrdil odvolaniami napadnutý
rozsudok okresného súdu, pozn.). Po vyhotovení rozhodnutia bol spis 14. júna 2011 vrátený
okresnému súdu, ktorý bude rozhodnutie krajského súdu doručovať účastníkom konania.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd v namietanom konaní meritórne
rozhodol o odvolaniach účastníkov konania za necelých 13 mesiacov od predloženia veci.
V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, tiež napr. III. ÚS 91/04).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že konanie bez zbytočných prieťahov nemožno
presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného ustanovenia (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00). V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta už pri
predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01).
V danom prípade krajský súd v namietanom konaní meritórne rozhodol po uplynutí
necelých 13 mesiacov odo dňa, keď mu vec bola predložená okresným súdom, čo nemožno
považovať v okolnostiach prípadu síce za optimálne, ale na druhej strane ústavný súd po
zohľadnení svojej doterajšej judikatúry dospel k záveru, že celková doba namietaného
konania nezakladá dostatočné dôvody na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie mohol rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011