Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 319/2011
PDF · 227.22 KB
No categories available
IV. ÚS 319/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. P. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. J. P., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 282/2010
z 30. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2010 doručená sťažnosť MUDr. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
Mgr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 Co 282/2010 z 30. júla 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 27. apríla 2009 domáhal určenia neplatnosti
mandátnej zmluvy č. 01/2009/Ro z 20. februára 2009 (ďalej len „mandátna zmluva“)
uzavretej medzi správcom bytového domu M. 36 – 38 v B. M. Ch. – M., B. (ďalej len
„žalovaný v 1. rade“), a V. J. – R., Ž. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“). Domáhal sa tiež
určenia neplatnosti «výberového konania na zhotoviteľa prác na stavbe „Zateplenie
bytového domu LB spôsobom tepelnej ochrany 80 b. j.“, súťaž číslo 01AB/09/01, týkajúceho
sa zateplenia bytového domu M. 36 - 38 v B. (ďalej len „bytový dom“)», ktorej
vyhlasovateľom bola v zmysle mandátnej zmluvy žalovaná v 2. rade (ďalej len „výberové
konanie“). Spolu s návrhom na určenie neplatnosti mandátnej zmluvy a na určenie
neplatnosti výberového konania sťažovateľ podal aj návrh na vydanie predbežného
opatrenia. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 98/2009.
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 98/2009 z 28. apríla 2010 vyhovel návrhu
sťažovateľa a predbežným opatrením uložil žalovaným povinnosť zdržať sa plnenia práv
a povinností z mandátnej zmluvy, ako aj uskutočňovania akýchkoľvek úkonov na základe
predmetnej zmluvy, najmä zdržať sa uskutočňovania výberového konania, a to až
do rozhodnutia vo veci samej.
Na základe odvolania žalovaných krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 282/2010
z 30. júla 2010 zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol.
Krajský súd podľa sťažovateľa návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol
s odôvodnením, že:
„... - za stavu, keď značná časť mandátnej zmluvy už mala byť realizovaná, vrátane
samotného výberového konania, nemožno usudzovať na pravdepodobnú úspešnosť návrhu
navrhovateľa vo veci z hľadiska existencie dôvodov naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení neplatnosti mandátnej zmluvy...,
- ... v návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia absentuje
vymedzenie rozsahu v akom sa majú odporcovia v 1. a 2. rade zdržať konkrétnych práv
a povinností, ktoré im vyplývajú z mandátnej zmluvy...,
- ... predbežné opatrenie bez bližšieho vymedzenia práv a povinností, ktorých
realizácie sa majú odporcovia zdržať, je tiež neprimeraným zásahom do ich záväzkového
vzťahu, nad mieru nevyhnutne potrebnú pre dosiahnutie účelnosti a efektívnosti dočasnej
úpravy vzťahov účastníkov konania...,
- ... nenariadením predbežného opatrenia preto nemôže dôjsť k zhoršeniu právneho
postavenia navrhovateľa v základnom konaní vo veci samej Navrhovanú dočasnú úpravu
nevyžaduje ani naliehavá potreba zabezpečenia nerušeného ďalšieho postupu vo veci
samej...“
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho
rozhodnutia z 30. júla 2010 a predovšetkým namieta, že „potreba dočasne upraviť pomery
medzi účastníkmi je naliehavá z toho dôvodu, aby sa zamedzilo rozširovaniu ujmy už
spôsobenej sťažovateľovi ako vlastníkovi bytu v Bytovom dome konaním Správcu
a podnikateľa R. K zamedzeniu rozširovania už spôsobenej škody tak môže pomôcť iba
nariadenie predbežného opatrenia súdom.“.
Sťažovateľ upriamuje pozornosť na čl. III mandátnej zmluvy, na základe ktorého sa
žalovaná v 2. rade ako mandatár zaviazala zariadiť pre žalovaného v 1. rade ako mandanta
„... investorské činnosti v štádiu projektovej výstavby, zabezpečenia dodávok a prác pre
stavbu výberovým konaním a účasť pri riešení financovania prác komerčnou bankou, počas
realizácie stavby a po dokončení...“, ktoré sa mali týkať obnovy bytového domu.
Investorom uvedenej obnovy bytového domu mali byť vlastníci bytov v bytovom dome.
V nadväznosti na to sťažovateľ uviedol, že „v mesiaci apríl 2009 prebehlo výberové
konanie, na základe ktorého bol vybratý dodávateľ stavebných prác – spoločnosť U. s. r. o.,
so sídlom Z..., s ktorým bola následne dňa 22. 10. 2009 uzavretá Zmluva o dielo č.
6711451... bez toho, aby bola daná vlastníkom k dispozícii na preštudovanie“.
Podľa sťažovateľa „... celý postup vzbudzoval podozrenie o nezákonnom postupe zo
strany Správcu ako aj podnikateľa R...“.
Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že „... osvedčil, že Mandátna zmluva, ako aj
Výberové konanie trpí viacerými zásadnými vadami, pre ktoré je Mandátna zmluva, ako aj
Výberové konanie neplatné..., a že jeho práva vlastníka bytu môžu byť (a už aj boli)
konaním Správcu a podnikateľa R. závažným spôsobom porušené a prípadné ďalšie aktivity
Správcu a podnikateľa R. by viedli k ďalšej eskalácii protiprávneho stavu...“, krajský súd
návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Závery krajského súdu v uvedenej veci však podľa sťažovateľa „postrádajú
akékoľvek vecné odôvodnenie, odôvodnenie Rozhodnutia je nepresvedčivé, ničím
nepodložené a podľa sťažovateľa neakceptovateľné a vo viacerých ohľadoch je v rozpore so
zákonom. Podľa sťažovateľa rozhodnutie odvolacieho súdu tak možno považovať za
nezákonné, dokonca za arbitrárne porušujúce ústavné práva sťažovateľa.“.
Sťažovateľ preto dospel k záveru, že namietaným uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím „vydaným bez
splnenia podmienok stanovených v príslušných právnych predpisoch Slovenskej republiky“
sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1
Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 Dohovoru; a právo
vlastniť majetok garantované článkom 20 ods. 1 Ústavy, právo na ochranu majetku
garantované článkom čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru boli uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30. 7. 2010, č. k. 8 Co/282/2010 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 30. 7. 2010, č. k. 8 Co/282/2010 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave
pokračovať v ďalšom porušovaní základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a jeho
práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 35.000,- EUR (slovom: tridsaťpäťtisíc eur), ktoré mu je Krajský
súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 333,- Euro /19 % DPH, t. j. 63,27 Euro + režijný paušál 6,95 Euro, t. j.
spolu 403,22 Euro na účet jeho právneho zástupcu Mgr. J. P., advokátka, č. ú.: ... Náhradu
trov konania je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením krajského súdu sp. zn.
8 Co 282/2010 z 30. júla 2010, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 9 C 98/2009 z 28. apríla 2010, ktorým tento súd v konaní o určenie neplatnosti
mandátnej zmluvy a výberového konania nariadil predbežné opatrenie tak, že na základe
odvolania návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná
ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu,
ktorým na základe odvolania zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že
posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do
rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,
a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných
opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce
princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť
prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, a prerokoval vec bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2
OSP a zistil, že odvolanie žalovaných je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver
zmenil tak, že návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné a udržateľné z hľadiska
dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení
namietaného uznesenia okrem iného uviedol, že «základnými predpokladmi pre vydanie
predbežného opatrenia je osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver
o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i preukázanie
naliehavej potreby dočasnej úpravy vzťahu medzi účastníkmi a to osvedčením
bezprostrednosti ohrozenia nároku, resp. existencia súdneho rozhodnutia alebo stav
v súdnom konaní, ktorý osvedčuje, že reálne dôjde k vyneseniu rozhodnutia, ktoré môže byť
exekučným titulom.
Predbežné opatrenie nie je možné vydať len na základe tvrdení navrhovateľa bez
toho, aby boli osvedčené aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožňujú záver
o opodstatnenosti návrhu vo veci samej. Z hľadiska skutkového je preto nevyhnutným
predpokladom úspešnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia taký stupeň
spoľahlivého osvedčenia základných skutkových okolností tvrdených v návrhu, pri ktorom
možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a na ich základe usudzovať
s väčšou mierou pravdepodobnosti na vydanie priaznivého rozhodnutia vo vecí samej.
Pre potreby rozhodovania súdu o nariadení predbežného opatrenia nie je potrebné
vykonávať dokazovanie na opodstatnenosť návrhu vo veci samej, súd vychádza
z rozhodujúcich skutkových tvrdení uvádzaných navrhovateľom v návrhu, ktorými
odôvodňuje existenciu svojho nároku, s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania,
pokiaľ sa začalo vo veci samej konať, inak sa posudzuje hodnovernosť a pravdivosť tvrdení
navrhovateľa, ktorými odôvodňuje opodstatnenosť návrhu vo veci samej, až následne
dokazovaním vo veci samej, a pre účely predbežného opatrenia nie je potrebné ich
pravdivosť zisťovať a vyhodnocovať v konfrontácii s inými relevantnými skutočnosťami
týkajúcimi sa samotnej podstaty veci.
Z hľadiska predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia je tiež potrebné
zisťovať právny záujem navrhovateľa na jeho vydaní vo vzťahu k predmetu konania.
Povinnosťou navrhovateľa je preto osvedčiť potrebu úpravy takých pomerov účastníkov,
ktoré majú bezprostredný vzťah k prejednávanej veci a ktorej konanie si takúto dočasnú
úpravu až do právoplatného skončenia konania, najmä z hľadiska nerušeného ďalšieho
postupu konania, vyžaduje. Navrhovateľ musí osvedčiť, že nariadením predbežného
opatrenia sa dosiahne účel efektívnej ochrany poskytovanej v základnom konaní tak, aby
v priebehu ďalšieho konania vo veci samej, nedošlo k zhoršovaniu právneho postavenia
navrhovateľa vzhľadom na ním uplatňovaný nárok. Z uvedeného teda vyplýva, že ďalším
predpokladom pre vydanie predbežného opatrenia je vecná a obsahová súvislosť
navrhovaného predbežného opatrenia so základným konaním vo veci samej.
Navrhovateľ v danom štádiu postupu konania preukázal listinnými dokladmi jeho
vlastnícke právo k bytu č. 11 na 3 poschodí na M. ulici č. 36 v B., vrátane spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp. č. 792 v podiele
5409/463526, ktorého správu, na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 1. 5. 2007 v znení
dodatku č. 1 zo dňa 27. 12. 2007, vykonáva odporca v 1. rade.
Navrhovateľ však dostatočne spoľahlivo neosvedčil existenciu základných
rozhodujúcich skutočnosti potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má
poskytnúť predbežná ochrana v základom konaní vo veci samej. Za stavu, keď
značná časť mandátnej zmluvy už mala byť zrealizovaná, vrátane samotného výberového
konania, nemožno usudzovať na pravdepodobnú úspešnosť návrhu navrhovateľa vo veci z
hľadiska existencie jeho naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení
neplatnosti mandátnej zmluvy č. 01/2009/Ro zo dňa 20. 2. 2009 uzavretej medzi odporcami
v 1. a 2. rade a určení neplatnosti výberového konania na zhotoviteľa prác na stavbe
„Zateplenie bytového domu LB spôsobom tepelnej ochrany 80 b. j.“, súťaž číslo
01AB//09/01 na bytovom dome M. 36 - 38 v B.
Okrem toho v návrhu navrhovateľa na nariadenia predbežného opatrenia absentuje
vymedzenie rozsahu v akom sa majú odporcovia v1 a 2. rade zdržať plnenia konkrétnych
práv a povinností. ktoré im vyplývajú z mandátnej zmluvy. Možno prisvedčiť argumentácii
odporcov v1 . a 2. rade, že takéto všeobecné vymedzenie zdržania sa plnenia všetkých práv
a povinností z mandátnej zmluvy je neurčité a vzhľadom aj na čiastočné plnenie zo zmluvy,
pozastavenie čerpania úveru a návrh na prerušenie prác na obnove bytového domu
nezodpovedá súčasnému skutkovému stavu, a teda je aj nevykonateľné. V konečnom
dôsledku odvolací súci uznal aj opodstatnenosť obrany odporcov v tom, že práve neplnením
záväzkov vyplývajúcich z mandátnej zmluvy a na jej základe ďalších nadväzujúcich
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo či zmluvy o úvere, hrozí vlastníkom bytov značnú
škoda na ich majetku.
Navrhované predbežné opatrenie bez bližšieho konkrétneho vymedzenia práv
a povinností, ktorých realizácie sa majú odporcovia zdržať, je tiež neprimeraným zásahom
do ich záväzkoprávneho vzťahu, nad mieru nevyhnutne potrebnú pre dosiahnutie účelnosti
a efektívnosti dočasnej úpravy vzťahov účastníkov konania.
Nenariadením predbežného opatrenia preto nemôže dôjsť k zhoršeniu právneho
postavenia navrhovateľa v základom konaní vo veci samej. Navrhovanú dočasnú úpravu
vzťahov účastníkov konania až do právoplatného skončenia konania vo veci samej,
nevyžaduje ani naliehavá potreba zabezpečenia nerušeného ďalšieho postupu konania vo
veci samej.
Po vecnom a právnom zhodnotením relevantných skutočnosti na základe obsahu
spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal
v danom štádiu konania základné predpoklady opodstatňujúce nariadením predbežného
opatrenia dočasne upraviť pomery účastníkov konania obmedzením výkonu práv
a povinností vyplývajúcich odporcom v 1. 2. rade z mandátnej zmluvy, a preto napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa na nariadenie
predbežného opatrenia ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol (§ 220 O. s. p.).».
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd svoje rozhodnutie
primeraným spôsobom odôvodnil a v okolnostiach posudzovanej veci ho nemožno
považovať v žiadnom prípade za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.
Námietky sťažovateľa smerujúce proti namietanému uzneseniu krajského súdu nezakladajú
podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že v danom prípade
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd napokon dodáva, že jedným z predpokladov pre jeho rozhodnutie
o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl.
a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku v spojení s predbežnými opatreniami.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označených
práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa
príslušných procesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného
poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného
orgánu verejnej moci (súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011