Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 236/2012
PDF · 182.87 KB
No categories available
II. ÚS 236/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E.
C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Malacky
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 Cb 321/2008 sa J. R. (ďalej len „navrhovateľ“)
domáhal proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia sumy 387 000 € s príslušenstvom.
Na základe návrhu navrhovateľa okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 321/2008-116
z 21. mája 2008 nariadil predbežné opatrenie, na základe ktorého M. N. a MVDr. I. N. boli
povinní zdržať sa prevodu, zriadenia záložného práva a akejkoľvek dispozície so svojím
obchodným podielom v obchodnej spoločnosti, ktorou bola sťažovateľka, a sťažovateľka
bola povinná zdržať sa nakladania s v rozhodnutí vyšpecifikovanými hnuteľnými a
nehnuteľnými vecami.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 172/2008-142 z 30. októbra 2008 rozhodol tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa z 21. mája 2008 potvrdil.
Návrhom doručeným okresnému súdu 8. apríla 2011 sa sťažovateľka domáhala
zrušenia nariadeného predbežného opatrenia s odôvodnením, že predpoklady jeho
nariadenia neboli dané. Tento návrh okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 321/2008-274
z 21. júna 2011 zamietol na základe toho, že „dôvody nariadenia predbežného opatrenia
naďalej trvajú“, pričom právo sťažovateľky nie je obmedzené „nad mieru nevyhnutne
potrebnú a je primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený“.
Proti zamietnutiu návrhu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým uznesením č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011 rozhodol tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil, pretože sa v celom rozsahu stotožnil s právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pričom zdôraznil, že „je nesporné, že od vydania predbežného opatrenia nedošlo k zmene
pomerov účastníkov a v uvedenej veci je skutkový stav rovnaký ako existoval v čase
rozhodovania o nariadení predbežného opatrenia pod č. k. 1 Cob/172/2008 zo dňa 31. 10.
2008. Predbežné opatrenie má trvať až do právoplatného skončenia vo veci samej a je pre
účastníkov aj súd prvého stupňa záväzné. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne potvrdil.“.
Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietla predovšetkým arbitrárnosť (svojvoľnosť)
rozhodnutí všeobecných súdov, a to „uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Cob/331/2011-298 z 18. 8. 2011, kt. bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Malacky
č. k. 10 Cb 321/2008-274 z 21. 6. 2011 a rozpor týchto rozhodnutí s princípmi riadneho
a spravodlivého procesu. Jedným z takýchto princípov predstavujúcich súčasť práva na
spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132
OSP, § 157 ods. 2 OSP). Z odôvodnenia rozhodnutia, inštitút kt. je jednou z podstatných
záruk kontroly výkonu súdnej moci, pritom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Sťažovateľ touto sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu garantovanú mu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a nepriamo - nezrušením uznesenia Okresného súdu
Malacky 10 Cb 321/2008-116 z 21. 5. 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Bratislave 1 Cob 172/2008-142 z 30. 10. 2008 - aj porušovanie jeho základného práva
podnikať garantovanom mu v čl.35 ods.1 Ústavy SR a práva vlastniť majetok garantovanom
mu v čl. 20 ods.1 Ústavy SR, k obmedzeniu kt. došlo nariadeným predbežným opatrením
v rozpore s čl. 20 ods.4 Ústavy SR.“.
Porušenie princípov na riadny a spravodlivý proces, tak ako to vyplýva z čl. 46
a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, videla sťažovateľka konkrétne v tom, že
„a) právne závery napadnutých rozhodnutí sú v extrémnom nesúlade so skutkovými
zisteniami a sú tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
b) v odôvodnení napadnutých rozhodnutí všeobecné súdy nereagovali na
sťažovateľom prednesené zásadné, relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany a v týchto odôvodneniach ani neuviedli, prečo tak neurobili, hoci ust. § 157 ods. 2
OSP primerane sa vzťahujúce aj na uznesenie, súdom priamo ukladá povinnosť dbať na
presvedčivosť odôvodnenia svojich rozhodnutí,
c) všeobecné súdy hrubo porušili požiadavku rovnosti zbraní ako jednej zo
základných zásad spravodlivého súdneho konania...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo G., s. r. o., K... na súdnu ochranu čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl.6
ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v
Bratislave č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. 8. 2011 bolo porušené.
2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. 8. 2011 sa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť G., s. r. o., K... trovy konania vo výške
314,18 Eur... na účet jeho advokátky JUDr. E. C... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre
zjavnú neopodstatnenosť stav, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho
orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok ich vzájomnej príčinnej súvislosti, prípadne z iného dôvodu.
Za zjavne neopodstatnený preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody,
reálnosť (dôvodnosť) ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 27/04, I. ÚS 185/05, IV. ÚS 158/08, IV. ÚS 158/09).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľky
uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011.
Pretože ide o rozhodnutie súdneho orgánu, ústavný súd súčasne zobral do úvahy, že
v konaní o ústavnej sťažnosti zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu a ani dôvody, ktoré ho na základe výkladu a uplatnenia právnych
predpisov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, a ani preskúmavať, či v konaní pred ním
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav. Z ústavného rozdelenia súdnej moci
medzi všeobecné súdy a ústavný súd totiž vyplýva, že ústavný súd nie je ďalšou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02,
IV. ÚS 319/2011). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov výkladu a použitia príslušných právnych predpisov s ústavou
a medzinárodnou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 225/03,
IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť
preto predmetom kontroly ústavným súdom len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené,
resp. arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V okolnostiach prípadu ústavný súd poukazuje na to, že posúdenie zákonných
podmienok na vydanie predbežného opatrenia, ako aj skúmanie ich trvania na základe
žiadosti účastníkov konania patrí do právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu.
Z tohto dôvodu sa ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti zásadne
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodovania o predbežných opatreniach. Okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov nezasahujú konečným
a nezvratným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Vzhľadom na uvedené je ústavný súd aj v týchto prípadoch oprávnený zamerať sa
len na posúdenie, či postup a rozhodnutie všeobecného súdu v konaní pri vydávaní
predbežného opatrenia bol v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého
procesu a základným právom na súdnu ochranu, keďže aj v takýchto konaniach musia byť
rešpektované požiadavky vyplývajúce z princípov spravodlivého procesu, resp. základného
práva na súdnu ochranu. Preto aj rozhodnutie o predbežnom opatrení musí mať (rovnako
ako iné súdne rozhodnutia) zákonný podklad, musí byť vydané príslušným súdnym
orgánom a nesmie byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Ústavný súd už rozhodol, že požiadavky, ktoré sú z hľadiska ústavných princípov
kladené na rozhodnutia o nariadení predbežného, možno sformulovať do týchto podmienok:
a) v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy musia mať zákonný podklad,
b) musia byť vydané príslušnými orgánmi a nemôžu byť prejavom svojvôle [čl. 1
a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy (IV. ÚS 20/09)].
V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011
krajský súd okrem iného uviedol:
„Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého
stupňa, ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia.
Je nesporné, že od vydania predbežného opatrenia nedošlo k zmene pomerov
účastníkov a v uvedenej veci je skutkový stav rovnaký, ako existoval v čase rozhodovania
o nariadení predbežného opatrenia odvolací súd pod č. k. 1 Cob/172/2008-142 dňa 31. 10.
2008. Predbežné opatrenie má trvať až do právoplatného skončenia vo veci samej a je pre
účastníkov aj súd prvého stupňa záväzné.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, iné
rozhodnutia v obdobných veciach nie sú pre toto konanie záväzné.“
Keďže krajský súd sa v súlade so zákonom (§ 219 Občianskeho súdneho poriadku)
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu a obmedzil sa len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd považoval
za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k.
10 Cb 321/2008-274 z 21. júna 2011, v ktorom súd prvého stupňa okrem iného uviedol:
„Súd preskúmal návrh odporcu v I. rade na zrušenie predmetného predbežného
opatrenia a konštatuje, že musí predovšetkým poukázať na rozhodnutie nadriadeného súdu,
ktorého rozhodnutím je súd prvého stupňa viazaný, a síce rozhodnutie č. k.:
1 Cob/172/2008-142 zo dňa 30. 10. 2008, ktorým súd druhého stupňa potvrdil rozhodnutie
konajúceho súdu o nariadení predbežného opatrenia a súčasne rozhodol, že predbežné
opatrenie bude trvať až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, teda v zmysle
ustanovenia § 76 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku určil dobu jeho trvania.
Súd má súčasne za to, že dôvody nariadeného predbežné opatrenia naďalej trvajú,
nakoľko predmetom sporu sú stroje, na kúpu ktorých poskytol navrhovateľ finančné
prostriedky vo výške 87.000 Eur, a ktorých nakladanie s nimi bolo predbežne znemožnené
a finančné prostriedky vo výške 300.000 Eur, ako zálohu na kúpnu cenu za farmu v zmysle
uzatvorenej Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25. 08. 2006. Navrhovateľ osvedčil obavu, že
by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, nakoľko E. B., zaviazaný vyššie uvedenou
zmluvou o úvere, previedol obchodný podiel spoločnosti odporcu v I. rade na tretie osoby, v
ktorej bol jediným spoločníkom. Súd má súčasne za to, že nariadeným predbežným
opatrením nie je právo odporcu v I. rade obmedzené nad mieru nevyhnutne potrebnú a
považuje za primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený.
Podľa § 77 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, predbežné opatrenie zanikne,
ak uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.
Na základe citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd (v zmysle zásad
podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie okresného
súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a prerokoval vec bez nariadenia
pojednávania, a pretože zistil, že odvolanie nie je opodstatnené, napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil. Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplynulo
stotožnenie sa s názorom okresného súdu o dôvodnosti ďalšieho uplatňovania nariadeného
predbežného opatrenia, pretože neprišlo k zmene podmienok, na základe ktorých došlo k
jeho nariadeniu. V dôsledku toho ho naďalej považoval za potrebné pre dočasnú úpravu
pomerov účastníkov konania.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že ho možno
považovať za ústavne udržateľné tiež preto, že tak samotné rozhodnutie, ako aj výklad
právnych predpisov a právne závery krajského súdu nie sú svojvoľné, prípadne zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím podstaty a zmyslu sťažovateľkou
označených základných práv a slobôd. Ani potvrdenie splnenia zákonných podmienok na
ďalšie trvanie nariadeného predbežného opatrenia nemôže samo osebe viesť k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím právnym názorom. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom a rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k jej tvrdeniu o ich zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) a nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd už
predtým uviedol (v druhovo rovnakej veci), že aj keď by nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecným súdom, mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba
v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných zákonných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 590/2011). To však nie je prípad
sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie
okresného súdu o nariadenom predbežnom opatrení. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o jej ďalších požiadavkách – zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu,
vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia –
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012